-VENOVANÉ SUE, JARKE A MERLINOVI-

Cítim sa mizerne... Neviem, či ma to čaká tiež, ale pre istotu to napíšem... Všetko... Všetko, čo sa nám stalo na tom prekliatom ostrove... Chytá ma strašná slabosť, ale pokiaľ udržím pero v ruke, budem písať... Ešte že mám pri sebe denník... Táto šalupa nám mala priniesť bohatstvo a teraz sa obávam, aby sa nestala mojím hrobom... Podobne, ako... Prekliate pobrežie! Nevládzem už... Ale musím... Kvôli Stanovi, Bobovi a Fattymu... Celé to vlastne začalo...

"Dave, je to tutovka! Fatty a Bob idú do toho tiež, ale nemáme loď. A ty máš plachetnicu..."

"Myslíš May Grove? Veď to je len malá dvojsťažňová šalupa... Pártonový rybársky čln!"

"Ale na to aby prepravila štyroch ľudí k bohatstvu musí stačiť."

"Och nie, nie... Navyše myslím, že je to v tomto čase dosť riskantné. Nehovoriac o tom, že dlhšiu cestu po mori som s May Grove nerobil už..."

"No vidíš! Aspoň si spravíš príjemný výlet. A štvrtina bude tvoja."

"Hm, si si istý do čoho sa púšťaš? Veď tam vôbec nič nemusí byť."

"Načo by to tam stavali? Tie čierne ksichty majú zlata vyše hlavy. Pozri sa, niečo ti ukážem..."

Stan strčil svoju chlpatú ruku do vačku na roztrhaných nohaviciach, chvíľu šmátral v bezodnom vrecku a o chvíľu vytiahol zvláštny prívesok.

"Pozri sa na toto. Bolo to neďaleko vchodu do tej jaskyne..."

Prívesok alebo snáď brošňa znázorňoval akéhosi zvláštneho tvora, nie nepodobného pavúkovi, avšak iba s šiestimi nohami a obrovskými očami. Pôsobil vyslovene odporne, Stanovi sa však zdal byť tým najkrajším, čo ho kedy v živote postretlo. Nečudo - vyrobený bol z čistého zlata.

"Nádhera..." - poznamenal Dave zasneným hlasom. Naozaj bolo udivujúce, ako môže byť niečo také odporné také krásne...

"Som si istý, že tam toho bude viac. Vtedy sme sa tam nemohli zdržať, žrala nás malária a dochádzali nám zásoby vody. Na tom ostrove sme nenašli ani kvapku... Inak by som to tam rozvŕtal bez meškania!"

"A nemohol nás niekto predbehnúť?"

"Vylúčené! Veď ten ostrov nie je ani na mapách! Je to úplný zapadákov... Navyše mimo lodných trás. To bohatstvo čaká iba na nás... Tak čo, dohodnutý?"

"Vravíš jedna štvrtina?"

"Áno, jedna štvrtina. A som si istý, že ti vydrží až do konca života!"

"Tak platí. Doveď Fattyho a Boba nech dohodneme dátum odchodu. Rád by som to absolvoval skôr, ako začnú jesenné búrky..."

"Vedel som že sa dá na teba spoľahnúť, Dave! Zajtra ráno v prístave, môže byť?"

"Jasne!"

Stan odchádzal s úsmevom na perách. Tušil, že sa začína nová etapa jeho života...

May Grove, pomenovaná podľa lesíka v Daveovom rodnom meste, bola síce malá, ale zato veľmi šikovná loď. Dave ju nechal natrieť na bielo a tak pod plachtami vyzerala ako veľká labuť, plávajúca v diaľ. Rýchlosť nebola jej najsilnejšou stránkou a to bolo asi jediné, čo jej mohla jej štvorčlenná posádka vytknúť. Nie že by sa práve vliekla, ale tých pár uzlov bolo príliš málo pre takých netrpezlivých ľudí. A tak nečudo, že často stávali na prove a hľadeli do diaľky, očakávajúc že zazrú vysnívaný ostrov. Pár súdkov s dynamitom, krompáče a lopaty v podpalubí dávali jasne tušiť, že týchto ľudí už nezastaví vôbec nič...

