V miestnosti zostalo úplné ticho. Všetci sa nepokojne obzerali okolo seba, ale nikto si neuvedomil, čo sa vlastne stalo. Netrvalo dlho a v priestore sa začala šíriť nervozita a strach, ktoré len z časti prerezával jemný oblak cigaretového dymu. V tom sa otvorili dvere, v ktorých sa zjavila postava akéhosi cudzinca. Vstúpil do miestnosti a s prekvapeným výrazom v tvári sa rozhliadal po miestnosti pozorujúc akoby skamenené postavy sediacich ľudí.

Blackwood je malé, takmer opustené mestečko ležiace pod horami, v ktorom dokonca nie je ani pošta, kino, ako to býva vo väčších mestách, iba zopár drobných obchodíkov a ešte skromnejšia kancelária miestneho šerifa. Pred niekoľkými rokmi sa cez mesto prehnal hurikán a zničil takmer všetko, čo mu stálo v ceste. Mnohí obyvatelia preto opustili svoje domy dúfajúc, že nájdu nejaké pokojnejšie miesto na druhej strane hôr. Ale nie len hurikán naháňal ľuďom strach. V poslednej dobe sa začali diať čudné veci. Nikto nemal ani len tušenie, čo sa deje, ale niekedy mali pocit akoby ich niečo zvnútra ovládalo, vnucovalo hrôzostrašné predstavy, ktorým sa nijako nedalo ubrániť. Stalo sa to už takmer každému. Medzi ľuďmi sa začalo povrávať, že to má niečo spoločné s chlapcom, ktorý sa pred dvoma rokmi stratil v hustom tmavom lese a odvtedy ho už nikto nevidel.

Niektorí aj napriek tomu v Blackwood zostali.

Naraz akoby sa všetko v okamihu pominulo a v malom hostinci, ležiacom uprostred mesta, zavládol opäť ruch. Cudzinec pomaly pristúpil k hostinskému. Cítil, ako si ho všetci obzerajú. Hranice mesta už dlhší čas neprekročila cudzia noha. Neboli totiž zvyknutý na návštevy a každý, kto sem zavítal, bol podľa nich blázon alebo zablúdil.

"Dobrý večer, mohol by som sa tu niekde ubytovať, prosím?"

Majiteľ hostinca zostal prekvapene stáť bez pohybu a uprene hľadel niekde do rohu miestnosti.

"Je tu nejaký hotel alebo motel, prosím?", spýtal sa znovu cudzinec , pričom mierne zvýšil hlas.

"Ale áno ..., prepáčte", ospravedlnil sa , "na konci ulice na pravej strane stojí malý hotel, tam sa môžte ubytovať".

"Ďakujem ..., dám si kolu, s ľadom", dodal cudzinec.

"Prepáčte, že sa pýtam, ale k nám do mesta v poslednom čase nechodieva veľa turistov. Smiem vedieť, čo Vás sem privádza, pán ...?"

" Smith, Frank Smith.", pohotovo reagoval cudzinec a podal mu ruku.

" Vitajte v Blackwood, Mike Roberts, rád Vás spoznávam."

"Dopočul som sa, že sa tu dejú zvláštne veci. Veľmi ma to zaujalo a tak som sa rozhodol navštíviť toto miesto."

Frank si nevšimol žiadnu reakciu na svoju odpoveď . Možno to už nikoho neprekvapilo. Nikto si nebol istý, či je to skutočnosť alebo zlý sen. Chvíľu sa ešte zhováral s Mikom zisťujúc nejaké skutočnosti, ktorých by sa mohol zachytiť. Medzitým sa hostinec pomaly vyprázdnil. Iba vzadu zostal sedieť starec, o ktorom si všetci myslia, že je čudák. Frank si všimol, že ľudia z hostinca sa nenápadne vytrácajú. Hneď, ako vstúpil sa mu čosi nezdalo. Mal pocit akoby sa v momente, keď vstúpil dnu, zastavil na okamžik čas.

Obzerajúc sa okolo seba si všimol prikrčenú postavu starca, sediaceho v tmavom neosvetlenom rohu nad pohárom škótskej.

"Kto je ten starec?", spýtal sa potichu Frank, nespustiac z neho oči. Pripadal mu totiž veľmi zvláštny. Niečo mu na ňom nesedelo.

" To je na dlhšie rozprávanie, " odpovedal Mike.

V tom starec zodvihol hlavu a obrátil sa smerom k nim. Frank rýchlym prudkým pohybom odvrátil hlavu od starca a prekvapene sa pozrel na Mika so zvláštnym výrazom v tvári.

" Ľudia vravia, že je to čudák, žije v malom domčeku na kraji lesa, ale veľa toho nenahovorí," dodal Mike a vlhkou handrou začal utierať veľkú mramorovú dosku.

" Myslím, že už pôjdem, dovidenia zajtra."

" Dovidenia a veľa šťastia..."

