Prebralo ma svetlo.

Alebo skôr bolesť?

Netuším. Obe však boli dosť ostré na to, aby zobudili môj mozog, moje srdce z letargie.

Svalmi mi prešiel kŕč. Mal som nutkanie si chytiť nohu, z ktorej vystrelila bolesť. Nebol som sa však schopný pohnúť.

Zatiaľ.

Trasúc sa som pozeral do oslepujúcej žiarivky. Snažil ... spamätať sa. Vôbec - naštartovať motor, ktorý by mi umožnil niečo ... Hocičo. Vstať. Pohnúť malíčkom.

Bolesť pulzovala.

Zaťal som zuby a snáď všetky svaly na mojom tele.

Vtedy som sa prvý krát odvážil pozrieť. Uvidel som tú spúšť. Ležal som na zemi, na koberci, vedľa prevrátenej kancelárskej stoličky s kolieskami. Všade na okolo boli papiere. Tvrdé, mäkké, kancelárske, biele, čierne, sivé, modré, hnedé. Knihy a úlomky skla. O moje nohy sa opierala ťažká prevrátená skrinka z dreva, ktorá na mňa spadla asi z výšku dvoch metrov netuším pri akej príležitosti. Jednou hranou bola opretá o prevrátenú stoličku. Nie celá váha sa opierala o mňa. Chvalabohu. Bolesť mala inú príčinu. Do lýtka som mal zabodnutý ostrý a dlhý črep z vázy. Krvácal som.

Črepy nosia šťastie.

Alebo nie?

Vtedy som mi prvý krát prebehla hlavou myšlienka, že ak tá skrinka spadne úplne celá na mňa, z nohy budem mať rezne.

Miestnosť v ktorej som je moja kancelária. Ležím u seba. Ako dlho? Čo sa stalo? Som ranený, v šoku a posledné na čo si pamätám bolo príjemné poobedie v piatok.

XXX

- Tu vôbec niečo funguje? ‒ zahromžil som a buchnutím položil plastové slúchadlo na moderne vyzerajúci nový telefón v mojej kancelárií. Otočil som sa celým telom k môjmu šéfovi, ktorý mi kvôli holej hlave na moment pripomenul ktorého si skinheada z televízie. Ináč to bol veľmi dobrý človek. Rozhodil rukami s tým, že asi ako v celej tejto organizácií.

- Už to tu boli robiť ... naši fantastickí technici a zase to nefunguje. Sa môžem vysrať na takú robotu.

- Nerieš to. Pokúsim sa ti to dať v pondelok do hromady. Inak vieš, že vedenie na víkend vypína kúrenie a Internet ?

- To máme zase magorov tam, však?

- Ja to osobne nechápem ... asi im nestačilo to čo sa stalo pred dvoma rokmi, keď na kúrení ušetrili dvadsať tisíc a za výmenu roztrhaných radiátorov dali päť miliónov. Oni to potrebujú znova.

Vstal som z kresla a sadol si za svoj počítač.

- To neboli oni ... veď sa medzitým predsa vymenili. Každý sa musí poučiť na vlastných chybách, nie?

- Robí sa mi z toho mdlo. ‒ prešiel si rukou po tvári. ‒ Zase celý pondelok budem mať ľadovňu v kanclu.

- No ... dá sa v takýchto podmienkach pracovať? Hlavne že direktor to má vykúrené!

- Áno ... má vykúrené! ‒ zasmial som sa z chuti.

- Ja pôjdem, aj tak s tým nič nespravím.

- Kedy v pondelok prídeš?

- Normálne na ôsmu. ‒ vstal, vzal si svoj kufrík a odišiel.

Ani mne sa už nechcelo. Celý týždeň sme makali na projektoch, z ktorých ma dnes už bolí hlava. Keď niekto spomenie slovo projekt, tak mám chuť ho vykastrovať príborovým nožíkom. Hodil som pero do kufríka ... viem, má tam svoje miesto, ale nechce sa mi teraz vstávať a ukladať všetko tak aby bolo tip top ... aj tak to nikto nevidí.

