Medzi kladivom a kovadlinou (4)
Posledna cast a ukoncenie "minipoviedky" :)
Agenti inkvizície nie sú bitevné jednotky ako vojaci alebo bojoví mágovia. Na druhej strane však inkvizítori študujú okultné vedy, vstupujú do sfér dobra a temnoty, ovládajú mágiu na úrovni zasvätených a v priamom boji sa jeden iknvizítor vyrovná aspoň rote vojakov.
K Hirgerovmu domu sa blížili traja agenti, bežiac v uličkách a Boone s dvoma ďalšími, letiac pri strechách nad ich hlavami.
Diana Ankari bola vnútri v dome aj so spoločnosťou, pred domom stála nevysoká mužská postava, vyplnená prázdnom a smrťou. Postava, ktorej stopu zachytil uprostred cintorína pred Grassalkovičovým palácom. Na Booneho telepatický príkaz zaútočili všetci inkvizítori v jednej chvíli.
Do postavy udreli blesky ‒ ohnivé aj elektrické, vzduch zhustol zaklínadlami zastavujúcimi srdce a vyslaná mágia mala odtrhnúť mäso od kostí. Postava pred dverami sa ledva trošku zakymácala, nespadla na zem, premenená na popol alebo roztrhaná na franforce, len šaty na nej tleli a dymili. Potom postava vyskočila
Boone nič podobné nevidel, ani u najvyšších démonov. Postava sa hýbala tak rýchlo, že ju oko nedokázalo sledovať. Jekyll behal ako rozzúrený blesk, dotýkal sa striech a odrážal od stien, popierajúc všetky zákonitosti prírody.
Inkvizítori umierali skôr, ako ktorýkoľvek z nich stihol vysloviť teleportačné zaklínadlo, ktoré by ho prenieslo do bezpečia. Boone nevedel, ako sa desivá postava ocitla vo vzduchu za jeho chrbtom a hlavu a ramená mu oblapili ruky s dlhými prstami. Obe prepletené postavy dopadli na dlaždice z výšky tretieho poschodia. Kým sa veliteľ inkvizície stihol skoncentrovať na akýkoľvek odpor, pocítil v krku stúpajúce napätie a potom bolestivé chrupnutie so zvukom hromu. Vedel, čo to bolo ‒ zlomené väzy. Koniec, exitus.
Z posledných síl sa skúsil obrátiť k rozmazanej mužskej postave. „Kto si?“
Jekyll sa naklonil k neprirodzene vykrútenej hlave. „Nepoviem,“ zašepkal.
Potom telá zapálil. V prípade inkvizítorov bolo nebezpečné nechávať aj mŕtve telá ‒ nekromanti by ich vždy mohli dokázať čiastočne oživiť a vypočúvať.
****
„Ak toto výjde,“ vykrikoval Hirger, pobiehajúc so štetcom okolo steny, „bude to moje druhé najlepšie dielo!“
„A to prvé bolo?“
„Klub Subterraneum, čo mi tí zkurvysynovia nedovolili dokončiť.“
Izaiáš Hienzelmann mal deväťdesiat rokov a ako jeden z najvyšších mágov Breslavy bol zároveň aj členom mestskej rady. Do bojov a chaosu v uliciach sa odmietal zapojiť, tak si aspoň chránil dom tak, že sa tento vyrovnal vojenskému bunkru. Vedľa kresla, kde sedel a čítal knihu, stál trojmetrový golem. V rámci možností sa cítil bezpečne, preto ho ani v najhoršom sne nenapadlo...
Že mu domové dvere vyletia vyrazené z pántov aj s murivom. Vo dverách stála vysoká mužská postava s podivne neúplnou tvárou a chýbajúcimi kúskami rúk. Postava dlhými krokmi prešla izbou, jedným úderom rozbila golema ako hlinenú sošku, ktorou pôvodne aj bol a držiac mága za krk, ho zdvihla do vzduchu.
Úderom päste mu vyrazila zuby a zlomila čeľusť, druhým mu rozdrvila chrupavku v krku. Nemal ako vysloviť nijaké zaklínadlo, ale to už ležal na zemi a ťažká topanka mu lámala kosti v zápästiach a prstoch. Hyde si čupol k dvojich smrteľne vystrašených očí.
