Sedel v nádhernom chráme a hľadel na miesto kde ležala jeho milovaná. Jej meno sa mu dralo na jazyk, no hrdlo mal stiahnuté. Len slzy vypovedali všetko, čo jeho kamenná tvár skrývala. Ostatní už odišli. Nádherná hudba a chorálový spev však pokračovali.

Bol čas odísť, no nemohol vstať. Hľadel na ňu aj keď nie tak celkom. To na čo hľadel bola truhla, skrývajúca ohavnosti, ktoré jej vzali život. Smútok nahradil hnev. To mu dodalo silu. Vstal a podišiel k truhle a nežne ju pobozkal.

Z chrámu vykročil takmer až behom.

Na myseľ mu prichádzalo jediné slovo. Pomsta. V meste Gothrog už nejaký čas vyčíňali podivné živly. Noci sa stali smrteľne nebezpečnými hoc kamenné ulice ožarovali plynové lampy silou, akou to fakle ani vatry nikdy nedokázali.

Pokrok prilákal migrantov. Cudzinci so sebou priniesli problémy. Svet sa menil a nebolo to k lepšiemu. Jeho milá sa o tom žiaľ presvedčila na vlastnej koži.

On s tým niečo urobí. Starosta a jeho rada nedokážu robiť nič, len hrabať peniaze. Stráže sa viac starajú o bezpečnosť ako sa patrí, len nie verejnú ale svoju.

Utekal domov aby sa pripravil. Jeho milú našli na Krížovej ulici. Tam sa po zotmení vydá. Ozbrojí sa a bude blúdiť okolím až kým nenatrafí na zlobu čo ho pripravila o to jediné na čom mu v živote záležalo. A keď sa stretnú, nech majú bohovia zľutovanie, pretože on ho mať nebude.

Bol podráždený z rodiny a známych. Každý s ním chcel hovoriť. Podávali mu ruky, predstierali úprimnosť a v duchu boli radi, že tomu sami ušli.

Strpel čo musel. Podal toľko rúk až ich začal stláčať celou silou, aby odstrašil ďalších kondolentov.

„Si v poriadku?“ opýtala sa ho jeho matka, keď vošla do jeho komnaty. V zúrivosti sa musel izolovať, no zabudol sa zamknúť. Nevadí, ešte to chvíľku bude hrať.

„Mama nie som. Ale časom určite budem. Snažím sa byť silný ako ty a otec. Prosím dopraj mi samotu. Nemusíte sa o mňa báť. Zvládnem to. Len chcem byť sám.“ Dúfal, že znel presvedčivo. Naťahovať sa s matkou bolo to posledné čo teraz potreboval.

„Si si istý? Nechceš sa na noc vrátiť k nám do sídla? Otec a ja budeme radi s tebou.“

To bolo asi to najhoršie čo si dokázal predstaviť. Počúvať sprosté reči a poučenia od ľudí, čo v živote stratili najviac tak pár tisíc zlatiek v obchodoch.

„Možno zajtra. Dnes sa chcem modliť za jej dušu a uctiť si jej pamiatku mami. Prosím choď už, čoskoro bude tma. Nechcem aby sa ti niečo stalo.“

„Veď ja môžem ostať aj u teb….“

Okamžite ju zdrapil za lakeť, jemne ale silno ju ťahal k vchodovým dverám.

„Som rád že si za mnou prišla. (Budem ešte radšej keď odídeš) Ďakujem ti. Poďakuj sa za mňa aj otcovi, že to všetko zariadil a dozrel na to. Tak ahoj.

Nečakal kým odpovie a zabuchol za ňou dvere.

Nastal čas pripraviť sa. Pred rokmi absolvoval Akadémiu vojenských umení. Mal doma ešte staré uniformy a nejaké to brnenie. Zo všetkého si vzal len to najpraktickejšie. Každá sprostá výstroj či uniforma mali svoje nepraktické stránky. Dnes potreboval funkčnosť a hoc vyzeral skôr ako vagabund než vojak, svoj cieľ dosiahol.

Vyzbrojil sa mečom a dýkou. Rozhodol sa, že kušu so sebou do úlíc ťahať nebude. Hodil by sa mu jeden s tých nových vynálezov čo strieľa železné gule. Ale k tomu sa bol problém dostať aj v majetnejších rodinách.

Navyše, boli často poruchové a rovnako by si mohol nechať vybuchnúť vlastnú ruku.

Čokoľvek ho tú noc na uliciach postretne, bude čeliť chladnej oceli. Buď strestá zlosyna ako tak, alebo padne v spravodlivom boji.

Niet cesty späť. Aj keby dnešnú noc prežil, zajtra vyrazí do noci znova.

Bol hotový a na mesto padla noc.

