Proti múru
Hľadáš mimozemšťanov tu, medzi nami, na Zemi?
Viktor často spomínal na to, ako začínal. Čo všetko musel prežiť, aby sa dostal tam, kam sprvu ani nechcel. Vtedy to bolo skutočne ťažké, ale v porovnaní s jeho postavením teraz to bola blažená nevedomosť...
- Ále, ja som vedela, že patríme k sebe, aj keď som ťa ešte nepoznala, - hľadal v jej zvodne zaľúbených očiach kúsok logiky.
- Prosím? Ako si to mohla vedieť, ako? - nechápavo i podozrievavo krútil hlavou.
- Ja som to vedela! Vedela som kam mám ísť, aby som ťa našla.
- To by som rád poznal tú príčinu?
- Nemysli si, že mi práve skončila oneskorená puberta. Tiež si neviem vysvetliť ako..., ale dosť často sa zhováram s čudesnými hlasmi. Odkiaľ? - pokrčila čelo, - neviem.
- Aké hlasy, čo to táraš! Kde by sa tu vzali akési hlasy. No..., hlasy, - ťapkal si po čele.
- Také nemelodické. Ako z fúkacej harmoniky. Stále dobiedzali:
„Choď tam a tam, nájdeš šťastie.“
- Mala som aj vízie, - zvolala naradostene. Presne som videla túto miestnosť. Farebné závesy, stoličky, ľudí, túto atmosféru... A tie hlasy neprestávali. Boli viac a viac doternejšie! Keď som raz bola v meste nakupovať, akurát pršalo..., teraz neviem či „náhodou," zablúdila som sem. Možno je to osud?
- Spomenieš si na tie hlasy? Aké boli? Mužské, ženské? Vysoké, hlboké...?
- Už neviem. Ako sme spolu začali chodiť, pripomínali sa stále zriedkavejšie. Už sa dávno neozvali. Určite chceli len moje šťastie, - pomrvila sa v jeho náručí.
- Tomu neverím! Hlasy! A prečo? - škrabkal si šiju. Hovela si v jeho objatí. Bola očividne šťastná a zaľúbená. Do neho! Alebo do jeho peňazí?
Ľudí stále nezaujímali dôsledky skleníkového efektu, a keď rozhlas zagarantoval na víkend teplé slnečné počasie, obaja sa zhodli, že pár dní strávia na chate pri jazere. Ono to vlastne ani jazero nebolo, ale melioračná nádrž a kto by sa chcel ovlažiť chladivou vodou, asi by zariskoval. Ale ľudia, ktorí boli odkázaní iba na takúto slabú náhradu estetiky, si zvykli. Každú chvíľu mali odísť, keď si ešte odskočil do samoobsluhy pre akúsi maličkosť.
- Ahoj, Viktor, - započul za chrbtom.
- Zdravím Ťa, Karmen. Nevideli sme sa, ...hádam aj sto rokov. Ako dlho si doma zo zahraničia?
- Chvíľu, ale čoskoro opäť odchádzam. Poď na kávu, - pozvala ho staršia dáma.
- Ale iba na chvíľu. Vyložíš mi tie tvoje karty?
- Ak máš záujem? Ale, veď tvrdíš, že čo nie je vedecky podložené nehodláš akceptovať.
- Áno, áno, ale len tak zo žartu...
- Prečo nie? ...aj keď nezvyknú klamať.
Dáma zaliala kávu, pripálila si dlhú cigaretu začala po stolíku rozkladať tarotové karty: - Je to akési hmlisté... Tu vidím v blízkej budúcnosti neúspech, tu zas čosi neurčité... Ale pozri sem. Had! Znamená zákerného a falošného človeka. Hneď vedľa teba. Blízka osoba... Máš priateľku?
- Mám. Ale toto by som nespájal práve s ňou, - gúľal očami.
- No, nie, nie... Nemusí to byť... Rozhodím ich ešte raz! ...had, ...zase had, a zase vedľa teba! Neviem, neviem... Buď na pozore!
- Aj keby tomu tak bolo, postavím sa proti osudu. Som dosť silný na to, aby som si poradil. Myslím, že budúcnosť máme výhradne „vo svojich rukách," a preto si verím!
- Daj mi ešte svoje nacionále, ...aj priateľkine, skúsim to cez numerológiu! Dáma začala rysovať špeciálne tabuľky a grafy, potom do nich vpisovala dátumy, spočítavala a odratúvala, porovnávala čísla, krútila hlavou.
- Ty máš za sebou mnoho životov, máš tu určitú, neviem čo to je, ...zámer, ale v podstate tvoja duša je pomerne vyspelá. Okolo sa točí dosť anjelov strážnych. Mal by si byť v podstate spokojný! A tvoja priateľka? Nedala si do tohto života žiadnu úlohu. Neviem načo sa vlastne inkarnovala? Je to divné, akoby tu „nemala čo hľadať"!
- Ďakujem Ti za ochotu, ale stav sa, že sa žiadna z týchto predpovedí nevyplní, - sebavedome si pritakával, snáď škodoradostne.
Číselká kilometrovníka na prístrojovej doske pokojne preskakovali a cesta naberala výletnú atmosféru. Vedľa Viktora, na sedadle spolujazdca, vyspevovala jeho priateľka, nevedomá nositeľka príšernej životnej lekcie. Nerozmýšľal nad ich harmonickým splynutím duší, len sa usmieval a pokladal sa za šťastného. Rozčarovanie prichádzalo so železnou pravidelnosťou vždy v noci, keď utíchla vrava a hektickosť bežného dňa. Ponáral sa do úvah nad vlastným cieľom života a dôvodom bytia ako takého. Nad vedľa spiacou družkou cítil, akoby práve teraz zatvoril knihu života a s privretím dosák obalu zostalo všetko vnútri, uväznené medzi stránkami príbehu. Akoby celý deň, aj s dotykmi jej nežných rúk, zaľúbených pohľadov a prerastených vzťahov, bol iba dejom na celuloidovom páse. Pozeral na lôžko priateľky, teraz už „len človeka!" Dokonca nepociťoval viac, ako akceptáciu neznámej dýchajúcej masy. Bolo to čosi úplne cudzie. Jemu cudzie! Obyčajne, aby na tieto pocity zabúdal, snažil sa prehnanou aktivitou unaviť do bezrozmýšľania, alebo niekedy siahol po fľaške. Hoci táto žena nebola prvou priateľkou, s ktorou si boli blízky, predsa to bolo vždy to isté. Uvedomil si, že čosi nie je v poriadku, a preto zúfalo hľadal pochopenie, či vysvetlenie...