"Chlapi, pozrite, vravel som vám, vidíte to, mal som pravdu, pozrite sa sem!" - Stanov hlas priam preskakoval od vzrušenia. Stáli pred obrovskou skalou s čiernym otvorom. Okolo neho boli do kameňa vytesané akési nezrozumiteľné klikykháky. Nikto sa ich nepokúšal rozlúštiť, veď načo aj? Isté bolo len to, že sú veľmi, veľmi staré. Čo však teraz všetkých zajímalo, bol tmavý otvor do vnútra skaly.

"Bob, počkaj, pôjdem prvý... Podaj mi tú fakľu... Vďaka."

Stan vstúpil do tmavého otvoru, nasledovaný svojimi druhmi. Ocitli sa v malej jaskyni s podivnými kamennými dverami na opačnej strane. Na stenách boli rôzne nápisy podobné tomu na vonkajšej strane, ale oveľa zachovalejšie. Zub času bol predsa len milosrdnejší vo vnútri jaskyne, chránenej pred vetrom a dažďom.

"Stan, kde si splašil tu obludku?" - prerušil ticho Bob s narážkou na Stanov prívesok.

"Tuto pri tejto skale... Vidíte tieto dvere? Nedokázal som ich otvoriť..."

Fatty sklopil fakľu k dverám a začal ich pozorne prezerať.

"Stan, toto je zvláštne... Vyzerajú perfektne opracované, sedia úplne presne. Bez dynamitu sa cez to nedostaneme..."

"Haha, ešte že váš priateľ Stan myslí na všetko!" - povedal Stan a mávol smerom k zálivu s kotviacou May Grove. "Pekne krásne to odpálime a zlato bude naše! Bum!"

"Počkaj chvíľu" - prerušil ho Dave. "Fatty, posvieť nám sem. Vidíš to? Aj ty Bob?"

Na kamenných dverách bolo vyrytých niekoľko ornamentov. Pod tým boli dva zvláštne symboly. Isté však bolo, že jeden predstavoval toho chrobáka, ktorého zlate vydanie sa práve hojdalo Stanovi v rukách. A ten druhý... To bola ľudská lebka.

"Uch, človek by sa normálne začal báť!" - zamrmlal Bob ironicky. "Stan, dones ten dynamit nech pozrieme, čo má v hlave!"

"Počkať, a nezavalí sa táto jaskyňa pri výbuchu?"

"Prosím ťa, čo myslíš že som nejaký amatér? V bani sme s tým práskali denne, človek dostane po čase nejakú prax!" - odvrkol Fatty. Stan sa na neho usmial.

"Veď preto si tu! Tak čo, pozrieme sa tomu na zúbok?"

"Samozrejme, veď sme sa sem netrmácali členky si máčať!" - zafrflal Fatty a pobral sa k východu. Boli pevne rozhodnutý dostať sa dnu ešte v ten deň...

"Pozor, kryte sa, trochu to buchne!" - zareval Fatty a rozbehol sa z jaskyne. Tlejúci knôt zápalnej šnúry sa pomaly priblížil k dynamitovej náloži a ozvala sa tlmená detonácia. Stan nečakal ani kým sa usadí zvírený prach a vrhol sa do otvoru jaskyne.

Jeho spoločníci takisto nezaostávali. Kamenné dvere boli explóziou roztrhané na kúsky. Za ich pozostatkami bola iba čierna chodba, vedúca do neznáma. Stan zapálil fakľu a vstúpil dnu.

