Roger mal osem rokov, obrovskú chuť na nanku a dieru vo vrecku. O tom poslednom, bohužiaľ, nevedel až do chvíle, kým nevyložil nanuk pred predavačku a so širokým úsmevom, ktorý vzápätí vystriedala panika, si nezačal prehľadávať vetrovku.

„Ale ja... Fakt som... Počkajte, prosím...“

Samo o sebe to nebola až taká hrozná situácia, ale Roger neznášal chodiť medzi ľudí, bol strašne hanblivý a vždy, keď sa dostal do nepríjemnej situácie, očervenel ako repa. Počul, ako jachtá, a slzy mal už na krajíčku.

„Mladý pán!“ ozvalo sa za ním kovovým hlasom a Rogerovi oko už nemohlo zastaviť slzu, ktorá sa mu spustila po tvári. Už je to tu! Poslali za ním robota-ochrankára, aby ho vyviedol von! To neprežije!

„Mladý pán!“ zopakoval robot, keďže chlapča sa odmietalo otočiť k nemu. „Niečo vám spadlo!“

Ten kameň, čo mu spadol zo srdca, museli počuť aj u neho doma.

Asi niečo vyjachtal, aby sa poďakoval, to si už nepamätal. Ale v ten deň si zaumienil, že sa stane inžinierom robotiky a keď dospeje, zamestná sa vo firme Aster, lebo, ako sa písalo na robotovej hrudi: Sme Aster, sme kolíska robotov! Kolíska vašej budúcnosti!

***

A kolíska nudy. Strašnej, ohavnej nudy a hordy administratívnej práce.

Niežeby sa sen Rogerovi nesplnil, aj splnil, ale akosi... Spomienka na robota, ktorý zo zeme zdvihne peniaze, môže v chlapcovi vznietiť záujem o robotiku, ale učiteľka fyziky, ktorá sa vo voľnom čase venovala uspávaniu hadov, a hrubočizné učebnice matematiky, ktoré snáď ani neboli písané v ľudskom jazyku, takúto spomienku rýchlo potlačili do úzadia.

Výšku Roger dokončil. Dokonca sa aj chcel zamestnať v odbore. Chcel, ak by mu to aspoň trochu išlo. V skutočnosti sa už nevedel dočkať, kedy zamkne všetky skriptá a v živote sa na nich viac nepozrie. Ale do Astera si životopis poslal, aj keď skôr len z trucu.

A robil tam kontrolóra kvality.

„Vieš, čo je na našej práci najlepšie?“ opýtal sa ho Victor, kolega, ktorý zdieľal jeho pracovnú morálku.

Roger zvedavo zdvihol oči od kávy.

„Keď niekomu hovorím, čo robím.“

Roger vyprskol. Súhlasil. Vždy, keď zaznelo kontrolór kvality, jeho mama sa usmiala a známi uznanlivo pokyvovali. Na druhý deň bolo potom o čosi ľahšie prísť do práce, pípnuť sa, prejsť dlhou chodbou, kde kráčali úžasné, rôznorodé roboty, pohľad na ktoré ho po čase už vôbec nevzrušoval, obrátiť sa im chrbtom, vojsť do tej najnudnejšej časti budovy a prezerať si stovky úplne rovnakých malilinkých súčiastok, o ktorých ani nemusel vedieť, na čo slúžia.

A najhoršia časť jeho roboty bolo, že na to ani nemusel mať inžiniersky titul,

A tiež nuda. A otrava. A pocit nenaplnenia.

Victor pozrel na hodinky a odložil šálku. Roger ho smutne nasledoval. Meeting. Nový produkt. Úúú, aké vzrušujúce! Mal sa dnes hodiť na marodku.

Mikročipy vyzerali skoro navlas rovnako ako tie, čo vídal každý deň. Roger sa pokúšal usmievať na prezentujúceho kolegu a rozmýšľal, čím by sa zabavil, aby nezaspal. Káva bola aj na toto prikrátka. Našťastie Victorovi zašľapala, a tak za neho ťahal konverzáciu s prednášajúcim: „Dosť dobré, hneď vidno rozdiel oproti minulému projektu. Príjemné do ruky, verím, že aj samotné modely ocenia menšie rozmery. To je na model R300? Mohli by sme ich vidieť?“

Rogerovi sa zazdalo, že to Victor s nadšením trochu preháňa. Naozaj teraz chce vstať a ísť si pozrieť nejakého robota? Veď ich vída každý deň.

Prednášajúci nanešťastie súhlasil, a tak sa naozaj museli zdvihnúť a ísť. Roger hodil po Vicovi naštvaný pohľad. Victor sa tváril, akože, kámo, ver mi!

A Roger mu neveril.

