Kapitola 1

Sirota

Slnko pred chvíľou vyšlo a dedina zvaná Eldel ležiaca v Ughogskej rokline, kde kedysi ležalo veľké jazero Elhorg, s ktorého zostalo už iba malé jazero v severovýchodnej časti rokliny nazvané Elh, začína žiť svojím každodenným životom.

Je sobota, tento deň je výnimočný tým, že sú dedinské trhy, ktoré sa konajú jeden krát za pol roka, presnejšie každé leto a zimu. Do dediny už pred svitaním prichádzajú obchodníci z blízkych dedín a hľadajú si najlepšie miesto na obchodovanie. Do dediny chodievajú aj obchodníci z hradu, vzdialeného týždeň cesty. Prinášajú so sebou rôznorodý tovar, od príborov cez kože, látky, knihy, šperky až po exotické zvieratá, ktoré aj tak nikto nekupuje lebo sú na dedinské pomery veľmi drahé. Veľa obchodníkov aj odkupuje od dedinčanov ich tovar. Je to výhodne ako pre kupcov tak aj pre obchodníkov.

Trhy sa konajú ako zvyčajne na malom námestí v tvare ovalu s tromi prístupovými cestami. V strede námestia je verejná studňa, s ktorej si môže každý nabrať vodu. Okolo námestia sú roztrúsene ostatné domy dedinčanov. Drevené domy so slamenými strechami, majú každý svoj pozemok na ktorých, je teraz cez leto veľa práce. Poväčšine majú domy aj stajňu alebo stodolu, tam chovajú dedinčania svoje domáce zvieratá. Farmári na svojej pôde pestujú rozlične plodiny ktoré používajú najmä na vlastnú obživu a to čo im zvýši potom predaju. Ale v dedine niesu iba farmári ktorý sa starajú iba o svoj kúsok zeme, pri jazere majú domy rybári so svojimi rodinami. Rybári vyrážajú na vodu ešte za noci, aby sa krátko po svitaní vrátili s čerstvými rybami a aby ich výhodne predali miestnemu mäsiarovi.

Keďže Eldel nieje veľká dedina, takže každý pozná každého a nič sa tu neutají, nebolo tajomstvom, že v dedine žije okrem farmárov a rybárov, aj Trum a jeho rodina, žena Liv a osem ročný syn Drago.

Trum je hľadač pokladov a dobrodruh, ľudia za ním chodia, keď majú nejakú mapu pokladov, o ktorej si myslia, že je práva alebo keď potrebujú niečo dôležité nájsť. Nieje to práve bezpečná práca, ale on je už zbehlí v tom čo robí. Tak tri krát za rok odchádza a po takých dvoch - troch mesiacoch sa zase vráti. Nikdy nehovorí svojej žene ani synovi kde bol a čo mal za prácu.

Jeho žena , je veľmi dobrosrdečná a krásna , jej po lopatky dlhé blond vlasy, dopĺňajú už aj tak krásnu tvár s modrými očami a postava taká aké majú najkrajšie víly z Mhorgatského lesa. Mal naozaj šťastie, že stretol a vzal si za ženu takú milú a dobrosrdečnú ženu ako je Liv.

Pred dvomi dňami priletel havran a priniesol od Truma list v ktorom sa písalo, že príde za dva dni, ráno po svitaní. Vždy ako sa mal vrátiť, tak posielal havrana, aby jeho rodina vedela, že je na ceste domov.

Dnes Liv vstala už pred svitaním, aby mohla svojmu manželovi nachystať dobré a čerstvé raňajky. Po prestretí už slnko vyšlo a blížil sa čas kedy už mal doraziť domov. Celá nedočkavá, vyšla pred drevené vchodové dvere a pozerala na západnú prašnú cestu, po ktorej sa zvyčajne vracal domov.

