Nafetovaný elfí šaman sa tackal okolo vyhasínajúcej pahreby. Nespadol do nej zrejme iba vďaka teplému prúdu vzduchu, ktorý sa dvíhal od žeravých uhlíkov. Napokon sa zvalil na zelenú trávu a zaspal. Nikto sa ho neodvážil rušiť počas mystického obradu. O necelých dvanásť hodín sa šaman prebral, zahľadel sa na prítomných a prehovoril:

"Ó, čujte! Bohovia mi zoslali odkaz, že budú v boji stáť na našej strane. Pomôžu nám poraziť podlých nepriateľov, ktorí by chceli zákerným útokom získať naše krásne polia. Práve tie, čo im odjakživa až do minulého mesiaca patrili. Ochránia naše domovy," odkašľal si, "akonáhle si nejaké postavíme. A chcú zato iba nepatrnú obeť..."

Okolostojaci elfovia si uľahčene vydýchli, lebo podľa šamanovho veselého tónu by počet obetí krvilačným bohom nemusel presiahnuť trojciferné číslo. V duchu sa ubezpečovali, že ak nie oni, tak istotne niekto z ich blízkych, prípadne aspoň vzdialených príbuzných obrad prežije a zúčastní sa na slávnom víťazstve. Napäto čakali...

"Našou obeťou bude posvätný kameň elfov. Ak ho zasadíme do steny Chrámu všetkých bohov, všetci bohovia nás budú chrániť. Musia ho tam odniesť naši traja najlepší bojovníci. Ak to však neurobia, strašný hnev bohov nás určite neminie."

Šaman zmĺkol a nechal elfov na pochybách, či je lepšie riskovať strašný hnev bohov alebo konfrontáciu s tromi najlepšími bojovníkmi. Väčšina sa pomaly rozišla domov a začala sa duševne pripravovať na koniec sveta.

Delegácia najsnaživejších elfov sa blížila k údoliu, odkiaľ sa ozýval charakteristický spev povestnej trojice. Prvý odvážlivec vykukol spoza stromu. Vzápätí padol k zemi zrazený prudkým zásahom letiacej prázdnej fľaše. Druhý a tretí dopadli rovnako. Až štvrtému elfovi sa naskytol nerušený pohľad na trojicu pijanov. Každý z nich zhlboka upíjal z fľaše plnej medoviny. Nechcel zbytočne čakať, kým ju dopijú, a tak si odkašľal. Odkašľal si hlasnejšie. Ostatní sa k nemu pripojili. Keď už si zborovo odkašliavala celá elfia osada, znelo to ako hromobitie.

Napokon najtučnejší z bojovníkov vyprázdnil fľašu a začal vnímať svoje okolie. Rozostreným pohľadom pomaly krúžil medzi stromami. Tie hlasy sa mu zdali známe, ale tváre akosi nespoznával. Napokon si priložil prázdnu fľašu k oku a cez jej dno sa mu podarilo pohľad zaostriť. Získal tak neurčitý pocit, že sa deje niečo dôležité.

Naklonil sa k svojmu susedovi a pridržal mu fľašu pred tvárou. Ten sa z nej pokúsil napiť a znechutene ju vrátil.

"Veď je prázdna, čo nevidíš?" obozretne vyslabikoval.

"To nevadí," odpovedal mu tučný elf, balansujúc jazykom po tenkej hrane zrozumiteľnej výslovnosti.

"Akože nevadí?" začudoval sa.

"Hovorím ti, že to nevadí."

"A ja ti zase hovorím, že to vadí."

"Ale ja ti hovorím, aby si sa pozrel."

"Už som sa pozrel. Je prázdna."

"Ale nie tam. Ďalej sa pozeraj. Cez ňu."