Rozhodol sa vyhľadať Ariana, bývalého kolegu (a vtedy „ešte človeka"), pretože bol presvedčený, že za jeho trápením by mohla byť aj akási mágia. Poznal ho ako jediného, ktorý mal čo-to do činenia s ezoterikou, ktorý by mu nevysvetliteľné zážitky mohol vysvetliť, a ktorý by ho mohol pochopiť a pomôcť mu. Stále častejšie pociťovať životnú frustráciu, väčšie depresie, ťažšie prekážky...
Vedel o ňom, že píše, alebo minimálne písal, vedeckú fantastiku a jeho komentáre, pripomienky a poznatky sa dosť podstatne vymykali bežným chápaniam tohto sveta. Dokonca úchytkom čítal z jeho novo pripravovaného románu, ktorý si (akože) ledabolo nechal pohodený na pracovnom stole, kde ho zaujala názorová zhoda i orientácie. (Šokovalo ho neskoršie zistenie, že spomínaný rukopis nemal v danom čase a na danom mieste žiadne reálne opodstatnenie a bol tam, zrejme, len za jedným účelom. Ako spúšťací mechanizmus, aktivovaný v požadovanom čase, ktorý mal odštartovať strastiplnú cestu výchovy budúceho zástupcu hlavného koordinátora pre planétu Zem.)
Vošiel do kabíny telefónneho automatu a začal vyťukávať číslo. Bol nervózny, pretože sa nevideli už štyri roky a nebol si istý, či si Arian na neho ešte spomenie.
- Zdravím, tu je Reman, Viktor Reman... Možno si na mňa pamätáte, spolu sme...
- Jasné, že si pamätám! Veď sme kámoši! Čo môžem pre teba urobiť?
- Mám nejaké problémy a myslím, že by si mi mohol práve ty... Neviem už na koho sa obrátiť. Teda, keby si bol ...
- Prečo nie? Pre teba si nájdem čas! Počkaj pozriem do rozpisu služieb... Dohodli si stretnutie, zavesil slúchadlo a vzápätí mu prišla čudná celá situácia.
- Ten prístup... Po toľkých rokoch si ma predsa nemôže pamätať! A nakoniec, slúžili sme spolu len pár krát... A ako sám raz povedal, jeho ľudia vôbec nezaujímajú. ... aj sa tak choval, ...aj ku mne! Nie je predsa možné, aby si ma pamätal. Ja si nedokážem zapamätať ani čerstvejšie a výraznejšie známosti! (Po čase Arian potvrdil, že aj tento telefonický rozhovor bol dopredu zinscenovaný a cielený, že vlastne dohľadával Viktora on a nie naopak.)
Zostupoval po mramorových schodoch do príjemne vychladenej pivnice lacného lokálu. Neraz ho odtiaľto, po prehýrených večierkoch a bezuzdných pitkách vynášali, no aj keď boli podniky tohto druhu zariadené sporo, mal ich v obľube. Opatrne rozrazil hrubé dvere a vrútil sa do miestnosti. Ťahal za sebou aj dezorientovanú snúbenicu, až pokým nezastal pri Arianovi. Nedá sa povedať, že by stelesňoval ideál mužnosti: Výška asi meter sedemdesiat, postava mierne zavalitá, aj keď zdravá a silná, tuctové okuliare a robotnícke oblečenie. Vysoko nadpriemernú inteligenciu bolo možné ihneď pobadať v prvých vetách. Bol vynikajúcim rétorikom, špičkovým historikom, astronómom, technickým vedcom. Vo filozofii ani jediná trhlina, nijaké uhýbanie, či zlyhanie. Ak sa výnimočne rozhodol nejakému poslucháčovi venovať trochu času, tento okamžite vytriezvel z domnienok o priemernosti debaty. Obtiažne dešifrujúca, no špičková filozofia jeho prejavov dokázala zaujať natoľko, že sa stávala silnou drogou. Keby sa jednalo o kohokoľvek, alebo čokoľvek, nikdy sa neodchýlil od „zvrchovanej objektivity". Z vľúdnou tvárou mimo času, bol nepochopiteľnou sfingou.
Viktor bol v podstate dosť rozhľadeným človekom, ale nestalo sa mu, že by Arian nevedel odpovedať na hocijakú otázku, čo ho momentálne napadla. O všetkom rozprával zanietene a s profesionálnou terminológiou. A keď sa bavili o minulých storočiach, nepochopiteľne sa zdalo, akoby to všetko aj prežil. (Veď aj prežil! Dvadsaťpäť storočí! Dvadsaťpäť storočí riadil a usmerňoval náš vývoj. A pred ním ďalšie tisícročia jeho otec a pred ním zase starý otec. Aj keď sú to pre nás bohovia a majú božie prostriedky, dosiaľ nás „neusmernili“.)
- A koho si to doviedol? - nebola to irónia v jeho hlase?
- Moja snúbenica. Chceme sa vziať. Mám už svoje roky a tak...
- Á, chrobáčik! - bola to irónia, - musíš „niečo" prežiť chlapče!
- Prosím? Nerozumel som.
- Nič, nič, to ja len tak pre seba, - zahovoril. Z „chrobáčika“ vyrástlo poriadne bremeno, ktoré Viktor ťahal dlhé roky.
Rozhovor trval dlhé hodiny. Arian vysvetľoval Viktorovi, že ľudstvu sa jednoducho nedá pomôcť, nech to skúša ktokoľvek a koľkokoľvek, že dejiny ľudstva sú dejinami vojen, že situácia je prakticky neriešiteľná a že ľudia vlastne ani nestoja za to, aby za nich niekto bojoval. Viktor urputne oponoval, ale jeho argumentácia bola vždy zatlačená do defenzívy. Nechcel uveriť, že ľudia sú tak obmedzení a pomôcť sa im nedá. Spomínal na desiatky dobroprajných, vľúdnych, prívetivých a prajných...
Od toho dňa začal zápalisto hľadať „čistého" človeka. Bez postranných úmyslov, bez zištných dôvodov, bez prejavov bežného správania sa. Nenašiel! Snoril, skúšal, usmerňoval, dával šance. Napriek tomu nenašiel! Arian si Viktora neraz testoval, ako on vlastne berie tieto (pre ľudí nadprirodzené) záležitosti:
- Som členom jednej takej zvláštnej skupiny, vlastne ani neviem, ako sme sa poskladali..., - tváril sa, že nevie začať. - Pracujeme s tými najbizarnejšími záležitosťami, aké si určite nedokážeš ani predstaviť! Je to všetko také čudesné... Hovoríme si chalani, aj keď sme rôzneho veku, profesií a zamestnaní. Sú to ľudia od pätnásť do šesťdesiat. Profesori, robotníci, upratovačky a aj smetiar. Áno smetiar! Je smutné, že si spoločnosť takto váži inteligencie. A poviem ti, že odvádzajú skutočne dobrú prácu. Aj keď možno povieš, že by mohli byť niekde na vedeckých postoch, nesmiem sa im miešať do civilného života, aj keď som predseda skupiny a mám bohaté kontakty. A na ostatok sú dostatočne vyťažení aj tam, kde sú... Ale najprv ti musím povedať niečo dôležité! Nebude ti to príjemné, keď sa dozvieš, do čoho som ťa „namočil!“ Celá naša skupina je prísne monitorovaná. A teraz už aj ty! Okrem Štátnej informačnej služby aj... - ukázal prstom hore.