Vyšiel do ulíc zahalený dlhým čiernym plášťom. Prechádzal celú štvrť kde našli jeho milú. Znova a znova chodil okolo krvavej škvrny na bielom mramore. Nikoho však nestretol.

Po tej udalosti na uliciach nebolo ani živej duše. Hodiny chodil sem a tam. Túžil niekoho strestať. Hoc aj iného zloducha. Len nech sa to už stane.

Prešla ďalšia hodina. Začínal byť unavený a rozmýšľal už nad návratom domov. Sadol si na lavičku pod lampou. Zťažka vydýchol a spustil hlavu do dlaní. Začal vzlykať. Emócie z neho prúdili ako nezastaviteľný vodopád. Vzlykal a fňukal ako žena. Sám tomu neveril. Nepáčilo sa mu ako to znie. Aj jeho chrapľavé zaťahovanie.

Potom na chvíľu prestal. No zvuky pokračovali. Uvedomil si, že nie je sám. Čosi ho pozorovalo. Zahľadel sa do tmy a zbadal niečo ako oči. Bolo ich však priveľa. Videl ako sa svetlo lampy odráža od asi šiestich, možno aj viac buliev.

Zrazu bolo mŕtve ticho. To bolo prerušené náhlym útokom. Čokoľvek to bolo, vybehlo proti nemu rýchlo ako démon. Aj to tak vyzeralo. Zdvihlo by mu to žalúdok, no teraz skôr potreboval zdvihnúť nohy. Vyskočil na operadlo lavice kde sedel a prudko sa odrazil smerom k lampe. Zachytil sa jej a spravil vývrtku.

Netvor takmer v tom istom čase odstránil lavičku z ulice. Jeho útok bol tak prudký, že vrazil do kamennej steny za ňou. Zapraskalo to, akoby si zlomil jeden z rohov.

Pomstiteľ už čakal s mečom a dýkou v ruke. Obzeral si monštrum a premýšľal ako ho skolí. Nedával si veľké šance teraz keď ho videl pod lampou.

Netvor sa znova postavil a otočil sa k nemu. Bol celý krvavý a mal zlomený roh. Vyzeral akoby čert pretiahol kravu a tá vrhla rovno zhnilé niečo do hnoja.

Pomstiteľ mu vrhol dýku do tváre a začal utekať.

Hľadal možnosť kde sa pred monštrom schovať.

Pochopil, že ho vo férovom boji určite neporazí a nechcel sa nechať zabiť zadarmo. Tak bežal ku kanálom. Ulicou pretekal potok ktorý viedol kanalizáciou. Bol pekne oddelený brehmi. Muž sa rozhodol netvora navnadiť medzi ne a tam ho nejako zabiť. Hod dýkou bol dokonalý. Prebodol monštru oči na jednej strane hnusnej hlavy, nanešťastie ho však nezabil. Netvor začal človeka naháňať. Potácal sa a vrážal do všetkého čo mu stálo v ceste. Pomstiteľ využil náskok a schoval sa do tieňa. Svoj plášť namočil do stoky a hodil na zem. Keď ho monštrum dobiehalo, pošmyklo sa na ňom a zvalilo sa na chrbát.

Nevidelo kedy k nemu jeho protivník priskočil a niekoľko krát ho bodol do krku a hrude. Monštrum bolo silné ale tieto rany boli smrteľné. Len jeho nadprirodzená sila ho ešte držala nažive. Možno dostatočne dlho, kým sa mu podarí človeka zabiť.

Ten ale nečakal na nič a kopol do dýky uviaznutej v lebke netvora. Ten nezomieral. Postavil sa a potácal sa k mužovi. Hrali o čas. Netvor mal v sebe sekundy života. A sekundy bolo všetko čo potreboval aby ukončil život svojho nepriateľa.

Pomstiteľ sa rozbehol k potoku a chcel ho preskočiť. Brehy boli od seba zhruba meter a pol ďaleko. To by mal dokázať ako nič. No ešte v skoku ho chytil netvor a spoločne spadli do stoky.

Smrad a výkaly ich obklopili. Monštrum schmatlo človeka a chcelo ho rozmliaždiť. No všetky tie mazľavé hovná ho spravili šmykľavým ako úhora. Monštrum sa vysililo a skonalo. No ležalo na človeku a ten sa pod jeho mohutnou postavou začal topiť. Hltal vzduch a s ním všetko možné. Nakoniec sa zachytil nejakej mreže a prúd z neho monštrum stiahol.

Prežil to. Pomstil ju a prežil. Stal sa skutočným pomstiteľom.

Niečo začul. Skryl sa hlbšie do kanála a načúval. Splašky mu natekali do nosných dierok a uší.

„Ta dze ist unser Teufel Kuhe?“

„Im donti knowi. Suche er.“

Pomstiteľa napadlo jediné.

"Vy... cudzinci!"