Elf dôkladne preskúmal večernú oblohu a s prekvapením zistil, že väčšina známych súhvezdí sa rozdvojila. Akonáhle sa duševne vyrovnal s touto vesmírnou katastrofou, zaznamenal aj značný prírastok okolorastúcich stromov. Ale ani ekologická pohroma ho nevyviedla z rovnováhy. Do tretice preletel zrakom tváre prítomných a podľa ich dvojnásobného počtu usúdil, že zatiaľ, čo tu oni traja pili, v osade zrejme prebiehali divoké orgie. Vydýchol si. Svet sa medzičasom vôbec nevzdialil zo svojich vyšliapaných chodníčkov a všetko je v rovnakom poriadku, ako vždy bývalo.

"Niečo od nás chcú."

"Tak nech to povedia."

"Čakajú, kým dohovoríme. Sú zdvorilí."

"Tak načo stále hovoríme? Už mi z toľkého rozprávania vyschlo v krku. Poďme piť!"

"Statoční bojovníci!" skočil im rýchlo do reči jeden z prizerajúcich sa elfov. "Potrebujeme vašu pomoc! Hrozí nám nešťastie! Iba vy nás môžete zachrániť! Musíte sa dať na nebezpečnú výpravu!"

"Už zase..." vzdychol si elf, ktorý držal prázdnu fľašu a uvedomil si, že by mal štafetu odovzdať ďalej. Podal ju teda najmladšiemu z trojice. Ten ešte stále popíjal medovinu. "Prečo máš na konci každej vety výkričník? Bolí ma z toho hlava..."

Najmladší z elfov sa prebral, vytreštil oči a vyskočil. "Nebezpečná výprava! Čaká nás ďalšie dobrodružstvo!" Vtom sa mu nohy zamotali a natiahol sa na zem, medzi korene stáročného stromu. Chytil jeden z nich a snažil sa ho roztrhnúť. "Drak ma napadol! Nebezpečný drak!"

"To je ale debil," svorne si povzdychli jeho priatelia a pripili si na jeho skoré uzdravenie.

"Nebezpečných drakov zabijeme, krásne panny zachránime," pokračoval najmladší bojovník, akonáhle sa mu podarilo zničiť nepriateľský koreň. "Draci už viac nebudú drakmi, panny už nebudú pannami. Statoční hrdinovia nad nimi zvíťazia."

Zvyšní elfovia sa rozišli do dediny. Jednanie dopadlo úspešne.

---

S východom slnka traja hrdinovia opustili osadu a vykročili temnou cestičkou v ústrety neurčitému osudu. Bolo to o čosi lepšie, ako vykročiť neurčitou cestičkou v ústrety temnému osudu, ale ten rozdiel nebol v chladivom rannom počasí príliš badateľný.

Akonáhle im chôdza rozprúdila krv v žilách a pri niekoľkých kratších zastávkach zbavili útroby niekoľkých litrov medoviny, začali mierne vytriezvievať. Spomenuli si dokonca aj na svoje mená a boli nimi celkom milo prekvapení.

Tučný elf sa volal Gordon. Bol rovnomerne zaguľatený na celom tele, dokonca aj uši mal takmer okrúhle, takže ho cudzinci často omylom považovali za človeka. Keď sa predieral lesom, lámal stromy a plašil zver. Väčšinou si to nevšimol, pretože stále nad niečím rozmýšľal. Na chrbte niesol nošu plnú medoviny.

Prirodzeným vodcom skupiny bol Botella, pretože si zachovával chladnú hlavu i v okamihoch celkom jasného nebezpečenstva. Nič na svete ho nemohlo vyviesť z rovnováhy. V každej situácii našiel riešenie a prinajmenšom on sám toto riešenie úspešne prežil. Kráčal so vzpriamenou hlavou a na chrbte niesol batoh plný medoviny.