...pred pár rokmi sme odhalili jedného „progresora (mimozemšťana)!“ Dlho sme ho sledovali, až sme si boli istí. Vedeli sme, kde pracuje, kde býva... Samozrejme, aj on vedel o nás! Raz ostal v stave, kedy sa mu začala lámať bioblokáda. Zostal sčasti paralyzovaný a nebol schopný čeliť našej psychickej prevahe. Tak sme to využili a podrobili ho výsluchu. Mimozemšťan predvádzal vskutku jedinečné kúsky. Chodil po strope ako mucha, mysľou rozštiepal stoličku na milimeter presne dlhé a tvarovo rovnaké triesky, predviedol trojrozmernú projekciu... Chápeš? V našej dobe trojrozmerná projekcia! Prechádzali cez nás ľudia, autá... ...uhýbali sme sa, akoby niečo hrozilo... Celý rozhovor sa nahrával na audio a videopásky. Veľmi sme sa čudovali, keď sa z toho množstva materiálu nezachoval ani jeden záznam! „Rozhádzal" feritovú štruktúru každého jedného nosiča! A z celého, niekoľko hodín trvajúceho rozhovoru, si každý pamätal len útržky!
No tento prvý kontakt skončil nepredvídateľne tragicky. Do pol roka z celej dvadsaťčlennej skupiny prišlo dvanásť ľudí o život, ostatní o zamestnanie a nasledovali existenčné problémy. Keď padne chodcovi na hlavu balkón, alebo sa odtrhne z nákladného auta pneumatika a zabije jediného okoloidúceho v okruhu tristo metrov, sú to náhody? Takto, pre zmenu, zase „pracoval on!“ Z ôsmych čo zostali, siedmi prestali s činnosťou kvôli rodinám. Ja nikoho nemám, a okrem toho, je to pre mňa silnejšie ako strach zo smrti! Čo? „Vidieť za hranice!" Ten progresor, neviem či preto že zlyhal, odišiel na nové pôsobisko do Afriky. Viem kam, presne, ale zatiaľ som sa na nič neodvážil...
Viktor chvíľu sedel bez pohnutia, zrak sklopený ku stolu. Do rúk sa mu vlievala akási čudesná energia. Možno nevedomý všetkých rizík zvolal: - Ja mu zavolám! Zavolám mu! Daj mi číslo, číslo...
Arian sa len pousmial: - Nebude to také jednoduché, ale ďakujem!
Kto bol spomínaný progresor a kto je vlastne Arian?
Viktor by neveril, že za pár rokov, „po zasvätení" do Arianovej identity a poslania, sa jeho náhľady na ľudí a ľudstvo môžu zmeniť tak radikálne: - Čudujem sa ti, - vravel Arianovi, - že máš toľko trpezlivosti. Musel si za tie roky zistiť, že z ľudí nič nevychováš! Postupom času akurát vidno, ako odumiera biosféra a degeneruje populácia.
- Áno, je to tak. A to nespomínam enormné technické zabezpečenie a živú silu, ktorú máme na Zemi viazanú, - pripomenul Arian.
- Vyznieva mi to, a to ma udivuje, akoby si chcel povedať: Zabi nás!
Ale v Kódexe, na ktorý som prisahal aj ja, jasne stojí, že musíme život chrániť a rozsievať ho, nech je akýkoľvek a nie ho likvidovať! A v Galaxii ho nie je toľko, aby sa s ním mohlo plytvať!
Vysvetliť si Arianove konanie nebolo ľahké. Rozlišovať jeho zámery dalo veľa práce. Keďže bol schopný cestovať v čase nielen do minulosti, ale aj do budúcnosti a teda mohol dôjsť k následku skôr ako sa vôbec dostaví príčina, ťažko sa chápal jeho optimizmus a nadšenie zo zámeru tvoriť čosi nové. A celkovo náročne sa orientovalo aj v problematike času ako takého. Viktorovi tvrdil, že sa po prvý krát stretli na Inštitúte, čistou náhodou, keď počas vojenskej prezenčnej služby, spolu s desiatkami iných, zabezpečoval plynulý priebeh celonárodných volieb. O tom či tomu skutočne tak bolo... Totiž, nedá sa jednoznačne povedať, že prvých dvadsať rokov na Zemi sprevádzala Viktora slobodná vôľa. Ale ak je to pravda, tak iba podľa chronológie 4. rozmeru! Potom by to do seba zapadalo. Raz o tejto téme hovorili opäť:
- Nedá mi, aby som sa nevrátil k nášmu prvému kontaktu, - opáčil Viktor. - Došiel som k dvom hypotézam: Buď sme sa my dvaja poznali ešte pred mojím narodením, teda spolupracujeme oveľa dlhšie ako tieto pozemské roky, alebo na mňa „dozeráš“ minimálne od prvých dní môjho narodenia, keď si, čojaviem, napríklad obdržal zvodku mimoriadnych udalostí a tam figurovalo moje meno s príslušným segregačným kódom. ...ale viac sa prikláňam k prvej možnosti, lebo doterajšia absencia slobodnej vôle a zreteľná manipulácia by sa priečili jednak posvätnému Kódexu, a ako ťa poznám, aj tvojmu presvedčeniu. Vidím to asi takto: Situácia si vyžadovala nájsť človeka, najlepšie originál pochádzajúceho zo Zeme, ktorý je tu, na tejto planéte potrebný kvôli určitým záležitostiam. A aby si takého našiel, nechal si si vypracovať segregačný kód, ktorý neobsahuje len špecifikovaný genotyp, fenotyp a priebežnú anamnézu, ale aj také detaily, ako sú vlastnosti rodičov, miesto internácie, etnická príslušnosť, geopolitické umiestnenie...
Taký kód môže obsahovať aj päťdesiat miest, alebo aj viac, a povedal by som, že ...