Ešte vezmem tie krabice zhora zo skrine a môžem vypadnúť.

XXX

Nikto nepríde.

Nikto tu nie je.

V piatok večer ... Netuším koľko je hodín, ale už keď som sa chystal odísť tu nikto nebol, tak je to v tomto ohľade úplne jedno.

Začínam pociťovať zimu. Možno je to ešte priskoro, možno sa mi to iba zdá, možno iba ťahá popod dvere chladný vzduch z chodby. No v každom prípade už teraz v noci vypnú kúrenie, budú temperovať na osem stupňov a zapnú ho až o siedmej ráno v pondelok.

Ranená noha trochu krvácala. Bolesť však bola miernejšia. Najskôr pre to, že som s ňou nehýbal. Nehýbať s ňou. Áno, ale ako ju dostanem von? Ha? Premýšľal som. Ťažký kus nábytku mu ju tlačí k zemi zrovna v jej najužšej časti ‒ tesne nad členkom.

Rana reaguje veľmi citlivo na akýkoľvek pohyb.

Čo s tým? Tú skriňu nedvihnem.

Ale musím sa z pod toho dostať!

Možno by som mohol skúsiť prekonať odpor a hlavne sám seba. Na stole mám špagát. Krvácanie zastavím a pomoc nejako privolám.

Idem na to?

Áno.

Skúsim to.

Pohol som s ňou. Chcel som ju pritiahnuť k sebe, pretlačiť členok popod úzku medzeru.

Nechtiac som však stlačil ranený lýtkový sval.

- KURVA!!!!

Trhlo so mnou. Rukami som udrel do zeme. Prudko zaklonil hlavu. Na plné ústa zareval. Nechty mi zbledli. Zaryl som ich do koberca. Akoby to nestačilo, členkom som narazil do bočnej dosky silnejšie ako som chcel. To posunulo ostrý črep. Pootočilo ho. Prižmúril som oči. Zavrel ich. Čo som cítil, už nebola ani bolesť. Bolo to niečo, čo ma na pár dlhých sekúnd úplne paralizovalo. Čo mi vyvolalo červenú za tenkým tkanivom mojich viečok.

Skrinka nebola úplne stabilne. Náraz posunul stoličku a celý kolos sa s rachotom a práskaním zosunul o kúsok nižšie.

Zastavilo sa to.

Ležal som. Pot sa zo mňa lial potokmi. Nemohol som sa pohnúť Dostať sa z toho bude veľký problém.

Nedíval som sa. Svetlo zo stropu bolo hnusne silné. Keď som otočil hlavou a náhodou roztvoril oči, nedokázal som uveriť vlastným zmyslom.

Vedľa mňa ležali dve biele ľalie.

XXX

- Mama! Potrebujem iba blbý podpis! Len podpis! Nič viac! ‒ vykrikoval som, no aj keď to tak nevyzeralo snažil som sa tlmiť svoj hlas. Aj steny majú uši.

- Nepodpíšem! Dom by si potom predal. Je to náš majetok. Patrí našej rodine už celé desaťročia a chcem, aby to tak ostalo aj po mojej smrti. ‒ hovorila kľudne. Až ma to mrazilo. No musela zachovávať kľud. Každé sebemenšie rozčúlenie ju môže stáť ďalšiu žilku v mozgu. Ležala prikrytá perinou na svojej posteli a vyzeralo to, že tento krát sa z toho už nedostane. Aj preto som sa s tým tak náhlil.

- Je to perla našej rodiny!

- Mama! Tá perla je rozpadnutá a zanedbaná. Jeho cena klesá.

- Za všetkým vidíš iba peniaze! Anita sa oň postará!

Lomcovala so mnou zlosť. Štvalo ma, že matka proste nedokáže pochopiť, pripustiť, priznať si, že ako sa veci majú.

- Anita je v Austrálií na druhom konci sveta. Myslíš, že ju nejaký starý rozpadnutý barák trápi?

