„Pripravený?“ opýtala sa Diana s rukou v koženom vrecúšku. „Máme len jeden pokus a asi len dve sekundy, neviem presne.“

„Bez problémov,“ Waler už čupel pri prahu dverí a kedže nevedel kde sa objaví znamenie, ruku mal natiahnutú vo vzduchu.

Diana rýchlym pohybom hodila hrsť popola z vrecúška na dvere. Pomaly sa znášal k zemi, akoby obtekal drevo, kľučku aj zámok. Ako dopadol na zem , pri nohách im zažiarilo znamenie ‒ ochranná mandala jemne zablikotala modrým svetlom. Za jeden úder srdca znamenie a svetlo zmizlo, dovtedy sa však stihli obaja k nemu vrhnúť a priložiť naň dlane.

„Prijalo nás?“

„To hneď zistíme,“ Diana už opäť na nohách virgulou kontrolovala dvere do domu, či nenájde ďalšiu ochranu. Kríž zavesený uprostred nevyvolal ani najmenšie zachvenie virgule, ktovie pred čím mal chrániť, ak vôbec. Zjavne mandala načrtnutá na prahu bola jedinou vecou, čo stála medzi obyvateľom domu a ľudmi so zlými úmyslami.

Pohľadom rýchlo ešte prebehli ulicu. Ľudoprázdna. Za strechami domov bolo vidieť svetlá zo strážnej vzducholode, na rohu sliepňala svietiplynová lampa. Na rozdiel od elektrických sa nezdalo že osvetluje okolie a zaháňa noc, len v nej vyrezávala malý kruh svetla pre seba samú.

„Môžeme,“ Diana mala napätím pery stisnuté do úzkej linky. „Zaklopať.“

„A náš drahý pán Hirger sa tak spolieha na svoje znamenia, ktoré by aj obyčajnému podomovému obchodníkovy zlámali nohy, že nám otvorí.“

Muž čo otvoril dvere mal asi štyridsať rokov, priemernú postavu, najvýrazješia na ňom bola tvár ‒ výrazný nos a nadočnicové oblúky, hrubé mäsité pery a strapatá šedivá hriva. Na očiach mal čierne slepecké okuliare. Kým stihol povedať slovo, Waler ho prudkým úderom do hrude vrazil späť do domu. To už pri ňom stála Diana, v jednej ruke hubka, v druhej skúmavka s éterom. Hirger vdýchol omamné výpary a bez hlásku sa zviezol k zemi. Muž so ženou ho zachytili pred dopadom, vtiahli dovnútra a zabuchli dvere. Netrvalo to celé ani päť sekúnd.

„Do riti,“ Diana sa obzerala naokolo a videla alebo tmu, alebo absolútnu čiernotu. „Ma mohlo napadnúť, že slepec nebude potrebovať svetlo.“

„Hlavne nič nazapaľuj, lebo každý sused spustí poplach.“

„Tak rýchlo zatieniť okná a sviečku aspoň. Nemôžem mu rezať oči naslepo!“ to už obaja opatrne aby nič neprevrhli sťahovali závesy. Walera napadlo, oneskorene, že okrem mandaly mohol mať Hirger ochranu aj vnútri ‒ aj rozbesnelý familiár alebo obyčajný pes by im v tejto tme narobili problémy. Našťastie mandala bola predsa len jedniná.

O chvíľu, už pri blikotavom svetle sviečky, kľačali na zemi pri Hirgerovej hlave.

„Dúfam že éter bude účinkovať, lebo ak sa nám začne zmietať...“

Walter ležiacemu mužovi odchlípil viečko a fúkol do oka. Ani sa nepohlo.

Stále držiac oko odkryté sa odsunul, aby mala Diana prístup. V ruke držala špendlík. Strieborný, tenký a dlhý ako prostredník, s malou guľatou hlavičkou. Priložila ho špicom omámenému mužovy na oko a zamrmlala, „Kdekoľvek na zreničku, kdekoľvek..“. Buľva sa pod tlakom mierne prehla, Diana zatlačila a špendlík celý zmizol v oku, skrz oko a nerv až do mozgu. Uprostred zreničky zostala malá belavá bodka, nevytiekla ani kvapka krvy.