- Nó, nemienim ti tu odkrývať naše postupy. Prejdi k niečomu inému,- lakonicky zrušil tému. Avšak v súvislosti s časom nebol priebeh debát vždy takýto pokojný. Živo si pamätá ako sa raz Arian rozčúlil tak, že začal vynášať ortiele smrti nad nič netušiacimi ľuďmi, akoby práve oni mali uhasiť jeho hnev. Možno sa v budúcnosti niečo stalo a on (Arian, ako pán času) dospel k jedinému riešeniu, k nezvratnému zásahu v minulosti (čo sa berie ako nezvládnutie času a celkovo aj špičkovej filozofie)! Aj keď Arianovo tajomstvo bolo pre Viktora odkryté, naďalej si musel žiť svoj „obyčajný“ život...
Večerné zore zalievali oblohu dočervena. Viktor bol z celého dňa poriadne zničený. Ráno nápor na gynekológii, poobede vyčerpávajúce rozhovory s rodinou budúcej nevesty. Vlastne k svadbe chýbal dôležitý predpoklad. Záchrana ešte nenarodeného života, a teda dva názorové protipóly: Zodpovednosť kontra ľahostajnosť. Skóre ostávalo dlho nerozhodné, no Viktorova rodina si bola od začiatku zajedno. Očakávali príchod bezbranného vnúčika z láskou, avšak nič nie je dokonalé. Rodina budúcej matky si plietla pojmy interrupcia s antikoncepciou a v rebríčku svojej mestskej morálky jej nepripisovala veľkú dôležitosť. Rozdrásané srdce neakceptovaného názoru budúceho otca dorazila vážne položená otázka „priateľky," akoby život u nej stál až niekde na druhom mieste: - A skutočne sa o nás dokážeš postarať?
Krach podniku a následné obmedzenie zdrojov nadštandartného životného štýlu, odkryl skutočné karty. Jeho „milovaná" mu maximálne cynicky ozrejmila, že ju vlastne za tie roky vôbec nepoznal. Vplyv západnej kultúry zasadil semeno zvrátenej logiky konzumnej spoločnosti... Svojím spôsobom ho mala rada, ale život, ktorý jej tak rýchlo ubiehal, ešte väčšmi. Boli dokonale odlišní, ich filozofie antagonistické. Ona vecistka, on intelektuál! Napriek tomu sa rozhodol, že ju naučí žiť. Vyčlenil si na to celý život. Chcel z nej vychovať hoci čo iné, „len nie človeka"! Najradšej by za minulosťou spálil všetky mosty, spil sa do nemoty raz, druhý raz a možno celý mesiac, kým sa všetky spomienky neutopia v alkohole. Nedalo sa. Zaväzovala ho budúcnosť a nechcel stratiť tvár sám pred sebou. Hodlal sa obetovať len a len kvôli synovi.
Dobre vedela, že sa dokáže o rodinu postarať. Zabezpečil bývanie, zohnal prácu, bral nadčasy. Ale asi nebol pre ňu dosť dobrý. A on?
Bolo mu jej ľúto. Nevedela ľúbiť nezištne, srdcom, nemal ju kto láske naučiť. Vlastná matka jej nemohla ponúknuť viac ako chlad. Ale koho súdiť za tento stav? Ju? Jej matku? Matku jej matky? Alebo dobu?
Je fakt, že takýmto ľuďom sa žije o poznanie ľahšie ako dobrým a citlivým, ktorí sa iba trápia. Tak čo je potom pre ľudí vlastne prijateľnejšie? Žiť ako zvery, alebo sa vedome likvidovať v slepej uličke ohľaduplnosti?
Po svadbe konzumný blahobyt vystrkoval pazúry čoraz častejšie. Hádky, urážky a podceňovanie robili spoločnosť každý deň. Po narodení syna sa situácia opäť o niečo zhoršila. Ekonomika rodiny adekvátne odrážala úbohý stav postotalitného režimu, chudoba sa ťahala do každého kraja, ale ľudia čo chceli žiť čestne, dokázali!
- Nedá sa povedať, že by som bol šťastný, ale uskromním sa! Na mne nezáleží, ale tí čo za nič nemôžu by nemali trpieť. Ja som zlyhal, som si toho vedomý, no dovoľ, aby mi syn vyrastal v úplnej rodine, - bezradne prosil všemocného Ariana o pomoc.
- Viem, že ho máš skutočne rád. Raním ťa však. Rodinu neudržíš! Syn ťa nakoniec nebude mať rád, to vieš, výchova matky. Je mi ľúto, ale nemôžem ti pomôcť... Predsa však niečo povzbudzujúce. Keď vyrastie bude „dobrý" v exaktných vedách! Aspoň nejaké zadosťučinenie...
- Je mi hneď ľahšie, keď viem, že mu bude skvele, aj keď bezo mňa.
- To som nepovedal. Garantujem ti však, že prežije plnohodnotný život! Viktor si okamžite spomenul na filozofiu z prvých Arianových lekcií, keď sa ho „veľký učiteľ“ spýtal: Čo je správne? Zachrániť jedného génia na úkor tisícok obyčajných, tuctových, alebo nechať padnúť nadpriemerného v prospech väčšiny?
- Samozrejme treba voliť menšie zlo! - okamžite odpovedal tak, ako by odpovedal každý, - ...ale ten jeden, keď vie pohnúť rozumom, možno dokáže zachrániť milióny!
- Správne! Musí byť vyškolený, aj keď výcvik bude mimoriadne náročný. Viktor pochopil, že ak on dokáže odsúdiť kohokoľvek v zastúpení nevyhnutnosti, mal by takisto prijať aj svoj údel bez výhrad a reptania, hoci by bol akokoľvek krutý. Nehodlal sa však s osudom úplne zmieriť, no ten ho vždy zrazil presne tam, kam potreboval. Neostávalo mu nič iné, len odovzdane znášať okovy nutnosti a prijať stratu syna...
Pre umocnenie dojmu práve pršalo. Nechcelo sa mu ísť domov, možno preto, že ho už nemal. Túlal sa mestom a sledoval ľudí na uliciach. Boli rôzni. Šťastní, roztržití, zachmúrení, uponáhľaní. Keď už bol unavený bezcieľnym križovaním, šiel tam, kde to ešte nedávno domovom nazýval. Otvoril dvere bytu a do vnútra ho vtiahla ukradnutá atmosféra. Po spoločnej svadobnej fotografii na stene zostala iba vyblednutá plocha, vyrabované zariadenie a na stole nedojedené jedlo zo včerajška. Zmieril sa s tým, že nie sú si súdení, no bol by sa s ňou trápil až do konca, aj keď bezúčelne, výhradne pre syna. Jediný on mu dával pocit hodnotnosti, jediný on ho potreboval, jediný on stál zo to. Ďalšia životná situácia, ktorú musí absolvovať je zatiaľ najťažšia a určite mu bude dlhé roky zbedačovať ducha.
