Ivanu Molnárovú Dubcovú registrujem už nejaký čas len na základe mena, čo znamená, že som od nej nikdy nič nečítal (mojej deravej pamäti sa marí, že možno kedysi čosi na scifi.sk, ale detaily sú zahalené rúškom tajomstva, čiže možno ma niekto, kto si to pamätá lepšie, opraví), nikdy som sa s ňou nerozprával a vôbec netuším, čo už napísala, aké súťaže prípadne vyhrala, alebo iné detaily o jej autorskej ceste. Viem, niekto možno povie, že som si mal spraviť domácu úlohu a ísť si to poriadne naštudovať, ale ja si myslím, že diela autorov by mali fungovať samé osebe a nemalo by záležať na tom, či niekto napísal predtým niečo dobré, zlé, alebo ide o prvotinu. A keďže ide o hodnotenie diela, nie o životopis autorky, zostanem pri tom, že takto mi to stačí.

Cesty hrdinov som si kúpil jednak na základe toho, že som v poslednej dobe to zapamätateľné meno Ivana Molnárová Dubcová zachytával akosi často, a tiež preto, že jeden z týchto „záchytov“ bolo počúvanie nejakého podcastu, kde bola „IMDB“ [insert bad pun dog meme :-D ] hostkou a zdalo sa mi veľmi sympatické, ako hovorí o písaní, o svojich záľubách a prístupe, a tak celkovo som nadobudol pocit, že by som si jej prvotinu rád prečítal. Keď som sa navyše dozvedel, že ide o humornú fantasy, bolo to úplne jasné a vedel som, že túto knihu si nesmiem nechať ujsť.

Jedným slovom: nedotiahnuté.

Autorka má perfektné nápady, vie písať vtipne aj pútavo. Je cítiť, že má talent a písanie ju baví. Ale akoby si odhryzla priveľké sústo, akoby sa občas musela do písania nútiť. Kniha na mňa nepôsobila ako román. Skôr by som si tipol, že autorka mala veľa materiálu z rovnakého sveta, tak sa pokúsila „zošiť“ viacero poviedok do niečoho ucelenejšieho, prepracovať ich, skúsiť ich nejako napasovať na nejaký románový príbeh a rozsah, a niekde na pol ceste zistila, že to asi nebol ani až taký dobrý nápad, ale aj tak v tom pokračovala, pretože už do toho investovala priveľa času a bolo jej ľúto prestať.

Ja osobne si myslím, že ak to tak bolo, potom mohla radšej prestať, a vydať Cesty hrdinov ako poviedkovú zbierku z jedného sveta s rovnakými hrdinami a postavami, avšak len voľne nadväzujúcimi príbehmi. Tieto by ani nemuseli dávať úplný románový príbeh. Stačilo by, že by podobne opisovali príhody zúčastnených a niektoré veci by stačilo vysvetliť len v jednej poviedke, a potom ich použiť v ďalšej. Tým by sa tiež dalo dosiahnuť lepšie plynutie deja – ak totiž netreba všetko vysvetľovať, lebo už to bolo vysvetlené niekde inde, má autor/ka väčšiu voľnosť. A uvoľnený autor píše uvoľnené diela.

Nuž, lenže to sa nestalo.

Cesty hrdinov sú preto vo výsledku jednak nedotiahnuté, ako píšem vyššie, ale aj akési nemastné-neslané. Veci končia na pol ceste a - napriek zopár naozaj vtipným momentom - vlastne ani až tak nejde o humornú fantasy. Je to skôr akýsi utrápený seriál, ktorého hlavnou postavou - navzdory tomu, čo sa všade píše - je... počkajme si... mních Kail.