Pred chvíľou svitlo a Trum kráčal po známej ceste domov, vedel, že ešte chvíľu a bude doma. Vysoký, štíhly chlap oblečený v čiernom plášti, pod ktorým mal zelenú košeľu a hnedou koženou vestou, na rukách chrániče predlaktí a bezprstové rukavice z hrubej čiernej látky, zaprášene a teraz aj trochu mokré kožené čižmy v ktorých boli zapravené čierne nohavice.

Ranný čerstvý vzduch ho stále prebúdzal z driemot. Lebo kráčal celú noc, aby stihol prísť na čas domov. Liv zvykla byť dosť nervózna, keď náhodou meškal.

Jeho čierny plášť navlhnutý od rannej rosy za nim ľahko vial, od svižnej chôdze. Hnedé oči hľadeli striedavo na ubiehajúcu cestu pred ním a horizont nad ktorým sa jagalo ranné slnko. Ale driemoty ho premohli, zakopol a zatackal sa. To ho prebralo, pretrel si špinavou rukou oči, zazíval a s úsmevom na tvári si sám pre seba nahlas povedal:

„Preber sa človeče, za chvíľu si doma a tam si oddýchneš.“ Popravil si už dosť starý železný meč, ktorý mu visel pri ľavom boku a brašňu v ktorej nosil jedlo a všetko potrebné na prežitie. Ako tak prebratý a pobavený tým, že skoro zaspal na ceste domov, vykročil znova ráznym krokom ďalej.

Na horizonte Trum zastal, nadýchol sa čerstvého ranného vzduchu a priložil si ruku k čelu, tak aby ho neoslepovalo slnko. Letmo sa rozhliadol po rokline, s polovičky zaliatu slnečnými lúčmi. Rýchlym pohľadom prešiel dedinu a oči mu zastali na jeho dome pri jazere. Malý drevený domček so slamenou strechou stál trochu osamote pri južnom brehu jazera. Usmial sa a vykročil dolu do rokliny. Pohľad na domov, mu dodal trochu energie a ponáhľal sa po západnej ceste domov. Po chvíli odbočil z hlavnej cesty, ktorá vedie do dediny, a kráčal rovno cez mokrú trávu priamo k domu.

Po chvíli uvidel, že pri vchodových dverách stojí postava v jednoduchých bielo-modrých dlhých šatách, s dlhými blond vlasmi. Keď ho postava zbadala, okamžite za ním rozbehla.

Trum vedel, že je to jeho žena Liv a bol šťastný, že je znova doma. Keď Liv k nemu dobehla, objala ho, a ako vždy ho privítala dlhým bozkom. Po tomto sladkom privítaní sa spolu pobrali naspäť do domu.

Drevený dom nebol veľký, na prízemí kuchyňa a na poschodí dve izby. V kuchyni jedální stôl, štyri stoličky, kachle so sporákom, dvere do špajzy, v rohu metla a drevené vedro, pri vchodových dverách vešiak na plášte a pod drevenými schodmi skriňa zo všetkým čo je v kuchyni potrebné. Na poschodí izba rodičov so skriňou na šaty a dvojlôžková posteľ, pri ktorej z obidvoch strán boli nočné stolíky s petrolejovými lampami a druhá menšia izba bola Dragova, posteľ, nočný stolík, komoda s oblečením a pár drevených hračiek na poličke.

Kuchyňa už rozvoniavala čerstvým chlebom, syrom, upečeným kurčaťom a bylinkovým čajom. Trum si vyzliekol svoj zvlhnutý čierny plášť, zavesil ho na vešiak a posadil sa za stôl. Odtrhol si z chleba a naložil si na tanier mäso a trochu syru. Odhryzol z chleba, prežul a povedal:

„Som rád, že som znova doma.“

„Aj ja som rada.“ Odvetila Liv , keď si sadala oproti neho za stôl.

Zatiaľ čo Trum raňajkoval, na druhom poschodí spal jeho osem ročný syn Drago. Keď Trum nechtiac zhodil stoličku, keď si chcel na ňu položiť brašnu, tak buchot ktorý spôsobila prebudil chlapca so spánku. Drago sa posadil na posteli, pretrel si oči a zoskočil z postele, na drevenú studenú dlážku. Bosými nohami kráčal k schodom a pomaly po nich zošiel dolu. Na posledných dvoch schodoch zastal a pozrel sa na stôl pri ktorom sedeli rodičia.