„Môj kolega potrebuje vedomosti, ktoré máte v hlave. Vlastne potrebuje celú hlavu.“ vysvetľoval a priložil mágovy na krk ostrie pílky.
Izaiáš Hienzelmann sa napriek zničeným hlasivkám pokúsil zakričať. Neúspešne.
Kým Hirger maľoval a Hekaté bez pohybu stála opretá o stenu, Waler s Dianou cez okno sledovali dianie na ulici pred domom.
Zničenie elitnej jednotky videli v priamom prenose. Videli tiež, ako Hyde odišiel a teraz sa vracal, ťahajúc za sebou veľké vrece. S Jekyllom z neho vyťahovali predmety, ktoré vyzerali ako lopty ‒ alebo ľudské hlavy ‒ a rozkladali ich do polkruhu okolo dverí.
„Čo to robia?“ snažila sa zistiť Diana.
„Neviem presne, ale môžem hádať. Ochranným zaklínadlom neprenikde ani delostrelecký granát, ale pokiaľ by skoncentrovali silu viacerých mocných mágov, mohli by ho dokázať prelomiť. Ak to na zemi sú hlavy a ak ich dokážu, aj keď netuším ako, zvládnuť, o chvíľku ich tu máme.“
„Ako to ide?“ zakričal Waler na maliara.
„Pomaly, ale iste,“ odpovedal Hirger z poschodia, kde tvoril.
„Nemáme čas,“ súril ho.
„A uniknúť podzemím nemôžeme? Pod celou Breslavou sú vraj katakomby a niekoľko úrovní pivníc...“ navrhovala Diana.
„Videla si stromy a trávu v meste? Kamenné, však? Pod mestom bolo vždy niečo zlé, to sa ale vyhýbalo ľuďom a útočilo len výnimočne. Tisícky mŕtvych a umučených počas povstania to zlo však posilnili tak, že zaplnilo všetko pod zemou, preniklo do koreňov rastlín a zmenilo ich na bridlicu. Preto sú všetky vstupy do pivníc zamurované, preto je na Breslavskej strane zatvorené a zapečatené aj metro. Ísť pod zem je samovražda.“
„To som nevedela...“ Diana s beznádejným pohľadom pozerala von oknom.
Jekyll stál nehybne uprostred piatich hláv, usporiadaných do polkruhu a upieral zrak na dom pred sebou.
„Začíname,“ povedal po chvíľke.
Prvý prízrak, stúpajúci z podlahy, si nevšimli, ďalšie však už áno. Prízraky mali približne ľudské postavy, boli z dymu len o trošku hustejšieho, ako okolitý vzduch.
Vystupovali z parkiet na zemi a vznášali sa k stropu a skrz murivo prechádzali vyššie.
Po chvíli sa ich farba zmenila na špinavožltú a skupenstvo na niečo pripomínajúce ľahký a jemný papier. Po ďalšej chvíli to už bol pevnejší pergamen.
„Au, pomoc!“ vykríkla Diana, keď ju niekoľko prízrakov obklopilo, lepilo sa na kožu a začalo ju strhávať k zemi.
Waler okolo seba mával nožom a sekal. Prízračné postavy sa rozpadávali na vločky, na malé kúsky ako z papiera. Ale ako sa vynárali, boli stále pevnejšie, podrážali nohy, lepili sa na tvár a ich dotyky strhávali kožu. To už medzi ne ale vletela Hekaté, mihajúce sa meče vytvorili metrový kruh bezpečia.
„Pán Martoski,“ zakričala Walerovi zblízka do ucha. „Keď ste sa pýtali, čo je mojím dôvodom, mojou motiváciou...chcete to teraz vedieť?“
„He?“
„Skúste si predstaviť, pre koho na svete ste ochotní bojovať, riskovať život a umrieť strašnou smrťou? Čo musíte k tomu človeku cítiť?“
Waler, takmer omdlievajúci od vyčerpania, nedokázal odpovedať, ani si usporiadať myšlienky.
„Tou motiváciou je láska, pán Martoski,“ povedala Hekaté a sklonila sa k jeho tvári. Dych jej voňal karí korením a horúcou pahrebou.
„Pomoc!“ kričal z poschodia Hirger. „Tie papierové svine ma roztrhajú, robte niečo!“
„Ideme dovnútra,“ zavelil Jekyll.