„Už len jednu a je to,“ Waler sa slabo usmial a hlavou ukázal na jej trasúce sa ruky, „Zázrak že si mu to nevrazila do nosa.“

Druhý špendlík splynul s druhým okom.

Chvíľu potom si sledujúc nehybne ležiaceho muža sadli do kresiel ‒ Diana nervózne obhrýzajúc nechty na rukách, Waler s cigaretou v ruke.

„Teraz nám už len zostáva dúfať, že to zaberie a zrak sa mu vráti,“ skonštatoval. „A že Hirger bude ochotný spolupracovať. A nakoniec, že je taký dobrý maliar ako ste si mysleli.“

„Musí,“ odpovedala Diana s palcom medzi zubami. „Musí, lebo ináč sme obaja úplne a dokonale mŕtvi.“

Kým maliar s mozgom omámeným éterom ešte ležal na zemi, Waler so sviečkou prechádzal domom. Dom mohol mať sto alebo aj päťsto rokov, stál uprostred rady podobných na Zámockej ulici v židovskej štvrti starej Breslavy. Dlhý, úzky, s vysokými stropmi a úzkymi dverami, pokiaľ mal niekedy pivnicu, vchod bol zamurovaný. Na to, že obyvateľ bol maliar a to slávny, či aspoň v určitých kruhoch až príliš známy, na stenách neboli takmer nijaké obrazy. K jednému malému, podpísanému šifrou GRH, priblížil sviečku. Bola to perokresba zrúcaniny domu, steny sa zmenili na hŕby suti a tehál, len kameňostromy stojace pri tom, čo kedysi boli múry stáli nepoškodené. Holé konáre sa vypínali do vzduchu a ako ruky kostlivca držali v dlaniach ruinu. Dym stúpajúci k nebi sa hýbal.

Waler cítil, ako sa mu srdce vynechalo úder.

Dym, zopár liniek tušu rozmazaných prstom na papieri, sa hýbal vo vánku, rozplýval do vzduchu a pomaly stúpal.

„Asi si mala pravdu,“ zakričal dozadu Diane. „Naozaj nemaľuje normálne obrazy. Len...mám z toho zimomriavky..“

„Ja mám zimomriavky z celého tohto mesta,“ ozvalo sa z tmy. „Keď si predstavím čo všetko sa nám hýbe pod nohami a kto býva v tomto meste..mám pocit závraťe.“

„Že by si sa bála mágie?“ Waler zatiaľ skúmal dalšie kresby, tieto sa však už nehýbali.

„Nebuď smiešny. Bola som v Prahe aj Krakove, tu to je iné. Pozrieš z okna a vidíš mrakodrapy Prešporku, pozrieš vedľa seba..a si v stredoveku.“

„Uznáš už, že o tomto svete viem predsa len viacej?“.

Je v tomto svete len týždeň aj s cestou a myslí si,že vie všetko, pomyslel si Waler.

„Tak počúvaj, Praha je zábavný park,“ zakričal potichu. „Krásne, starobylé a dokonalé mesto, ale dokonale umelé a len na efekt. Ne-človeka tam nenajdeš a mága nerozoznáš od cirkusanta. A Krakov... Krakov má viac ako len čaro, ale cárske vojská ho kedsi zrovnali so zemou. Je príliš nový. Tu máš tisíc rokov histórie. Aj besný pes angličanov, Nabulione Buonaparte sa mu radšej vyhol..“

„Som myslela, že tu vyhral nejakú bitku?“

„To áno, cisárske vojská porazil, ale Prešporku-Breslave sa vyhol. Dosť veľkým oblúkom.“

Zadná miestnosť zjavne slúžila ako ateliér. Všade boli desiatky sôch, náčrtkov, skíc a obrazov. Visiace na stenách, poukladané jedno cez druhé na zemi. Ani po rokoch čo slepý majiteľ domu nemaľoval, nevypáchla z miestnosti chemická vôňa farieb. A slabý zápach, takmer ako skazené mäso.

Waler sa sklonil k obrazom, sviečka v ruke sa mu chvela, bránica napínala.