Frank sa vydal hľadať hotel, ktorý mu odporučil Mike. Cesta, po ktorej kráčal, je najväčšou v Blackwood. Ale aj napriek tomu mu pripadala pustá, akoby po nej roky nikto neprešiel. Kráčajúc smerom, ktorým ho poslal majiteľ hostinca, pozorne sledoval všetko okolo seba. Väčšina domov bola opustená, len kde tu sa svietilo. Na prvý pohľad mu mestečko pripadalo pokojné, až príliš pokojné. A práve to ho znepokojovalo. Na konci ulice zahliadol väčšiu budovu s terasou. To bude asi ten hotel, pomyslel si, a mierne zrýchlil chôdzu. Keď prišiel pred vchod, zastavil sa a chvíľu si ho obzeral. Bola to staršia trojposchodová budova, na prednej strane vedľa vstupných dverí, nad ktorými visel nápis "Hotel Wood", vyčnievala terasa so štyrmi stolmi a niekoľkými stoličkami. Ani teraz Mikovi neušlo, že je tu akýsi podozrivé ticho. Stále mu to vŕtalo v hlave, pôsobilo to desivo, ako vo filmoch. Chvíľu váhal, či má vojsť dnu alebo nie, ale nakoniec prekonal svoje predstavy a vstúpil do hotela. Všade prázdno, vírilo mu stále v hlave, keď ani vo vstupnej hale na mieste recepčného nebolo nikoho. Čo sa tu vlastne deje, spýtal sa v duchu a pristúpil k recepcii.

" Haló, je tu niekto?", spýtal sa neistým hlasom, obzerajúc sa okolo seba.

" Pekný deň prajem, môžem Vám nejako pomôcť?", znela odpoveď na Mikovu otázku od mladého správcu hotela, ktorý práve schádzal dolu po širokých schodoch, pokrytých pekným červeným kobercom.

" Dobrý deň, chcel by som sa u vás ubytovať, máte niečo voľné?" Frank vedel od majiteľa hostinca Mika, že hotel je už dlhé mesiace prázdny, a že aj napriek tomu je v prevádzke, ale bol zvedavý, ako na to mladík zareaguje. Ten zostal zaskočený, nevedel, čo mu na to povedať. Po chvíľke sa však spamätal a prešiel za recepčný stôl.

" Nemusíte sa obávať, hotel je totiž prázdny. Veľmi dlho prázdny," povzdychol si mladý muž a niečo si pritom zapisoval do akéhosi notesa. Potom zodvihol hlavu a pristúpil k Frankovi.

" Prepáčte, rád by som sa predstavil, som Mark Collins, majiteľ hotela."

" Teší ma, som Frank Smith," usmial sa a podal mu ruku.

" Ubytovať sa môžete, na ako dlho chcete a zadarmo," dodal , "ale všetko ostatné si musíte zabezpečiť sám. Myslím, že mi rozumiete."

" Áno, pravdaže, to by nemal byť problém, som vám zaviazaný."

" To nestojí za reč, ale jedna vec ma zaujíma. Čo Vás priviedlo sem do Blackwood?"

" Nuž, nie ste jediný, koho to zaujíma. Ani sám neviem, ale dopočul som sa, že sa tu dejú zvláštne veci a vlastne to je dôvod, pre ktorý som tu."

" Hmmm, to je zaujímavé, máte pravdu, niečo na tom bude, ale čo, na to ešte neprišiel nikto. Snáď budete mať viac šťastia. Ale ak Vám môžem poradiť, dávajte si pozor, hlavne v lesoch, sú zradné. Pokiaľ budete potrebovať pomoc, rád Vám pomôžem, nájdete ma v hoteli."

Frank bol rád, že konečne stretol niekoho "normálneho".

"Ďakujem, som skutočne rád, že Vás spoznávam. Ak by Vám to neprekážalo, mohli by sme si tykať, čo vy na to?"

" Prečo nie, v poriadku. Takže ak chceš, vyber si izbu, vybaľ sa a potom sa môžme pozhovárať pri poháriku whisky," navrhol Mark.

" Ok, vezmem si izbu nad vchodom a o siedmej sa zídeme v bare."

" Fajn, tu máš kľúče a o siedmej sa stretneme v bare, tak zatiaľ ...," dodal Mark a odišiel niekam von.

Frank vzal zo stola zväzok kľúčov s koženou kľúčenkou, na ktorej bolo vyrazené v kruhu :"Vitajte v hoteli Wood" a v strede slnko nad stromami, a šiel pomaly do svojej izby.

Vsetky hotelové izby sú rovnako zariadené štýlovým nábytkom pripomínajúcim stredovek. Frank si chvíľu obzeral nábytok a pristúpil k oknu, aby sa rozhliadol po ulici. Hneď ale zistil, že toho veľa neuvidí, pretože po oboch stranách vyčnievali vysunuté múry vedľajších izieb. Otočil sa, aby si mohol lepšie prehliadnuť izbu. Šlo skôr o apartmán.

Koniec prvej časti.