„No konečne,“ vydýchol Hyde.
Mlok, kývajúci sa na jedinej nohe, spokojne zasyčal.
Predný múr domu sa rozpadol na kopu tehál a omietky. V oblaku prachu stáli dve postavy a meter vysoký mlok.
„Bežte na poschodie,“ rozkázala Hekaté. „Zdržím ich. Asi tie dve minúty.“
„Nestíham,“ jačal zhora Hirger. „Nestíham to dokončiť!“
Izba, kde Hirger maľoval, bola pôvodne snáď spálňa, teraz ale bez nábytku. Strop, podlaha aj všetky steny boli pokryté farbami, desivou krajinou v modrých, bielych a čiernych odtieňoch. Ak by niekedy peklo zmrzlo a bolo prenesené do Antarktídy, toto by bol jeho obraz. Steny sa prehýbali von a prepadávali dovnútra, naťahovali do priestoru stovky modrých prstov.
Boj na prízemí utíchol skôr,ako po sľúbených dvoch minútach. Ťažko krívajúci Jekyll vkročil do dverí. Za ním sa zúfalo plazil mlok, obsekaný na štvrtinu svojej pôvodnej veľlkosti. Po Hydeovi nebolo ani stopy, ale ani po Hekaté.
Jekyllovy chýbali kúsky tváre, z obleku mal franforce, hrudný kôš a brucho mal otvorené a zjavne mu chýbali niektoré orgány. Miestami vyzeral, akoby bol z roztekajúcich sa farieb. Pozerajúc sa na trojicu v izbe si hlboko vydýchol.
„Ten umelecký kus tam dole bol naozaj úchvatný,“ vyhlásil. „Kolega Hyde z neho doslovne stratil hlavu, ba priam prišiel o telesnú celistvosť. Tu prítomnému talentovanému tvorcovi o malú chvíľku predám jeho pozdravy.“
Jedným mocným úderom odhodil Walera a Hirgera o stenu a Dianu o zem a začal z nej strhávať šaty.
Otrasený Hirger sledoval dianie v izbe, neschopný sa pohnúť. Mlok sa k nemu plazil, vytriešťajúc oči sépie a zanechával za sebou slizkú stopu. S ľútosťou pozeral po pomaľovaných stenách naokolo a ovedomoval si, že niečo nenamaľoval správne.
„Keby som mohol vidieť to, čo Waler, možno by som to dokázal, možno chýba len jeden ťah štetcom,“ pomyslel si smutne. „A mohli by sme zdrhnúť za obrazom toho poondiateho angličana...“
Poznanie ním preniklo ako jasný blesk. Rozjasnilo sa mu a videl obrazy okolo seba v ich úplnej dokonalosti. Chýbala naozaj len troška, len jeden malý detail...
Turner, ten angličan. Spomenul si na jednu príhodu z Turnerovho života, čo kedysi dávno niekde čítal. Turner sa zúčastnil jednej maliarskej súťaže, kde boli obrazy vystavené v dome nejakého lorda či grófa. Dom to bol malý, tak boli obrazy navešané jeden vedľa druhého. Pri návšteve domu Turner s hrôzou zistil, že jeho veľdielo je zavesené hneď vedľa obrazu jeho najväčšieho konkurenta, ktorý ho predčil po všetkých stránkach. Nemohol to nechať tak, zobral čisto bielu farbu, ktorá sa vtedy takmer nepoužívala, a uprostred svojho obrazu namaľoval obrovskú machuľu. Bieloskvúce slnko, ktoré úplne zmenilo jeho obraz, prežiarilo ho tak, že všetky ostatné vyzerali šedé a bezfarebné.
Len jeden malý detail...
Pozrel smerom k Jekyllovi. Ten kľačal vedľa vyzlečenej Diany, do rany na jej hrudi namáčal prsty a po tele jej maľoval nejaké obrazce.
„Musím to dokázať,“ pomyslel si maliar. „Hlavne nezavrieť oči, lebo netrafím presne. Musím byť mešugé, že s otvorenými očami, kurva...“
Hirger sa natočil k meter vzdialenej stene, ruky si zvieral za chrbtom a tvárou napred sa prudko odrazil smerom k stene. S otvorenými očami.