Až kým sa neotvorili bezpečnostné dvere a oni sa neocitli tvárou v tvár najdokonalejšej a najnádhernejšej veci, akú kedy videl.

Robot bol vysokánsky, obrovský! Ale nedala sa mu uprieť štíhlosť a elegancia, pripomínal skôr šelmu ako nástroj.

„Zdravím!“ oslovil ich tým najľudskejším hlasom. Roger mal na chvíľu pocit, akoby v ňom počul hlas akéhosi strateného priateľa z detstva.

„Hovoríte, že ich majú v mestskej správe a policajných zložkách? No tak to pôjde zločin v našom meste na nulu!“ táral zase Vic, ale Roger mu to nemal za zlé – po dlhých rokoch znova pocítil staré nadšenie.

Na druhý deň prišiel do práce s úsmevom. Na dlhej chodbe stretol kolónu piatich R300, ktorí ako jeden elegantne kráčali na svoju misiu. Lenže on sa im musel otočiť chrbtom a ísť za svojimi stovkami navlas rovnakých mikročipov. Úsmev mu povädol.

„Si nejaký tichý,“ nadhodil Victor.

Roger neodpovedal. V jeho tele by sa nenašla jediná stopa po endorfíne. Ak dnes neurobím niečo vzrušujúce, pomyslel si, zomriem.

Ani nevedel, ako im skončila pauza a on stál znovu pri baliacej linke. Niekde za ním sa prechádzal Vic a šepkajúc počítal kusy. Na druhej strane miestnosti iný kolega vyťukával čosi na počítači.

To snáď nie je pravda, vravel si Roger. Skláňam sa nad srdcom najúžasnejších mašín, aké som kedy videl, a v živote som sa necítil mizernejšie. Toľký potenciál!

Teraz! kričalo niečo celým jeho telom.

Prirodzeným pohybom skryl jeden z nezabalených čipov do dlane a neskôr do vrecka.

Priniesol si ho až domov. Položil si ho na stôl ako niečo posvätné. Najprv ho chcel rozobrať, len tak, aby znovu našiel zabudnutú radosť z robotiky. Potom ho ale striaslo pri predstave, že by ho nevedel zložiť späť. Aj tak v tom nikdy nevynikal. A tak sa na svoj poklad len díval, odzbrojený jeho prítomnosťou a vlastnou neschopnosťou.

Čo som to urobil?

Je to krádež?

Môžu ma za to vyhodiť? Zavrieť?

Rýchlo zhasil svetlo v izbe, aby ho nebolo vidieť von ako na pódiu.

Nádych-výdych, hovoril si, to zvládneš. Ale nezvládal to. Hľadel von oknom, sýpavo dýchal a v tej chvíli lampa pred jeho domom zasliepňala.

V tú noc nezažmúril oko.

Ráno ho musí vrátiť.

***

Bol celý červený. Kolegovia na neho najprv iba hádzali vydesené pohľady, neskôr od neho bočili a Vic ho privítal vetou, či na neho nejde infarkt.

Nevedel, čo im na to povedať. Vedel len, že v takomto stave sa mu nepodarí čip nenápadne vrátiť. Desilo ho správanie kolegov, zdalo sa mu, že sa mu vyhýbajú, lebo čosi tušia. Vedia, že je vinný.

Ale skutočná hrôza obliala, až keď na ceste domov pri vchode minul R300. Skúmavý pohľad jeho žiarivých očí sa mu vrýval do duše.

Cestou domov robil, čo mohol, aby nebežal a správal sa nenápadne. Už bol skoro doma, videl známe sliepňavé svetlo pouličnej lampy, ktorá odrazu zablikala a zhasla.

Zatajil dych.

Až doteraz mal pocit, že si to celé nahovára, ale odrazu to bolo tu. Vedel, že za ním niekto je. Dokonca vedel, kto je ten niekto. Alebo čo. Priam cítil obrovskú, šelmovitú postavu zakrádajúcu sa v jeho stopách

Rozbehol sa. Dychčal ako šialený a potkýnal sa o vlastné nohy, keď sa za ním ozvalo: „Mladý pán!“

Podlomili sa mu kolená a spomalil. Ale neprestal utekať.

Niečo okolo neho švihlo a mu do cesty skočilo obrovské kovové telo. Od hrôza priam skamenel.

„Mladý pán,“ zopakoval R300, „niečo vám vypadlo.“ Otvoril dlaň s čipom. Keď sa Roger nehýbal, vsunul mu ho do vrecka saka a potľapkal ho po ramena. „Asi deravé vrecko. Prepáčte, asi som vás vydesil, ale verím, že časom si na nás zvyknete. A teraz, ak dovolíte, idem opraviť tú lampu!“