Boli to časy najtvrdšieho nezdravého súperenia USA a ZSSR, kapitalizmu a komunizmu. Po tom, čo 12.4.1961 obletel Jurij Alexejevič Gagarin svet, každému bolo jasné, že ak Rusi pristanú aj na Mesiaci ako prví, v očiach prostého ľudu sa socializmus stane tou správnou cestou.

Neúnavne pracovali na svojich projektoch vedci oboch krajín poháňaní nekompromisnou rukou vlád. Až kým do studenej vojny nevstúpil rozhodujúcim objavom dosiaľ neznámy vedec Jan Bjorfjev, zdalo sa, že Amerika má k letu na Mesiac bližšie. Svojím objavom miniaturizácie roku 1964 zvrátil tento vývoj. Jeho vynález fungoval na princípe zmenšovania obalu atómu. Práve obal atómu určuje jeho veľkosť. Jadro tvorí takmer celú hmotnosť, ale oproti obalu má rozmer smietka v budove s rozmermi 100x100x100 metrov. Keďže obal tvoria len elektróny, stačí zmenšiť vzdialenosť ich obehu okolo jadra ich spomalením. Jan Bjorfjev so svojím vedeckým tímom zostrojil zariadenie, ktoré vytvára špeciálne žiarenie, takzvané Y-vlny. Tie dokážu spomaliť záporné častice. Ich používanie je však nebezpečné, lebo môže úplne zastaviť obeh elektrónov. Znamenalo by to zánik atómového obalu a zničenie štruktúry.

Po čase sa zminiaturizované objekty samovoľne zväčšia, lebo atómový obal nebude pod Y žiarením; jeho účinky sa postupne vytratia.

Praktický význam tohto vynálezu pre let na Mesiac nie je na prvý pohľad zjavný. Zmenší objekt, ale nenaruší jeho hmotnosť. Ak vyrobíme raketu, problém je kam umiestniť také množstvo paliva, aby vydržalo cestu tam a späť. Stačí zmenšiť palivo, naliať ho do rakety a ešte raz spolu s palivom a posádkou zmenšiť. Keďže sa dvojnásobne zmenšené palivo začne neskôr aj rýchlejšie zväčšovať, nádrž prakticky ostane i po dolete plná a schopná zásobovať raketu pre návrat na Zem. Zmenšením pred odletom sa zredukuje odpor vzduchu takmer na nulu. Pri rakete so šírkou niekoľko metrov a pri rakete šírky veľkosti špendlíkovej hlavičky rovnakej hmotnosti to niečo zaváži. Zníži sa tým hmotnosť potrebného paliva, a tým sa otvára možnosť využiť ju na iné veci.

Na prvý let na Mesiac bol vybratý skúsený Jurij Gagarin a ako výskumný vedec Jan Bjorfjev. Prípravy na let trvali ešte niekoľko rokov�

***

„5�

,4�

,3�

,2�

,1�

Páľ!“

Po šírom nebi sa potulovalo len zopár bielych jazier v plynnom stave, keď zaznel ohromujúci povel hlásateľa a na tvárach množstva okolostojacich sa javilo očakávanie. Po výbuchu, ktorého celá sila a tlak smerovali do jediného bodu, sa vo vzduchu ukázal len tenký sivý pás milimetrovej rakety. Vnútri sedeli dvaja ľudia: pilot Jurij Gagarin a vynálezca Jan Bjorfjev. Obaja hlásili údaje z tachometrov do vysielačky, pretože práve prechádzali stratosférou a vstupovali do voľného vesmíru. Pritom občas hľadeli hore na oblohu, kde modro tmavlo až postupne zmizlo v tme. Pred nimi bol Mesiac, za nimi Zem a vedľa horelo Slnko ako vždy fúznou energiou premeny dvoch izotopov vodíka na jedno nestabilné jadro hélia. Na to myslel jeden z najvýznamnejších vedcov 20. storočia, ktorý objavmi dohnal Einsteina a vynálezmi Edisona. Po niekoľkých minútach sa ocitli v bezváhovom stave. Počítač riadil let a oni zatiaľ poletovali v rakete. Prví ľudia zo Zeme onedlho uvidia bájnu odvrátenú stranu Mesiaca. O sedem hodín boli už len pár kilometrov vzdialení od miesta pristátia. Pilot mal plné ruky práce s riadením a Jan zasnene hľadel na Mesiac, kým mu Jurij nezačal hlásiť údaje o príťažlivosti.