Kail totiž, na rozdiel od všetkých ostatných, vrátane wannabe hlavnej postavy (Baltara), ako jediný naozaj mení udalosti okolo seba a je najväčším zdrojom vtipnosti v celej knihe. To platí napriek tomu, že ku koncu sa aj Kailova vtipnosť stráca. Jednak preto, lebo opakované vtipy prestávajú byť vtipmi, ale hlavne kvôli potrebe napísať Nutné Posolstvo(™), čím už na vtipy akosi nezostáva miesto.

Baltar je v zásade nikto. Jeho vplyv končí tým, že bol impulzom a zároveň pomocníkom Kailovho „úteku“ z kláštora. Celé tie udalosti okolo hľadania magických artefaktov, snaha zlomiť kliatbu, vydávanie sa za novými a novými „questmi“, to všetko slúži skôr ako barlička na to, aby sa mal Kail kam presunúť, než ako plnohodnotné a uveriteľné dejové udalosti. Tomu nahráva aj to, ako „mimochodom“ sa Baltar zbaví kliatby – ako slepé kura k zrnu príde k riešeniu, ku ktorému ho tiež dovedie Kail, a ktoré, rovnako ako všetko ostatné, nastane na pol strane, aby sme mali čas ísť sa venovať zas niečomu ďalšiemu.

Tarja a jej snaha o... čokoľvek sa to akože vlastne snaží, je úplne nepodstatná. Tarji sa na veľkú časť knihy zbavíme, ale jej návrat nie je hodný osláv, ide skôr o akúsi povinnú jazdu, vyplývajúcu z potreby posplietať voľné konce príbehu.

Nehyatar, veľký a zlovestný démon podsvetia, sa správa ako hlúpe šteňa, čo je asi tak prvé dva razy aj vtipné, ale potom už len otravné (a ten koniec, ktorý mu autorka pripravila, tak k tomu sa ešte v recenzii vrátime...)

Bohovia, démoni, vlkolaci, králi, princezné, hrdlorezi, veštice, príšery, dokonca aj čiperná babka schopná sama zložiť menšiu čatu vojakov – to všetko sú len kulisy, ktoré sa mihnú a zas zmiznú, splnia si úlohu, ktorú od nich autorka požaduje, a upadnú do zabudnutia skôr, než si k nim čitateľ vytvorí akýkoľvek poriadny vzťah. Ba čo viac, ak sa náhodou aj stane, že si taký vzťah čitateľ k nejakej postave či udalosti vytvorí, ak sa aj zdá, že TOTO by mohlo byť ono, kedy sa to zlomí a nastane naozaj srandovná režba, alebo aspoň dobrý dejový zvrat, tak je to vo výsledku pre čitateľa len o to horšie. Rovnaký neuspokojivý literárny osud totiž postihne úplne všetky postavy, úplne všetky udalosti a dokonca aj úplne všetky „Čechovove pušky“, ktoré sa autorke nechcelo ani len namieriť nejakým zmysluplným smerom. Za všetky spomeňme len zopár:

Meč prízrakov, ktorý Baltar zrazu len tak zahodí (že sa tento potom zlomí pri páčení nejakého kolesa, či čo, je len posledný klinec do rakvy tohto inak potenciálne naozaj zaujímavého artefaktu, a tak sa životom unavenému Meču ani nečudujeme, že si len vzdychne a navždy zmizne nielen zraku čitateľa).

Už spomínaný Nehyatar, z ktorého sa stane evanjelista bobritov, zabudne na všetky svoje dovtedajšie motivácie (opakujem, že ide o podsvetného démona, ktorý má navyše na Baltara „pifku“) a len tak, bez ukončenia čohokoľvek, odbehne hlásať bobritskú vieru.

Či samotní bobriti – cirkev, vyznávajúca Veľkého Bobra, ktorá je tiež zdrojom záverečného sklamania, kedy sa z „nasledovania Bobra“ stane slovnou hračkou „nasledovanie dobra“. Však akože vtipné, ale to sme naozaj celú existenciu desiatok (stoviek? tisícov?) veriacich práve „dyslekticky“ pripravili o zmysel života? Však to opäť len šumí do prázdna a zdá sa, že to autorku proste len prestalo baviť, tak na skončenie utrpenia použila slovný vtípok, ku ktorému priemerný tínedžer dospeje po prvej fľaši vína. A tu je z toho takmer pointa celého diela...