Bol to drahý a krásny dom. Uvedomoval som si to. Ale od vtedy uplynulo už veľa času, veľa vecí sa zmenilo. Napríklad pomery. Napríklad financie. Napríklad fakt, že sa nemá kto o to postarať a nie v ňom ešte bývať. Starí ľudia však majú svoje maniere a názory. Starí ľudia obyčajne strácajú kontakt s realitou. Moja mama ho stratila už dávno.

- Myslíš, že príde sem, len aby poutierala prach a povysávala? Myslíš, že príde sem robiť omietku a opravovať strechu? ‒ pokračoval som. ‒ Mama, zobuď sa! Ona nemá čas na seba a nie na to dať tento dom dohromady.

- Ona ho nepredá! Dobre? Nepredá ho! ‒ zakričala.

- Áno. Vyserie sa naň úplne. Super! ‒ tleskol som rukami a na chvíľu vyvrátil oči.

Pozrela na mňa ale nepovedala nič. Prekvapilo ju to.

- Ja by som aspoň niečo získal pre našu rodinu z toho.

- Pre seba! ‒ povedala a vo mne to vrelo. Stisol som sánky a zatínal päste. Mal som čo robiť, aby som sa ovládol.

- Myslíš, že ja tak skoro zomriem? Už by si ma chcel z tadeto dostať, že? Ešte sa neteš, ešte som stále tu! A aj keď pôjdem ... tento dom ti patriť nebude!

Ruky mi zbeleli. Triasli sa.

- Ešte sa tu so mnou ...

- Prestaň! ‒ oboril som sa na ňu.

- Sa to zle počúva ... jasné. Nezabúdaj, že ty nie si ani môj syn. Si predsa adoptovaný. Neprúdi v tebe naša krv a je to vidno. Teraz sa to ukázalo. ‒ povedala iba tak. Potichu. Mimochodom. Rukou udrela do paplóna. Zaprášilo sa. Netušila, čo tým vo mne urobila. Prach sa pomaly dvíhal a späť padal. Na náš hnev. Cítil som úžasnú frustráciu. Bolesť prechádzajúca až do fyzického pocitu v bruchu. Bol som ako kotol, ktorý práve ide vybuchnúť. Sklonil som pohľad a teraz sa mi už triaslo celé telo. Povedal som si, že stačilo. Povedal som si to potichu, zdanlivo kľudne. Trhane som vstal a vychádzali zo mňa nekontrolovateľné vzdychy cez pootvorené ústa na červenej tvári. Bez slova som prešiel ku dverám od izby. Chytil som ich plastovú čiernu kľučku. Otvoril som. Neodišiel. Uprel som pohľad pred seba. Chodba sa mi zdala dlhá. Dlhšia ako kedykoľvek pred tým. Zrakom som prešiel od prahu dverí na proti k svojim nohám. Stal som v miernom predklone, lebo to, čo vo mne bolo, práve dosiahlo bod varu.

Chcelo von.

Už to nešlo zastaviť.

Rukou som udrel do zárubne. Zo steny opadli malé kúsky nekvalitnej omietky. Druhou rukou som dvere poslal do veľkej dubovej skrine. Ich sklo zarynčalo.

Syčal som.

Bol som nepríčetný.

Si adoptovaný.

Podpíš to!!

Päsťami som silno udrel do skrine.

Opäť. Udieral som. Dvere trieskali. Nepovolili.

A je to vidno.

- KURVA!!!!

Neprúdi v tebe naša krv.

A opäť.

Zvrtol som sa.

Schmatol džbán v ktorom mala akýsi čaj. Hodil ho. Do zrkadla.

Preletelo ním ako nôž maslom.

Čaj sa rozšplechol na všetky strany. Ozval sa rachot. Dlhé ostré črepy spadli na zem. Rozlámali sa ešte viac.

- Do riti!!!

A na koniec papier. Roztrhol som ho.

- Poser sa s tým domom!!! Poser sa s ním!

Si adoptovaný. Ten hlas ... ten posmešný hlas. Ten skurvený posmešný hlas, ktorým mi to vyhodila na oči! Tak ako to robievala vždy, ako to robieval každý. Každý!!! Ako som to nenávidel už keď som bol decko!