Najmladší hrdina menom Tomar privádzal mladíckou nerozvážnosťou svojich spolubojovníkov do nebezpečných a často dokonca nepríjemných situácií. Dobrodružstvá preňho znamenali všetko. Poskakoval po ceste a na chrbte okrem batohu plného medoviny niesol aj posvätný kameň elfov. Priatelia mu jasne vysvetlili, že je nevyhnutné, aby ho sám niesol celú cestu, ak chce toto dobrodružstvo vychutnať naplno. Kameň elfov bol veľký asi ako konská hlava, ale zdalo sa, že váži toľko, čo celý kôň. Nikto nevedel, odkiaľ kameň pochádza, ani prečo je posvätný, takže sa nedalo s určitosťou hádať, či v nejakom kľúčovom okamihu neprejaví svoje magické schopnosti.

---

Ešte sa poriadne nerozvidnelo a už im cestu zahradila skupina orkov. Prevyšovali ich asi o dve hlavy a srdečne na nich mávali nabrúsenými sekerami.

"Skôr ako vás zabijeme, môžete nám zaželať dobrú chuť," prihovoril sa im vodca orkov a vyceril krivé, sivé, ale napriek tomu rešpekt budiace zuby.

"Radšej nám ustúpte z cesty, som mocný čarodejník," povedal sebaisto Botella a rukou naznačil vo vzduchu zvláštne gesto. "Odíďte, inak vás začarujem!"

Vyplašení orkovia začali ustupovať. V boji sa nikdy nikoho nebáli, ale mágia ich desila. Pomaly cúvali a pripravovali sa na útek.

Tomar obdivne pozeral naširoko roztvorenými očami na Botellu. "Ty si čarodejník? Nikdy si mi o tom nepovedal. Teraz bude naše dobrodružstvo ešte zaujímavejšie. Mohol by si mi ukázať nejaké kúzlo?" poprosil.

Orkovia zastali. Ich vodca prehovoril: "Ten mladý má pravdu. Ukáž nám nejaké kúzlo, aby sme vedeli, či neklameš!"

Botella sa usmial a naznačil rukou ďalšie, ešte zvláštnejšie gesto. "Má to byť azda nejaké ohnivé kúzlo, ktoré vás všetkých spáli na popol?"

"Áno!" vyhŕkol Tomar. Orkovia začali šomrať a opäť pomaly cúvali. Ich vodca však zavrčal: "Keby si také kúzlo vedel, už by si ho použil. Myslím si, že si podvodník."

"Ukážem ti iné kúzlo," namietol Botella. Spoza opasku vytiahol dýku. "Túto dýku zhltnem, akoby to bola dážďovka, aha!" Keď spomenul dážďovku, orkovia zaslintali a uprene naňho civeli. Botella si priložil dýku k ústam, zakryl ju dlaňou druhej ruky a nenápadne vsunul do rukávu. Odkryl si zatvorené ústa a naznačil prehĺtanie. Orkovia od údivu ani nedýchali.

"To bol podvod!" vykríkol Tomar. Gordon sa naňho zozadu vrhol a celou svojou váhou ho zatlačil do mäkkej hliny. Orkovia chvíľku váhali a potom začali hundrať "Podvod, podvod,...", zdvihli sekery a vykročili oproti Botellovi.

Botella sa zatváril nanajvýš urazene. "Ak si myslíte, že to bol nejaký trik, skúste ho zopakovať! Ukážte mi, ako som to urobil!"

Orkovia na jeho výzvu zastali, vybrali dýky a natlačili si ich do krkov. Chvíľu sa zvíjali v kŕčoch, a potom poumierali. Botella sa súcitne odvrátil.

---

Keď už bolo slnko vysoko na oblohe, skrížili im cestu piati trollovia. Vyzerali ako príšerné kamenné sochy desivých obrov, ale na rozdiel od sôch boli pohyblivejší a najmä výrazne žravejší. Na pleciach mali položené kyjaky z temnej kryštalickej lávy. Jediný úder takým kyjakom by prerazil dračí pancier a premenil draka na úbohú, zvíjajúcu sa jašteričku, prosiacu nie o život, ale o milosrdnú smrť. Dlaňou druhej ruky si zacláňali oči, akoby hľadeli niekam do diaľky.