Gernier Ralf Hirger nebol obyčajný maliar. Na jeho obrazoch boli hlavne telá a postavy ‒ väčšinou ženské. Zdeformované, pokrútené, mäso splývajúce so železom, zrastené v strojoch, šialené výjavy pokrútenej mysle. Na stojane bol obraz už vyše dva roky čakajúci na dokončenie, portrét ženy. Krásna tvár madony, zmyselné plné pery vyzívavo poodchlípené a veľké prázdne oči sľabomyselného blázna. Mohutné, holé prsia boli na prázdnej hrudi bez mäsa a kože, rebrá ako suché konáre...a tam, kde malo byť lono, rozťahovala nezreteľné chápadlá nočná mora. Chobotnica zo zlého snu, s jazvou uprostred a stovkami panôžok skolopendry, chápadlá obscénne roztiahnuté. Sliz stekal po chápadlách a v kútiku úst sa zaleskla slina. Waler pocítil ako mu stúpa kyselina hrdlom a radšej sa rýchlo obrátil.

„Diana,“ povedal o chvíľu, ešte hlboko dýchajúc. „Ty to na obrazoch nemôžeš vidieť, ale ten chlap je chorý.“

„To vieme, som ti to hovorila.“

„Ak nám namaľuje portrét Cthulhu, tak to nám nepomôže!“

„Nenamaľuje,“ Diana sa z kresla ani nepohla, len sa pomrvila s kolenami pod bradou. „Ani ja, ani ty neovládame mágiu. Takže ak chceme prežiť, potrebujeme aby nám Hirger namaľoval refleccio. Keď pochopí, tak bude vedieť ako to namaľovať..a my ho postrážime, aby to nebolo príliš úchylné.“

Ako na odpoveď postava na zemi zachrapčala a začala sa hýbať. Obaja sa k nemu vrhli, Diana kľakla Hirgerovy na hruď a pred tvár mu nastavila sviečku.

„Herr Hirger, vidíte tú sviečku?“

„Čo...?“ zamumlal maliar cez dlaň čo mu držala ústa.

„Tak vidíte ju?“

„Ano, vidím. KRISTE!“ obézne telo na zemi sa začalo zmietať s netušenou silou.

„Pán Hirger, prosím,“ povedala Diana a priložila mu nôž pod bradu. „Len ťažko sme vám vrátili zrak a neradi by sme vás teraz zabíjali. Takže ešte raz ‒ prosím, buďťe chvíľu pokojný a vypočujte si niečo. Dobre?“

Hirger prikývol a pokúšal sa niečo povedať.

„Vodku,“ zachrčal s už odkrytými ústami. „Ľavá polica úplne dolu. Tie oči pekelne pália. Čo teda chcete vy dvaja?“.

Waler sa uvolnil a zapálil cigaretu. Vedel aký príbeh príde, sám ho počul len pred jedným dňom. Počul a uveril.

****

O deň skorej sedel Waler v kaviarni Anna-Terézia na južnej, prešporskej strane Dunaja. Za chrbtom mal moderné a hrdé budovy Prešporku ‒ oceľ, chróm a mramor, cez rieku videl hnedé malé domy starej Breslavy. Stovky kostolných veží a vežičiek, čierne zvyšky vypálenej katedrály Svätého Štefana a zrúcanina hradu na kopci. Stromy premenené na čierno-sivé kameňostromy trčali pomedzi husto postavenými domami, vrastené do múrov s nimi splývali. Vojenské vozidlá ani tábory nebolo vidieť, ale určite tam boli ‒ nie v meste, ale hneď za hradbami.

Návštevníci kaviarne nazvanej po cisárovne-reformátorke boli zbežného typu ‒ prešporskí úradníci, ktorým stačil len pohľad na temné mesto za riekou, aby cítili exotiku. Mágovia a alchymisti z Breslavy čo rpišli za obchodom, alebo si len vychutnať chvíle bez magického bzučania v hlavách. Zopár veteránov v balkánskej vojny proti turkom a dokonca aj ne-ľudia. V rohu sedeli dvaja ghúlovia a smejúc sa na niečom popíjali nápoj vyzerajúci ako čistá voda. Krv v Anne-Terézii nepodávali, dokonca ani zvieraciu nie.

“A k tomu všetkému ešte jeden úbohý idiot čakajúci na zázrak a pijúci absinth ako vodu.” prirátal sám seba v duchu Waler.