Z duše ...

Vedel by som vraždiť.

Schmatol som tu jej krabičku a dlho sa nevracal späť.

Sedel som v obývačke, v rukách prevracal niečo, čo malo na povrchu nápis Livanit, 250 g, 1x denne 0,5. Pri každom otočení tabletky vydali roztrasený zvuk a znova stíchli. Díval sa na ten výjav. Je to všetko jedno.

V jej izbe je ticho.

Mal by som zavolať pomoc. Kúpiť oznámenia ... kvety ... najlepšie ľalie. Tie mala rada.

XXX

Špagát.

Napadlo ma opäť po relatívne dlhej dobe.

Pozrel som na svoj stôl zospodu, ktorý bol tesne vedľa môjho ležiaceho tela. Je niekde hore pri monitore. Načiahol som ruku, ale dotkol sa iba šuplíkov. Dvihnúť som sa nedokázala pravdupovediac ani neodvážil. Končatina mi spadla dolu a ja som zase, tento krát ale cez užšiu škáru uvidel tú spúšť.

Črepy a jeden z nich v mojej nohe.

Nie si naša krv a je to vidno.

Uhol som pohľadom. Nechcem na to myslieť. Nie teraz.

Rachot. Rozbité zrkadlo.

Na moment sa mi zdalo, že sa v niektorých vidím. Nemôžem sa v nich vidieť. Je to iba sklo. Nie zrkadlo.

Nie zrkadlo!!

Je večer, nikto ma nepočuje, lebo tu nikto nie je. Mohol by som kričať do bezvedomia.. Mobil mám vo vetrovke a internet je už najskôr vypnutý. Odrazu som počul akési piskľavé zavŕzganie. Čo to je? pýtal som sa prekvapene. Pripadalo mi to, akoby ktosi otáčal vodovodným kohútikom. Obzrel som sa.

Nie. Je to bližšie. Je to niečo tu. Zrak mi padol na koliesko od kancelárskej stoličky.

- Otáča sa okolo vlastnej osi ... celkom samé. ‒ pošepkal som nevychádzajúc z údivu.

Celkom samé ...

... vŕzgajúc.

Vzápätí prestalo.

Aj zvuk utíchol.

Čo to bolo? Prečo sa otáčalo?

Po malej chvíli nemého zírania zapráskal čierny plast, z ktorého bola stolička vyrobená. Jasne som videl a aj pocítil, že sa posunula. Smerom od skrine. Bolo to tiché, ševeliace ...

Nie ...

Nie, tá skriňa nesmie spadnúť!

Nesmie!

Drevo sa na hrane začalo šmýkať. Už sa opieralo iba o malý kúsok. Stolička sa odsunula znova.

S odvahou som opäť sa pokúsil dostať nohu spod skrine. Bojoval som s bolesťou, ktorá na mňa znovu začala útočiť. Narážal som členkom do dosky. So slzami v očiach a hrozivom výraze, ktorý mi na tvári vyčarovala bolesť. Ostrý črep sa niekoľko krát pohol. Podarilo sa mi chytiť vrchu stola. Zovrel som ho v dlani, ale nie preto, že by som sa chcel dvihnúť.

Nepodarilo sa mi to.

Hrana sa zošmykla.

Vrazila mi do kolena a pritlačila ho dolu. Ku zemi. Črepina v lýtku sa spriečila.

Nevydržala tlak.

Zlomila sa.

Zakričal som, najviac ako len moje hlasivky dokázali. Pocítil som ako z lýtka vystrekla krv. Nadvihol som sa. Zaťal päste. Už to snáď ani nemôže bolieť viac.