Do steny narazil celou plochou tváre, miestnosťou zaznel zvuk prasknutej nosnej chrupavky a polámaných zubov. Úpiaci Hirger sa zviezol na zem s tvárou v odtieňoch od červenej po fialovú. Na stene zostal krvavý fľak.
Waler pochopil maliarov úmysel hneď po náraze, oveľa skôr ako Jekyll.
Krvavý fľak na stene žiaril farbou zmrznutých iskier plameňa. Obraz vystúpil zo stien a vystrčil tisícky ľadových prstov. Waler pocítil, ako sa zem, na ktorej ležal, prudko ochladzuje a dych pri ústach mu zamŕza. Prvého sa mrazivé prsty dotkli mloka a vtiahli ho do seba.
Mlok sa premenil na hrudu ľadu, v tanierovitom oku na chvíľku zažiarila spomienka na nenásytný život, potom aj tá zhasla.
Jekyll sa odvrátil od Diany so zmäteným výrazom na rozsekanej tvári, ale to sa ho už steny dotýkali a menili na hmotu pripomínajúcu zmrznuté blato.
Waler s Hirgerom štvornožky utekali z izby, cítili, ako im ruky primŕzajú k podlahe. Zachytili ešte Dianu a za nohy ju vytiahli von. Po schodoch z poschodia sa všetci traja skotúľali ako polámané sudy. Na prízemí sa nachádzal Hyde, ani jeden kúsok z neho nebol väčší ako malíček. Z Hekaté zostala len mláka čiernej farby v tvare ženy.
Po niekoľkých sekundách ležali na zemi pred domom a pozerali na stenu, ktorú začínal pokrývať srieň. Z domu sa ozýval Jekyllov rykot a nárazy, ako udieral o stenu.
„Ako sa to zastaví?“ opýtala sa Diana a roztasenou rukou si zotierala kresby z hrude a brucha.
„Netuším,“ odpovedal Hirger. „Tak ďaleko som sa pri vymýšlaní nedostal. Ak Jekyll nerozmláti stenu, možno zmrzne celé mesto. No a? Teraz ideme.“ vykročil.
„Počkaj, palác je opačným smerom.“
„Nejdeme do paláca,“ Hirger odhodlane blýskal strieborným pohľadom. „Je tam armáda, jasné? Máme proti nim šancu ako snehuliak v pekle. Ideme tamto,“ ukázal hlavou ku kopcu s tmavou ruinou hradu.
„Prečo tam? Čo je tam?“
„Teraz ma počúvajte, vy dvaja zbytoční kreténi. Jediný, kto tu doteraz niečo robil, bola moja Hekaté a ja. Ak na cestu do paláca potrebujeme armádu, tak ju aj budeme mať! Ideme do klubu Subterraneum, je vnútri hradieb, takže sa tam dostaneme ľahšie. A tam je moje kurevsky najlepšie veľdielo a moja armáda. Vy tu môžete zhniť alebo sa plazte za mnou. Ja idem,“ a krívajúc vykročil smerom k hradnému kopcu.
****
Klub Subterraneum bol pôvodne arcivijvodov protibombový kryt. Stavitelia rozryli kopec pod ruinou hradu, vyvŕtali metre chodieb a miestností, naplnili ich vodou, jedlom a liekmi a zapečatili. Po breslavskom povstaní bolo jasné, že arcivojvoda spomínaný kryt nikdy nepoužije.
Kedže kryt nebol priamo spojený so zvyškom breslavského podzemia, zlo doňho nepreniklo. Aspon nie úplne ‒ v tmavých, podzemných chodbách sa stále vznášal silný nádych niečoho, čo nepatrilo úplne do ľudského sveta.
Až pre niekoľkými rokmi zapečatené dvere otvorili a kryt zmenili na klub Subterraneum, miesto, kde sa stretávali ľudia aj ne-ľudia, pili a tancovali, počúvali hudbu, čo spája svetlo, aj noc. Výzdobu, maľby na stenách, robil Gernier Ralf Hirger. Malo to byť jeho veľdielo, ale tesne pred dokončením niečo z obrazov preniklo z chodieb von, Hirgera zatkla inkvizícia a pre istotu ho oslepila a nakazila smrteľnou rakovinou.