Trum zdvihol hlavu od taniera a pozrel na schodisko kde na druhom schode stál blonďavý krátko vlasý, strapatý chlapec v dlhej bielej nočnej košeli. Uprene sa neho pozeral a v očiach mu bolo vidno, že je rád, že Truma vidí. Drago sa usmial, zoskočil so schodov a rozbehol sa k Trumovy. Trum sa rýchlo postavil od stola, kľakol si na koleno a syna objal.

Keď sa všetci naraňajkovali , bolo už sedem hodín a Trum sa pobral umyť do jazera. Vrátil sa o takých pätnásť minút, oblečený v bielej košeli a hnedých sedliackych nohaviciach. Čistý a oholený sa pobral spať.

Zobudila ho až prijemná vôňa obeda. Vstal z postele a obliekol sa. Zošiel po schodoch do kuchyne a videl Liv ako práve uložila na stôl hrniec s polievkou. Zbadala ho a povedala:

„Dobré ráno.... alebo poobedie? Si hladný?“

„No, aj áno... .“ Povedal, pošuchal si líce a dodal. „a Drago nieje doma?“

„Nie, nieje, ale mal by sa čo skoro vrátiť, vybehol iba na chvíľku von. Prečo?“

„Chcel som sním potom ísť na trhy a predať to čo som doniesol.“ Podišiel k brašne, zavesenej na stoličke, a strčil do nej ruku. Po chvíľke z nej vytiahol niečo zabalené v hrubo tkanej látke, položil to na stôl vedľa taniera a rozbalil. Na rozbalenej látke ležalo pár malých modrých a červených lesklých kamienkov. Liv sa zadívala na kamienky a potom potichu povedala:

„Kde si to zobral, sú prekrásne.“ Liv vedela, že jej manžel by sa ku krádeži neznížil a tak sa ho ani nemusela pýtať či to náhodou neukradol.

„V jednej jaskyni ležali na zemi, tak som ich zobral a neboj sa neu.....“ v tom sa dvere rozleteli a v nich stál Drago, hnedú košeľu mal trochu od trávy ale aj tak mal na tvári úsmev.

Trum už vetu nedopovedal, ale Liv vedela čo chcel povedať a tak sa už na túto tému nerozprávali. Zabalil kamienky zasa do látky a vložil ju naspäť do brašne, sadol si za stôl a v pokoji sa naobedoval.

Po obede sa spolu s Dragom vybral na trh. Na trhu bolo rušno, obchodníci vykrikovali jeden cez druhého, že oni sú tí čo majú najlepší tovar a najnižšie ceny. Ľudia behali od stánku ku stánku a dohadovali sa s predávajúcimi na najvýhodnejšej cene, keď nechcel zlacniť tak pohrozili, že pôjdu k inému u ktorého to kúpia lacnejšie, čo bolo samozrejme klamstvo, ale obchodník nikdy nemôže vedieť či náhodou nehovoria pravdu. Na stánkoch a na drevených pultoch boli všakovaké veci, od tých užitočných k životu nevyhnutných až po tie čo sú úplné zbytočne, od drahých až po lacné, od kvalitných až po nekvalitné, jednoducho tovar od výmyslu sveta.

Drago a jeho otec si drali cestu pomedzi ľudí a stánky až sa dostali k jednému stánku ktorého majiteľ sa volal Rulis, bol to Trumov starý priateľ z hradu. Malý chudí mužíček s malou plešinou a špinavými okuliarami, oblečený v nie noc čistom červeno-zlatom habite.