Ruka, ktorou som sa držal stola sa mi šmykla. Dopadol som na chrbát. Pocítil som Váhu celého toho ťažkého kusu nábytku, ktorý sa mi na chvíľu navážil na koleno a potom na stehno. Opäť som sa chytil stola. Druhú, zdravú nohu som použil ako páku. Skriňu sa mi podarilo mierne nadvihnúť. Nechcel som sa pozrieť, ale urobil som to. Dolu bolo všetko červené. Cítil som teplo, sálajúce z krvi. Najprv som vytiahol krvácajúcu nohu a potom sa mi podarilo vytiahnuť aj tú zdravú. Skrinka dopadla na zem. Z posledných síl, som siahol hore na stôl a vzal ten prekliaty špagát

Hrozne som sa triasol, ale podarilo sa mi ho rozmotať. Cítil som, že to nezvládam. Zatmievalo sa mi pred očami.

Musíš! Musíš, rýchle! hovoril som si, Nesmieš omdlieť!

Keď sa mi v posledných chvíľach podarilo urobiť škrtidlo nad kolenom, ostal som ležať nehnute na zemi. Noha bolela, prestával som ju cítiť.

XXX

- Pred rokom ... zastupoval som na súde matku s deckom, ktorá sa rozvádzala a žiadala zákaz, aby sa otec s nimi stretával. Bol to prípad akých je veľa. Pre mňa však čímsi výnimočný.

- Prečo bol výnimočný, viete mi to povedať Bob?

- Pretože som zistil, že ten otec je môj bývalý kamarát. Veľmi dobrý kamarát, s ktorým sme sa nevideli už takmer desať rokov.

- Mohol ste to odmietnuť?

- Nie. Nemohol. Z objektívnych príčin v zamestnaní.

- Ako to dopadlo?

- Som dobrý právnik...ako to mohlo dopadnúť? Vyhrali sme. Po pol roku ich súd rozviedol a vydal oficiálny zákaz priblížiť sa na päťdesiat metrov od bydliska matky s dieťaťom. Bez možnosti odvolať sa.

- Bob, čo sa stalo potom?

- O dva týždne na to sa pokúsil o samovraždu. Obesil sa vo vlastnom byte.

- Koľko mal rokov?

- Tridsaťpäť

- Tridsaťpäť?

- Ja viem ... bol mladý. Mohol začať od znova ... ale ... on vždy bol psychicky labilný. Ja si myslím, že mal okrem toho aj dlhodobé problémy sám so sebou. S niečím bojoval a nedokázal to uzavrieť. Ale pamätám si, že v tú noc sa stalo čosi zvláštne. Dozvedel som sa to až dodatočne a len ma to utvrdilo v mojich domnienkach.

Doteraz neviem, či to bolo naozaj, alebo iba živý sen. Zaspal som na gauči v obývačke. Bol som smutný, už dlho mi bolo mizerne. Príšerne ma bolel krk ... celé telo. Chcelo by to upratať všetok ten bordel v hlave. Mal som výčitky svedomia a s nimi aj pocit ‒ a nebol to iba pocit ‒ že sa mi rozpadol život priamo pod rukami. . Monotónny hlas športového komentátora neoživili ani časté reklamy a viečka som mal ťažké. Prebral som sa asi o tretej nad ránom.

Počul som, že sa zavreli dvere. Najskôr od miestnosti. Nepamätal som si, či boli otvorené. Niečo ma však muselo prebudiť ...

Všade bola tma. Ticho, ktoré vo vlnách elektrických spotrebičov vybrovalo v ušiach. Počul som iba svoj dych. Televízor bol vypnutý, aj keď si nepamätám, že by som ho vypínal. Miestnosť som na rýchlo prehliadol očami. Odrazu, neviem ako to bolo možné, sa vo mne celkom spontánne prebudil pocit ohrozenia.

Akosi som vedel, že tu nie som sám.

Srdce sa mi rozbúchalo.

Díval som sa k dverám. Šiestym zmyslom (možno to nazvať šiesty zmysel?) som tušil niečo ...

Niečo neviditeľné.

Niečo ... nie z tohto sveta.

Akási energia.

A tá energia, ktorú som nevidel, ani nepočul ale bola už v tej miestnosti, sa pohla ku mne. Pomaly sa približovala. Chcel som vstať ... chcel som rozsvietiť lampu. Nemohol som sa pohnúť. Nemohol som nič robiť. Bol som paralizovaný. Strach? Šok? Alebo čosi iné?