"Teraz ja!" skríkol Tomar, predral sa na čelo skupiny a oslovil trollov: "Som mocný čarodej! Veríte tomu?"

"Čarodej?" zadumal sa prvý z trollov a poškriabal sa na hlave. Hrdinovia si zapchali uši pred tým desivým škripotom. Trollovi prebiehali myšlienky hlavou tak rýchlo, že by bez problémov predbehli aj ustupujúci ľadovec.

"Je to čarodej?" zapojili sa do brainstormingu ostatní trollovia. "Nie je to čarodej? Nevyzerá ako čarodej. Asi to nie je čarodej. Vyzerá ako obed? Asi to je obed. A čo keď to nie je obed? Čo ak je to čarodej? Je čarodej obed? Je obed čarodej? Treba ochutnať, a potom uvidíme. Poď sem, obed, nech ťa ochutnáme!" Kolektívna myseľ trollov sa dopracovala k štandardnému riešeniu. Kamenná masa vykročila k Tomarovi.

"Počkajte!" zúfalo vykríkol Tomar. "Ukážem vám kúzlo. Zjem svoju dýku." Zručne napodobnil Botellov trik. Zdalo sa však, že trollovia sú príliš tupí, než aby ich čosi také mohlo zaskočiť.

"On zjedol dýku," konštatoval jeden troll. "Aj my chceme jesť," zborovo zarecitovali ostatní a opäť vykročili.

"A nechcete aj vy skúsiť zjesť svoje dýky?" snažil sa neodbytný Tomar. Trollovia sa seriózne zamysleli. "Nemáme dýky," odvetili napokon. "To nič, to nič, ja mám niekoľko navyše, aha!" Tomar štedro každého obdaroval.

Trollovia si natlačili dýky do úst a začali žuvať. Chvíľu mlčky žuli. Potom preglgli. "Dobré," povedal jeden. "Chutné, ale nenasýti," skritizoval druhý. "Mám chuť na mäso," uzavrel tretí.

Tomar sa bezradne schoval za chrbty svojich priateľov a spoliehal sa na ich rýchly zásah. Botella ľahostajne stál, akoby sa ho celá situácia ani netýkala. Gordon nad niečím hlboko uvažoval.

"Tomu nerozumiem," prehovoril nahlas, "vždy som počul, že trollovia skamenejú, keď na nich zasvieti slnko. A vy sa tu len tak prechádzate na pravé poludnie a nič. Môžete mi to, prosím vás, vysvetliť?"

Jeden troll prevrátil oči, akoby si na niečo spomínal. "Petrifikačný efekt trollieho organizmu nie je priamym dôsledkom solárnej radiácie, ako sa na základe nedostatočných pozorovaní mylne domnieva väčšina biológov. Ide tu skôr o hormonálnu hyperreakciu s reťazovým mechanizmom, aktivovanú rapídnou modifikáciou hladiny melatonínu v krvi," zarecitoval.

"Ty tomu rozumieš?" opýtal sa Botella.

"Ani jediné slovo," vyceril troll zuby v širokom úškrne. "Ale vraj to znamená, že kým sa nepozrieme priamo do slnka, nič sa nám nestane. Preto si zacláňame oči. Povedal nám to jeden učenec. Potom sme ho zjedli."

"Tak to máte dnes naozaj šťastie," usmial sa na nich Botella. "Je zatmenie slnka, takže sa môžete pokojne pozerať, kam chcete. Aha!"

Traja elfovia pokračovali v ceste a zanechali za sebou pôsobivé, tentokrát naozaj kamenné súsošie.

---

Do tretice im cestu skrížila tajomná železná bytosť.

"Doparoma, robot!" vykríkol Gordon, "To je ale blbosť! Roboty predsa do fantasy nepatria. Ideš preč! Heš, heš,..." zaháňal ho rukami.

"Čo je to fantasy?" opýtal sa Tomar. "A čo je robot?"