Keď uvidel Truma so synom prichádzať, usmial sa a zdvihol ruky pred seba, ako by ich chcel obidvoch objať a potom nahlas radostne povedal:

„Ide môj najlepší zákazník a priateľ, Trum. Človeče, sme sa nevideli, je to už dlhý čas.“

„Robíš ako by si ma videl po rokoch, Rulis, veď sme sa videli pred mesiacom na Guotských trhoch.“ Odvetil Trum pobavene a dodal. „Ale aj tak, ako sa máš?“

„Vlastne áno, prepáč zabudol som. A ako sa mám? Hmmm... . Dobre, obchody idú, peňazí je dosť a ty... Čo si mi priniesol? Nehovor, že si prišiel len tak navštíviť ma.“ V tom mu pohľad padol na Draga, ktorý stál pri otcovom boku, a rýchlo dodal, „A tento chlap po tvojom boku je určite Drago, ty si ale vyrástol, pamätám si ťa ešte ako malého hanblivého trojročného štupla pri tatových nohách.“ Odmlčal sa a ešte chvíľu hľadel na Draga a potom dodal, „Tak čo máš pre mňa?“

Trum sa pozrel na Draga a pousmial sa.

Drago si Rulisa vôbec nepamätal a zdal sa mu čudný, veď ako si naňho môže pamätať, keď zabudol, že sa pred mesiacom videl s otcom? Otázku si položil, ale nevedel si na ňu odpovedať. Prestal nad tým rozmýšľať a zasa sa sústredil na rozhovor otca a Rulisom.

„Toto,“ povedal po chvíle Trum , podišiel k drevenému stánku, položil na dosku látku s kamienkami a posunul ju smerom k Rulisovi a potichu povedal, „Tak koľko mi za ne dáš alebo koľko si mám za ne vypíjať?“

Rulis rozbalil látku a zobral do ruky modrý lesklí kamienok veľký asi ako necht na palci. Zdvihom ruku s kamienkom k slnku a pozorne sa naň zadíval. Chvíľu si ho obzeral, potom sklonil ruku položil kamienok a zobral červený a urobil to iste, ako pri modrom. Na červený sa díval dlhšie a stále ho točil oproti slnku. Potom položil kamienok naspäť na látku a prepočítal kamienky na látke. Chytil sa za bradu a po dlhšej odmlke, nakoniec povedal:

„Takže, modré sú kamene zvané Blubins a červene Redbins tie sú vzácnejšie, pravda, že niesu nejako drahé, ale niesu bezcenné. Používajú sa väčšinou na náhrdelníky a prstene, modré sa predávajú tak za dve zlatky a červené za také tri.“ Rulis sa na chvíľu znova odmlčal, ako by rozmýšľal, komu ich predá keby ich kúpil a koľko Trumovi za ne dá.

Trum už nevydržal a chcel niečo povedať a v tom mu Rulis skočil do reči a on iba na prázdno otvoril ústa.

„Dobre, kúpim ich od teba.“

„A koľko mi za ne dáš?“ pokojne povedal Trum.

„Nooo, spolu je ich dvadsaťdva, desať krát dva a dvanásť krát tri. To jeee....“

„Päťdesiatšesť.“ Povedal rozvážne Drago.

Rulis sa mykol a prekvapene pozrel na Draga, potom sa nasilu usmial a povedal:

„Presne tak, päťdesiatšesť. Dám ti šesťdesiat zlatých za všetky. Súhlasíš?“

Trum pozrel na syna a ten zarazený, od toho, že otec chce po ňom asi súhlas, a tak pokýval hlavou, že áno. Trum sa pousmial, pozrel na Rulisa, ktorý mal zasa na tvári svoj prenikavý úsmev, a povedal:

„Súhlasím.“ Trum vedel, že aj keď je Rulis obchodník, tak jeho by sa nepokúsil oklamať, už preto, lebo mu, pred desiatymi rokmi zachránil život a Rulis sa mu zaviazal, že ho nikdy neoklame a neoberie ani o zlatku. Po tomto slove Rulis zbalil kamienky a schoval si ich do vrecka na habite, z druhého vytiahol kožený mešec na ktorom bolo vypálené veľké číslo šesťdesiat a podal ho Trumovi so slovami:

„Nech sa páči, je s tebou radosť obchodovať a ďakujem.“

„Aj mi ďakujeme,“ Trum zobral z Rulisovej ruky mešec a vložil si ho do brašne.

