Viktória sa prebrala do tmy a ticha. Z kútov miestnosti k nej doliehalo pišťanie hladných myší. Dotkla sa veka truhly, dôverne známy dotyk dlane a dreva ju vrátil na zem. Musí vstať. Musí nabrať sily. Zhodila veko, vyletela z truhly ako strela a zamierila k drobnému cicavcovi. Odhryzla myši hlavu a vysala všetku krv. Žalostne málo krvi.

Utrela si skrvavené ústa a otvorila okno. Mesiac v splne zdobil nočnú oblohu. Vždy bola nočným tvorom. Keď bola ešte človekom, často utiekla z domu, aby sa mohla túlať nocou, dýchať vlahý čerstvý vzduch. Práve vďaka tejto obľube stretla svojho manžela, netvora. Najprv to bol ošiaľ, ktorý ju k nemu pútal, v jeho prítomnosti skoro nedokázala dýchať a predsa nemohla byť bez neho. Jej láska z nej zatiaľ vysávala krv. Našla si stopy dvoch ostrých zubov na krku, dekolte, lenže radšej bola slepá.

Dotkla sa krku, prešla si rukou po hebkej bledej pokožke. Tak veľmi by si priala stať sa opäť človekom. Aj keď nepociťovala trýzeň fyzickú, bolesť duše bola nesmierna. Prečo práve ona, pýtala sa zas a znova, hľadiac do prázdneho zrkadla.

Dnes musí byť silná, čakajú ju štyri úlohy, jedna ťažšia než druhá. Zhodila veko truhly, v ktorej spal ten, ktorý jej to všetko spôsobil. Zvierala v ruke drevený kôl a kladivo. Spiaci netvor budil neuveriteľný strach, a to aj u bytosti, ktorá už nemala čo stratiť. Ale ona mala predsa len pár malých kvapiek nádeje, že sa zo zlého sna vymaní.

V rukách stískala nástroje smrti, aj keď ako stvora necítila bolesť, v tomto okamihu ju pálili prsty, nemohla sa odhodlať. Zahýbal mihalnicami, jeho pery sa pohli? Zaťala zuby, priložila mu kôl k srdcu a začala ho zatĺkať. Triasol sa, z hrude mu pri každom údere vychádzal prach, ktorý zasypal celú miestnosť hradnej veže.

Chvíľu stála nad truhlou, vlasy i šaty mala pokryté prachom. Venovala pohľad striebornému oku, akoby ním obloha sledovala každý jej pohyb. Pristúpila k dvom malým truhlám. Nakreslila na nich do prachu kríž, a potom z nich zhodila veká. Ležali v nich jej deti, tie, ktoré kedysi dávno zmenila na stvory. Bola v jeho moci, ale nedokázala deti opustiť, dobre vedela, že je svet nesmierne kruté miesto. A tak im z lásky prichystala ten najstrašnejší osud.

Pohladila drobné chlapča po okrúhlom líčku a pobozkala ho na čelo. Utrela si z líca pomyselnú slzu a priložila mu kôl k srdcu...

Postavila sa k oknu. Strieborné oko oblohy bledlo. Odovzdane čakala na úsvit.