Poludňajšie slnko mi pálilo chrbát a oslepovalo ma lúčmi, odrážajúcimi sa od okolitého bieleho piesku. Položil som tehlu na jej miesto a zohol som sa po ďaľšiu. Bol som strašne unavený a práca ešte zďaleka nebola hotová. Nasledujúcu tehlu som na múr skôr hodil než položil.

Zrazu sa mi zachcelo skončiť s touto dlhou a nezmyselnou prácou, zhodiť jednoducho všetky tehly na zem, zakričať, kopnúť do múru a rozbiť ho na kusy a potom bežať kamsi preč, preč z tejto strašnej púšte niekam, kde niet odporného bieleho piesku a kde netreba nič stavať. Už som ani nevedel, ako vyzerá normálna príroda. Obzrel som sa dookola, ale nič okrem piesku som neuvidel. Bol som tu len ja, múr a Krovaj, ktorý ho staval z druhej strany.

"Povedz mi, Krovaj, prečo tu vlastne neustále len staviame?" opýtal som sa náhle.

"Neotravuj, Pekar, povedal som ti to už najmenej stokrát, tak sa netvár ako hlupák."

Vedel som to práve tak dobre ako on, ale práve teraz sa mi chcelo vypočuť si znovu ten zvláštny príbeh, o to zvláštnejší, že sa stal práve nám dvom a tak som ho opäť poprosil:

"Ale, Krovaj, mňa to stále baví počúvať, pretože je to jediný príbeh, ktorý poznáš."

Krovaj ma poznal natoľko dobre, že vedel, že ho neprestanem prosiť, kým mi ten príbeh nepovie znovu a preto začal rozprávať, neustále ukladajúc tehly.

---

"Kedysi dávno žili ľudia pokojným životom a v mieri pracovali na svojich poliach. Občas niekde vypukla vojna, ale to sa stávalo veľmi zriedkavo.

Raz však kohosi napadlo zmeniť tieto tradície a zjednodušiť si život. Zozbieral si armádu a zaútočil ňou na nič netušiacich ľudí. Takto sa bez práce ľahko dostal k potrave a keď už nič nezostalo, prešli do ďaľšej osady.

Mnohým sa to samozrejme nepáčilo a bránili sa. Väčšina z nich však zahynula a tí zvyšní sa k vojsku radi pridali. Nakoniec, prečo nie? Po ľahko vyhratých bitkách mali všetci vojaci peňazí aj jedla, koľko potrebovali.

Tak sa začali mnohí pridávať k vojsku a vznikali stále nové armády. Zrazu ich bolo tak veľa, že museli začať bojovať aj proti sebe. Malé armády sa zjednocovali do väčších a boje sa stali omnoho tvrdšími. Niektorí ľudia odmietli bojovať a chceli naďalej pracovať na poliach, ale tí padli medzi prvými.

Polia boli opustené a pôda udupaná vojskami, takže keď prišiel čas úrody, nevyrástlo ani stebielko. Vojaci nemali čo jesť a tak ktosi navrhol desivé riešenie. Každý deň sa armády stretli na dohodnutom mieste, bojovali proti sebe a potom zjedli porazených vojakov. Nakoniec ostali na svete len dve obrovské armády, ktoré každý deň bojovali. Takto prešiel celý rok a nič nemohlo túto situáciu zmeniť. Nič, čo by bolo v ľudských silách.

Preto sa Boh na ľudí nahneval a poslal na zem Vietor Zmien.

---

Vietor prechádzal krajinami, rozmetával zvyšky armád a zarovnával trosky miest so zemou. Na miestach, ktorými prešiel, ostávala úrodná pôda a preto sa tam mnohí vojaci rozhodli prísť, postaviť si domy a začať zase pokojný život. Lenže ako by takýto život mohol byť odplatou za ich zločiny? Vietor Zmien sa každý deň vracal a ničil nové domy, v ktorých zahynuli všetci odvážlivci.