Prišlo to až ku mne.

Zavrel som oči a krvi by sa vo mne nikto nedorezal.

Dotklo sa to mojich nôh. Bolo to iskrivé a zároveň horúce. Začalo sa to rozlievať. Postupovalo hore a ja som vedel, že to nedokážem zastaviť. Vnikalo to do mňa ... ovládalo ma. Prešlo cez trup. Zaklonil som hlavu v snahe uchrániť aspoň myseľ. Nepodarilo sa. Ovládlo ma to celého.

Moje telo nereagovalo na vôľu. Bol som len hosť

A hneď na to mi ukázala veci, z tých najstrašideľnejších zákutí mysle.

Nepodpíšem!

Poser sa s tým!!

... zakazujem priblížiť sa na vzdialenosť ...

SKURVENÝ BASTARD! ZNIČIL SI MI ŽIVOT!!!

Odrazu tie výjavy prestali. Ušami mi však ešte čosi prešlo. Zvuk. Šepot. Slová „My sa vrátime.“. A potom som opäť bol pánom svojho tela, aj keď som cítil ... že oná zvláštna energia neodišla.

XXX

Tutututut ... tutututut ... tutututut.

Battery is empty.

Tutututut ... tutututut ... tutu ...

Ticho.

Zima. Schladilo sa. Radiátory už dávno nekúria a cez steny sa vzduch začal rapídne ochladzovať. Vydychoval som paru.

Tma. Ktosi vypol svetlá.

Nohu som si necítil. Bola dobre uviazaná. Nad kolenom.

Musím niečo vymyslieť. Nejako sa dostať z tohto pekla. Už nie som uväznený ... môžem skúsiť plazenie, keď to po štyroch nepôjde.

Von?

Do tej zimy?

Je aspoň mínus dvadsať a to tam mám ísť bez vetrovky? A navyše ... kam? Ani len na vrátnici už nikto nie je. Až v pondelok. Za dva dni. Kriste to je bezvýchodisková situácia.

Ale prečo?

Určite ma budú hľadať. Určite zavolajú pomoc. Vedia, že som v práci a keď tu uvidia moje auto ...

Možno by som mohol skúsiť stiahnuť na seba vetrovku. Je síce na vešiaku a bohvie, či ju dočiahnem. Za skúšku nič nedám. Nemám veľa síl, ale až tu umrznem, tak mi to môže byť jedno.

Začal som sa plaziť. Ranenú nohu som ťahal za sebou a aj keď som v nej nemal cit, nebolo to vôbec príjemné.

Keď som bol pri rohu svojho stola, z chodby som počul ... kroky. Pomalé ... tlmené. Vôbec nie kroky niekoho, kto ma prišiel zachrániť. Išli k mojím dverám. Prešli ... zastavili sa. Čosi mi vravelo, že to poznám a že nechce, aby to vstúpilo.

Čo to je?

V každom prípade je to za dverami, na ktoré som sa teraz uprene pozeral a od môjho pohľadu to delí iba hrubá drevená doska. V tme mi bol hmat lepším vodítkom ako zrak.

Nie je tu bezpečno.

Nemám kam újsť.

Nemám .

Tak sa aspoň ukryjem!

Inštinkt.

Chvíľu som sa ešte díval. Akonáhle zhrdzavený mechanizmus v zámku pomaly a piskľavo prvý krát zavŕzgal, ukryl som sa pod stôl, ktorého bočná a zadná stena boli z dosák siahajúcich až po zem. Oprel som sa a zdravú nohu pokrčil v kolene. Pritlačil si ju o bradu.

Kľučka dovŕzgala.

Dvere sa evidentne otvorili.

Žiadne volanie môjho mena.

To nie je záchrana.

Pomaly to vstúpilo. Kto alebo čo to je? Strachom som ani nedýchal. Doskou, o ktorú som sa opieral prešiel zvuk podobný, ako keby niekto nechtami škriabal o jej povrch. Zastavilo sa to na kraji.

