Výpary hnilobnom zápachu rozkladajúceho sa mäsa ti v postupne nepomáhajú. Naopak, bahno navôkol boptná, bubliny tvoriace sa na jeho povrchu praskajú a so syčaním do okolia vypúšťajú odporné smrady. V hmlistej temnote nedovidíš na hranice planiny, ktorej jemné vlnenie ti nijak nepomáha hľadať východ odtiaľ.

Už nejaký čas prekladáš nohu cez nohu v tomto temnom svete. Pojem o čase si stratil, rovnako ako základnú orientáciu. Obzrieš sa za seba. Tvoje čerstvé stopy pomaly strácajú kontúry v jemne pučiacom blate. Zem za tebou vymazáva tvoju prítomnosť. Mohol si aj stokrát prejsť rovnakými miestami bez toho, aby si o tom vedel…

Mohol by si zastať, zložiť svoj štít a meč, schúliť sa do plášťa a nechať sa pomaly, ako tvoje stopaje, objať pomaly-pomaličky bahniskom.

„Aký to má zmysel?“

A predsa… noha cez nohu cez nohu… cez nohu…

„Prečo ísť ďalej?“

Ďalšie a ďalšie kroky ťa vedú vpred.

Snažíš sa spomenúť si, ako si sa ocitol na tomto mieste, s akou úlohou…

„Trochu neskoro, spytovať svoj cieľ.“

Aj tieto spomienky sa však už dávno rozkotúľali sťa prívesky z tvojho náhrdelníka. Dotkneš sa hrude, na mieste, kde si ho nosieval.

„Si tvrdým orieškom…“

Až teraz si uvedomíš, že ten hlas nepatrí tebe.

Cudzia prítomnosť ti rozbúcha srdce, rozpumpovaná krv zostrí zmysly, tak zamútené opakujúcou sa nevľúdnosťou okolia, naučené pohyby ťa napriek únave v zlomku okamihu premenia na bojovníka pripraveného odvrátiť útok. Skoro prirodzene zaujmeš bojovú pozíciu.

Tvoje vytreštené oči sa snažia v temnote odhaliť protivníka.

Výdych, akoby zem samotná vypustila opary zo svojho útrobia. Hrmot lámaných skál, dutý praskot naťahovaných lán. Jemný matný odlesk v temnej výšine v diaľke nad tebou, následne druhý, tretí. Kontúry temnoty sa za hmlistým závojom postupne formujú do obrovských más, väčších ako najvyššie stromy. Tvár. Neľudská. Pretiahnutý pysk je zakončený roztvorenou papuľou. Po stranách z nej pomaly steká nažltlý hnis, z pukajúcich ďasien sa vyparuje čierny dym. Nozdry zavetria. A vtedy vidíš tri odlesky mŕtvych očí na mieste, kde správne malo byť jedno. Čierne zatočené rohy sa vymania z temného pozadia tmy. Ozrutná hlava býka sa otočí tvojím smerom.

Tvojím telom hrá triaška. V ušiach ti bubnuje pulz. Ruka zvierajúca meč sa začína potiť.

„Ale aj ten najtvrdší orech raz pukne.“

Chceš otvoriť ústa, aby si prehovoril, alebo sa odvrátiť a utekať preč, ale niečo ti zväzuje svaly, keď ťa odrazu zasiahne už ozajstný dych tejto bytosti a tebe sa podlomia kolená. Vlhkosť teplého bahna prestúpi súknom tvojich nohavíc. A ty vieš, že to nie je jediný zdroj tepla, ktorý cítiš v lone.

„Ja… som netušil, nevedel…“ oči nevieš spustiť z obrovského tela skláňajúceho sa nad tebou. Ruky ti ovisnú.

„Nepamätáš si,“ ozrutné telo sa narovná vo svojej majestátnosti rozkladu. „Tušil,“ zaburáca. „Vedel a prišiel sem s cieľom.“

Bojíš sa opýtať, no nakoniec predsa len s nádejou hľadáš slamku záchrany: „Akým?“

„Zabiť ma.“

Prekvapene civíš na boha pred tebou. Nevieš si spomenúť, ani predstaviť, čo by ťa kedy mohlo prinútiť k takému šialenstvu. Tvoja ruka ale pod vedomky zovrie zbraň pevnejšie.

„Ale to, čo je mŕtve, už nemôže umrieť,“ zakončí tvoje spytovanie prastarý býk.

Nečakáš na viac slov. Tvoje telo sa sťa bleskom postaví, niečo v tebe sa chce vrhnúť na ozrutu pred tebou, keď ťa neviditeľný tlak zhora v okamihu zatlačí hlboko do bahna. Počuješ praskanie všetkých tvojich kostí, cítiš nekončiacu bolesť, a napriek nej si slastne uvedomuješ, že konečne prichádza vykúpenie…

„Ó, nie…“ zaburáca hlas v temnote tvojej mysle sťa blesk a hrom zároveň. Vnímaš hviezdy formujúce sa a následne explodujúce. „Tvoje vykúpenie ešte len príde.“

Nevieš, koľko času prešlo, ale cítiš, ako sa tvoje telo opätovne skladá, tvoje kosti viažu neviditeľné povrazy, väzy sa plnia hnisom, blato presiaka z pórov, keď sily, ktorým nerozumieš, ťa formujú do novej podoby hodnej služobníka boha rozkladu.

„Bude tvojou službou mne, posol môj. Lebo svet zabudol na moju prítomnosť. Prišiel čas, pripomenúť mu ju."