Svojho syna uvidel asi po mesiaci. Keď vkročil do miestnosti, hral sa na obstarožnej sedačke. Maličký, no pre neho najhodnotnejší človiečik vo vesmíre, sediaci medzi porozhadzovanými hračkami a papierikmi od sladkostí. Zrazu sa jeho slabučká rúčka vystrela priamo k otcovi, ledva držiaca plechový parný valec. Zakrátko klesla dole, do zabudnutia... Boli veľmi málo spolu na to, aby si k nemu vytvoril citovú väzbu, aby si ho zapamätal. Viktor sťažka zadržal tlak sĺz. Zostal len chvíľu, no celý čas mal v hrdle hrču nespravodlivosti, bezmocnosti a osirelej spravodlivosti.
Zakrátko jeho „bývalá“ elegantne vymenila jedného celoživotného partnera za iného, „náhodou“ podstatne solventnejšieho. Presvedčila ho, že jedine ona stojí za povšimnutie a je tou najlepšou investíciou do budúcnosti. Ktovie akú argumentáciu použila, ale fakt je, že cieľa dosiahla, aj keď rozhodne „dobrou investíciou“ nebola. Plánovala, že ho o syna musí pripraviť za každú cenu. Bojoval čestne, ale súdna prax bola voči mužom diskriminujúca a mimoriadne zdĺhavá. Omnoho originálnejšie sa, pre spád udalostí, prejavil jej nový druh:
Bolo pár minút pred polnocou a okolie nepríjemne tmavé. Kráčal neosvetlenou ulicou a rozmýšľal nad úlohami v práci, ktoré sa neustále kopili a zaberali mu všetok voľný čas. Nikde nebolo živej duše, iba tenký polmesiac pomáhal s orientáciou v priestore. Ako vychádzal do mierneho stúpania, zbadal, že sa pred jeho chalupou, kde teraz čerpal nové sily, pohybujú akési tmavé siluety. Zdalo sa mu to ihneď podozrivé, najmä keď si uvedomil, že je účastníkom aj takých káuz, ktoré by sa niekto mohol pokúsiť riešiť i fyzickou konfrontáciou. Nevedel, či sa má o seba obávať, ale pre istotu sa rozhodol, že sa pokúsi prejsť inou cestou, aj keď o niečo dlhšou. Vrátil sa späť asi sto metrov a zahol na chodník popri cintorínskom múre. Zborenou trhlinou na západnej strane sa prešmykol medzi hroby, a keď prechádzal vedľa krížov, utvrdil sa v tom, že nie mŕtvych, ale živých sa treba báť. Obišiel pascu a hodlal sa na ňu pozrieť z opačnej strany. Obratne preskočil ohradu neďaleko od domu, dopadol medzi stromy a kríky parku, prikrčil sa a splynul s tieňmi vegetácie. Ihličie pichalo do tváre a strach burcoval adrenalín, ktorý nútil k obozretnosti. Nezostal však v anonymite. Miesto, kde sa nachádzal ešte pred chvíľou, už prečesávali tmavé postavy. Absolútne ticho bezvetria skresľovalo určenie vzdialenosti zo zvukových vnemov. Zákerné kroky prichádzali z každého smeru. Boli všade. Vpravo, vľavo, vzadu. Pud sebazáchovy mu zavelil ústup a imperatív prežitia vlieval silu do nôh. Predieral sa stromami a bodľačím, vybehol na cestu a utekal hnaný obavami a strachom...
Vrátil sa späť do prázdneho bytu, plného bolestivých spomienok. Odetý a obutý prešiel rovno do obývačky, siahol po fľaši a zvalil sa do kresla. Logol si poriadny dúšok koňaku, potom druhý, tretí...a začal zvažovať: - Ako je možné, že ma „nedostali?“ Už druhý krát..., a stačilo tak málo...
Vedel, že raz bude slúžiť Arianovi, a teda že by mal určite „prežiť“ aj čosi takéto. Ale zároveň si uvedomoval, že pokiaľ si na seba nedá pozor sám, ľahko sa môže stať, že by čas pokým ho Arian nepovolá, mohol, prípadne, stráviť aj na invalidnom vozíku, alebo inak, viac či menej fyzicky poškodený. Učil ho, aj takýmito spôsobmi, zvládať životné situácie, rozmýšľať nad príčinami, dôsledkami, odvetnými akciami a zo všetkého si brať ponaučenia.
- Zastreliť! Anihilovať! Pochytať jedného po druhom a povešať!
Chamraď jedna, háveď nevydarená! - klial celú hodinu. ... - Čo ich rodiny? Urobili tak veľa, že by mali za to zomrieť? Nie sú to prísne tresty? Pokiaľ to bolo v rámci môjho „výcviku,“ akože asi aj bolo, situácia by sa rozhodne menila! A čo ak by som sa v hneve, keby som už mal tú moc súdiť, dopustil chyby? Nezvratnej chyby! Jednoznačne by to nebolo s chladnou hlavou. Treba, skutočne ešte treba, pár rokov, ako vravel Arian! ...ale toto si predsa nemôže dovoliť nikto! Nikto! „Radikálne“ to v budúcnosti zohľadním! Ešte sa budete diviť novým zákonom! Naučíte sa, aj keď pod korbáčom, poriadku! ...v krvi sa zrodí človek! Nový človek! Konečne nový!... Naveľa sa uspokojil, že urobil najlepšie čo mohol, keďže sa nezačal mstiť okamžite.
(V tomto názore sa utvrdil aj po nejakom čase, keď sa omylom dostal do podobného incidentu v mexickej štvrti Los Angeles a ,„bohužiaľ,“ nebol už len adeptom svojho predurčenia...
Kráčal tmavými ulicami a vôbec si nevšímal okolie. Mohol si to dovoliť, pretože bol dokonale „istený“ energetickým poľom, aj keď takéto prostredie, samo o sebe, vzbudzovalo ostražitosť. Bolo chybou, že nepostrehol, ako ho sleduje niekoľko tmavších výrastkov z miestneho gangu. Netrvalo dlho a došlo ku konfrontácii dvoch diametrálne odlišných možností. Domnelá sila kolektívu povzbudzovala a „chlapci," ako už toľko krát, povyťahovali nože. Určite sa nezamýšľali nad tým, či je to z núdze, zo zúfalstva, alebo to už patrí k imidžu chudobného sveta. Ale Viktora už dávno nezaťažoval súcit so všetkým biednym, a preto sa ani neobťažoval s prekladom, a len tak v rodnej reči, za pomoci mimiky a gest, tlačil vyhrocujúcu sa situáciu do autu. Zakrátko najmenšieho a zjavne aj najjedovatejšieho zo skupiny prešla trpezlivosť a jeho predčasná iniciatíva zapríčinila chybu, ktorá sa pre všetkých skončila až príliš fatálne. Nehodlal dať drzému a nechápavému cudzincovi žiadnu šancu a plánoval s ním skoncovať okamžite. Zahnal sa a pichol ho do srdca tak chladne, akoby to ani nebolo srdce ľudské. Avšak žiadna krv nestriekala a chlap stál naďalej bez ujmy, pevne a neochvejne ako predtým. Všetci sa preľakli až do špiku kostí a mrazivá predtucha čohosi strašného ich nanešťastie nesklamala...
