Kasiana potichu zavrela dvere. Bolo ťažké sa vymotať z osláv bez toho, aby ju niekto videl. Aj keď je pravda, že väčšina z nich už v tom momente ležala na stoloch odpálených po účinkoch alkoholu, no stále tam boli oči, ktoré sledovali každý jej krok.

Zhlboka si vydýchla. Ani si neuvedomovala, ako doteraz zadržiavala dych. Po tme prešla do zadnej miestnosti. Zavrela okenice a až potom zažala sviečku.

Otvorila truhlicu. Ležala tam výstroj, dedičstvo po matke. Každý obyvateľ dediny ............. mal takú. Ale táto bola špeciálna.

Kasiana sa načiahla a vytiahla odtiaľ amulet. Modrý koral. Stisla ho v dlani s prosbou na perách a prehodila si ho cez hlavu. Bezpečne odpočíval na jej hrudi, aj keď sa uložila na spánok. Ten však neprichádzal. Vedomie toho, čo ju čaká zajtra večer, pohltilo celú jej myseľ.

*

„Kasiana! Užívaš si posledné okamihy života?“

Štipľavú poznámku sprevádzal hurónsky rehot mladíkov z dediny.

„Nechajte ju,“ zahriakol ich známy hlas. Kasiana sa obzrela. Jareth. Stretli sa im pohľady.

„Ste hrdinovia, keď sa vás to netýka, čo?“

„No tak, Jareth. Nekaz nám zábavu. Čo už len na tom záleží? Veď sa na ňu pozri!“

Kasiana si z toho nerobila nič. Sedela na konári a bez pohnutia a sledovala Slnko zapadajúce za obzor. Vždy sa k nej takto správali. Ale po tom, ako jej zomrela mama, sa to zhoršilo. Nemala nikoho, kto by v ňu veril. Pre dedinčanov bola vyvrheľ, špinavé dievča, čo sa jedného dňa vynorilo z lesov. Bez rodičov, bez batožiny, či jediného slova. Iba s ranou, ktorá hyzdila jej tvár od ľavého obočia, tiahla sa cez hrdlo až po brucho.

Hovorilo sa, že patrila ku kočovníkom, pochabým ľuďom, ktorí neprinášali nič dobré. Vraj ich isto prepadli banditi a jej sa ako zázrakom podarilo utiecť. Bola ešte malá, na nič si nespomínala. A tak ako k nej neprichádzali spomienky, neprichádzal ani hlas. Nepomohli ani všelijaké odvary od bylinkárky, ktorá sa jej ujala.

Ona jediná sa k nej správala milo.

Začali ju štípať oči. Po zaprášených lícach jej stekali slzy a vytvárali cestičky smútku.

Pomohlo by jej, keby tu teraz bola s ňou? Spravila by niečo, čo by ju dokázalo lepšie pripraviť na úlohu, ktorú jej nadelil osud?

Myšlienky jej preskakovali jedna cez druhú, ako keď sa delfíny preháňajú v mori v hĺbke pod stromom, na ktorom sedela.

Slnko takmer zapadlo.

„Si v poriadku?“

Strhla sa. Rýchlo si utrela slzy do rukáva.

„Hlúpa otázka. Kto by už len na tvojom miesto bol?“

Pozrela naňho. Nechápala, prečo za ňou prišiel. Ak sa jej chce posmievať, nech ide kadeľahšie. No v jeho očiach nebol žiadny posmech. Bola to skôr... ľútosť?

Jemne ho odstrčila rukou a ukázala smerom do dediny. Hrozilo, že sa začnú posmievať aj jemu, za to, že sa jej vôbec prihovára.

Pokrútil hlavou. „Ja sa posmechov nebojím. Len som ti chcel nejako pomôcť.“

Prečo teraz? Prečo čakal až na tento posledný okamih?

„Prepáč, nechcel som ťa rozrušiť. Asi by som... mal ísť.“

Prikývla.

„Veľa šťastia, Kasiana.“

Sledovala ho ako odchádza. Srdce jej prudko bilo. Akoby chcelo vyskočiť a rozbehnúť sa za ním. Neodchádzaj, Jareth. Urob niečo, pomôž mi! Jej vnútro kričalo, ale z úst nevychádzal ani hlások.

Skĺzla z konára na zem. Nikdy si nepripadala taká spätá s krátkym pozemským životom, ako práve v tej chvíli.

Odkráčala domov. Nachystala si výstroj. Keď si ho prevliekala cez hlavu, ruky sa jej triasli.

Vykročila tmavými ulicami, ktoré boli prázdne ako ešte nikdy predtým. Všetci boli v bezpečí, v úkrytoch, z ktorých určite sledovali jej poslednú cestu. Pretože ona vedela, že nemá šancu vyhrať.

Nikdy predtým nevidela, čo Vurgrumol dokáže. Nemala ako. Prichádzal každých tridsať rokov počas piateho splnu a trvalo to už dve storočia. Nikto nevedel prečo to tak je. Akoby každý dedinčan iba slepo prijal osud. Každý jeden na boj s ním trénoval už odmalička. A každý jeden dúfal, že ho v deň Losovania nevyberú.

Tak ako ona.

Hneď ako jej noha vkročila do zátoky osvetlenej fakľami, zem sa zatriasla a voda rozvlnila. Niečo obrovské sa vynáralo z hlbín oceánu.

Snažila sa meč uchopiť pevnejšie, ale dlaň mala spotenú. Rukoväť sa jej šmýkala.

Poslednýkrát pohladila amulet a zaujala postoj.

Ak má dnes umrieť, aspoň sa naposledy pokúsi prežiť.

Tieň pred ňou začal naberať reálne obrysy. Hlava veľká ako jej skromná chalúpka s rohami ostrejšími ako hrot meča.

K duneniu sa pridalo hlboké hrdelné vrčanie. V tme zasvietili červené oči.

Kasiana mala chuť rozbehnúť sa. Utiecť z dediny, kde ňou každý opovrhoval. Nenašla tu útočisko, prečo by mala za nich bojovať? Stačilo sa len otočiť a nikdy viac sa neobzrieť.

A to aj urobila.

Rozbehla sa preč, s myšlienkou, že jediný, kto jej možno bude chýbať, bude Jareth.