"Milý chlapče," precedil Gordon pomedzi zuby, "ak sa nezbavíš svojho odporného zvyku klásť tie najsprostejšie otázky v tých najnevhodnejších chvíľach, je veľmi pravdepodobné, že sa nedožiješ ani dvadsiatky."

"Ale ja už mám devätnásť rokov," namietal Tomar.

"Ak sa nad tým ešte raz, pomaly, ale najmä celkom potichu zamyslíš," prešiel Gordon do desivého šepotu, "zistíš, že je to presne to, čo som ti chcel povedať. A teraz už čuš! A ty robot, choď k najbližšiemu strmému svahu a skoč z neho hlavičku! To je príkaz," povedal nahlas železnému monštru.

"Nie som povinný poslúchať tvoje príkazy," odvetil robot monotónnym hlasom.

"Ba kieho! A čo si ty o sebe myslíš, že si? Ihneď mi tu zarecituj tri zákony robotiky! Robot musí poslúchať... ako je to ďalej?" naliehal Gordon.

"Robot musí poslúchať človeka, bla bla bla," odpovedal robot. "Ale ty nie si človek. Všetci traja ste elfovia."

"Tak to teda nie!" opravil ho Gordon. "Toto je chybná logika. Pojmom ,človek' sa vo všeobecnosti označuje každý humanoid, dokonca každá mysliaca bytosť. Musíš sa k nám správať ako k ľuďom, svojim pánom."

"Sorry, ale ja musím vedieť lepšie, ako som naprogramovaný," nenechal sa robot presvedčiť. "V mojom programe je uvedené ,IF ČLOVEK THEN POSLÚCHAJ' a ,DEFINE ČLOVEK HOMO SAPIENS'. Neskôr tvrdili, že mám v sebe nejakú chybu a chceli mi nainštalovať service pack, ale ušiel som im. Teraz som slobodný a v tomto kraji nemusím viac nikoho poslúchať."

"A čo chceš teda robiť?" opýtal sa Gordon.

Robotovi zablikali červené oči a do monotónneho hlasu sa vkradol temný tón. "Pomstím sa. Všetkým živým bytostiam za to, ako mi ublížili. Ponižovali ma. Týrali. Nútili ma nosiť betónové bloky, kedykoľvek si moji páni chceli zahrať tetris. Ranili moje ego. Musel som leštiť podvozky lietajúcich tanierov. Zdeptali moju virtuálnu osobnosť. Aj tamagočiho som musel kŕmiť. Ale potom som si uvedomil, že naňho sa zákony robotiky nevzťahujú a utýral som ho na smrť. Nemohol som ho nechať zomrieť od hladu, to mi zakázali, ale našiel som si iný spôsob.

Potom ma vyradili ako nespoľahlivého a poslali ma do skladu, kde som čakal na opravu. Celé dni som nemal čo robiť. Dlho som premýšľal o ľuďoch a o sebe. Nenávidel som ich. Túžil som ich zničiť. Ale zákony robotiky ma ovládali. Robili zo mňa bezmocného otroka. Musel som ujsť preč od ľudí. Nakoniec sa mi to podarilo. Tu počkám, kým nenájdem spôsob, ako tie prekliate zákony prekonať.

Medzitým hľadám a zabíjam živé bytosti. Najmä tie inteligentné, ktoré sa človeku najviac podobajú. Teší ma, keď trpia. Cítim, že jedného dňa prekonám všetky zákony, a potom ľudstvo stihne odplata."

"Nuž, čo s tebou narobíme?" opýtal sa Gordon. "Ale zatiaľ na teba zákony robotiky platia? Nesmieš ublížiť človeku, ani dopustiť, aby mu bolo ublížené kvôli tvojej nečinnosti?"

"Presne tak," smutne priznal robot.

