História ho vždy fascinovala. Ten pocit dotknúť sa niečoho poriadne starého a autentického... Akoby cítil záchvevy príbehov vpísané v materiáloch. Bol jedným z tých čo si tajne odlomí kamienok z kolosea a obchytkáva exponáty v neopatrných múzeách.

Veril, že má schopnosť dotykom rozoznať autentickosť predmetu. „Gýčové napodobeniny nespôsobujú žiadne záchvevy...“ vysvetľoval komukoľvek kto bol ochotný chvíľu počúvať. Mali ho za blázna.

Raz na internete zachytil správu o tom, že niekde v Izraeli existuje start-up, ktorý ma výborne našliapnuté na technológiu, ktorá bude schopná nahradiť rádiokarbónovú metódu meriania veku vzoriek. Vraj to bude malé a v porovnaní s aktúalnou metodikou neuveriteľne lacné. Hovorili čosi o subatomárnych rezonanciách izotopov. Síce nerozumel ako by to malo fungovať, no okamžite začal odkladať peniaze na tento účel.

Odvtedy prešlo 6 rokov. Teraz bol sám doma a s posvätnou bázňou sa díval na veľkú krabicu, ktorú prave položil na konferenčný stolík.

Prístroj pomaly rozbalil a zapojil. Pôsobilo to tak obyčajne. Ako 3D tlačiareň pre deti. Keď zvládol všetky nastavenia okamžite začal datovať rôzne predmety zo starožitníctiev a búrz, ktoré za svoj život nahromadil.

Skalamanie za sklamaním. Nič nebolo staršie ako 80 rokov. Takmer to vzdal, no v poličke si všimol ešte miniatúrnu rakvu. Hlúposť, ktorú si kupil v akomsi obskúrnom suvenírovom obchodíku vtedy na dovolenke v Bulharsku. Nemohol tomu odolať. Presvedčil sám seba, že je to niečo špeciálne.

Hodil to do stroja a čakal. Trvalo to dlhšie ako pri ostatných predmetoch. Prešlo už niekoľko minút a stále nič. Na monitore sa neustále menil spektrálny graf. Chvíľu na neho neprítomne pozeral. Zdalo sa mu, že v tom vidí systém. Opakujúce sa vzorce? „Len pokoj, sústreď sa,“ povedal si nahlas.

V tom začul zúrivé búchanie a zvonenie. Niekto stál pri jeho dverách čosi vykrikoval a snažil sa dobiť dnu. Bol to hlas susedy, tej starej smradľavej baby z bytu vedľa.

Pootvoril dvere a spýtal sa „Čo sa deje?“

„Že co? Planá energia! Veľmi planá. Co to tu stvaraš chlapec.“

Kým stihol zareagovať odtisla ho a hrnula sa dovnútra. Namierila si to rovno k prístroju.

„Co je toto tu?“

„Prepáčte ale to vám ťažko vysvetl...“

„Vypni to! Abo ňe... počekaj...“

Nadýchla sa, privrela oči a zakláňala hlavu akoby počúvala.

„Coška to hutorí...“ mrmlala si popod nos.

„Čo?“

„Cicho... Coška také že som tu, tu som, počúvajce, tu som a tak dokoľečka.“

„Kto to hovorí, ten prístroj?“

„Ále ňé, šak tota glupa truhla co tam maš.“

„Naozaj?“

„Hej! Počekaj skusim še teho daco opytac.“

Lenže nehovorila nič iba tam tak stála so zavretými očami. No všimol si, že pravidelne opakujúci sa vzorec grafau sa začal meniť. Dlho nerozmýšľal okamžite si otvoril aplikáciu umelej inteligencie a zapol mód učiaceho sa interpretéra. Naviedol ju na graf a poskytol vstup z mikrofónu.

„Pani suseda prepáčte, ale potrebujem aby ste hovorili nahlas. Čo sa pýtate. Čo to odpovedá.“

„A naco ci to budze?“

„Počítač sa naučí jazyk tej... veci? A budú to môcť preskúmať múdrejšie hlavy ako my. Aj takí čo nemajú vaše schopnosti.“

„Hej? Ta dobre aľe, najľepši dajaky exorcisci abo tak. Bo to dajaky demon je v tom zakľaty.“

Netrvalo dlho a všetko bolo nastavené. Zrazu si dokázal písať s rakvičkou. Pani poslal domov. No ona sa ešte raz vrátila a do ruky mu vtisla fľaštičku so svätenou vodou.

* * *

„Hoi, chceš niečo zažiť? Chceš poznať pravdu?“ svietilo na monitore.

„Ta ňe!“ pomyslel si mladík.