Po pristávacom manévri klesli na vyvýšeninu uprostred lesa plného modro svetielkujúcich porastov.

Obliekli si pokročilejšie priliehavé kombinézy. Hlavy im zdobila helma, z prednej časti vyrobená z veľmi odolného zatmaveného plexiskla. Jan si skladal prístroje, kým Jurij pripravoval lunárny voz s pohonom na energetické články. Vpredu na ňom bol umiestnený veľký laser a na bokoch sedadiel mali pripevnené pušky. Všetko vyrobené vďaka geniálnej hlave Jana Bjorfjeva. Jan bol územčistý muž s riedkymi čiernymi vlasmi, bledou pokožkou, zamračenou tvárou a so sokolím pohľadom vyžarujúcim rozvahu. Už pred pristátím boli normálne veľkí. Nasadli do vozu a so sykotom sa otvoril bočný poklop rakety. Gagarin prudko pridal. Ponorili sa do útrob svetielkujúceho lesa. Extrémne riedku atmosféru tvoril zväčša oxid uhoľnatý, ako ukazovali prístroje. Ich hlavnou úlohou bolo odobrať vzorky horniny a prípadne i nejakej povrchovej tekutiny, ktorú práve hľadali. Neočakávali, že tu bude vegetácia či život; isté teórie o tom samozrejme existovali.

O pol hodiny narazili na menšiu rieku. Ledva ju rozoznali od okolitej pôdy, lebo tekutina v nej bola striebristá. Bola tvorená zmesou ortuti a nejakých neznámych rádioaktívnych látok. Pravdepodobne kvôli nim to tu všetko svietilo ako ožiarené. Jan odkladal skúmavky naplnené tekutinou a vtom sa mu čosi zamarilo. „Jurij, počul si niečo?“ „Áno,“ odpovedal do vysielačky v prilbe, „poďme tam!“ rýchlo odložili skúmavky a vzali si pušky. „Išlo to odtiaľ,“ ukázal Jan a odskackali tým smerom. Na chrbte niesli rozmerné kyslíkové bomby tvaru trojuholníkového kvádra, ale vďaka nízkej príťažlivosti nič necítili. Uberali sa za tlmeným rachotom znejúcim do diaľky asi pol hodiny, kým sa neocitli pred obrovským spáleniskom rozprestierajúcim sa takmer po horizont. Od údivu onemeli. Či tu je život? Zatiaľ ešte áno�

Neďaleko nich sa v dyme a prachu odohrával boj prazvláštnych bytostí nesúcich či tlačiacich kanóny rôznej veľkosti a tvarov. Boli to nízke bledožlté postavy s fľakatou pokožkou. Na chrbtoch mali oblečené snehobiele plášte akoby zo zvierat podobných polárnemu medveďovi upevnené koženými opaskami. Na hlavách niesli podobné helmy, ako kedysi nosili starovekí Gréci. Bytosti sa v náhlení presúvali dopredu a ostatní vyskakovali zo zákopov obďaleč. Ich protivníkov sme dobre nevideli kvôli prachu, ktorý ich obklopoval. Niektorých Mesačňanov prevŕtavali oštepy a šípy. V tej chvíli Jan začul približovať sa syčivé hlasy. Strhol sa, ale v tej chvíli dopadla na dvojicu sieť a žlté potvory ich omráčili.