Všetky udalosti, všetky kapitoly, celé je to napísané spôsobom, akoby išlo o seriál, akoby mali kapitoly obmedzenú stopáž a autorka musela rýchlo nejakú dejovú linku ukončiť, aby mohla začať novú. Postavy, ktoré majú viac, než len epizodický význam, sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Čokoľvek, čo sa stane, sa stane preto, lebo to autorka tak chce a potrebuje, nie preto, lebo to dáva zmysel ako príbeh. Je potrebné proroctvo? Ó, aká náhoda, tu je stánok s vešticou. Je potrebný vstup do hradu? Ó, aká náhoda, tu je! Je potrebné, aby bol nebezpečný nepriateľ úplne vypatlaný, lebo inak by sa ho poraziť nedalo? Ó, aká náhoda, on vlastne JE úplne vypatlaný! Je potrebné mať v príbehu romantickú linku? Ó, aká náhoda, Baltar a Tarja sa vlastne milujú, hoci o tom nevedia. Je potrebné, aby sa Tarja vzdala nároku na vládu, aby mohla byť s Baltarom? Ó, aká náhoda, hneď sa aj vzdá! Je potrebné ochrániť Tarju pred hrdlorezmi, ktorí ju celý čas prenasledujú a snažia sa ju zabiť? Ó, aha, autorka luskla prstami a oni práve zmizli zo scény rýchlejšie, než Raketový tím z Pokémona! Ale moment! Ešte musíme doriešiť, čo s uzurpátorom Tarjinho trónu, ktorý tých hrdlorezov na Tarju poslal! Uff, to je šťastie, však on si to vlastne rozmyslel, a opäť je všetko v poriadku!

Vo výsledku je tak románová prvotina autorky dielom, ktoré je rozsypané, nedomyslené a uťaté niekde na polceste, čiže z neho nie je ani dobrá zábavná fantasy, ani dobrá „vážna“ fantasy. Ten výsledný pocit je naozaj skôr seriálový alebo možno útržkovitý, ako keby postavy vystupovali v nejakom scenári Dungeons and Dragons, kde sa posúvame medzi scénami a hod kockami rozhodne, ktorá z nepravdepodobných udalostí práve nastane. A tak sa raz babičke podarí zmlátiť tlupu lúpežníkov, ale vzápätí už nie, proroctvo hrozí strašlivými následkami, ale hod kockami spôsobí, že vyšumí do prázdna, božský tatko sa do ničoho nezapája, ale vlastne sa zapája až-až, a tak.

Potom to vyzerá tak, že niektoré scény sú len kulisami vtipných nápadov autorky (či skôr „Dungeons Mastera“?), iné sú skôr skratkovité (napr. všetky bojové scény, ktoré sú asi najväčšou slabinou knihy) a naozaj dobrých dejotvorných alebo rozumných scén, v ktorých sa aj udeje niečo, čo bolo predtým naznačené (resp. dokonca priam až doslovne povedané), je minimum. Mnohé kapitoly, dejové linky a myšlienkové prerody postáv sú také náhle a pôsobia tak náhodne, až to celkovo pôsobí podobne, ako keď deti na prvom stupni základnej školy ukončujú slohy štýlom „a potom sa zobudil s rukou v šerbli“. A my ostatní sa na tom asi máme zabávať rovnako dobre, ako tie deti samotné.

Lenže ono to vlastne až také zábavné nie je. Nevedieť zmysluplne ukončiť rozohranú dejovú linku, nevedieť napísať scénu, v ktorej postavy konajú rozumne (alebo aspoň v súlade s opismi, ako keď sa niekto pozrie do rozbúrenej vody a vidí v nej svoj obraz, alebo keď je torba plná zlatých mincí zrazu plná medenákov a strieborniakov), to sú chyby písania.

