Vonku zúri nepredstaviteľne silný vietor. Peklo, to je to správne slovo. Peklo, ktoré sa po stáročia stávalo výchovným prostriedkom odstrašenia a pomenovaním pre všetko strašné, bolestivé. Už to ale nebola fráza, peklo sa prenieslo priamo tu, na povrch, akoby niekto zabudol zavrieť dvierka do temnoty. Ľudia vo vojnách strácali zábrany kvôli krutosti ktorú zažili. V mieri sa vrátili k rodinám a znovu ich opúšťali, už to neboli oni.

Ale toto nebola vojna, nie medzi človekom a človekom. Zábrany vo vykonaní krutosti inému človeku preto, aby si oddialili vlastnú smrť, to bol len začiatok. V tejto vojne stratili ľudia zábrany vnímať krutosť okolo nich. Stratili morálnu zábranu nenechať popálené dieťa, ktoré z plného hrdla kričalo po matkinom objatí a pomoci nechať ležať na ceste. Prečo? Prečo toľká bezcitnosť? Samozrejme vedomie, že dieťaťu pomôžu neznamenalo dobrý skutok, nie v tejto dobe, znamenalo to iba, že "záchranca" predĺži dieťaťu o pár dní jeho vyhliadky na život. Nakoniec pôjde okolo niekto, kto ešte trochu súcíti a ukráti malé chlapča jeho bolesti. Chytí najbližšie ležiaci kus betónu a...

Takéto a iné drastické scény sa odohrávali v uliciach miest už niekoľko týždňov. Nikto netušil aké následky môže mať nevinné pozorovanie oblohy. Prenádherný výjav na horizonte nevedeli objasniť ani vedci, ba po istých nevydarených pokusoch ani armáda. Sprievodným javom prvotného prekrásneho úkazu na oblohe sa stali rôzne nevoľnosti obyvateľstva, bolo to ako odliv a príliv oceánu, vždy, podľa natočenia planéty trpela určitá časť obyvateľstva. Postupne to bolo horšie a horšie. V priebehu mesiaca sa striedajú strašné mrazy z horúcimi víchricami. Popálený ľudia strácajú osobnosť tým, že stratili tvár. Beztvárí sa plížia po cestách a ruinách za kúskom potravy, za tými, čo zhoreli po horúcich smrštiach a nestačili ešte zamrznúť. Bolesť, ktorú im popáleniny spôsobili som si nevedel predstaviť, mnohý umierali hneď, mnohý si zobrali život sami. Niektorých popáleniny neboli až také hrozné a do ich tvári vyčaroval stekajúci slaný pot stále hlbšie rany. Mráz, ten jediný je liekom pre beztvárich. Aspoň potom vnímajú iný druh bolesti ako od popálenín, alebo hladu.

Ja, Niel, ja sa ešte stále môžem usmiať, či plakať bez toho, aby to neznesiteľne bolelo. Ja medzi bestvárich nepatrím. Už niekoľko dní mi je ale zle. Strašne zle. Bolesť mi prechádza celým telom, včera som prežil také kŕče, že som si vykĺbil dva prsty na pravej ruke a oči mám zaliate krvou. Jen je na tom lepšie, už dlho som ju nevidel takú pokojnú. Už sa s tým snáď zmierila. Ešte že máme jeden druhého. Vlastne nepoznám už nikoho, kto neostal sám, sám bez rodiny, bez priateľov, známych. Ach! To bolo blízko, znova padol ďalší trám. Ten vietor je dnes silnejší ako kedykoľvek predtým. Dnes, akoby sa to malo skončiť pre všetkých. Každú chvíľu si myslím, že to strecha nevydrží. Znova mi začína byť horšie, horšie ako doteraz. Cítim jej silné objatie a snažím sa nedať jej najavo, že ma tlačí za moje bolestivé vyvrtnuté kĺby. Dýcham čoraz tachšie, vzduch je tak horúci! Dnes sme museli ostať von, do žiadneho bunkru sme sa nedostali, čo natom, mi aspoň umrieme spolu. Sami, bez svedkov. Na čo asi myslí? Je už veľmi dlho ticho. Koľko asi? Hodinu, dve, tri? Čas pre mňa už dávno stratil význam. Podstatný je len čas prílivu a odlivu. Čas nato sa schovať. Ale už, čochvíľa sa náš čas naplní. "Chcela som mať deti", konečne prehovorí a znovu plače. Jej slzy sa kotúľajú dolu po mojom tričku, ktoré už nie je schopné prijať ďalšiu vlhkosť, ako litre môjho potu. Ja jej neodpovedám, bolo by to zbytočné, najskôr by som tiež začal plakať. Ešte ma nikdy nevidela plakať, nechcem to ani teraz. "Drž ma". Prihovorí sa mi znova. A ja ju s posledných síl stískam ešte pevnejšie. Stískam ju tak silno, že jej vypuknú prsia. Sú nádherné. Ach, zažil som s ňou krásne chvíle. Po krátkom momente, keď som sa snažil na nič nemyslieť sa hukot stával čoraz silnejší. Už to je blízko, veľmi blízko. Snažím sa spomenúť si na rodičov a súrodencov, dúfam, že ich niekto pochoval. Alebo ležia len tak niekde na troskách mesta aby sa z nich beztvárí najedli? Bože, čo ma to napadá, načo to myslím? Už asi blúznim. Keby aspoň niečo povedala, aspoň slovko. Cítim, že to čo chvíľa príde, je mi stále viacej nevoľno a vracajú sa kŕče. Je stále neznesiteľnejšie teplo, a sem tam sa mi na koži robia drobné pľuzgieriky. "Chcem ti povedať". A v tom ma zastaví. "Ja viem". Po krátkej chvíli sa na ňu pozriem a vidím ruky, samí krvavý mozoľ. A v tých biednych rukách zvieram jej krásnu tváričku, tú kresbu ktorú mi dala už tak dávno. Ach, ako mi je teplo! Keď som jej kopal hrob do zamrznutej zeme, napadlo ma, že by určite chcela na hrob kríž. Ja som ho tam ale nedal, nevládal som už a i tak mi pripadalo zbytočné na hrob v pekle dávať kríž. A zatiaľ čo ona je už bez starosti a bolesti tohto sveta, ja blúznim. To je strašné teplo. A tá víchrica, už sa nemôžem ani nadýchnuť, jej prekrásna tvárička horí, horí ako by to bola len kresba na papieri. Je mi tak zle. Už to prišlo a ja som ti chcel ešte toho toľko povedať. Poď pritisni sa ku mne. Chcel som aby...