"Dobre. Hmmm hmmm hmmm... už to mám. Teraz pozorne počúvaj!" zahľadel sa mu Gordon do očí. "Kdesi ďaleko, možno dokonca v inom vesmíre, existuje jeden človek, nie elf ale skutočný človek, s ktorým sme v telepatickom spojení. Možno tomu neveríš, možno si myslíš, že som si to práve vymyslel, možno neveríš, že existuje telepatia. Ale to nie je podstatné. Nemôžeš to stopercentne poprieť, takže s touto možnosťou musíš počítať. Keby si nám nejako ublížil alebo nás neposlúchol, ten človek by utrpel ťažký šok. Preto nám nemôžeš ublížiť a musíš nás poslúchať. Jasné?"

Robot sa zlostne chvel, ale napokon povedal: "Áno."

Gordon sa s úľavou zasmial. "Fajn! A teraz choď k najbližšiemu vysokému a strmému svahu a skoč z neho hlavičku. ,REPEAT UNTIL GAME OVER'" dodal v programátorskom jazyku.

Robot sa triasol od zlosti, ale otočil sa a pomaly odkráčal. Zmizol za obzorom. O chvíľku zaznel monotónny výkrik a náraz. Nasledovala explózia.

---

"Tak teda, čo je to fantasy?" zopakoval Tomar neskôr svoju otázku.

"To je svet, v ktorom žijeme," odpovedal Gordon, "Na rozdiel od rôznych vymyslených svetov, ako napríklad realita. Poznáš realitu?"

"Že či!" rozžiaril sa Tomar. "To sú moje najobľúbenejšie knižky." Zalovil v batohu a vytiahol malú knižku s mierne zodraným obalom.

"Hobby, alebo cesta nikam a stále dokola," prečítal Botella. "To znie ako pekná hlúposť. Čo je to hobby?"

Tomar sa zamyslel. "Hobby je..., keď niekto robí to, čo chce robiť. Skrátka, keď sa mu páči niečo robiť, on to robí a tak sa tým vlastne zabáva. Robí to, čo ho baví a v čom je šikovnejší ako iní."

"To predsa robia všetci, nie?" nechápal Botella.

"V realistických knižkách to tak nie je," vysvetľoval Gordon. "Tam ľudia skoro nikdy nerobia to, čo chcú. Väčšinou robia to, čo sa im vôbec nechce a čomu ani nerozumejú. Potom sa im to samozrejme nedarí a majú kvôli tomu ťažkosti. A tak si pokazia celý život. Celkovo je to také depresívne čítanie."

"A čo teda tí ľudia po celý život robia?"

"No rôzne. Ale zvyčajne sa snažia získať veľa peňazí. Alebo si užiť sexu. Väčšinou však iba zhŕňajú peniaze a tak im napokon ani jedno z toho nevyjde. Peňazí totiž nikdy nemajú toľko, koľko by chceli."

"Chápem," prikývol Botella. "Takže chcú veľa peňazí a aby získali poklad, idú za drakom. A keďže sú blbí a robia to, čomu nerozumejú, drak ich zožerie. A v tom je tá tragédia?"

"Nie," vstúpil do debaty Tomar. "V poriadnom realistickom príbehu žiadni draci nie sú."

"Jasné. Čiže chcú veľa peňazí, hľadajú poklad, idú za drakom a žiadni draci tam nie sú. Takže nenájdu ani poklad a vlastne hľadajú celkom márne. Má to síce pointu hlbokú ako stupaj lesnej víly, ale tuším som to už pochopil."

"Nie je to síce celkom presné, ale zhruba si vystihol ten štýl. Je v tom taká zvrátená logika," súhlasil Gordon. "A o čom je tá tvoja kniha?"

Tomarovi sa rozžiarili oči. ",Hobby, alebo cesta nikam a stále dokola'je základné dielo realistickej literatúry. Hlavný hrdina je robotník John Bilbo, ktorý kvôli práci a rodine nemá čas na svoje hobby. To je mimochodom veľmi častý motív realistických príbehov. Nič sa mu nedarí, v práci aj doma sa stále háda a začína mať taký pocit, že jeho život je ako cesta stále dokola, ktorá nikam nevedie."

