- Hľadať akúkoľvek podobnosť s realitou v tomto príbehu je zbytočné -

- Jess, prosím ťa...

- Dave, je mi to ľúto, ale fakt to neide. Musím pomáhať doma a ... skrátka dnes to nepôjde.

- A čo zajtra?

- Ešte neviem...

- Oukej, tak ti zajtra zavolám.

- Dobre, ako chceš.

- Maj sa fajn, Jess...

- Aj ty.

Chvíľu hľadel na slúchadlo telefónu a potom ho zložil. Takže dnes z toho zasa nič nebude. Tichý smútok sa mu vkradol do mysle, no myšlienka na zajtrajšok mu opäť dodala odvahu. Musí to vyjsť, musí!

Správy boli plné noviniek. Diplomacia bola bez výsledku a neostávalo nič iné, ako vypovedať lokálny vojnový konflikt. Veliteľstvo Hobberstonu rozhodlo o bleskovom útoku na Jadzianské ostrovy. A hoci moment prekvapenia nevyšiel presne podľa očakávania HQHA (Veliteľstva Hobberston Army), druhý výpad bol pripravený na ďalší deň. Obe strany s napätím očakávali vývoj situácie.

- Vďaka Dave, bol to pekný film...

- Nie Jess, ja ďakujem. Za krásny večer...

Jess sa usmiala a zakývala mu na rozlúčku.

- Jess... - zastavil ju ešte posunkom. Jess sa prekvapene obzrela. Dave sa jej pozrel do očí a chvíľu zaváhal. Potom z neho tichým hlasom vyšlo:

- Jess... ľúbim ťa...

Ostala trochu zarazená. Bolo to iba prekvapenie?

- Ale... - povedala neisto. Potom sa iba usmiala, zamávala mu a zmizla v dverách. Nevedel, čo si má o tom myslieť. Otočil sa a pomaly odkráčal nočnou ulicou.

Útok na Jadzianské pozície prebiehal veľmi podivne. Napriek plnej palebnej sile Hobberstonského vojnového loďstva nepostúpili vojská Hobberstonu vpred viac ako o niekoľko nepodstatných míľ. Podcenilo HQHA schopnosti obrany? Alebo precenilo svoje sily? Výsledok sa mal onedlho ukázať...

- Bude mi za tebou smutno - povedal Dave a chytil ju za ruku. Ich pohľady sa stretli. Vedel, že tam musí ísť, bol to jej dávny sen. Nemal síl jej oponovať. Hoci vedel, bol si istý, že mu bude chýbať. Veľmi chýbať.

- Nebudem tam večne - usmiala sa. Jej úsmev bol pre Davea cennejší ako nebeská žiara. Pristúpil k nej a objal ju. Nebránila sa.

Vtisol jej na čelo letmý bozk. Potom už nastúpila do vlaku a posledný krát mu zamávala na rozlúčku. Hoci odchádzala, cítil sa šťastný...

Po páde dvoch outpostov na Jadzianských ostrovoch sa zdalo, že vojská Hobberstonu už nemôže nič zastaviť. HQHA sa pripravovalo sláviť víťazstvo. A napriek tomu, že pre nevhodné poveternostné podmienky bolo spojenie s Jadzianiou chvíľkovo prerušené, nič nenaznačovalo, že by mohlo dôjsť k nejakému negatívnemu obratu...

- Dave, dávaj si na ňu prosím ťa pozor... - povedal Pete s podivným nádychom v hlase.

- Ako to myslíš? - nechápal Dave.

- No, skrátka, dávaj si pozor. Kedysi sa mi stalo niečo podobné. A... Ale nechajme to tak. Máš tie výsledky?

- Mám. Ale počkaj, hovoril si...

- Nechaj to tak. Veď uvidíš. Tak dáš sem tie čísla alebo nie?

- Ehm... samozrejme, tu sú...

Dave ničomu nerozumel, ale možno to tak bolo najlepšie.

Bolo to zvláštne. Nechápal, prečo sa neozvala hneď ako sa vrátila. Iste to patrilo k jej vrtochom. Vždy ho vedela prekvapiť takýmto nejakým spôsobom. Nie vždy tomu úplne rozumel, ale už si na to začínal zvykať.

- Takže zajtra o tri štvrte. Lístky už mám...

- Fajn, pôjdem tam rovno z práce.

- Už sa neviem dočkať, Jess...

- Tak zajtra...

Dave bol natešený. Konečne sa s ňou po celých týždňoch opäť zíde. Nemohol sa dočkať nasledujúceho dňa a celú noc nemohol pokojne spať...

Veliteľ ozbrojených síl Hobberstonu sa rozhodol všetko vložiť na jednu kartu. Teraz alebo nikdy. Bol si istý víťazstvom, ktoré bolo na dosah. Stačilo naozaj iba natiahnuť ruku... Dve bitevné lode, ktorými disponovalo loďstvo HQHA malo urobiť konečný ťah v Jadzianii. HQHA bolo pripravené na najväčšie víťazstvo v dejinách...

Počkal ďalších dvadsať minút a potom pochopil, že tentokrát je mimo. Nevedel, čo sa deje, nerozumel vôbec ničomu. Odchádzal, držiac dva nepoužité lístky a tušil, že buď sa stalo niečo hrozné, alebo niečo ešte horšie. Ani nevedel, ktorá alternatíva by ho zničila viac...

Keď doma na telefóne vytáčal čísla, v hlave sa mu rojili tisíce rôznych myšlienok. Ako sa to len mohlo stať... prečo.... Na druhej strane sa ozvalo cvaknutie a známy hlas sa tíško spýtal:

- Prosím?

Toto HQHA naozaj nemohlo očakávať. Či už zlyhala rozviedka, alebo bol nanič pôvodný plán už nebolo čas zisťovať. Netušil, kde sa nabrali tie lietadlá a lode, ale dve veci boli isté: nepatrili do vojnovej výbavy Jadzianských ostrovov a boli príliš silné. O pár minút sa bitevná loď Dreammet ocitla v krížovej paľbe nepriateľov...

- Dave, nechcela som ťa zraniť... prepáč mi to... nemalo sa to stať. Asi som to nemala pripustiť už na začiatku...

- Ale Jess, ja... Veď to neide...

- Je mi to ľúto... Nepoznáš ho, viem... Ale je to už dosť vážne... Dúfam že to pochopíš...

Bitevná loď Dreammet sa zatriasla pri explózii navádzanej strely, odpálenej posilnenou armádou z ostrovov a začala sa potápať. More bolo v plameňoch. Druhá loď hobberstonskej vojnovej flotily sa dala na ústup. Šťastie sa však odvrátilo aj od nej v okamihu, keď jej mína poškodila kormidelný mechanizmus. Hoci sa posádka bránila ako len vládala, po niekoľkých zásahoch riadených striel vzduch-loď sa aj ona naklonila na bok a pomaly zmizla pod hladinou pobrežných vôd Jadzianských ostrovov... Hobberston utŕžil najväčšiu porážku v dejinách a nič ju nemohlo odvrátiť...

- Prepáč... ale môžeme ostať priateľmi...

- Jess, to neide. Je mi to ľúto...

- Prepáč mi to, Dave... - dopovedala ticho a položila.

Dave Hobbers ešte chvíľu ticho stál s telefónnym slúchadlom v ruke a v mysli sa mu preháňalo jediné slovo: Waterloo...