Vietor prišiel zo severu a postupoval k hlavnému mestu bývalej veľkej ríše. Väčšina obyvateľov sa odsťahovala, keď o ňom počula. A ostatní s hrôzou utekali, keď bol Vietor nablízku.

Zostali sme tam len my dvaja, kľačali sme v chráme uprostred mesta a prosili Boha o pomoc. A Boh nás vypočul a dal ľudstvu nádej. Prikázal nám do večera postaviť na vrchole chrámu ďaľšie poschodie. Keď sme ho postavili a schovali sme sa v ňom, prišiel Vietor. Bol však úplne iný ako v ostatných mestách. Priniesol množstvo bieleho piesku, ktorým zasypal celé mesto.

Keď sme ráno vyšli von, chrám bol zasypaný a z piesku okrem nášho poschodia vyčnievali len zvyšky veží. Pristavali sme ďaľšie poschodie a v noci prišiel Vietor znovu. Tentokrát nebolo okrem nášho poschodia vidno nič. Odvtedy musíme každý deň postaviť nové poschodie a v noci Vietor zasype staré. My z Božej milosti pri stavaní nestarneme a preto musíme naveky stavať, aby sme tým zastavili Vietor Zmien. Keby sme jedného dňa nové poschodie nepostavili, zasypalo by nás a potom by Vietor zasypal celú zem."

---

Kým Krovaj dorozprával, takmer sme dokončili dnešné poschodie. Čas nám pri príbehu ubehol naozaj rýchlo. Príbeh mi dodal nové sily i dobrú náladu. Sám som si to už nepamätal, muselo sa to stať veľmi dávno, možno pred stáročiami. Jediné, čo som si pamätal, bola stavba veže, na všetko dávno predtým som zabudol.

Odhadoval som, že tu staviame už asi sto rokov, ale naisto som to nevedel ani ja ani Krovaj. Nakoniec, keby sme to vedeli, bolo by nám to zbytočné. Veril som tomuto príbehu tak, ako som veril všetkému, čo povedal Krovaj. Veril som tomu, že naša práca má zmysel a že svojím stavaním zachraňujeme milióny ľudí.

Rozmýšľal som o tom, či ľudia o nás vedia a či vedia, akú obeť im prinášame. Dúfal som, že áno. Predstavil som si veľké mesto plné šťastných ľudí, uprostred ktorého stojí socha Pekara Veľkého a tisíce ľudí idúcich okolo, ďakujúcich mi a dúfajúcich, že nikdy neprestanem stavať. A ja nesklamem ich dôveru a budem stavať a stavať...

Dnešné poschodie bolo teda dokončené a my sme vošli dovnútra a pevne zavreli dvere. Postavil som sa k oknu a očakával som Vietor. O niekoľko minút som ho uvidel. Vietor Zmien vyzerá nádherne, hoci je strašný. Najprv sa na okraji tmavnúcej oblohy zjaví biela bodka, ktorá stále rastie a rozširuje sa až zaberie celú polovicu obzoru. Náhle je vzduch plný bieleho piesku, ktorý sa vznáša, víri a potom začne padať. Padá pomaly niekoľko minút a potom je vzduch znovu čistý. Vietor mizne v diaľke. Keď potom otvorím dvere, ku ktorým som musel pred chvíľou vyliezať po tehlách, trčiacich z múru, môžem rovno stúpiť na čerstvo napadnutý, hladký piesok.

---

Keď som nasledujúce ráno vyšiel von, neveril som vlastným očiam. Zobudil som rýchlo Krovaja a ten bol prekvapený rovnako ako ja. Po čerstvo napadnutom piesku kráčal oproti nám neznámy človek. Krovaj sa tváril podozrievavo, ale ja som sa rozbehol oproti neznámemu. Bolo na ňom vidno, ako je rád, že nás našiel. Pribehol k nám a povedal:

"Tak ste predsa tu a ja som si už začínal myslieť, že tie reči o vás sú iba rozprávky."

"Ako vidíš, nie sú, cudzinec," povedal Krovaj nepriateľsky a už milšie doložil, "Čo od nás chceš?"