Malé okienko v oceľových dverách sa poodsunulo a strážca vyzrel von. Nechápavo hľadel na dvojicu poničených mužov a ženu v ešte horšom stave. Potom v pomliaždenej tvári spoznal Hirgera a otvoril škripiace dvere. O chvíľu sa dvere s rovnakým škripením zatvorili. Diana, Waler a Hirger boli v klube Subterraneum.
Pre Walera to nebola prvá návšteva, ale zakaždým ho prostredie napĺňalo úžasom a zároveň stiesnenosťou. Dlhé chodby a úzke miestnosti tunelov boli vymaľované tak, že pripomínali útroby nekonečného červa. Červa kríženého s nejakým obludným mechanizmom, červa, čo zhltol desiatky ľudí a potom ich polostrávených včlenil do stien svojich čriev. Waler mal vžy pocit, že steny naňho padajú.
Pri stenách stáli lavice a stoly z hrubo opracovaného dreva, desiatky stvorení sedelo, rozprávalo sa, tancovalo. Do nosov im udrel zápach potu, dymu a byliniek.
Dunivá hudba sa v tunelových chodbách odrážala a krútila, prenikala do špiku kostí a hýbala vnútornosťami. Trojica sa unavene zvalila k stolu, ktorého doska sa strácala v chumáčoch umelého dymu, tryskajúceho spod pódia. Hirger sa hneď zdvihol.
“Idem tvoriť. Postarajú sa tu o vás.
Ako na zavolanie sa pri stole pristavil vysoký, v elegantnom rubáši zahalený upír, a položil pred nich zdobené poháre. Bez slova odišiel a vrátil s vodou a obväzmi.
“Neberte to osobne, povedal. “Aj nosferatu majú svoje zásady a nehlodáme ľuďom do krkov na počkanie. Ale vidieť vaše tváre a tie litre krvy je..ehm..tak trošku príliš veľká provokácia.
Blýskajúc chrupom sa usmial. “V každom páde buďte vítaní. Môj klub je domovskou cudzou zemou pre všetkých cudzincov.
Nápoj v pohároch mal v sebe nemalé percento alkoholu a prímes nejakých byliniek, ale snáď práve vďaka tomu pomohol. Klub Subterraneum pôsobil ako iná planéta, úplne iný svet s vlastnými pravidlami, tisícky kilometrov od bojov vonku. Možno to bolo cudzími farbami na stenách ktoré sa prehýbali, možno hudbou s dunivým, monotónnym rytmom, možno niečím, čo preniklo z hĺbky zeme.
Waler sa snažil sledovať, čo sa naokolo deje, ale pohľad sa mu vyčerpaním a únavou rozmazával. Hirger už opäť s farbami behal od steny k stene, niečo vykrikoval, pil plnými dúškami a v rytme mával snehobielou hrivou. Waler zahmlenými očami pozeral na tanečníkov, strácajúcich sa v dyme a blykajúcich svetlách. Vyzerali ako uctievači pravekých bohov v technickom pralese. Pre vedľajšom stole sa víla, krehké, zlatovlasé stvorenie, vášnivo objímala s obrovským satyrom. Chlpatými rukami jej prechádzal po tele a pod závanmi dymu sa mihal jeho chvost.
“Ak Hirger naozaj namaľuje tú svoju pekelná armádu, spôsobí to v meste strašný masaker. Netrápi ťa to? ozvala sa Diana.
“Uhm, odpovedal Waler. “A teba?
“Skús uhádnuť, koľko mám rokov?
“Tridsať, tridsaťpäť? skúsil Waler.
“Sedemdesiat štyry, opravila ho. “U nás vieme, ako omladzovať ľudí. Za tie roky som videla už priveľa svetov, všetky navzájom splývaju
Takže chcem byť najprv živá ja. A keď budem živá, potom sa môžem zamýšlať nad zvyškom vesmíru. Takže tak
Waler si spomenul na príhodu spred roka, z Krakova. Krádež artefaktu sa podarila, ale inkvizícia im bola v pätách. Jeden z agentov ich dostihol v krakovskom metre a a chystal sa vysloviť omračujúce zaklínadlo. Waler mal zbraň, striebornú trubicu so zapečatenou kvapkou dračieho ohňa. Ak by inkvizítor dokončil zaklínadlo, bol by to koniec ‒ definitívne života, aj nádeje na vyliečenie. Vystrelil a premenil agenta spolu s celým nástupišťom na hŕbu popola.
