„A vedel by ste to spraviť hneď?“ muž sa rozpačito škrabal za uchom.

„Samozrejme, nebudem tu predsa strácať čas, vy by ste určite tiež chceli, aby sa vaše problémy rýchlo skončili, nie?“ Mastafar sa uškrnul.

„Možno.“

„Tak sa do toho pustime.“

Chlap ho skúmal pohľadom. Dalo sa pochopiť, že mu neveril. On a ďalších dvanásť mužov boli na ceste do mesta za kopcom, aby našli lovca. Desivá beštia im žrala kozy a ovce a oni nevedeli ako sa jej zbaviť. Potom na ceste tam stretli muža, ktorý tvrdil, že ich problém vyrieši, ale chce za to všetko v truhlici. Pre muža bola taká náhoda neuveriteľná, ale výzor hral v Mustafarov prospech - ostré črty tváre, svalnaté telo a veľký meč na chrbte – a aj keď sa v tom nevyznal, tak toto mohlo znamenať, že by to zvládol.

„V poriadku, ale budem vás pozorne sledovať.“ Povedal napokon.

„Ako si želáte.“

Mustafar sa hnal k beštii a mával mečom. Veľká hlava pripomínajúca psa s rohami, ktorý sa vyváľal bahne, sa zdvihla a z papule jej kvapkala voda z potoka. Sledovala muža a zvedavo naklonila hlavu. Mustafar sa priblížil na vzdialenosť sto lakťov, udrel kameňom, ktorý držal v druhej ruke o čepeľ a zviera sa rozbehlo za ním.

Vbehol do lesa, vyhýbal sa stromom, preskakoval korene stromov. Rohatý pes bežal za ním, ceril zuby a rýchlo sa približoval, aj keď narážal do stromov, ktoré svojou váhou lámal.

Netrvalo dlho a Mustafar našiel, čo hľadal. Sekol do žltého stromu a sledoval ako mu na čepeľ vytiekla modrá miazga.

Švihol mečom za seba a tekutina dopadla na nos zvieraťa. Strhlo sa, ale potom si uvedomilo, čo zacítilo a v okamihu ležalo pri strome a olizovalo miazgu.

Mustafar sa už v tej dobe nachádzal na inom mieste. Presnejšie sledoval dvoch mužov, ktorý strážili truhlicu s neznámym množstvom dukátov. Čakal, že ostatní muži budú niekde inde a snažiť sa zistiť, čo sa stalo, keď on a zviera zmizli v lese. V duchu sa na tých hlupákoch bavil. Síce ta beštia vyzerala desivo, nikdy by nezožrala mäso. Na druhej strane im musel uznať, že sa zatúlala naozaj z ďaleka a tu mohla byť neznáma. Čo už, ich smola.

Vyšiel z kríkov a s úsmevom kráčal k dvom strážcom „Beštia je mŕtva, ďakujem, že ste mi postrážili odmenu.“

Obaja muži zmätene pozerali jeden na druhého. „To nemôžeme,“ povedal jeden neisto, ale hneď nabral odvahu a pokračoval: „Dokáž, že si ho skolil, leb...“ Päsť mu dopadla priamo na bradu a veta tak zostala navždy nedopovedaná. Druhý muž nedostal ani len možnosť niečo vysloviť a so zlomenou sánkou padol vedľa svojho druha.

Mustafar ich rýchlo prehľadal a našiel kľuč.

A to bolo všetko, čo našiel, lebo truhlica smrdela zatuchlinou. Dokonale prázdna a taká musela byť už dlho. Nechápal ako by niekoho dokázali presvedčiť, aby riskoval život, keby nevidel peniaze na vlastné oči, ale hneď si uvedomil, že to on presne spravil, tak to radšej nechal tak.

Považujem to za remízu, pomyslel si.

Ešte obetoval krátku chvíľu, aby prehodnotil možnosti a tichý odchod z toho vyšiel ako víťaz. Zmizol v lese, kde prešiel okolo rohatého psa, ktorý blažene olizol strom.

Aspoň niekto z tohto niečo mal.