Dva mesiace bol v tomto šialenom schizofrenickom meste. Dva mesiace kupoval, predával, uplácal, podlizoval sa a vyhrážal a stále nič. Kde zlyhala Praha, Krakov, Bayereuth, Toledo a Rouen, tam zlyhala aj Breslava. Dva mesiace a ani nádej na liečbu. Kŕče bývali stále častejšie a Waler dobre vedel, že čas sa mu kráti. Natoľko si to uvedomoval, že z čakania na zázrak sa mu myšlienky presúvali k zvažovaniu najvhodnejšieho spôsobu samovraždy.

Keď Diana vkročila do kaviarne, nemohol si ju nevšimnúť. Malá, chudá, oblečená v niečom čo vyzeralo ako vojenská uniforma kombinovaná s koženým kabátom. S lodným vrecom veľkým ako ona sama prehodeným cez rameno sa nedala prehliadnuť.

Prechádzajúc okolo čašníka objednala dva krát alpský rum a bez vyzvania si sadla oproti Walerovy. Chudá, strhaná tvár, ale oči mala ako dve trnky ‒ malé, čierne a žiariace odhodlaním.

“Pán Waler Martoski, však?” skôr skonštatovala ako sa opýtala.

“My sa poznáme?”

“Teraz už áno. Diana Ankari, teší ma,” ukázala na pohár s rumom na stole. “Vypite to.”

“Čo?...”

“Vypite ten rum, verte že to budete potrebovať. A držte si klobúk.”

Zmätený Waler neprotestoval a hodil do seba pohár na jeden dúšok. Osemdesiat percentný rum zafungoval ako kováčske kladivo zabalené do vaty, ale udržal ho na stoličke.

“Teraz ma neprerušujte a počúvajte veľmi pozorne, pán Martoski. Ak tu totiž čakáte na zázrak, tak ja som ten posledný a úplne jediný, ktorý v tomto svete stretnete. Preto mi nehovorte že som blázon, alebo neskúšajte sa zdvihnúť a odísť.“

„Ste Waler Martoski, vek tridsať jedna. Rodičia emigrovali z Uhorska do Virginie v Konfederácii, pred piatimi rokmi duchovia Voodolandu zaútočili na sever ste ušiel späť do Európy. Vyučený lekárnik, rok v pôsobenia v odboji vo Virgínii, neskôr pracoval ako bezpečnostý poradca, prípadne ako akúkoľvek platenú prácu. A aby som bezabudla ‒ počas vojny nakazený neliečiteľným a smrteľným červom Ukka. Správne, však?“

„Čo dočerta...“

„Snažím sa Vám dokázať, že o vás viem naozaj všetko. Päť rokov v európe sa snažíte márne násť fyzický alebo magický liek. Prirodzene zbytočne. A podľa inkubačnej doby vás červ čoskoro zabije, tie kŕče musia byť strašné,“ opät len konštatovanie faktu s nehybou tvárou a nie otázka. „Pred rokom ste sa v Krakove zúčastnili krádeže istého artefaktu, pričom zahynulo šesť nevinných ľudí a člen inkvizície. Artefakt pri liečbe nepomohol, ale odvtedy po vás pátra inkvizícia. Takže je vlastne len otázka, či si skorej rozžujete vlastný jazyk a zadusíte sa ním, alebo vám inkvizícia usporiada malé súkromné autodafé. A nakoniec, niekedy vidíte obrysy a tiene, ktoré nevidí nikto iný.“

„Čas na druhý rum?“ opýtala sa sledujúc výraz na Walerovej tvári, niečo medzi zdesením a mŕtvicou.

„Teraz to dôležité. Výraz peintures de mondes etranges, obrazy cudzích svetov, poznáte?“

„Rozprávka..“ odtušil

„Takmer uveriteľná teória,“ odpovedal na rovnakú otázku Hirger ležiaci na zemi.

„Je to skutočnosť. Tento svet nie je jediný, sú ich stovky, miliardy, všade vedľa nás.“ Diana hovorila tichým monotónnym hlasom, žiadne zápalisté presviedčanie, len vymenovávanie suchých faktov.

