Blížil som sa k ďalšiemu rázcestiu. To snáď nie, pomyslel som si, no hneď som si uvedomil, že sa musím rozhodnúť rýchlo, pretože tu inak strávim rozhodovaním sa vľavo alebo vpravo, veľa drahocenného času. A čas, to bolo to jediné, čo mi chýbalo. Tie čudesné zvuky, ktoré ma prenasledovali od chvíle, čo som vstúpil do lesa, boli každou minútou silnejšie. Praskanie konárov a šuchot lístia bol stále zreteľnejší a ten zvuk mi intenzívne prenikal do hlavy. Bolo to, akoby mi ňou prechádzalo tisíc tenkých ihiel a pribúdali ďalšie a ďalšie. Bolesť, ktorú mi spôsobovali, sa stávala takmer neznesiteľnou. Pociťoval som prudkú nevoľnosť, akoby som upadal do bezvedomia. No nestalo sa... Zrazu to všetko pominulo a pomaličky som prišiel k sebe. To sú isto nejaké zvieratá potulujúce sa po lese hľadajúc si nejakú potravu, pomyslel som si, ale prečo sa tie zvuky blížili práve mojím smerom??? To mi vôbec nešlo do hlavy, skôr mi to naháňalo strach. Nedokázal som si to nijako vysvetliť aj napriek tomu, že som v živote zažil veľa podobných vecí. Naučil som sa v takýchto situáciách vedomie strachu si absolútne nepripustiť a myslieť na niečo, čo by odpútalo moju myseľ od reality, ale zároveň dovolilo podvedome, či skôr inštinktívne vnímať realitu. Vnímať to, čo sa dialo a čo v poslednom čase začínalo byť pre mňa neovládateľné, až nezvládnuteľné... Vľavo, musíš ísť vľavo...ozval sa vnútorný hlas... Ten hlas som tak veľmi potreboval počuť. Dodal mi istotu a pocit, že sa stávam opäť pánom situácie a už mi nič nehrozí. Počúvol som ten hlas a bez najmenších pochybností som pokračoval. Tak veľmi som sa mýlil...

S vedomím, že to bude o chvíľu minulosť a v poradí už x-tý zlý sen, ktorý som hravo zvládol, vydal som sa ďalej. Po pár krokoch som zastavil a aj napriek tme, v ktorej nebolo vidieť ani na krok, som sa rozhliadal okolo seba. Zmocnil sa ma pocit, že niečo nie je v poriadku. A ako vždy, ani tento krát to nebolo inak. Pocit nesklamal. To ticho, ktoré nastalo, bolo najstrašnejšie v mojom živote. Nepokojne som sa otáčal dookola, snažil som sa rukami niečo nahmatať, získať orientáciu. Zistiť, kde vlastne som, prečo tu som, čo sa vlastne deje. Lenže, čím viac som to chcel, tým viac sa mi to vzďaľovalo a postupne som upadal do zúfalstva. Zrazu som stratil zem pod nohami a začal som padať niekam do prázdna. Nedokázal som vôbec ovládať svoje telo, ale bol som si celkom istý, že kričím na svet okolo seba, do čiernej prázdnoty a pritom mávam rukami i nohami v snahe udržať rovnováhu. Všetko bolo také rýchle a trvalo len zlomok času. Potom však už nebolo vôbec nič...

Poručík miestnej polície bol na mieste nehody v priebehu niekoľkých minút. Zaparkoval svoje auto na okraji cesty smerujúcej na západ a strácajúcej sa v tmavom lese. Čosi ešte povedal svojmu asistentovi a potom vystúpil z auta a prehliadajúc si miesto, šiel priamo za lekárom, ktorý tu už na neho čakal.

„Dobré ráno pane, nezdržím vás dlho, je to jasný prípad. Ten mladík musel letieť ako blázon...,“ začal s výkladom lekár a pohľadom mu naznačil, aby si dobre všimol brzdnú dráhu končiacu až pri prerazenom ochrannom zábradlí...

„No a potom... ... ...“, pokračoval s ústnou rekonštrukciou a poručík počúval a robil si občas poznámky do svojho diára...

...vodič športového auta dostal na ceste číslo 86 v dôsledku neprimerane vysokej rýchlosti v pravotočivej zákrute šmyk, prerazil ochranné zábradlie a zrútil sa do 50 metrovej priepasti. Silný náraz ho pri náraze vymrštil cez predné okno a po dopade na dno priepasti utrpel smrteľné zranenia.

Koniec správy.

Ďalší zbytočne vyhasnutý život mladého človeka, pomyslel si...