„Tak sa maj Rulis.“ Dodal Trum a už chceli odísť keď ich Rulis zastavil.

„Počkať ešte,“ otočili sa naspäť a videli, že Rulis drží niečo v ruke, potom pokračoval, „Skoro by som zabudol, s týmto neviem, čo budem robiť, zbrane totiž nepredávam, tak, nech sa páči Drago.“ A podal Dragovi veľkú, zakrivenú dýku, v puzdre z hnedej tvrdej kože. Drago chvíľu váhal, ale potom si dýku zobral a s pohľadom na dýke, ticho povedal:

„Ďakujem Rulis, ďakujem.“

Rulis sa len usmial a pozrel na Truma, ktorý bol trochu prekvapený čo Rulis práve urobil, lebo nikdy by to od neho nečakal, potom už iba kývol hlavou a Drago s otcom sa otočili a odkráčali preč.

Znova si razili cestu pomedzi stánky a ľudí a snažili sa dostať k mäsiarovi, lebo predtým ako odišli na trhy im Liv dala zoznam toho čo majú kúpiť. Ona totiž nemala moc v láske trhy. Po chvíli snaženia a ospravedlňovania sa okolo stojacim, ak do nich nechtiac vrazili, sa dostali k cieľu.

V mäsiarstve nebolo našťastie veľa ľudí a tak sa o chvíľu dostali na radu. Mäsiar menom Flap sa otočil k pultu, veľký silný muž s ešte väčším bruchom a strniskom na tvári sa usmial a povedal:

„Á Drago, ako sa máš a pozrime koho si so sebou priniesol.“ Pohľad mu skočil na Truma. „Vidím, že si sa vrátil v poriadku Trum , to som rád.“ Flap a Trum boli kamaráti od detstva a boli ako bratia. Z obchodu práve v tej chvíli odišiel posledný zákazník a tak Flap nadšene povedal: „Tak myslím, že je čas na obed a pohár piva, čo poviete?“

„Tak, tak to je, aj keď sme už obedovali ale ten pohár piva si dám.“ Rýchlo potvrdil Trum.

„A tuto mladému nalejem z jablkovej šťavy, dobré?“ povedal Flap, keď na stôl niesol dva veľké pollitrové a jeden menší pohár. Položil ich a rýchlo na to doniesol dva džbány, v prvom bolo pivo a druhý bol naplnený s jablkovou šťavou. Najprv nalial Dragovi, potom Trumovi a nakoniec sebe. V miestnosti bolo príjemne hladno a to preto lebo mäsiarov dom ako jediný v dedine bol z tehiel. Tehly dobre držali chlad a cez leto mäso vydržalo aj dva dni aj keď boli vonku vysoké teploty.

Hodnú chvíľu sa rozprávali o tom aká je situácia tam vonku, čo ako v hrade a tak podobne. Po takej hodine a pol si Trum uvedomil, že by už mali isť lebo musia ešte toho veľa nakúpiť a vybaviť. Trum dopil druhý pohár piva a postavil sa zo stoličky. Drago ho nasledoval. Zobrali si od Flapa mäso ktoré im medzi tým, ako uňho boli, nachystal. Poďakovali, rozlúčili sa a vyšli von cez predne dvere obchodu, pred dverami stali ľudia ktorý čakali kedy Flap otvorí.

Na trhu bolo stále veľa ľudí a tak si znova začali raziť cestu k svojmu ďalšiemu cieľu.

Na ceste naspäť domov, Drago stále držal dýku v rukách a obdivoval jej krásnu rukoväť. Strieborná rukoväť s tenkými ručne rytými čiarami a rúčku zabalenú v čiernej lesklej kože, zdobili dva malé čierne drahokamy, ktoré sa v slnku leskli ako dve malé hviezdičky. Drago trochu po vytiahol dýku z puzdra chvíľu sa pozeral na čepeľ, ktorá bola zdobená tenkými rytými čiernymi čiarami, čepeľ vyzerala ako keby bola pokrytá šupinami.