„Peintures de mondes etranges su obrazy, ktoré sa výnimočným maliarom niekedy podaria. Sú to obrazy zo sveta iného ako je svet maliara, obrazy čo slúžia ako brána medzi dvoma svetmi. A tí čo o tom vedia medzi svetmi cestujú.“

„Kto cestuje? Prečo?“

„Lebo každý svet je iný. Chodia ako turisti, len sa pozrieť alebo žiť vo svete zaujímavejšom ako ich vlastný. Alebo bojovať vo vojnách, kúzliť vo svetoch kde sa to dá, lietať do vesmíru.. alebo hrať hry.“

„Tie hry budú asi kameň úrazu...?“

„Tento svet je pre ne ako stvorený. Prelom počas Čiernej Smrti v trinástom storočí čo otvoril brány mágii vytvoril jedinečnú kombináciu techniky a mágie ako stvorenej na hry.“

„Tuším teraz potrebujem ten druhý rum,“ poznamenal Waler. „Aké hry?“

„Manipulácie a klamstvá. Ľudia čo pohybujú štátmi a národmi ako figúrkami na šachovnici, ľudia na najvyšších miestach, čo vládnu a rozhodujú. Vo vašom svete už hrajú tieto hry takmer štyry storočia. Raz vyhráva jedna strana, potom druhá, niekedy vstúpi do hry nový hráč...“

„A vaša úloha a miesto v týchto konšpiráciách?“

Diana sa smutne usmiala. „Ja som to povestné „niečo“ medzi kladivom a kovadlinou. V zlý čas a na zlom mieste odsúdená na smrť, takže jediné čo chcem je stratiť sa odťialto. S vašou pomocou.“

„No konečne!“ Hirger znel takmer spokojne. „Takže sme trojica skoromŕtvych zatratencov. Martoskeho zožiera červ a naháňa inkvizícia, ja mám prekliatu rakovinu čo ma oslepila a konečne aj vy patríte do klubu!“

„Nezaujímajú ma hry ani spravodlivosť. Chcem žiť a zmiznúť a nikdy viacej sa sem nevrátiť. Za pomoc každého z vás ponúkam možnosť isť tiež. Do sveta iného ako je tento, ale dostatočne príjemného na život a takého, kde je liek na obe choroby.“

„A môžem vám vôbec veriť?“ opýtal sa Waler.

„Možete čokoľvek,“ odpovedala Diana. „Ale najlepšie je uveriť. Lebo lepšia ponuka na prežitie nie je.“

Waler si spomenul na hordy oživeného zla, ktoré za jednu noc premenili jeho rodný Richmond na betónovú hrobku. Spomenul si na pláž, odkiaľ torpédoborec britského kráľovského námorníctva evakuoval utečencov. V poslednom člne bolo miesto pre stodvadsať ľudí, desaťnásobne viac ich zostalo stáť na brehu atlantiku. Z paluby a bezpečia člnu sledovali posledné milosrdenstvo ktoré ľuďom na pláži preukázal torpédoborec ‒ keď pláž zasypal kobercovou paľbou trieštivej munície.

„Beriem čokoľvek.“

„Za prvé to je obraz. Brána. Tu v Breslave je jeden z mála vo vašom svete a vedie do sveta, ktorý bude vyhovovať. Nepouživali sme ho, ale vieme že funguje. Obraz ale nestačí, bežný človek nedokáže postrehnuť kde sa svety prelínajú, nenájde presný bod, kde treba vstúpiť do obrazu. To dokáže len Vrátnik. Bez neho mi je akýkoľvek obraz zbytočný a preto som prišla za vami, pán Martoski.“

„To kvôli tým tieňom a dymovým postavám, však? Ako môžete vedieť že nájdem ten VCHOD cez obraz, keď som to nikdy nerobil?“

„Skúste toto..“ Diana vytiahla v lodného vreca malý papierik. Nakreslený na ňom bol kruhový labyrint, mandala, prekrývajúce sa linky a úsečky spolu tvorili ..priestor. Obrazec sa prehýbal v priestore ako Escherove kresby, ale v tomto prípade to nebola optická hra, časti kruhu vystupovali nad stôl, iné sa prepadávali do hĺbky. Diana podala Walerovy lyžičku.