Prvé čo ich prekvapil, bola zmena výzoru jaskyne. Skaly boli úplne vyhladené, akoby ich leštili stovky robotníkov celé roky. Na prvý pohľad dokonca pôsobili slizko, avšak stačil dotyk aby sa človek presvedčil, že sú úplne suché.

Druhou zvláštnosťou bol podivný pach vo vzduchu.

"Bob, cítiš to? Odporný smrad..."

"Divíš sa? Celé stovky rokov sa tu nevetralo, cha..."

"Stan, kde je to tvoje zlato, he?"

"Počkajte, počkajte... Určite tu bude, veď ste videli ten prívesok... Predsa by nekopali takú jaskyňu ak by vám chceli to zato strčiť rovno pod nos!" - zahundral Stan a vykročil do tmy.

"Odporné miesto..." - ozval sa s hnusom Dave.

"Len sa neboj, o chvíľu budeš o ňom hovoriť inak..."

"Máš pravdu Fatty... Stan, nevidíš tam ešte stále nič?"

Stan bol dosť vpredu a v žiari svetla bolo vidieť, ako mu nedočkavosťou svietia oči. Na toto čakal celé roky... Konečne získa to, po čom tak dlho túžil... Zrazu zastal.

"Bob, nepočul si to?" - spýtal sa.

"Nie, čo som mal počuť?"

"Hm... ani ja nie! Stan, čo tam máš?"

"Počkajte, pozriem sa na to..."

Stan prišiel k miestu, kde sa chodba zatáčala v takmer deväťdesiat stupňovom uhle doprava. Pomaly pozrel za roh a potom vkročil do tmy. "Hm, je to tu zvláštne... Akoby..."

Zrazu sa ozval príšerný zvuk. Bol to neľudský výkrik, pri ktorom mrzla krv v žilách, výkrik, v ktorom sa spájal strašný des s nekonečnou bolesťou, rev aký nedokáže vylúdiť nijaká šelma na zemi... Najhoršie na ňom však bolo, že nepochybne vyšiel z hrdla Stana... V tom istom okamihu svetlo jeho fakle zhaslo a jaskyňa sa ponorila do úplnej tmy.

"Stan, preboha, čo sa...."

Bobovi sa podarilo rozsvietiť druhú fakľu. Keď mihotavé svetlo rozohnalo tiene podzemia, všetci ostali stáť v nemom údive a dese. Stan kľačal trasúc sa hrôzou na zemi a za ním ležalo akési stvorenie, nie nepodobné onomu zlatému pavúkovi zo Stanovho prívesku. Jeho rozmery však boli úctyhodné - tvor dosahoval veľkosť dospelého človeka. Avšak teraz ležal na zemi, šesť dlhých, tenkých a chlpaté nôh bolo natiahnutých krížom cez jaskyňu a tvor nejavil známky života.

"Stan, čo to má... Čo to je? Ako si to zabil???"

Stan sa chvejúc zdvihol zo zeme a zotrel si z čela pot. Pozrel na ostatných nepríčetným pohľadom a opäť sa pozrel na podivnú beštiu.

"Ja... ne-neviem... vyšiel som za roh a... ono.. vyšlo to z tmy... vrhlo sa to na mňa... Akoby ma to chcelo pohrýzť... A potom sa to na mňa zrútilo... Je to mŕtve? Ste si istý?"

Istý si však nebol nikto ničím. Bob pristúpil k Stanovi a pomohol mu vstať.

"Radšej odtiaľto vypadnime... ktovie koľko toho tu ešte môže byť..."

Nikomu nebolo treba viac hovoriť. Dave s Fattym vpredu a Bob podopierajúci Stana sa rýchlo pobrali k východu. Keď prechádzali cez trosky kamennej brány, Fatty sa zastavil.

"Nemyslíte, že by sme to mali nejako zahádzať? Čo ak je tam toho svinstva viac?"