***

Raal sedel v krčme a popíjal svoj obľúbený rádioaktívny nápoj. Pokojné posedenie mu však pokazilo trúbenie na poplach. Hneď mu bolo jasné, že tí prekliati Soríni znovu zaútočili na kótu č.22. Nanešťastie bola ich základňa najbližšie, takže sa musel ihneď hlásiť u veliteľa. V tých časoch boli všetci dreilovskí vojaci znechutení vojnou, pretože odkedy Marťania dodávajú Sorínom zbrane sa vojenská situácia Dreilov podstatne zhoršila. Ak sa nestane zázrak onedlho totiž prehrajú túto dlhoročnú vojnu. Raal síce žiadneho Marťana jakživ nevidel, veľa však počul o ich zlovestnom výzore a kombinézach. Snem vydal pred troma svetlami rozkaz zajať hocijaké mimomesačné bytosti. Raal rýchlo dopil pivo a utekal sa pripraviť na boj. Do skončenia vojenskej služby mu chýbalo vyše 200 svetiel, ak sa toho dožije. Jeho výzbroj tvorilo niekoľko drevených oštepov a kožené brnenie. Dreilovia boli odjakživa nepomerne vyšší, ale kvôli tomu aj o niečo pomalší. Raal vybehol zo svojho príbytku a hlásil sa u kapitána. V zhromažďovni už čakalo niečo vyše stopäťdesiat vojakov pripravených bojovať. Plánovali spraviť obchvat z oboch strán. Kapitán poveril Raala viesť trojčlennú skupinu prieskumníkov z pravej strany. Ich úlohou bolo zistiť, či sa tam nenachádzajú sorínske jednotky, ktoré by mohli odhaliť plánovaný útok. 70 vojakov zatiaľ čakalo pred frontom na Raalove hlásenie. Spolu s dvoma lukostrelcami uháňal naprieč lesom, zatiaľčo o dvesto metrov ďalej bolo slabo počuť vojnovú vravu. Po desiatich minútach zmenili smer k bojisku, aby to tam takisto preverili. Už zreteľne počuli hrmot diel, ale okrem toho ich výborný sluch zachytil aj úlisné syčivé slová. Rýchlo sa vyšplhali na strom a zbadali skupinku štyroch Sorínov nesúcich tyč, z ktorej visela sieť s dvoma zviazanými Marťanmi. Raal posunkami naznačil kolegom ako majú zaútočiť a spustil sa dolu na zem�

***

Jan videl len rozmazane a trešťalo mu v hlave keď zočil dvoch mesačňanov, ktorí sa s ním niekam teperili. Jurij stále nehybne ležal. Rozhodol sa byť ticho, aby mu znova neuštedrili ranu do hlavy. Mesačňania spravili sotva tridsať ďalších krokov, keď začul svištiace šípy a zrútil sa aj s Jurijom na zem. Sieť sa roztrhla a Jan vyskočil a zbadal iného tvora. Ten hodil dlhý oštep do hrude žltého a nato omráčil druhého preľaknutého Sorína úderom do hlavy. Osloboditeľ mal modrú pokožku a tri chladné sivé oči, ktoré žiarili podobne ako okolitá flóra. Zuby mal viditeľne prispôsobené jedeniu listov. Oči boli rozmiestnené vedľa seba, čo tvorovi dodávalo širší horizontálny rozhľad. Jeho postava vyzerala veľmi krehko, oporná sústava sa kvôli nízkej gravitácii nevyvinula tak, ako na Zemi. Všimli si, že pod troma očami sa mu nebadane črtali úzke nozdry. ‚Na čo sú im nozdry, veď kyslík tu nie je,’ rozmýšľal nad tým chvíľu Jan. Vtedy ho napadlo, že by mohli dýchať oxid uhoľnatý; jeho krv bola červená, čo značilo prítomnosť hemoglobínu. Okrem kyslíka sa naň predsa viaže aj oxid uhoľnatý�

Onedlho pribehli dvaja ďalší bojovníci s modrou pokožkou. Veliteľ dvoch modrokožcov nám ukázal, aby sme ho nasledovali�

Cesta trvala takmer 20 minút. Neskôr sa na okolitých rastlinách ukazovali odtrhnuté listy, niekedy aj celé stonky. Konečne dorazili ku kopcu, pod ktorým sa rozprestierala rozľahlá osada. Bolo v nej veľa budov a domčekov zhotovených z dreva tunajších stromov. Väčšina bytostí podobných mimozemšťanovi, s ktorým šli sa začudovane pozerala na ich zvláštne obleky a tváre. Raal ich navigoval k senátu, čo bol na vrchole hory. Poslanci v ňom mali práve poradu. Vstúpili do sály a medzi poslancami sa rozhostilo ticho. Stáli na začiatku podlhovastého stola, v strede ktorého bol otvor pre rastlinu, čo osvetľovala celú miestnosť. Veľké dvere zatiaľ zatvárali dvaja pomocníci. Mimozemšťan, ktorého priviezli, podišiel k svojmu múdro a nadradene sa tváriacemu druhovi na konci stola. Čosi mu šepkal zopár minút a potom zakričal na pomocníkov, aby doniesli stoličky. Tí sa o chvíľu vrátili a poslanci uvoľnili miesto pri stole pre návštevníkov.

Automatický prekladateľ bol síce ešte len v plienkach, ale asi po desiatich minútach rozoznávania mimozemšťanovej reči začal fungovať. Z nenápadných reproduktorov na prilbe vyšli o chvíľu čudesné zvuky a do uší im zasa naspäť prichádzala reč mimozemšťana v kostrbatej ruštine.

„Odkiaľ prichádzate?“ opýtal sa vyššie postavený byrokrat. „Zo Zeme, modrej planéty.“ „To je dobre; nedávno tu totiž boli podobní a tvrdili, že prileteli z červenej planéty, ktorá je vzdialenejšia ako vaša. Odvtedy prehrávame boj so Sorínmi, našimi odvekými nepriateľmi. Marťania sa s nimi spolčili proti nám a začali ich zásobovať zbraňami. Kedysi náš ľud Dreilov žil v mieri spoločne so Sorínmi, uctievali sme množstvo božstiev a verili sme v nich. Dokonca sme robili posvätné rituály, kam sme nezmyselne prinášali obete aj z našich radov. Niekoľko skupín dreilov sa proti tomu búrilo a zakladalo protináboženské sekty. Podľa nás sú bohovia postavy, ktoré si pred tisícročiami vymysleli naši predkovia zo strachu pred smrťou. Preto nás Sorínovia znenávideli a vyhnali. Vtedy nám vládol neobmedzenou diktatúrou Trodeus Veľký, ktorý prikázal zabiť každého, kto sa hlási k takýmto radikálom. Žiť spolu s nimi bolo ľahké, oni prijímajú ako potravu stonky rastlín a my listy. Potrava je pre nás veľmi dôležitá, priemerný tvor tu vydrží bez listov sotva pol hodiny. Vždy, keď túto zem pokryje svetlo, skrývame sa do podzemných jaskýň, šetríme vzduchom aj potravou a zväčša spíme, ale pravidelne nás zobúdza hlad. Rastliny vonku sa na ten čas ukrývajú do bielych plášťov. Počas tohto obdobia platí mier, ktorý je výhodný pre obidve strany. Ak by ho niektorá z nás porušila, možno by sme to neprežili. Vybudovali sme aj neutrálne obchodné tunely, kde si vymieňame zásoby. Kým však oni strácajú čas v podzemí modlitbami za návrat tmy, my plánujeme ďalšie útoky. Vytvorili sme náš demokratický parlament, do ktorého sú každé dva roky volení noví poslanci. Ja som predseda terajšej vlády. Reprezentujem môj ľud, a preto vás žiadam o pomoc vo vojne. S našimi primitívnymi lukmi a oštepmi nedokážeme premôcť marťanské palné zbrane. Ledva sa bránime,“ dohovoril predseda dreilov a obidvaja astronauti rozmýšľali, čo im odpovedia�

O niekoľko rokov neskôr bol celý svet pod vládou komunizmu. Socha slobody držala namiesto fakle kosák a kladivo v jednej ruke a v druhej knihu Marxovych a Leninovych myšlienok. Americká vlajka mala červené hviezdičky, a podobne. Rusko darovalo dreilom zbrane pod podmienkou, že budú ich protektorátmi a zavedú na Mesiaci socializmus. Pomocou atómových rakiet zničili sorínov. Odvtedy boli spoločne vo vojne s Marťanmi. Ľudstvo sa na dlhé roky ponorilo do tmy režimu, až kým ho v ďalekej budúcnosti niekoľko odvážnych ľudí nepozmenilo a neumiernilo