Viktor zaškrípal zubami, zovrel päste a v zlomku sekundy si z každého asociála vytiahol osobné segregácie. Zistil, že ani jeden z nich nikdy nikomu nebol na osoh a to isté sa dalo očakávať aj v budúcnosti. Otočil sa a „pokojne“ odchádzal preč. Vedel čo musí urobiť a urobil to! V podstate ani nemal inú možnosť... Po troch krokoch sa všetci šiesti zvalili na zem ako podťatí a skôr ako dopadli, boli mŕtvi. Ani neskôr, keď sa k príčine mal vyjadriť súdny lekár, bezradne krčil ramenami. Čo sa stalo? Kto vie...
Ako sa vzďaľoval z miesta incidentu, padla mu na nos veľká kvapka kondenzovanej vody. Mrholilo. Mechanicky zablúdil zrakom nad seba a v okne na druhom poschodí ošarpaného domu uvidel mladú a krásnu Portoričanku. Triasla sa od strachu z toho, čo práve videla a čomu práve nerozumela. Začal pochybovať, či sa neprenáhlil. V každom prípade, bola to už minulosť. Stala sa a korekcie času si pri podobných epizódkach, aj keď išlo o život človeka, nemohol dovoliť. Začal si vyčítať, že zase niečo zbabral a zase niečo musel. Musel odísť nepoznaný!
...na zaslizenú dlažbu chodníka čosi dopadlo. Dopadla tam, do kaluže krvi, tá mladá žena z druhého poschodia, ale namiesto krásy sa jej na tvári zjavil strach...)
No jednako, po akomkoľvek zdôvodnení, či analýze, táto bezohľadnosť človeka voči človeku v ňom trhala všetky nitky spájajúce ho s minulosťou. Aj keď cítil za sebou ohromnú silu, stále neveril v zázraky, čo by ho chránili pred slabomyseľným besnením človeka. Bolo rozhodnuté, že na Zemi sa musí vtesnať do pozemských zákonov. Vie, že s tým nič neurobí, ale keď raz bude iných súdiť on, tieto skúsenosti mu budú najlepšou učebnicou. Určite sú na nezaplatenie, no radšej by ich oželel. Mal proti sebe silného súpera, ktorý vedel nájsť správneho sudcu, čo mu pravdu poprekrúca podľa objednávky. Bolo teda dopredu jasné, že ak snáď po rokoch odlúčenia uzrie syna, bude pre neho určite cudzím človekom. Vzdal to. Nevydržal nápor v zápase s osudom? Dá sa s ním vôbec súperiť? Pochopil, že ak by sa chcel vzoprieť, rozbil by si hlavu o nepreniknuteľný múr predurčeného.
U Ariana si vyhradil právo na satisfakciu. V synovej „poslednej hodine,“ pri smrteľnom lôžku, mu všetko vyrozpráva. On, večne mladý muž v plnej sile, starcovi na márach, jeho synovi. Tomu, ktorý nemal to šťastie, alebo nešťastie, trápiť sa na tomto svete snáď večne. Uverí?
- Vidíš, a na tomto nám odchádzajú najlepší progresori zo Zeme! - posťažoval si Arian a myslel pri tom na prílišnú väzbu k rodine.
- Keď prídu po sto-dvesto rokoch z misie domov, pri plnení povinností to ubehne veľmi rýchlo, čo nájdu? Hroby otcov zarastené hustými trsmi trávy, na mieste krížov vysoké brezy, v hline kosti synov, vnukov a pravnukov, o ktorých ani nevedeli. Nepoznajú tu vlastne už nikoho a zisťujú, že zostali sami, úplne sami v celom vesmíre. Je to už pre nich cudzí svet a cudzia Zem! Cítia, že sem už nepatria. Prenasledujú ich výčitky, že opustili vlastných, že nikdy viac nezažijú materinský cit, skutočnú lásku k deťom a detí k nim, že ich patriotizmus nenachádza odozvy. Vtedy sa práve jedincom vášho druhu rúca celý hodnotový systém, a nenapĺňa ich ani náš, pre vás, „dokonalý" svet. Dokáže ich to duševne úplne rozorvať, až do nepoužiteľnosti. Priveľmi lipnete na predkoch i potomkoch! U nás dominuje spolupatričnosť k celku. Ja osobne mám vyše stošesťdesiat detí a nepamätám si ani všetky ich mená. Celá spoločnosť sa stará jeden o druhého. Také city ako u vás nie sú pestované, pretože my sme si priateľmi všetci. Ale dokážem to pochopiť, že v každodennom odcudzení potrebujete aspoň ostrovček istoty a pochopenia, aj keď veľakrát neúmyselne imaginárneho.
- V nás je tiež dosť citu! Možno ho treba len nájsť. Určite nie sme len surové zvery! - bráni Viktor vlastných.
- To je pravda, „len hľadať akosi neviete!"
Prežil už toho dosť, ale teraz je to o niečom inom. Zostáva iba pár rokov, aj keď najťažších, aby sa úspešne „vyučil" za progresora, a aby mohol odísť z tejto cely s názvom Zem! Ale stratil teda svojho prvorodeného definitívne? Musel zvládnuť túto ranu osudu ako skúšku, ktorou by vyhovel náročným kritériám pre progresorov? A čo by asi mal urobiť správny progresor? Uzavrel by túto epizódu racionálne a pokúsil by sa zabudnúť na svoju minulosť „človeka"? Má potlačiť v sebe všetko ľudské? Veď aj on je človek! Čo z neho zostane, ak v sebe zadusí aj poslednú iskru humanity, ohľaduplnosti a zhovievavosti? Bude lepší ak kvôli nemu budú trpieť nevinní?
Ale on chce byť progresorom! Najlepším z najlepších (aspoň v rámci druhu)! Je to jeho život, ktorý našiel vďaka učiteľovi a zároveň priateľovi Arianovi.
- Všetci si museli zaslúžiť „prísť k nám!" - vraví Arian.