“Takže tak, súhlasil.
„Aj tak to úplne nechápem,“ ozvala sa Diana po chvíľke. „Vonku sa strieľa a tu...tu je celkom odtrhnutý svet?“
„Dosť zvášny prejav syndrómu Titanicu.“
„Ďalšia legenda, ktorú nepoznám?“
„Nie legenda, ale ďalšia skutočnosť. Titanic bola obrovská loď, ktorá plávala z Liverpoolu do New Yorku. Počas jej prvej plavby však niekto, nikdy nezistili kto a prečo, urobil krutý žart. Loď, spolu s takmer tisícpäťsto pasažiermi, bola prenesená k pobrežiu Grónska, severne od Thule a uzatvorená do bubliny bez možnosti privolať pomoc alebo sa dostať z ľadových polí. Niektorí skúsili uniknúť cez zamrznuté planiny, ale nikomu sa to nepodarilo.“
„Nechápem, čo to má spoločné s týmto miestom?...“
„Keď Titanic po polroku našli, vačšina posádky a pasiažierov bola v tanečnej sále v najlepších oblečeniach. Zmrznutí na kosť. Celý syndróm Titanicu je o tom, že ak má nastať koniec, tak ho treba prijať štýlovo, alebo sa predtým aspoň dobre zabávať.“
„Tak toto bude naozaj štýlový koniec.“
Hirger sa pred nimi zjavil ako šialený škriatok. „Už to je skoro hotové,“ oznamoval. „Ešte tú správnu hudbu a posledný ťah...“
„Prečo ešte aj hudba?“ podivil sa Waler. „Diana nič s hudbou nespomínala?“
„Diana o tom nevie nič,“ nadšený Hirger bol vo svojom živle, toto bol jeho svet. „Hudba a obrazy sú to isté. Keby niekto vymenil spojenia očí a uší v mozgu, ako by sa to skončilo? Videli by sme hudbu a počuli obrazy. A ak by moje obrazy mali niečím znieť, bola by to táto hudba a keby niekto namaľoval to, čo počujeme, maľoval by to, čo ja.“
Obrátil sa smerom k vysokému upírovi a mávajúc rukami naznačoval, že má zmeniť hudbu.
Hypnotický, strojový rytmus zostal. K nemu sa pridali škrípavé gitary a hlboká basová linka vnútri v hlave.
Ťažký mužský spev, anjelské chorály a oceľový ženský vokál.
A píšťaly, patriace k piesňam trubadúrov z dávnych čias.
Waler cítil hudbu ako horúce vlny a nebol sám. Každý tón sa vracal od stien, postavy tancovali a vznášali sa, ovládané tranzom, strácali sa v hmle, stúpajúcej až po nízky strop.
Dvojmetrová sukkuba sa rukami a nohami ovíjala okolo muža bez šiat, stojaceho ako socha...
Dve postavy obďaleč sa triasli ako v kŕčoch, kŕče mali rytmus hudby...
Satyr pri vedľajšom stole strhával z víly šaty...
Víle na hlave rástli červené rohy a na chrbte sa roztvárali kožovité krídla...
Mokré plátno sa roztrhlo...
Ak Walera naplo, keď prvýkrát videl Hirgerove obrazy, toto bolo tisíckrát horšie. Zvrátenejšie. Obludnejšie. A pochopil, prečo inkvizítori Hirgera oslepili, keď zachytili len malý náznak toho, čo teraz vystupovalo zo stien po stovkách.
Detské postavičky, siahajúce ledva po kolená, naťahovali malé ruky zo stien.. Ruky, zakončené prstami so zahnutými nechtami, postavy s nohami aj bez nich, ukončené chvostom hada alebo chápadlom či polovicou stonožky. Malé hlavy s očami aj bez nich, so stonkami namiesto očí a ústami pavúkov.
Liezli im po hlavách, dotýkali sa ich, tmolili sa v hmle po podlahe k Hirgerovi, priťahované ním ako nočné motýle svetlom.
Waler to nechcel vidieť, ale nedokázal si pomôcť.