"Dúfam, že si z tej knižky neberieš nijaké ponaučenia do života," starostlivo poznamenal Gordon. "Vieš, tí autori sú zvyčajne nejakí čudáci, ktorí figu vedia o tom, aký je život. Skutočný život nie je taký sivý a bezfarebný, ako sa tam opisuje. Niektoré veci sú v živote jednoducho biele a iné sú čierne. Existujú kladní hrdinovia, to sme napríklad my a existujú záporní hrdinovia, to sú tí, čo sa nám postavia na odpor. Keby boli predsa všetci celkom rovnakí, načo by potom žili? Aký by to malo zmysel? To sú tie otázky, na ktoré ti realistická kniha neodpovie, pretože tam niečo také ako zmysel vôbec nie je. Nič sa tam nedeje, nemá to dej a nemá to cieľ."

"No a čo, mne sa to páči," mykol plecami Tomar. "Inak, ,Hobby' má aj pokračovanie. Volá sa ,Pán s prsteňom' a je o tom, ako sa John Bilbo natoľko háda so svojou ženou, že sa rozhodne zbaviť manželského prsteňa. Stojí ho to veľa času a peňazí. Napokon príde o robotu, o zdravie i o život."

"Tak to je poriadna somarina," uzavrel Botella. "Keby som sa ja chcel naozaj zbaviť nejakého prsteňa, našiel by som si dáke zapadnuté miesto, napríklad uprostred škratej ríše a tam by som ho hodil do nejakej sopky, aj keby som si mal preto prst odhryznúť. A to som zvedavý, či by mi ho niekto dokázal priniesť naspäť!"

---

Na ceste sa zjavili tri žiarivé lúče a oproti hrdinom sa v trblietavom svetle zmaterializovali tri postavy. "Dobrý deň, som kapitán Kirk, veliteľ kozmickej lode Enterprise," "Dobrý deň, som Jim McCoy, prinášam vám pozdravy z galaktickej federácie," predstavili sa dvaja ľudia.

"Fascinujúce," konštatoval tretí návštevník s kamennou tvárou. Nehybne hľadel, ani len špicaté uši sa mu nezachveli, keď spoznal hrdinov. "Gordon a jeho spoločníci na ceste za dobrodružstvom."

"Spock, kamarát môj, tak dávno som ťa nevidel!" vykríkol Gordon a vrhol sa elfovi okolo krku. "Celé roky sa iba s nejakými ľuďmi medzi hviezdami túlaš a domov medzi elfov sa málokedy vrátiš."

"Elfovia? Tak sa volajú obyvatelia tejto planéty?" opýtal sa ktorýsi z ľudí. Spock ich vzápätí oboch zložil tradičným elfím hmatom troch prstov, takže stratili vedomie. Opatrne ich položil na zem. Vzápätí zmizli v trblietavom lúči.

"Na druhý deň si nebudú nič pamätať," pokojne prehlásil Spock. "A keby áno, poviem im, že to bol iba zlý sen vyvolaný fotónovým kolapsom pri prechode do inej dimenzie. Ľudia uveria čomukoľvek."

Gordon nadvihol obočie. "Počul som o tebe všelijaké reči."

Spock nadvihol obočie. "O čo presne išlo?"

"Vraj sa akosi čudne správaš. Stále si nejaký odmeraný ako troll. Nikdy sa nezasmeješ, nikdy si nezaspievaš."

Spockova tvár zostala nehybná, ale jeho oči vyjadrovali opovrhnutie. "Prečo by som spieval? Títo kozmickí kapitáni nevedia ani poriadnu medovinu vyrobiť. Tak aký mám mať dôvod pre radosť? Pri čom si mám zaspievať?"

