1044. Ham! 1045. Ham! 1046. A znova ham! Každým otvorením papule zjedol nový kúsok, každým kúskom sa zväčšoval a zväčšoval. Ďalší! Ham! A tam sú ďalšie dva! Ham! Ham! Čoskoro dosiahne nový rekord. Len musí byť opatrný, nesmie sa uponáhľať! Všetko závisí na opatrnosti a na tom druhom!

***

Martin sedel na múriku, v príjemnom jarnom počasí hompáľal vo vzduchu nohami a sústredene čosi mačkal v rukách.

„Čau junior, čo to máš?“ ozvalo sa za jeho chrbtom známy hlas. Peter bol frajerom jeho sestry a hoci sa spolu nekamarátili, viac menej spolu vychádzali.

„Hru!“ odvetil chlapec a ďalej mačkal kus modrého plastiku s tlačidlami.

„Ukáž?“ natiahol sa starší mladík, aby lepšie videl! „Ty máš mobil! A dokonca Nokiu! Odkial máš?“

„Otec mi kúpil, ak by som mal problém, že zavolať domov“

„Jasné, jasné,“ riekol nezúčastnene Peter. Hoci starší, jeho rodičia nepatrili k tým, ktorí uznávai najnovšie výdobytky technológie. Aj preto mohol len s obdivom sledovať o pár rokov mladšieho brata svojej frajerky, ako na zelenom displeji ovláda niekoľko do radu zoskupených pixelov v hode za bodmi.

„Úuu, hadík! Aký máš rekord?“

„Teraz nie,“ zašeptal Martin. Hadík sa už rozrástol do enormných rozmerov a musel dávať pozor, aby nenabúral do vlastného chvosta.

„Ukáž, aj ja si chcem zahrať!“ ozval sa starší z chlapcov a vytrhol mobil Martinovi z rúk

***

Ham! Ham! Už len kúsok dosiahne nový rekord! Už len kúsok, možno o čosi menej ako 10 bodov a bude to! Ham! Ešte tam dve...tam jedno sústo a už to bude! Srdce sa mu rozbúchalo radosťou.

***

„Daj mi tooo,“ zareval Martin, zoskočil z múrika a začal sa domáhať telefónu.

„Sakra, ako sa to ovláda?“ mrmlal si pod mladícke fúzy Peter.

***

On to dokáže, už len posledné tri! Tam! Presne zamerať, vyraziť a ...NIČ! Minul. A nielen to! Zrazu mal pocit, že je niečo zle. Že sa točí inak, ako by mal. Had napísal všetku vôľu, ale namiesto doprava šiel doľava, miesto dvojitej slučky si to namieril na Chvost! Zrazu sa pred ním ocitol jeho vlastný chvost! Musí mu vyhnúť! Musí za každú cenu vyh... NIE!!!

***

Na obrazovke zablikalo veľkým Game over!

„Náh, tu máš. Aj tak je to blbosť,“ podal otrávene malému chlapcovi Peter mobil.

„Ty si mi pokazil rekord! Vieš ako dlho som na tom robil?“ mrnčal Martin a gánil na staršieho mládenca.

„Veď je to blbosť! Čo akože na tom má byť? Tak si vytvoríš nový,“ zachechtal sa Peter a postrapatil Martina po vlasoch. „Ži reálny život a nie digitálny! Nájdi si babu!“

„Je mi jedenásť!“ nedal sa Martin.

„Tak ja neviem čo! Veď je to len hra!“ prehodil si cez ramenu koženú bundu a s ľahkosťou mladosti vykročil do jari.

***

„Taaak poď!“ zavelil hlas. Interaktívna kabína sa na povel otvorila a odhalila striebornú bytosť zmietajúcu sa v zmäti káblov.

„Ešte jednu šancu, prosím,“ ozval sa podlhovastý tvor. Veľké oči mu žiarili strachom, uhýbal telom a snažil sa zabarikádovať sa v simulátore. „Tentoraz to určite vyjde! Prosím!“ Strieborné šupiny sa mu leskli vo svetlách väzenských ciel, na boku mu blikal digitály konektor, len pred chvíľkou pripojený na tachyónový transmiter.

„Mal si tri šance, ako každý odsúdený,“ nedali sa dozorcovia. „Taký je zákon,“ zakmital jazykom väčší z dozorcov a na okamih sa zamyslel.

O tom, či je vinný alebo nie, už dávno nerozhoduje sudca. Náhodný los, pripojenie k hráčovi z tej vzdialenej galaxie, bez toho, aby si to tie nechutné chápadlaté tvory uvedomili a tri životy pre obžalovaného. Ak prehrá hráč, je s odsúdencom koniec. Ak pokorí rekord, je voľný! Skvelý systém zbavujúcich katov i sudcov pocitu viny.

„Ale ja by som to dal, nebyť toho, toho druhého!“ vytrhol ho z myšlienok nariekanie obžalovaného. „Skoro som dosiahol rekord a...,“ zlomil sa plazovitému tvorovi hlas. „To mi nemôžete urobiť.“

„Taký je zákon,“ zopakoval dozorca naučenú repliku a popohnal nešťastníka do cely smrti.