Potom povedal cudzinec tých niekoľko osudných slov:

"Nepochybujem, že viete, s akým cieľom prišiel Vietor Zmien na zem. Mal zničiť niekdajšie dve mocné armády, ktoré bojovali proti sebe. Najprv zničil jednu z nich a vyčistil polovicu krajiny. Potom sa dostal do stredu ríše, kde ste ho vy dvaja zastavili. Ďalej však dejiny pokračovali tak, ako ste to zrejme ani netušili.

Na svete teda zostala ešte jedna armáda, ktorej veliteľ sa bez boja zmocnil celého sveta. Vojaci nemali proti komu bojovať a vrátili sa k životu svojich predkov. Znovu začali obrábať zem a bývalý veliteľ sa stal diktátorom.

Tak je to dodnes. Ľudia trpia pod útlakom, z ktorého sa nedá dostať, pretože po diktátorovej smrti nastúpil jeho syn a po ňom nastúpil jeho syn, atď. Toto všetko ste spôsobili vy tým, že ste zastavili Vietor v polovici krajiny, takže nemohol vyčistiť celú ríšu. Všetci ľudia vás za to preklínajú, nechajte teda Vietor dokončiť jeho dielo!"

Krovaj sa opäť zamračil a povedal:

"Nevymýšľaj si, ty klamár, mňa neoklameš! Aj keby si mal pravdu, ľudia by nás nepreklínali, lebo vždy je lepšie žiť pod diktátorom, ako nebyť. A len my sme zadržali Vietor, preto nás ľudia budú navždy velebiť."

Cudzinec bol navidomoči veľmi rozčúlený, že ho Krovaj obvinil z klamstva a začal sa brániť posmeškami:

"Tu máme znalca! Ak to nevieš, ty odborník na dejiny, tak Vietor sa zastaví len vtedy, keď bude vyčistená celá krajina od vojakov. A dnes už by zasypal len diktátorov palác, lebo tam sú posledné zvyšky starých zbraní a potom by sa rozplynul a nikdy by už neprišiel. Lenže vy ho nenecháte dokončiť jeho poslanie a preto prichádza každý večer opäť."

"Ale prečo nám to neprišiel nikto povedať?" spýtal som sa zdesene, "Veď my sa tu márne trápime už niekoľko desiatok rokov pre nič za nič. Prečo ste nám nič neoznámili?"

"Málokto je ochotný riskovať svoj život len pre staré povesti a ja by som sem tiež nikdy nebol prišiel, ale odsúdenému je už všetko jedno a preto som sa rozhodol obetovať svoj život pre dobro všetkých. A keď zasype diktátorov palác, možno aj ja nakoniec dostanem milosť."

"Tak počkaj, nerob zo mňa hlupáka," ozval sa opäť Krovaj, "Keď si bol odsúdený, ako si potom mohol ísť sem? Konečne som sa presvedčil, že si vymýšľaš."

"Tak vy ani nepoznáte náš systém," unavene si vzdychol cudzinec, "Koho odsúdi diktátor na smrť, tomu nikto nepodá ani kúsok chleba, nedá mu ani krčah vody a ktokoľvek ho môže zabiť. Preto som išiel radšej sem a riskoval život. A ja vás za celé ľudstvo prosím, prestaňte stavať vežu, prestaňte zadržiavať dejiny. Nikto ich nemôže zadržať večne!"

Nemal som ani čas premýšľať nad tým, čo neznámy povedal, lebo Krovaj sa do neho hneď pustil:

"To nemôže byť pravda. Priznaj sa, že ťa posiela niekto, kto si želá zničenie ľudstva! Priznaj sa!" kričal už ako zmyslov zbavený.

Aj cudzinec sa rozplamenil:

"Si šialenec! Nechceš pripustiť, že si celý život robil niečo zbytočné. To ty si tyranom, lebo kvôli tebe ľudia nemôžu žiť šťastne!"