Od vchodových dverí začuli hluk trhanej ocele. Hirger ako démonický dirigent stál na pódiu, rozadzoval rukami a ukazoval ku vchodu...na zhluk farieb, stojacich uprostred vlniaceho sa vzduchu.
Farby museli byť kedysi Jekyllom. Nejak sa mu podarilo rozbiť stenu, újsť z ľadovej pasce v Hirgerovom dome, ale teraz nemal už ani náznak ľudskej postavy. Roztečené farby sa so šialeným škriekaním vlievali do vzduchu v klube Subterraneum.
Detské postavičky ‒ Hirgerove deti, jeho armáda a veľdielo ‒ sa mátožne hýbali farbám v ústrety.
Obklopili Jekylla, zasypali ho svojím počtom, malými ústami zlízavali a sali farby, až kým sa tieto úplne nestratili. Vražený démon prestal byť.
Hirgerova armáda sa plazila ďalej k dverám a cez ne von, do ulíc Breslavy.
„Za nimi,“ kričal maliar. „Uvoľnia nám cestu k palácu. Ideme!“
Ulice medzi klubom a palácom boli prázdne. Hirgerova armáda zjavne nejakým obludným spôsobom splnila úlohu, pre ktorú bola stvorená. Po ľudoch ani stopy, len na zemi ležali zvyšky oblečenia a uniforiem.
Vchod do Grassalkovičovho paláca bol nestrážený, široká brána vyvalená z pántov.
Na prízemí, v gamérii medzi desiatkami umeleckých diel, visel obrovský Turnerov obraz. Bojujúca Témeraire. Aj v tme bez osvetlenia bolo vidieť jasné farby zobrazeného výjavu. Trojica na obraz vyčerpane hľadela.
„Ani sa mi nechce veriť...,“ začala Diana.
„Tak ma napadlo,“ vložil sa Hirger. „Že by mohlo byť zaujímavé zistiť, ako to v Breslave nakoniec dopadne?“
„Ak poznajú na druhej strane gin, všetkých vás pozývam,“ ukončil Waler.
Držiac ho ruky, Diana s Hirgerom za ním vstúpili do obrazu.
draculin
.
Diskusia
cyberstorm
som prvyyyy, som prvyyyy, som atd...... :)
NO, precital som si to naraz. Vcera. Co sa tyka poviedky-super. Nieco poddobne som myslim este necital--mozno ShadowRun. Ale to bolo o niecom inom. Toto mi skor pripominali Novu vlnu??? Nieco take by som ocakaval mozno od China Mielville (tak sa tusim pise) a jeho diel (Nadrazi Perdido, Jazva), zial este som ich necital, takze neviem porovnat. Ale velmi pekne, dobre az genialne. Pacila sa mi autorova imaginacia (Draculin sa asi musel dost zapotit, kym vymyslel rozne vyrazy a kulisy). Napriek tymto chvalospevom na Draculinovu dokonalost (zasa sa tym bude chvalit) jedna kritika-mozno moc rychly zaver. Taky akoby narychlo... Akoby na kolene. A moc optimisticky.... Maliar mohol spokojne zomriet a ta dusevna kotva-nevyuzity potencial, podla mna. Ale inak genialne. 10 z 10. Jo, a ocakavam pokracovanie :) Alebo predohru....
25.07.2006
som prvyyyy, som prvyyyy, som atd...... :)
NO, precital som si to naraz. Vcera. Co sa tyka poviedky-super. Nieco poddobne som myslim este necital--mozno ShadowRun. Ale to bolo o niecom inom. Toto mi skor pripominali Novu vlnu??? Nieco take by som ocakaval mozno od China Mielville (tak sa tusim pise) a jeho diel (Nadrazi Perdido, Jazva), zial este som ich necital, takze neviem porovnat. Ale velmi pekne, dobre az genialne. Pacila sa mi autorova imaginacia (Draculin sa asi musel dost zapotit, kym vymyslel rozne vyrazy a kulisy). Napriek tymto chvalospevom na Draculinovu dokonalost (zasa sa tym bude chvalit) jedna kritika-mozno moc rychly zaver. Taky akoby narychlo... Akoby na kolene. A moc optimisticky.... Maliar mohol spokojne zomriet a ta dusevna kotva-nevyuzity potencial, podla mna. Ale inak genialne. 10 z 10. Jo, a ocakavam pokracovanie :) Alebo predohru....