„Cez túto bránu prejdú len veľmi malé a neživé predmety. Najdite bod, kde je priechod, kde treba vhodiť lyžičku.“

Nebol to stred, kde sa zbiehali linky a cesty labyrintu. Trošku od kraja na zdanlivo nevýznamnom mieste, ale to bolo to pravé ‒ jediné, kde priestor bol iný. Priložil naň lyžičku a pustil ju z ruky. Nezmizla, prepadla ako pustená z ruky do vzduchu..ibaže sa stratila..v obrazci.

„Funguje to, zvládneme aj obraz. Problém je, že kým sa k obrazu dostaneme asi to chvíľu potrvá a mňa prenasledujú. Takže potrebujeme pomoc ešte jedného človeka, aby nám namaľoval refleccio, ochrancu, bodyguarda.“

„V poriadku,“ Waler sa cítil napriek alkoholu absolútne triezvy. Mal pocit ako na húsenkovej dráhe vedúcej von zo záhrobia. „Čo je to za človeka a čo je to refleccio?“

„Refleccio je odraz, nie obraz z iného sveta, len obraz myšlienky, predstavy. Taký verný, že táto predstava, tento obraz môže vystúpiť z plátna a slúži svojmu tvorcovy. Refleccio je mimo svety, mágia a fyzická skutočnosť na ne pôsobí len čiastočne. Keď vystúpia z obrazu, vidieť je len časť ich skutočnosti, podstata je neviditeľná ‒ to sú tie tieňové postavy čo vidíte. Odrazy všade naokolo.“

„Som rád že nemám aj halucinácie,“ poznamenal Waler. „A ten maliar?“

„Gernier Ralf Hirger.“

„Ten šialený, úchylný maliar s choromyseľnou fantáziou, čo ho inkvizícia oslepila za maľby vyvolávajúce diabla?“

„Ďakujem za kompliment,“ poznamenal Hirger počúvajúc rozprávanie. „Ale vždy lepšie ako keby som mal byť zabudnutý umelec, však? A mimochodom, tie tupé zadubené hlavy vôbec nepochopili, že nešlo o vyvolávanie diabla.“

„A o čo teda išlo?“

„Klub Subterraneum pod hradným kopcom mal byť mojou Sixtínskou kaplnkou. Žiaden trápny Satan a jeho rohatí penisoidi, ale oslava temnoty ako takej, sily z Druhej Strany namaľované tak, aby ich spolu s hudbou pocítil každý ako živé..chápete?“

Nechápali.

„Aj tak to je jedno. Nestihol som to dokončiť. Ale aspoň mám dobrý pocit, že tá maľba sa nedala ani zmazať ani premaľovať a klub nezborili.“

„A dokáže Hirger namaľovať refleccio? Robil to už predtým?“

„Nerobil a určite dokáže. Stači mu vedieť, že to je možné. Talent má síce odpudivý a zvrátený, ale obrovský.“

„Keď je taký dobrý, nemohol by namaľovať rovno obraz ‒ bránu?“

„To ťažko. Je to oveľa ťažšie ako refleccio ‒ to zvládne aj malé nedokonalosti, ale Brána musí byť úplne dokonalá. A nemáme čas na viaceré pokusy. Nehovoriac o tom, že pre Hirgerovej predstavivosti by nikto nechcel ich do sveta kde by on otvoril bránu. To už Hieronymus Bosh pôsobí príjemnejšie.“

„Vari aj ten maľoval brány?“

„Len jednu, ale tá stačila,“ Diana si vzdychla. „Čierna Smrť, mor, zabil asi dve tretiny obyvateľov európy a levanty. Toľko smrti stačilo na otvorenie stavidiel mágie a zla do tohto sveta. V Boshovom svete zabil mor všetkých.“

„Tak to muselo po otvorení stavidiel uniknúť peklo.“

„Horšie ako peklo. Verte mi, nechcete o tom ani počuť rozprávanie. A tiež mi môžete veriť, že Hirgerov svet by tak isto pôsobil ako Satanove obľúbené letovisko. Postačí jedno refleccio také, ak pri pohľade naňho nezošalieme od hrôzy.“

„Samé prejavy uznania,“ komentoval Hirger zo zeme. „Musíte mi kľačať na hrudi? Chcem si opláchnuť tie oči a som s vami. Tá prekliata rakovina ma onedlho aj tak zabija a inkvizícia by si teraz dala záležať a neskončilo by to pri oslepení a pomalej smrti. Asi kyselina.“ zamyslel sa. „Tá je istejšia ako autodafé a upálenie a funguje bezpečne aj na ghúlov a upírov,“ pobavene požmurkával na Walera s Dianou.