"Neviem, zdalo sa však, že to zdochlo... Napriek tomu ma nejako tá chuť hľadať poklady prechádza... Stan, čo si o tom myslíš?"

Stan mal v očiach akýsi podivný pohľad. "Nie" - povedal iba - "nie..."

"Snáď sa tam nechceš vrátiť?!"

"Nie... nie!"

"No však preto... Dave, dones ten súdok čo je pred jaskyňou... Radšej to tu vyhodíme do povetria, istota je istota..."

Zatiaľ čo Bob ošetroval Stana, Fatty pripravil v "predsieni" jaskyne dynamitovú nálož.

"Ty, Dave, počuj... Načo sa unáhliť? Možno tam naozaj ešte niečo je... Odpáliť to v prípade núdze môžeme predsa hocikedy!"

Na Daveovi bolo vidieť, že najradšej by to zapálil, nasadol na loď a viac sa sem nevracal, ale ... Čo ak predsa?

"Myslím, že máš pravdu Fatty," - ozval sa aj Bob, "prečo sa uponáhľať? Navyše, tá opacha sa mi nezdá až taká nebezpečná, keď zdochla už pri dotyku riadneho chlapa!" - dohovoril a usmial sa na Stana. Ten iba nemo hľadel pred seba.

"Ja neviem..." - ozval sa pochybovačne Dave. "Prestáva sa mi to páčiť."

"V poriadku. Ty sa postaráš o Stana a ja s Fattym vezmeme búchačky a pôjdeme sa tam pozrieť ešte raz. Keby dačo, buď pripravený vyhodiť to tu do vzduchu. Ale dúfam, že viac podobných strážcov pokladu tam už nebude..." - rozhodol Bob. Z prvého šoku sa už všetci okrem Stana spamätali a tak nečudo, že sa rozhodli skúsiť to zas. O chvíľu už Bob s Fattym, vyzbrojený až po zuby, vkročili opäť do jaskyne.

Dave sa ostal starať o Stana, ktorý bol stále mimo. V tvári mal dosť nepríčetný pohľad a zrazu zamdlel. Dave namočil vreckovku a položil mu ju na čelo. Stan musel utrpieť obrovský šok...

Dave sa opäť obrátil k otvoru v skale. Už sú tam dosť dlho... Dúfal, že to dopadne v poriadku. Nech tam nájdu čokoľvek, len nech už sú vonku... Tento ostrov sa mu už vôbec nepáčil...

Prešlo niekoľko minút. Stan stále ležal v bezvedomí a z jaskyne sa nikto nevracal. Davea sa začínal zmocňovať nepokoj.

Rozhodol sa ešte chvíľu vyčkať a potom sa vybrať naproti tým dvom.

Zrazu sa ozval akýsi výbuch. Prichádzal odkiaľsi z diaľky a Dave si v prvom momente nevedel vysvetliť, čo to má znamenať.

Vtom mu to došlo. Nebol to výbuch. Bol to výstrel. A hneď nasledovali ďalšie. Dave ticho stál, po chrbte mu prechádzal mráz a počítal. Šesť....osem....dvanásť. Teraz majú revolvery prázdne. Cítil, ako mu vyschlo v krku a ako v tranze hľadel na čierny otvor do jaskyne. Trvalo to možno len pár sekúnd, ale jemu sa zdalo, akoby prešlo storočie. Zrazu začul akési fučanie a klopanie.

Odistil revolver. V čiernote jaskyne sa čosi pohlo... Vtom sa z tmy vyrútil smrteľne bledý Fatty podopierajúci Boba so strašnou ranou na chrbte. Dave stál s otvorenými ústami a vôbec nechápal, čo sa deje.