25.07.2006
draculin
Cyber,diky - brutalne ma tesi,ze sa to lubi..a prijimam to s uplnou skromnostou.Len si skocim objednat tu mramorovu sochu..:) A napriek vsetkych chvalam,ma to spustu chyb,ktore snad v nejakej verzii 1.1. zlikvidujem - vratane odflaknuteho zaveru.Tam mi trosku dosla fantazia..vysla dalsia "akcna" scena,ale nie dost farbista,tak som to sekol a delete.Ehmm :) Prequel ani sequel nebudu (aspon zatial)..ale zopar napadov z tohoto sveta by uz bolo.Akurat zatial je veskere spracovanie dost strasne,tak netusim kedy to bude citatelne.Asi mi to teplo a postavicky na ulici a spusta prace uplne rozstelovali mozog...
25.07.2006
Cyber,diky - brutalne ma tesi,ze sa to lubi..a prijimam to s uplnou skromnostou.Len si skocim objednat tu mramorovu sochu..:) A napriek vsetkych chvalam,ma to spustu chyb,ktore snad v nejakej verzii 1.1. zlikvidujem - vratane odflaknuteho zaveru.Tam mi trosku dosla fantazia..vysla dalsia "akcna" scena,ale nie dost farbista,tak som to sekol a delete.Ehmm :) Prequel ani sequel nebudu (aspon zatial)..ale zopar napadov z tohoto sveta by uz bolo.Akurat zatial je veskere spracovanie dost strasne,tak netusim kedy to bude citatelne.Asi mi to teplo a postavicky na ulici a spusta prace uplne rozstelovali mozog...
25.07.2006
cyberstorm
No, este snad len dodam, ze co sa tyka toho zaveru, tak sme sa na tom zhodli spolu so sestrou. A ide o to, ze jej sa to pacilo. Velmi pacilo. A ona fantasticky zaner NECITA (jedina vynimka, do ktorej som ju dokopal bol Pan svetla od Zelazneho)...
26.07.2006
No, este snad len dodam, ze co sa tyka toho zaveru, tak sme sa na tom zhodli spolu so sestrou. A ide o to, ze jej sa to pacilo. Velmi pacilo. A ona fantasticky zaner NECITA (jedina vynimka, do ktorej som ju dokopal bol Pan svetla od Zelazneho)...
26.07.2006
kAnYs
Pis pis pis. A my budeme citat citat citat. A potom piat pisat pisat. A potom ty budes citat citat citat. Hm. Asi by som mal ist pisat. Co sa tyka diela, mas to na vybornu.
28.07.2006
Pis pis pis. A my budeme citat citat citat. A potom piat pisat pisat. A potom ty budes citat citat citat. Hm. Asi by som mal ist pisat. Co sa tyka diela, mas to na vybornu.
28.07.2006
Aldeberan
sakra, stale je to dobre, precital som si to druhy raz. ale aj tak sa nemožem zbavit pocitu že prve dve časti boli lepšie ako ostatne dve :)
30.07.2006
sakra, stale je to dobre, precital som si to druhy raz. ale aj tak sa nemožem zbavit pocitu že prve dve časti boli lepšie ako ostatne dve :)
30.07.2006
Kr4b
Podarene, dal som 8. Tenzaver je naozaj dost prudky, ale to nevadi. Vadi ze je to aj tak akosi.. Neukoncene. Velmi by mazaujimalo, ako ti trana dopadnu. Co sa happyendu tyka, nech je optimisticky ako chce - asi to tak autor chce mat. Dielo sa mi pacilo ako celok, hoci trochu si skontrolovat text po sebe by tiez nebolo na skodu :) Ale mat spolovice taku fantaziu... Zavidim :)
15.04.2015
Podarene, dal som 8. Tenzaver je naozaj dost prudky, ale to nevadi. Vadi ze je to aj tak akosi.. Neukoncene. Velmi by mazaujimalo, ako ti trana dopadnu. Co sa happyendu tyka, nech je optimisticky ako chce - asi to tak autor chce mat. Dielo sa mi pacilo ako celok, hoci trochu si skontrolovat text po sebe by tiez nebolo na skodu :) Ale mat spolovice taku fantaziu... Zavidim :)
15.04.2015