- Koľkí po celom svete prešli mukami koncentračných táborov, rôznymi politickými, náboženskými, či názorovými perzekúciami a čakali na zadosťučinenie celé desaťročia! A dostalo sa im ho! Ale boli aj takí, a to v celej histórii, ktorí nechceli opustiť rodnú hrudu. Samozrejme, nebol to hocikto, čo dostal možnosť... Všetko špičkoví myslitelia a vedci. Radšej volili smrť doma ako vážení a nezabudnuteľní, akoby sa mali stať terčom pohŕdania v iných svetoch. Váš druh nemá v Našej galaxii ktovie akú dobrú povesť, teda čo sa týka intelektu. Vo filozofii je situácia o niečo lepšia, ale že by ste boli nenahraditeľní, povedať sa nedá..., - zapálil si cigaretu a sňal z nosa okuliare, - tie už so mnou prešli... Sú už relikviou. Keby začali rozprávať, všetci tu mlčíme..., - usmial sa a snáď sa nad tým čo povedal, aj zamyslel.
Viktor sa do rodného mesta vrátil až po desiatich rokoch. Celý ten čas pracoval pre Ariana a ani si neuvedomil, ako rýchlo dokážu roky ubiehať. Videl veľký a zaujímavý svet, ale tentokrát ho to ťahalo iba za jediným cieľom, za jedinou citlivou spomienkou...
Kráčal po asfaltovej ceste k veľkej budove s novou fasádou. Mala nekonečne veľa okien a všetky boli vyzdobené papierovými kvetmi, holubicami a štandardami. Zastavil pri bráne do školského komplexu a dôkladne si obzeral celý areál. Niečo sa zmenilo, niečo pribudlo. Bol pekný deň, slnko hrialo, určite nebol nikto zlej nálady. Zazvonil zvonček a spoza stien začal doliehať sporadický hrmot, ktorý vyústil do permanentného hurhaja malých i veľkých školákov. Najprv jednotlivo, potom celými húfmi, hrnuli sa zo školy a míňali ho celkom bez záujmu. Zbadal ho vo dverách, ovešaného školskými potrebami. Ako sa blížil, hromadili sa mu v srdci obavy a skľučujúce napätie. Pôvodne sa mu chcel postaviť do cesty a všetko mu vysvetliť, ale potom sa nezmohol vôbec na nič. Hľadel ako ho míňa jeho syn, ten, ktorý mu tak neuveriteľne chýba. Celkom bez záujmu pokračoval ďalej, až kým nezmizol za najbližšou zákrutou. V zlomku sekundy pochopil, že musí začať celkom inak a pripravené fotografie si založil späť do vrecka saka. Stál tam ešte dlho, bez pohnutia, hľadiac iba jedným smerom...
O ďalších dvadsaťpäť rokov:
- Pane, pane! Prepáčte mi, že vás obťažujem, ale nedá mi, aby som vás nepožiadal... Som docent Gilet z tunajšieho fyzikálneho ústavu a už viackrát som si vás všimol. Priznám sa, že som si vás mýlil s mojím priateľom Adamom, tak veľmi sa podobáte. Práve tento víkend organizujeme večierok na počesť Adamových štyridsiatich narodenín a rád by som vás tam uvítal. Bude to pre neho určite veľmi nezvyčajný darček... Prídete?
- No, viete, momentálne som dosť..., ale nakoniec prečo nie? - zobral pozvánku a čítal: ...Ing. Adam Reman si Vás dovoľuje pozvať na ...
Celý život je jeho tieňom. Bol pri každom jeho úspechu, či neúspechu, životných skúškach, radosti i trápení. Teraz sa sním stretne zoči-voči! Má klamať, alebo konečne povedať pravdu?
Prišiel, ako sľúbil. Nervózne zatlačil zvonček a dvere sa zakrátko otvorili: - Kde si bol Adam a prečo zvoníš? Alex ti volala. Je už na letisku, zober si... Aj keď tu nikdy nebol, poznal každý centimeter. Často si prezeral holografickú projekciu synovho života, a preto presne vedel, čo má kde očakávať. Vošiel teda do priestrannej obývacej izby a zastal na tri metre od Adama. Všetci stíchli a sledovali, čo sa bude diať.
- To je neuveriteľné! - povedal ktosi.
- Veď som vám vravel, že je to celý on, - vraví Gilet.
- Dovoľte, aby som sa predstavil, - zafrázoval Viktor, - volám sa Vik..., hm..., ...Vincent. Tu pán Gilet ma oslovil, a tak, ako som sľúbil, teda že prídem, a ...
- Poďte a sadnite si u nás, Vincent! Môžeme vás tak oslovovať? Ja som tiež Adamov kolega z ústavu. Adam, vcelku zábavný človek, strnulo stál a v hlave mu klokotali absurdné myšlienky. Viktor chvíľu všetkých mentálne monitoroval, ale potom od toho upustil a nechal čas plynúť bez akýchkoľvek zásahov .
- Tak vy ste Vincent!? - vraví Adam, - mohli by ste byť pokojne mojím mladším bratom. Akoby som to bol ja spred pätnástich rokov. Musíte mi porozprávať o sebe a o svojej rodine! Ako sa volá váš otec, kde bývate, čo robíte, ...a tak. Možno máme niečo spoločné. Viktorovi nerobili legendy žiaden problém, avšak niekedy sa mu stávalo, že si ich pletie s pravdou: - Som polovičná sirota. Teda, otca som nikdy nepoznal. Matka hovorí, že skôr ako som sa narodil odišiel do zahraničia a nedal o sebe viac vedieť. Ja chodím po svete tiež ako samostatný novinár, no a prispievam, kde sa dá. Reportáže, glosy, fejtóny, sem-tam nejaká fotografia...
- Zaujímavé, máme podobné osudy. Aj mňa otec opustil. Mal som neskôr síce nevlastného, ale nie je to ono. Fakticky, pretĺkam sa životom sám. Ešte, že mi praje. Predstavte si, dvakrát som vyhral v lotérii. Aká náhoda! Neviem či je to vďaka prozreteľnosti, ale doštudoval som a teraz sa mám celkom dobre. ...Neurazíte sa ak vám navrhnem tykanie? Som síce od vás starší, ale bol by som rád, pripomínate mi totiž mladosť, - natiahol ruku.
- Ale áno, budem rád, teda Vincent, - po štyroch desaťročiach ho opäť získal. Síce, nie celkom, lebo musel zaprieť sám seba, ale príde čas, keď ani pravdu už nebude treba skrývať. Aj keď nasledujúce obdobie patrilo k tým najkrajším, po siedmych rokoch musel prerušiť kontakty. Takto sa pokúšal zakryť dlhovekosť, ako jeden z „nedostatkov“ jeho rehoľného života. Maximálne desať rokov na jednom pôsobisku, maximálne desať rokov s tými istými ľuďmi. Neexistovali výnimky a neexistovalo vyjednávanie. Ani k ženám, ktoré ho tak priťahovali, si aj z uvedeného dôvodu nechcel, a ani nemohol vytvárať plnohodnotný vzťah. Boli tu tiež priepastné rozdiely v ponímaní „jeho“ sveta a sveta, v ktorom žili ostatní. Zato sa aj snažil len o nezáväzné a krátkodobé známosti, ktoré by ho k ničomu neviazali a nečinili ho za nič zodpovedným. Dokonca ani v Galaxii, navzdory tomu, že sa tam ľudia nášho druhu dožívali až okolo stodvadsať rokov a zrelá päťdesiatnička mohla úspešne konkurovať tridsaťročnej kráske zo Zeme, si s touto „slabinou“ nevedel dlho poradiť.