"Rýchlo, preboha, rýchlo!!! Zapáľ to, okamžite to zapáľ!" - zreval na neho Fatty a zrútil sa aj s Bobom na zem. Dave sa vrhol k zápalnej šnúre a tá ihneď vzb kla. Vybehol práve včas. Tesne pred tým, ako ohromná explózia pochovala vchod do podzemia pod stovkami ton skál sa mu zdalo, že vidí, ako sa z diery do predsiene jaskyne vrhá podivný tvor zo šiestimi nohami a hľadí na neho dvoma veľkými, rozumnými modrými očami...

Rýchlo zahnal tento obraz medzi výplody predráždenej fantázie a vrhol sa k Fattymu.

"Fatty, pre Krista, čo ste to tam..."

"To nebolo možné... Oni tam... tam... asi bývajú či čo... v takých sklenených fľašiach... Bolo tam také zelenkavé svetlo...

žiarenie... Bob išiel prvý, keď sa to na neho vrhlo... Bolo ich tam na stovky.... spali vo fľašiach... prisámvačku, vo FĽAŠIACH! A boli tam akési rúry a hadice a plno svetielok... Kým sme sa stihli spamätať Bob to schytal... Len tak-tak že som ho odtiaľ vyvliekol... vystrieľali sme všetky náboje.... Bolo to peklo!"

Bob sa pozrel na Fattyho, zatiaľ čo Dave sa mu pokúšal zastaviť krvácanie. Mal na chrbte príšernú ranu a musel už stratiť veľa krvi. Zrazu čosi zachrčal.

"Bob, Bob, vydrž, už bude dobre!" Bobovi myklo tvárou a z úst mu vyrazil pramienok krve. Oči sa mu obrátili st pom a prestal dýchať...

"Bob, ach Bob, panebože prečo!" - zreval Fatty a prikryl si rukami tvár. "Prečo sme tú jaskyňu hneď nepochovali, prečo sme sa sem vôbec trepali..." Fatty sa obrátil a s nenávisťou sa pozrel smerom, kde ležal Stan. Ten pohľad ho však šokoval.

Stan stál na mieste a na ohnivočervenej tvári mu trónil príšerný úsmev. Slovo "úsmev" sa však môže zdať príliš slabé pre označenie príšernej grimasy, ktorú vystrúhal na Fattyho. Zrazu vytreštil oči a zachrčal. Fatty zdesene priskočil k nemu ale bolo už neskoro. Stanovo telo sa doslova roztrhlo napoly a na jeho mieste stál hmyz zo šiestimi nohami a dvoma veľkými modrými očami. Strašný tvor sa pozrel na Fattyho, paralyzovaného vlastným strachom a vrhol sa naň. Dave sa vrhol k zbrani, no kým sa stihol obrátiť, bolo neskoro. Čo však bolo ohromujúce, po takom prekvapivom útoku sa tvor zrútil na zem, zatriasol niekoľkokrát v kŕči nohami a prestal sa hýbať.

Fatty sa zdvihol zo zeme a s odporom si pretrel tvár. Pozrel udivenie na Davea.

"Dave, ty si to..... ty si to zastrelil?"

Dave, ešte stále v šoku, iba m kvo pokrútil hlavou. Pohľadom blúdil po pozostatkoch tohoto podivného tvora a po Stanovej mŕtvole. Toto bolo na neho už príliš.

"Fatty..." - vydralo sa mu nakoniec z hrdla - "Musíme vypadnúť. Okamžite!".

Fatty sa pozbieral a s odporom sa pozrel okolo seba.

"Áno, máš pravdu... Ach, pane Bože, čo je toto za prekliate miesto... Tento ostrov snáď patrí samému Diablovi! Videl si čo to spravilo so Stanom?"

Dave bol natoľko zhrozený, že sa nezmohol ani na riadne prikývnutie.

"Pochováme ich a padáme odtiaľto! Myslím, že mám všetkých pokladov nadosmrti dosť..." - povedal Fatty s odporom.