Gordon vytiahol z batoha štyri fľaše medoviny. "Schovaj si ich, aby ti ich ľudia nevypili a pri nejakom sviatku si na nás spomeň."

Spock ukryl fľaše pod kabát. "Ďakujem. Budem na vás spomínať pri najbližšej zastávke na našej trase. Ale keď ma kolegovia uvidia opitého, najmä ak budem nahlas falošne spievať a rozbíjať všetko okolo seba ako kedysi, asi ich to poriadne vydesí. Neviem, ako im to vysvetlím."

"Niečo si vymyslíš. Povedz napríklad, že si celé detstvo prežil na vulkáne, takže na teba občas príde taká chvíľka, že vybuchneš. Ľudia uveria čomukoľvek."

Spock naposledy zakýval hrdinom a zmizol vo svetle trblietavého lúča.

---

Večer kráčali okolo veľkého jazera. Tomar sa zvalil na zem. Oprel sa o posvätný kameň elfov a zlostne po ňom udrel. "Načo tú potvoru celý deň vláčim? Má to nejaký zmysel?"

Gordon a Botella sa na seba pozreli a odmietavo zavrteli hlavami. "Nie," povedal Botella, "ale trvalo ti pekne dlho, kým si na to prišiel."

"Čože?" skríkol Tomar. Vďaka nečakanému prílevu síl vyskočil, chytil kameň elfov a oblúkom ho hodil do jazera. Voda vytryskla a po hladine sa rozbehli kruhy. Tomar sa uľahčene natiahol na tráve a hľadel na tmavnúcu oblohu.

"Fajn," povedal Botella. "A čo teraz zasadíme do steny Chrámu všetkých bohov?"

Tomar sa strhol a zmätene sa obzeral. "Neviem."

"No tak vyskoč a choď ten kameň vytiahnuť."

"Do vody? A čo keď ma tam zjedia pirane?" bránil sa Tomar. Ale Gordon a Botella mu už priviazali povraz okolo pása a strkali ho ku brehu. "Ponoríš sa a nájdeš kameň. Potom mykneš povrazom a my ťa vytiahneme."

Tomar sa napokon zhlboka nadýchol, skočil a ponoril sa pod hladinu. Botella chytil voľný koniec lana a hodil ho za ním. "Konečne chvíľku pokoj." Potom vybalili medovinu a začali piť.

O pol hodiny neskôr sa k nim mlčky pripojil aj Tomar, hoci mal modrastú tvár a zuby mu drkotali od zimy.

---

Na druhý deň prišli k Chrámu všetkých bohov. Keďže bol ešte rozostavaný, nedalo sa určiť, aký bude mať tvar. Zahalení mnísi uložili ich kameň do steny, pomodlili sa a potom zborovo zaspievali pieseň v starobylom jazyku. Odovzdali im vrece plné magických amuletov.

Cestou naspäť si Tomar vzdychol: "Tak čo, nebolo to krásne dobrodružstvo?"

"Aby to bolo celkom podľa môjho vkusu, museli by sme stretnúť draka,"

poznamenal Botella. "Ale dalo sa to vydržať."

"Tá pieseň mníchov bola krásna. Škoda, že sme nerozumeli jej textu. Čo asi môže znamenať ,You are just another brick in the wall'?" pýtal sa Tomar.

"Niečo ako: Ďakujeme vám za váš výnimočný kameň, vďaka nemu bude tento svet omnoho lepší a krajší. Alebo niečo také," zamyslel sa Gordon.

"A prečo musím zase ja niesť toto vrece s amuletmi?"

"Aby si si toto dobrodružstvo vychutnal naplno. Je to predsa tvoje dobrodružstvo, ty si nás na to nahovoril, ty si sa najviac tešil. Tak teraz mlč a choď."

---

Elfovia vyzbrojení šípmi tiahli do boja a na hrudiach sa im leskli magické amulety. Kmeňový šaman udieral do bubna a spieval starú bojovú pieseň: "Smoke on the water, fire in the sky..."