On ten humor je totiž naozaj „vážná věc“, ako hovorí klasik. Humorom sa nedajú zakryť nedostatky písania, šitie horúcou ihlou, nedomyslenosť, až priam akási lenivosť v myslení, ktorá vedie ku skratkám. Humor ich, práve naopak, dokáže ešte viac odkryť. Je totiž veľký rozdiel medzi scénou, ktorá bola od začiatku písaná ako humorná, kde sú veci od začiatku odľahčené a pritiahnuté za vlasy, a scénou, kde je cítiť, ako autor/ka nevie, ako z toho von, tak to skúsi obrátiť na srandu – to druhé takmer nikdy nevyjde. Je to podobné, ako keď v skutočnom živote chce niekto zakryť svoju neschopnosť alebo omyl tým, že povie, že to vlastne nemyslel vážne. Všetci vieme a cítime, čo dotyčný myslel, alebo nemyslel vážne, a vieme, či to bolo od začiatku tak alebo onak.

Humor preto musí byť poctivý, musí byť úmyslom autora od počiatku (aj keď sa autor tvári vážne, pri spätnom pohľade musí byť jasné, ako to myslel), musí byť dobre vystavaný, vypointovaný, musí byť dobre podaný, a ešte musí byť aj vtipný. Preto je také ťažké písať vtipné texty, preto nie je každý druhý úspešným stand-up komikom. Nedá sa za humor schovať, tváriť sa, že to celé bolo inak, a je to vlastne sranda, no tak čo, však na tom nezáleží. To je málo, neskoro a chybne, najmä v situácii, keď od čitateľa chceme, aby investoval svoj čas a energiu do príbehu, ktorý má skoro 400 strán, a neponúkneme mu žiadnu skutočnú katarziu, žiadne uspokojivé rozuzlenie, nijaký premyslený záver. Je pravdou, že Kailovo „prebudenie“ nepochybne má túto ambíciu, ale ide opäť len o snahu, ktorá skončila na polceste – ten „objav“ je totiž tak banálny, a funguje len v takých špecifických podmienkach, že je vlastne sám niečím nepodareným, a opäť raz vyznieva do stratena (hoci autorke by sa možno dali uznať zásluhy na tom, že sa o aspoň náznak pointy vôbec pokúsila).

Cesty hrdinov tak pôsobia ako rozbitý seriál, ktorého pointou je v zásade pomerne nepodarený vtip. Jednotlivé scény sú často skratkovité, nedostatočne prepracované, banálne, a snaha zachrániť to humorom nefunguje.

Čo je škoda, pretože niektoré izolované vtipy, nápady a dokonca aj detaily (dané tým, že autorka sa zjavne vyzná napr. v dobových kostýmoch, spôsobe života, a pod.), sú skvelé. Viem si predstaviť, že ak by si autorka dala záležať, tak by z tohto sveta dokázala napísať perfektnú a vtipnú poviedku, ktorá by nemala síce ambície prinášať veľké posolstvá na veľkom rozsahu, ale ani by to ničomu nevadilo. Najväčším nedostatkom tejto knihy je preto jej forma – to, že sa autorka pokúsila o román. Ak by to tak nebolo, hodnotenie by mohlo byť vysoké, pretože kratší a uvoľnenejší formát by autorke aj jej svetu nepochybne sadol viac.

Takto je však moje hodnotenie na úrovni 5/10, a naozaj mi je ľúto, že snaha autorky skončila takto polovičato.