Jamy vykopali narýchlo v piesku na brehu. Ani jednému z nich sa nechcelo ostávať na tomto ostrove ani o sekundu dlhšie, ako bude nevyhnutné. O chvíľu vložili mŕtve telá Stana a Boba do jám a zasypali ich pieskom. Fatty odložil lopatu, zotrel si z čela pot a sadol si na zem.

"Človeče Dave, tuším mám už toho nadnes dosť..."

"Nie si sám... Už aby sme boli odtiaľto preč."

"Hej. Najhoršie je, že nám to ani nikto neuverí. Nevieš si to predstaviť... Stovky tých príšer tam spalo v sklenených fľašiach s bublinkujúcou vodou vo vnútri... alebo čo to bolo. Odporný pohľad..."

"To verím."

"A navyše... sakra!"

Fatty zbledol a nejako sa zakymácal. "Je toto možné? Čo sa to do čerta... Ide na mňa tuším dáka slabosť, mali by sme to rýchlo zbaliť a..." Vetu nedopovedal a zrútil sa v mdlobách k zemi. Dave k nemu zdesene pribehol. Vôbec ničomu nechápal.

"Fatty! Fatty, vstávaj! Fatty, čo je s tebou?!".

Nereagoval. Dave ho teda nechal na mieste a bežal k lodi. Vezme ho na palubu a odpláva. Okamžite. Tu už nezostane ani chvíľu.

O chvíľu sa vrátil a pokúšal sa ho ešte raz prebrať. Márne. Zdvihol ho teda na plecia a horko-ťažko sa pobral k lodi. Zrazu čosi zacítil. Akoby sa Fatty pohol...

"Fatty? Fatty Rogers, počuješ ma? Fatty..."

Fatty sa odrazu mykol a Dave spadol aj sním na zem.

"Uch, Fatty, dávaj pozor! Ale fajn že už si... Fatty, si v poriadku? Fatty!!!" - Dave vykríkol pri zmene, ktorá sa udiala Fattymu v tvári. Fatty vytreštil oči, spravil otrasnú grimasu, hlavou mu prudko myklo dozadu...

Dave zatvoril oči. Už nevládal... Keď ich otvoril, stálo TO pred ním a hľadelo to na neho zvláštnymi modrými očami. Zrazu to naplo svojich šesť tenkých dlhých nôh a vyrazilo oproti nemu. Zmohol si iba na šialený výkrik hrôzy...

Jamu zakopal a z bielych kameňov, ktoré ležali na pláži, poskladal posledný kríž. Stan Smith... Bob Green... Fatty Rogers... Tri mená, tri hroby... Vzal lopatu a pomaly kráčal k lodi, opúšťajúc tri kríže z bieleho kamenia, označujúce miesta, kde jeho druhovia stretli svoj osud, taký odlišný od toho, ktorý očakávali. A neďaleko odtiaľ zanechával v piesku ešte telo čohosi, čo azda ani nemalo svoj domov na tejto planéte...

Ach, May Grove, aké smiešne meno... Májový Hájik... Teraz by jej skôr sadol názov My Grave.... Môj Hrob... Dal som zbohom všetkým prekliatym brehom v Diablovej moci a plávam preč... Cítim strašnú únavu... Ruka sa mi už trasie a sotva drží pero...

Neďaleko ostrova som si všimol dáke útesy... Namierim šalupu rovno na ne... Viem, že nemám šancu a nemôžem pripustiť, aby to čo vo mne rastie prežilo... Denník vložím do tejto krabice a budem sa modliť za to, aby ho niekto našiel... A varoval ľudí pred ostrovom samého Diabla. Leží na....

Zvyšok rukopisu, nájdeného v starej hrdzavej krabici od suchárov na pobreží Tichého oceánu, bol žiaľ úplne zničený morskou vodou. Stred som si dovolil prepísať sám, keďže originál bol písaný zjavne pod stresom a na pokraji vyčerpania a nemohol poskytnúť čitateľovi dostatočne zrozumiteľný opis deja. (pozn. autora)