„O aký obraz vlastne ide?“

„Bojujúca Témeraire od Josepha Mallorda Williama Turnera.“

„Hmmm“ Hirger sa snažil v prítmí násť niečo medzi knihami. „Devätnáste storočie, aglický krajinkár. Ani náhodou nie podľa mojho vkusu, ale výborne narábal z farbami a svetlom. Aha, tu to je!“

Otvoril pred nimi knihu s reprodukciou spomínaného obrazu. Večerný výjav presvetlený rozmazaným slnkom, pri pobreží plávala bojujúca plachetnica, slnko a loď sa odrážali na morských vlnách. Nie dokonalé ako fotografia, ale v nezreteľných tvaroch bolo cítiť život.

Waler prečítal komentár pod obrazom a zdúpnel. Hirger tak isto.

„Mamzer!“ vykríkol na Dianu.

„Čože?...“

„Vy ste mešugé, šialená ženská, Boh vás obral o rozum alebo vás posadol duch dementného turka!“

Diana nechápavo hľadela na dvoch rozčúlench mužov.

„Ten obraz je v súkromnej zbierke grófa Anyadyho, však?“ zapojil sa Waler.

„Áno, ale..“

„Krátka lekcia dejín a súvislostí z nich vyplývajúcich,“ zadeklamoval Hirger. „Anyady bol pred šiestimi rokmi veliteľom bezpečnosti v Prešporku-Breslave počas povstania po atentáte na arcivojvodu. V celej Breslave nenajdete nikoho, kto by počas povstania nebol väznený, mučený, alebo komu by nezabili niekoho blízkeho, pripadne cudzieho, ale pred jeho očami. Masakre velil osobne Anyady. Okrem bývalého arcivijvodu Heydricha nenájdete v celom uhorsku viac nenávidenú osobu. Jasné?“

„Ale..“

„Ale! Anyady po skončení služby sa rozhodol zostať v Breslave, meste ktoré ho nenávidí z celého srdca, berie to ako výzvu a pľuvanec do očí osudu. Jeho sídlo, Grassalkovičv palác je lepšie chránený ako arcivojvodova rezidencia vo Viedni. Keby to nebolo najlepšie chránené miesto v Uhorsku, Anyady bu už bol aspoň dvestokát mŕtvy.“

„Aha,“ Diana bola v rozpakoch. „Som v tomto svete len týždeň, takže všetky detaily nepoznám. Najbližší iný obraz-brána je v Rige, budeme musieť nájsť spôsob..“

„Hirger by mohol namaľovať viacej reflecciov, armádu,“ navrhol Waler.

„S radosťou,“ súhlasil maliar.

„Ani náhodou!“ perušila ich Diana. „Refleccio nie je bábka, majú vlastné myšlienky a osobnosť. Spomínaná armáda by sa nám vymkla spod kontroly a nedopadlo by to dobre.“

„Tak teda nie armádu, ale nieco porovnateľné.“

„Mimochodom,“ vložil sa Waler. „Pred čím presne nás má naše refleccio chrániť?“

„Tak to je trošku problém,“ odpovedala Diana. „Ďalší prolém. Skupiny ktoré by ma radi zabili dokážu doslovne čokoľvek. Môžu zmanipulovať políciu, armádu, alebo aj inkvizíciu. Alebo za nami pošlú vlastné refleccio.“

„A to má byť horšie ako inkvizícia v pätách?“

„Oveľa horšie. Refleccio ktoré zvyknú posielať ako katov sú veľmi zlé a neobyčajne nebezpečné.“

„Ako veľmi zlé?“

Diana s vzdychla. „Stručne povedané, alebo za nami pošlú najbezohľadnejšiu organizáciu v dejinách, inkvizíciu, alebo nás bude naháňať najnemorálnejšia a najkrutejšia bytosť akú si dokázali vymyslieť.“