Drago bol s darčeka ktorý dostal od Rulisa milo prekvapený.

Obidvaja kráčali domov, Drago fascinovaný dýkou a Trum zasa stratený vo svojich myšlienkach, si potichu spieval neznámu pieseň.

Po príchode domov bolo už okolo päť hodín a Liv už nachystala pre nich večeru. Otvorili sa dvere a vošiel Drago nasledovaný svojim otcom. Liv sa otočila od sporáku a opýtala sa ich:

„Tak ako ste pochodili na trhu?

„Dobre mamy, predali sme tie kamienky za šesťdesiat zlatých.“ Povedal usmievajúci sa Drago.

„To je vynikajúce a čo to máš v ruke Drago?“ opýtala sa Liv a znova sa otočila k sporáku.

„To dostal od Rulisa. Práve jemu sme predali tie kamienky.“ Odpovedal za Draga Trum, keď si sadal ku stolu.

„Je to dýka, pekná však?“ Radostne povedal Drago.

„Hmm, áno je pekná.“ Pochválila darček Liv.

„A nieje tupá?“ opýtal sa ho otec.

„Ani neviem, ešte som ju celkom z puzdra nevytiahol.“ Odvetil Drago, prekvapený s toho, že ho ani nenapadlo, dýku úplne vytiahnuť z puzdra.

„Ukáž zistíme to,“ precedil rýchlo Trum a zobral dýku z Dragových rúk. Vytiahol hu z puzdra a prešiel vodorovne palcom po čepeli, tak aby sa neporezal. Dýka na jeho prekvapenie bola tak precízne nabrúsená ako bývajú nabrúsené tie najlepšie meče v kráľovstve. Trum pokrčil perami a povedal:

„Je ostrá.“ Vložil dýku naspäť do puzdra a podal ju naspäť Dragovy. Trum chcel ešte niečo povedať ale predbehla ho jeho manželka:

„Tak dosť bolo dýky, ide sa večerať.“

Ani jeden ani druhý nenamietali lebo im cez deň na trhu vyhladlo a tešili sa na večeru.

Po večery sa ešte do takej deviatej rozprávali, Drago hovoril otcovi čo sa stalo v dedine keď bol preč, a potom sa Drago po peknom s otcom strávenom dni pobral späť.

„Hľadal som to všade a nenašiel som to, tam kde si hovoril to nebolo a nikto o tom nič nevie.“ Tieto slová prebudili Draga s pokojného spánku. Posadil sa na posteľ a počúval energicky rozhovor otca s neznámym mužom, ktorý pokojným chrapľavým hlasom povedal:

„Hovoril si, že to nájdeš, ja som ti veril a ty si ma sklamal“

„Nie. Hovoril som, že to MOŽNO nájdem. Vieš čo, tu, tu máš peniaze, ktoré si mi zaplatil a vypadni z môjho domu. VYPADNI!“ prehovoril s trasúcim a rozčúlením hlasom Trum a bolo počuť padnutie mincí na drevenú zem . Neznámi hlas už trochu urazene a naštvane pokračoval:

„Trum, ty nevieš s kým si zahrávaš.“ Chvíľu ticha zrazu narušil ohromný hluk ktorý pripomínal, zvuk padajúcich skál z útesu, a celý dom sa otriasol. Drago úplne zmeravel na posteli, nevydal ani hlásku a ani sa nepohol. Keď sa dom dotriasol bolo počuť hlas Truma, už nie nahnevaný, ale trasúci a bojazlivý aký Drago ešte z otcových úst nepočul, ktorý hovoril:

„Čo, čo chceš, nenašiel som to, prepáč, keď chceš ešte to budem hľadať, len, len neubližuj mojej žene a synovi. Prosím ťa, prosím.“ Ku koncu bolo počuť z Trumov hlasu neuveriteľný strach a zúfalosť.