Smeruje k situácii v slovenskej SF/F scéne ako takej. Považujem totiž za zvláštne, že diela, ktoré som z „modernej“ slovenskej SF/F čítal, akosi príliš často končia v polovici cesty, a rozmýšľam, čím to je. Prečo sa na Slovensku vydávajú priemerné a nedotiahnuté diela? Mám jednu hypotézu, ak dovolíte, a tá znie takto: Na našom malom „piesočku“, kde každý každého pozná, sa editorom a vydavateľom ťažšie robia zásahy do diela, ktoré by mu síce mohli len a len pomôcť, ale zároveň by znamenali naštrbenie vzťahov s autorom. A tak, pre „pokoj v dome“ editori a vydavatelia autorov, ktorých si vyberú, nedotlačia k tomu najlepšiemu, čo v nich je, ale uspokoja sa s akýmsi kompromisom, ktorý, v prípade Ciest hrdinov najlepšie vyjadrujú „vtipné“ (hoci podľa mňa skôr symptomatické) hodnotenia na zadnej strane knihy. Veľké mená svetovej literatúry o nás vôbec nepočuli, ale nám stačí, že Slovo Šaľanov povie „Ále, dobré to je.“ Mávneme rukou, chyby v textoch neopravíme, autorke nepovieme, aké úpravy by mohla vykonať, aby bolo jej dielo lepšie, a ideme ďalej. Síce nadávajúc, že sa slovenská literatúra málo číta a neoplatí sa vydávať nič neznáme, lebo si to nikto nekúpi, ale však čo už, toto je status quo, s ktorým sme sa naučili žiť... Namiesto toho, aby sme zo slovenskej sci-fi a fantasy, z nového a zaujímavého autora/autorky, či zo svojho vydavateľstva, spravili značku kvality, po ktorej budú ľudia radi siahať.

Úprimne by ma zaujímalo, či sa naše SF/F vydavateľstvá už pokúsili vydať niečo naozaj dobré. Niečo také, za čo by sa aj sám vydavateľ postavil, a odrazilo by sa to nielen na počte výtlačkov, ale aj na marketingu a nákladoch, ktoré do toho vydavateľ dá. Alebo stačí, že vydáme Červenáka a velikánov zahraničného fantasy, to nám zaplatí toner a benzín do auta, a ostatné diela sa už nejako polepia, aby to aspoň trochu ekonomicky vyšlo? Naozaj nám stačia takéto kompromisy? Pretože ja som presvedčený o tom, že v umení, ktoré by rado bolo kvalitné, kompromisy nemajú čo hľadať. Ale možno tam tá ambícia na kvalitu ani nie je, neviem...

Samozrejme, vyššie uvedená hypotéza je len mojou špekuláciou, a ako takú je možné ju bez ďalšieho odmietnuť. Zároveň si uvedomujem, že vysvetlení môže byť viac, vrátane toho, že zaangažovaní ľudia robia svoje maximum, a lepšie to robiť jednoducho nevedia, či dokonca toho, že je to kalkul, pretože priemer sa predáva lepšie, než niečo naozaj výnimočné (stačí sa pozrieť na čísla predajnosti Senzi Senzusu či Nového času).

Dlhodobo ale hovorím, že ak v našej malej a malebnej krajine nebudeme tlačiť na kvalitu, ak to budeme stále robiť „žeby dobre bulo“, ako sa v tejto krajine robí takmer všetko, a ak si pri tom ešte budeme aj dávať pozor, aby sme náhodou niekoho neurazili, tak nečakajme, že nám z neba spadne do lona kvalitná slovenská sci-fi a fantasy literatúra.

Držím slovenskej SF/F v tomto palce a Ivane Molnárovej Dubcovej želám, aby neprestala písať. Napriek tomu, že som totiž, ako je mojím zvykom, písal najmä o negatívach, spodné vody jej debutu ukazujú, že má talent, ktorý len čaká na to, aby ho niekto vytiahol na svetlo sveta a nechal ho poriadne sa rozvinúť. Ak sa nenechá znechutiť, myslím, že má na to, napísať v budúcnosti niečo naozaj vynikajúce.