Mal by som to už vidieť, pomyslel som si.

Malo by to byť už mimo dosky, kdesi tesne pri mojom zornom poli.

Nie. Zavrel som oči.

Nechcem to vidieť.

Cítil som prítomnosť toho „niečoho“, ale nedokázal som zistiť, či je blízko, či sa vzďaľuje, alebo čo robí. Aj keď to už prestalo vydávať akékoľvek zvuky, je to stále tu. Netuším ako dlho som takto sedel, ale viem, že sa nič nedialo.

Keď som nabral odvahu, otvoril som oči.

Všetko bolo tak ako pred tým. Nič zvláštne som nepozoroval.

Pomaličky som sa vyplazil spopod stola.

Nič tu nie je. Alebo áno? Dvere boli otvorené. Uvidel som v nich akúsi postavu. Nerozoznal som však koho. Stála tam. Nehnute.

„To nie je človek.“

Možno nie je skutočná. Možno to je iba ... nejaká vidina?

Odrazu sa zhora ozval rachot. Akoby sa čosi rúcalo. Zvrtol som sa. Švihlo to tesne popred moju tvár. Cítil som závan zvíreného vzduchu. Pozrel som hore. Nado mnou visela hompáľajúca sa tmavá postava.

Nejasne som spozoroval povraz, ktorý vychádzal z kadiaľsi zo stropu.

Obesenec.

Ježiši Kriste, obesenec!!!

Zakričal som od ľaku. Otočil sa naspäť na brucho. Je tesne nado mnou. Ak spadne ... Prečo by mal padať? Je mŕtvy. Hompáľa sa. Je mŕtvy, už nežije. Už nespadne. Sám od seba.

Zaprel som sa zdravou nohou a rýchlo sa snažil dostať preč. To je peklo. Neviem kde som, ale toto predsa nie je moja kancelária. Prečo by sa v nej niekto chcel obesiť? Prečo by to robil zrovna tu? Tu kde sídlim ja, ako dobrý a mierumilovný človek, kde ma bol pozrieť môj šéf ‒ ešte lepší človek, tu ... zrovna tu. Obdariť strop a steny pohľadom na mŕtvolu s odpudzujúcim výrazom tváre tela visiaceho za krk o povraz, ktorý akýmsi zázrakom vychádza priamo zo stropu.

Približoval som sa ku dverám.

Nejasná biela postava v nich stále bola.

Celý čas.

Dívala sa na moje utrpenie. Strach. Agóniu. Mala z toho pôžitok. Nie. To nie je ani prízrak. Je to niečo horšie. Prízraky sa nekochajú pohľadom na utrpenie. Nie sú hladné po tom. Alebo áno?

Pomáhal som si rukami. Odrážal sa a nedbal na bolesť, ktorá mi znova vystreľovala z nohy. Ako som sa raz zaprel ‒ nebolo to o koberec. Ležali tam stále tie ľalie a ja ... ja som ich rozpučil. Zničil. Zlomil ich krásny kvet. Čo mi spravia? Čo mi už viac môžu spraviť? Neublížili mi už dosť?

„Kúpiť kvety ... najlepšie ľalie.“

Doplazil som sa ž ku dverám.

„ ... tie mala rada.“

Pozrel som hore.

... nevychádzal som z úžasu. Neveril som. To sa nedá. To je blbosť.

- Anita? ‒ pošepkal som tušiac ...

- Skurvený bastard! Zničil si mi celý život! ‒ zakričala na plné ústa do tmy.

Nie je skutočná.

- Už ťa nechcem viac vidieť!!! Zdochni!!! Obes sa! Ale daj nám pokoj!!! Súd jasne rozhodol! Nepriblížiš sa k nám na menej ako päťdesiat metrov!

Áno. Je to tak. Bohužiaľ. Spomenul som si. Nemám ženu. Anita ma dohnala k súdu, dostal som podmienku a zákaz priblížiť sa k ním. Vyhral to pre nich môj kedysi najlepší kamarát Bob.

Nemá mi kto pomôcť.

Nemá.