"Lenže ja nemôžem riskovať osud ľudstva pre rozprávky, ktoré si si kľudne mohol vymyslieť."

---

To už si všetko dôležité povedali a nasledovala len prázdna hádka. Obomi rukami som si zapchal uši, pretože som ani trochu netúžil vedieť, čo všetko budú na seba ešte kričať.

Skončilo sa to rýchle. Najprv dopadlo niekoľko úderov. Potom Krovaj zdvihol z múru nebezpečne veľkú tehlu a zahnal sa ňou na cudzincovu hlavu. Ten ho nečakane bodol nožom, ale svojmu osudu sa nevyhol. Tehla mu prerazila lebku.

---

A zrazu bolo po všetkom a konečné rozhodnutie zostalo pre mňa. Nevedel som, čo ďalej, ale bol som si istý, že sám by som už dnešné poschodie postaviť nestihol. Naposledy som sa obzrel na smutnú stavbu a odišiel som preč.

Biela rovina zdanlivo nemala konca, ale asi o hodinu som pocítil, že svah pod mojimi nohami sa mierne, ale čoraz viac nakláňa. Ešte niekoľko minút som takto kráčal, ale zrazu som sa šmykol a začal som nezadržateľne padať nadol strmým sypkým svahom. Hlava sa mi zakrútila a stratil som vedomie.

---

Keď som sa prebral, ležal som na úpätí veľkej hory z bieleho piesku. Na jej vrchol nebolo možné dovidieť. Predo mnou sa týčili veže mesta. Stretal som ľudí, ale moje oblečenie bolo tak nápadné, že ma hneď chytili stráže a odviedli do paláca.

Diktátor ma považoval za svojho poddaného a prísne ma vypočúval, ale ja som sa mu len stále smial do tváre, lebo ma ohromne zabávala myšlienka, že za dve hodiny bude po tomto meste, aj po diktátorovi.

Nakoniec som diktátorovi objasnil, kto som a odišiel som. Teraz ma už stráže nezadržiavali. Za mestom som sa obzrel a videl som tie známe biele bodky, ktoré zasypali celé mesto. Ale Vietor už ďalej nepokračoval, a rozplynul sa nad mestom. Cudzinec mal pravdu a ľudia budú konečne žiť ako ľudia majú žiť.

---

Ponorený do svojich myšlienok som prišiel do najbližšej dediny, kde obyvatelia tiež pozorovali zánik mesta. Bol som zvedavý, o čom budú rozprávať a tak som sa tváril veľmi nenápadne.

"Sme slobodní," kričal jeden, "Diktátor je navždy preč. Mali by sme to ísť oznámiť do všetkých dedín!"

"Prečo by sme im to mali oznamovať?" namietal druhý, "My sme tu tesne pri sídle diktátora a vždy sme najviac trpeli. Prečo by sme im mali pomáhať? My máme predsa najväčšie právo stať sa novými vládcami."

---

Niektorí začali tlieskať, iní sa rozbehli po zbrane, aby mohli svoje právo vysvetliť aj tým menej spokojným.

Staré zvyky teda predsa prežili. Nepochyboval som o ich úspechu a Krovajova i cudzincova smrť sa mi náhle zdali zbytočné. História sa vždy opakuje a žiaden Vietor to nezničí, že vládnuť je ľahšie ako pracovať.

Boh mal vyničiť celé ľudské plemeno, alebo nemal urobiť nič, polovičatá robota sa nikdy nevypláca.

---

Otočil som sa a pobral som sa k bielej hore. Tam bol svet, v ktorom som prežil väčšinu svojho života plný dobrých úmyslov, ktoré možno boli zbytočné, ale prinášali mi pokoj, ktorý som teraz tak veľmi potreboval. Mesiac mi osvetľoval cestu v bielom piesku a ja som sa začal škriabať nahor.

Nevedel som, či doleziem až na vrchol, ale vlastne mi to bolo tak trochu jedno. Moje myšlienky mierili aj tak oveľa, oveľa vyššie.