„Už je neskoro.“ Povedal pobavene neznámi hlas a dodal, „Incendo Rutru.“

Po týchto slovách nasledoval, neskutočný rachot, bolo počuť jak sa celý dom zapálil a následne otriasol v základoch. A potom ten hrôze plný výkrik Dragovej mamy.

To akoby Draga prebralo z tranzu a uvedomil si, že sa asi stalo niečo hrozné. Zoskočil s postele a zobral do ruky dýku. Izba bola plná štiplavého dymu a dalo sa tam len ťažko dýchať. V tom sa ozvalo: „Incendo Rutru“ dom sa otriasol a začal ešte viac horieť. Dragovi sa pri otrase šmykla na schodisku noha a spadol tak z polovičky schodov dole. Cítil ako si udrel čelo nad pravým obočím a začala mu z neho tiecť krv. Po páde sa ocitol už v horiacej kuchyni. Dýka ležala kúsok od neho, načiahol sa po nej a rýchlo sa postavil. Pravé oko mal privreté lebo mu po ňom stekala krv. Rozhliadol sa po dymom plnej kuchyni a pohľad ktorý sa mu naskytol bol ako z tej najhoršej nočnej mori. Cela kuchyňa bola v plameňoch, pri schodisku ležali dve spálene telá jeho rodičov a pri vchodových dverách stala postava v čiernom plášti s kapucňu, takže jej nebolo vidieť do tváre. Dragove oči slzavé od štipľavého dymu, sa teraz rozplakali pri pohľade na rodičov. Pribehol k ním a nemohol uveriť tomu čo vidí, boli mŕtvy. Vedel kto to spravil, vrah jeho rodičov stál stále v miestnosti a bolo počuť ako sa potichu smeje. V Dragovi zovrela žlč a s dýkou v ruke a výkrikom sa rozbehol k postave v čiernom plášti. Nerozmýšľal o tom, že len malú šancu premôcť záhadného muža. Dobehol k postave a chcel ju bodnúť svojou dýkou, ale postava mu ruku zadržal, muž sa ešte viac rozosmial a zovrel Dragovi ruku tak silo, že mu dýka vypadla z ruky a zapichla sa do drevenej zeme, vedľa nohy záhadného muža. Drago zastonal. Muž ho chytil pod krk, zdvihol si ho k tvári a Drago zbadal jeho čierne oči v ktorých sa odrážali okolité plame, ktoré bičovali drevený dom, ale aj tak mu do tváre nevidel. Potom pomaly a s pobavenosťou v hlase muž povedal:

„Odvážne chlapče, ale hlúpe. Zbohom.“ Muž ho odhodil na zem pred ním, Drago sa rýchlo postavil a znova zaútočil. Postava jeho útok znova odrazila a teraz ho hodila plnou silou doľava na stôl, ktorý už trochu horel. Chlapec cez stôl preletel, spadol z neho ale to ho nezastavilo, znova bol o chvíľu na nohách a zasa sa pokúsil zaútočiť. Neúspešne. Jeho útok bol znova odrazený a teraz letel cez celú miestnosť až do špajze. Preletel drevenými dverami. Drago z toho bolelo celé telo, ale nechcel prestať pokiaľ nepadne jeden z nich. Pozbieral všetky svoje sily ktoré mu zostávali na posledný útok o ktorom si myslel, že je posledný v jeho živote. Keď bežal k mužovi, ten zdvihol ruku oproti Dragovi a povedal“

„Excutio iw Aradas.“ Po týchto slovách z mužovej ruky vyletel slabo zelený priesvitný záblesk a Drago ucítil na prsiach strašný tlak, ktorý ho hodil do drevenej steny za ním, ktorou preletel ako keby tam ani nebola. Vonku pršalo a on dopadol do mokrej trávy.

Cítil neuveriteľnú bolesť a studený dážď ktorý naňho padal. Pokúsil sa postaviť ale márne, bolesť a vyčerpanosť ho premohla. Omdlel.