A ten, čo sa obesil ... pomaličky, s úžasom a skrčeným čelom, akoby práve prichádzali moje posledné sekundy, čo nebolo až tak nemožné, som otočil hlavu a pozrel za seba na obesenca. ... Som to ja? Aj teraz? Aj vtedy!

SOM TO JA?

Viete si to predstaviť, keď sa v tom veku človeku zrúti svet? Ako domček z kariet. Keď zistíte, že Vám k tomu dopomohol Váš bývalý najlepší kamarát. Podkopol som stoličku pod sebou ... hompáľal sa ... a tá doska hore to nevydržala. Zlomila sa ako zápalka. Rachlo to so mnou o zem a horko-ťažko som sa doteperil na gauč. Tam som vtedy zaspal. Bolel ma krk a ... celé telo.

„... my sa vrátime!“

To však bolo.

Skúsil som začať od znova.

Skúsil ... ale so spomienkami. Nezmazateľnými spomienkami. Vyplávali hore ako utopené telo na hladinu jazera. Je to tu znova. Prešlo pár rokov ... vrátilo sa to.

- Nepodpíšem! ‒ ozvalo sa spoza mňa. Otočil som hlavu a pod oknom, kde pred tým boli dve kreslá, konferenčný stolík s nefunkčným telefónom bola posteľ. Na nej sediaca moja mama.

- Si adoptovaný. Vidno to. Nepodpíšem!!! Anita ten dom nepredá.

Búchala rukami o perinu z ktorej sa prášilo. Prach padal na môj strach. Chcela prepísať dom na moju ženu. Verila, že ... to je jedno. Ja som sa vrátil u Austrálie iba preto, lebo bola vážne chorá. A ona na mňa takto ...

- Dajte mi pokoj! ‒ pošepkal som cítiac tú zvláštnu energiu, ktorá do mňa vtedy vstúpila. Vtedy, keď som ležal na gauči. Vtedy, keď mi nevyšiel pokus o samovraždu. Znova sa prebudila. Znova ma svojím teplom začala ovládať. Opäť som strácal nad sebou kontrolu.

- Nie si naša krv.

- Bastard! Zničil si mi život!

- Nepodpíšem

- Nechcem ťa viac vidieť!!!

V posledných útržkoch vlastnej vôle nad mojím zúbožený a ustráchaným telom a vedomím som si chytil uši. Zatlačil. Bolelo to. Nedalo sa to vydržať.

- UAAAAAAAAAAAAAAA ... dajte mi pokoj!!! ‒ zareval som na plné hrdlo.

Neovládal som sa.

Zbesilo som sa začal hnať k svojmu stolu. Ruka o ktorú som sa zaprel sa i však šmykla. Vrazila do jeho bočnej dosky. Odsunula ho. Pohár položený hore sa prevrátil a na mňa sa vysypali ceruzky, perá, pravítko, guma, spinky a nožnice.

Nožnice.

Skončíme to.

Vzal som ich do rúk. Alebo vzalo ich to do rúk? Bola to moja vôľa, alebo vôľa toho? Zahnal som sa. Chvíľu sa na ne díval zdola. Prudko, hlasito som vydýchol. Zvraštil čelo. Zavrel oči. A zabodol si ich do brucha.

Raz.

Druhý krát.

Tretí krát.

Až po plastovú rúčku.

Zamľasklo to.

Zapáčil.

Otvoril.

A zavrel.

Na rukách som cítil teplé mokro. Je po všetkom. Pokoj. Tma. Odrazu som bol v tom. Súčasťou toho. Necítil som nič. Zo stropu nevisel žiaden obesenec, nebola tu žiadna posteľ, vo dverách nikto nestál. Boli zavreté.

Tajomná energia sa začala sústrediť do brucha. Sťahovala sa z nôh, z rúk, z hlavy a všetka sa sústredila tam. Do bodu, z ktorého odchádzala z môjho tela, spokojná, že vykonala to, na čo prišla ... že splnila svoj účel.

GaRdEnBoY

MAREC ‒ MÁJ 2006, KOŠICE