Po mnohých rokoch:
Dvere nemocničnej izby sa otvorili a do vnútra vstúpil muž v čiernom dlhom kabáte. Na posteli ležal deväťdesiatdvaročný starý muž, ktorému znateľná arytmia srdca vymedzovala posledné hodiny. Prichádzajúci pozrel na hodinky a prehovoril: - Teda, len dve hodiny! Pritiahol k posteli stoličku a sadol si vedľa pacienta bez pohybu. Chvíľu sa pozeral na jeho životom zvráskavenú, ale pokojnú tvár, potom mu sňal kyslíkový náustok a vytiahol z boľavých rúk infúzie. Starec sa onedlho začal dusiť a kŕčovito mykať, ale muž mu hneď chytil ruku a mocne ju stisol. Telo okamžite uvoľnene kleslo do bieleho lôžka, obličaj sa vyjasnila, oči otvorili.
- Ako sa máme pán profesor? ‒ prehovoril mäkkým hlasom.
- Čo to so mnou robíte doktorko? Alebo ste už smrť?
- Nie, nie som lekár, ani smrť.
- Tak kto, synak?
- Chcel by som vám..., toľko toho povedať, a mám tak málo času! Starec už čakal na smrť, a tak mu konečne mohol povedať to, čo mu chcel povedať celé desaťročia. Čímsi ukázal do prázdneho rohu izby a spustil trojrozmernú projekciu. „Zhasínajúcemu“ človeku sa začala, v životnej veľkosti a na dosah ruky, pred očami hýbať už dávno zabudnutá minulosť.
- Pozrite pán profesor! Tu ste sa narodili, ...tu ste bývali. Toto je vaša nebohá matka a toto otec, teda biologický otec, - starec zaškúlil.
- Potom sa vaše cesty s otcom rozišli. Ale nemohol za to! Bola to akási daň, ktorú platil nielen za seba, - starec pomaly, ale predsa začal chápať. - Tu je vidieť, čím všetkým musel prejsť, kde všade sa trápiť! Ale odmena prišla. Hľa, tu teraz býva, toto je jeho rodina, jeho vilka,... s veľkými oknami, bazén, okolo zeleň, šantiace deti... Áno, to zatiaľ chápe, ale ...čo tá červená obloha, a tamto, akoby svietili dve slnká, jedno je väčšie, druhé menšie... Čo je to za plechový kontajner pri tej jeho vile?
- Tento kovový kolos je jeho osobná loď. Deltos triedy A. Má dolet síce len dvadsaťtisíc svetelných rokov a na plný zásobník preletí ani celú galaxiu, ale tam „kde býva“ je to štandard a má ho skoro každý! - opäť urobil gesto a začala sa zobrazovať nová séria hologramov. - Ale tento, tento deltos používa pri práci. Iná mašinka! Dá sa s ňou zbrázdiť celý vesmír krížom-krážom a ani sa nezahreje... No, a tu, tu je jeho pracovňa...
V kúte sa potom ešte mihali všakovaké príšery, megalomanské stavby, neobsiahnuteľné diaľavy, prírodné úkazy a mužove úspechy i neúspechy... Starec sa ešte veľa vypytoval a vždy sa mu od tajomného muža dostalo ochotnej odpovede. Vysvetľoval zanietene, akoby chcel celý život vtesnať do niekoľkých ostávajúcich okamžikov.
Ale sekundy boli neúprosné a ľudská schránka na posteli vydýchla naposledy. Bezvládna ruka ovisla a zvedavé, už nevidiace oči prenikali izbou ako výzva, túžba i pokora zároveň. Muž sa načiahol po signálnom zvončeku a vzápätí do izby vrazila zdravotná sestra:
- Kto ste a čo tu robíte? Čo je s pánom Remanom?
- Reman, Viktor Reman! - vyťahujúc zo saka doklady, div že jej legitimáciu neprilepil na nos. Hrubo vytlačený červený nápis „Lekárska komora - Inšpekcia“ sestru okamžite schladil.
- Dnes ráno dostal, podľa záznamov, infarkt. Čudujem sa, že s takým srdcom žil tak dlho! Mal veľké problémy, a rodina nie a nie k zohnaniu. Ale akoby na niekoho čakal. Vy ste zrejme príbuzný! Je to váš otec, alebo starý otec?
- Nie, je to môj,... syn..., - a v kútiku oka sa mu zaligotala slza.
scriba
Diskusia
draculin
Hm,tak toto sa mi uz pacilo viacej ako prva poviedka.Hlavne preto,ze toto uz bola "poviedka" - nie len vycuc akcie :) A inac..fakt slusne napisane.. Niektore casti mi nejak uplne nesadli..akoby pismena a slova nesedeli so zvyskom textu (napr. vestica na zaciatku,niektore casti s preskakovanim casu..), zakladne obuchane klise (ludia-vojny-zli,zli ludia). Uf,v praci sa mi nejak tazko sustreduje,tak si to este necham prejst hlavou a skomentujem zmysluplnejsie :)
20.10.2006
Hm,tak toto sa mi uz pacilo viacej ako prva poviedka.Hlavne preto,ze toto uz bola "poviedka" - nie len vycuc akcie :) A inac..fakt slusne napisane.. Niektore casti mi nejak uplne nesadli..akoby pismena a slova nesedeli so zvyskom textu (napr. vestica na zaciatku,niektore casti s preskakovanim casu..), zakladne obuchane klise (ludia-vojny-zli,zli ludia). Uf,v praci sa mi nejak tazko sustreduje,tak si to este necham prejst hlavou a skomentujem zmysluplnejsie :)
20.10.2006
m3
bolo to fajn, hlavne tá druhá časť, jak sa to rozbehlo, po tej svatbe a tak ...Ale, mám radšej poviedky kde to má nakoniec nejaký slušný zvrat.Len to.
26.10.2006
bolo to fajn, hlavne tá druhá časť, jak sa to rozbehlo, po tej svatbe a tak ...Ale, mám radšej poviedky kde to má nakoniec nejaký slušný zvrat.Len to.
26.10.2006