Rezervácia

Sorry, ale zase opisy a zase nelichotivo, ale skuste citat aj medzi riadkami.
Filmová história scifi
V poslednom roku skúšobného obdobia (na zaradenie sa do štruktúr ASC) Viktor čoraz viac preciťoval diametrálne odlišnosti sveta, v ktorom momentálne žil a sveta budúcnosti, po ktorom tak veľmi túžil. Často premýšľal, kedy bude konečne vedieť, či vyhovel a uvedomoval si, že je to jeho jediná možnosť, pretože brány na ceste späť, do bežného života, sa pred ním definitívne uzavreli. Príliš sa vzdialil všednému životu a to už vlastne tak dávno, že začal predpokladať, že sa s týmto poslaním už narodil. Na zemi sa cítil ako v cele, no lepší zajtrajšok bol, žiaľ, stále v nedohľadne. Potreboval načerpať síl so stretnutia s niekým, kto mu rozumie, a tak opäť kontaktoval Ariana. Doteraz ho má pred očami, ako proti nemu kráča obyčajný človek v ilegalite totožnosti a prišlo mu ľúto, že všetci okoloidúci nestoja v pozore a nevzdávajú mu úctu, ktorá mu právom náleží. Aj keď je P1 (najlepší progresor, číslo jeden), najradšej by ho zastúpil na tejto nevďačnej planéte a odbremenil od takejto ubíjajúcej záťaže. Prichádzal odkiaľsi z periférie mesta a Viktora hneď napadlo, že pravdepodobne neprišiel pozemskou dopravou. Po zvítaní sa presunuli do hlučnej kaviarne, aby ich rozhovor nemohol nikto odpočuť a počas pomerne krátkeho stretnutia ho Arian vlastne navádzal na ďalšie oporné body študijného plánu, ktoré bude neskôr on „spracovávať" celé mesiace...
- No, povedz, mal by si to srdce? - Viktor ukazoval na dievča.
- Myslíš to pätnásťročné?
- Má minimálne osemnásť. Strácaš prehľad.
- Áno, máš pravdu, má osemnásť a tá druhá devätnásť, - nespúšťal z mladých žien zrak. Potom ukázal na tú staršiu a chladne povedal:
- Za desať rokov u nej zistia rakovinu, nebude to najlepšia partia. ...počkaj, napichnem sa priamo na hypotalamus... Obe dievčatá boli vskutku vyzývavo nádherné a človek, vedomý si načasovanej tragiky, by neprajné prognózy rád ignoroval.
- Aké mladé a nevinné, - Viktor si ich zastal.
- Čo? Tá mladšia by ťa mohla učiť! Viem, je to irónia, no keby som taký nebol, nevydržím medzi vami ani týždeň. ...ani s bioblokádou! Áno, je to tak, Zem je najťažšou civilizáciou v Galaxii. No, ja síce hovorím civilizácia, ale... Ťažko, veľmi ťažko je vás vtesnať do hraníc tohto pomenovania. Často počúvam výčitky, že vás obhajujem príliš. Nepáči sa to najmä Rixanom, ktorí by vás najradšej vyhladili a ver mi, že to nie je žiadny problém. Stačí na to šesť lodí, stredných bojových krížnikov, ktoré zaujmú okolo Zeme presnú geostacionárnu polohu, a z ktorých bude na planétu pôsobiť šesť širokopriestorových lúčov. Desať minút trvá monitorovanie, desať kontrola s prípravou, desať samotná akcia a do polhodiny sa stratí, bez vedľajšieho pôsobenia, ktorýkoľvek druh a v akomkoľvek množstve! Z človeka by len zostali odevné zvršky a päť kilogramov prachu, ktorý vietor ihneď rozfúka na všetky strany. Aj keď viem, že by za týmto rozhodnutím stála polovica Galaktickej rady, Quassarania, Rixania, Remarania, Kombrania, a už to je nadpolovičná väčšina, pýtam sa všetkých: Teraz? Keď sme už do vás investovali toľko prostriedkov...?
Sedel na rozpálenom lunárnom kameni a hľadel pred seba, do hustej, všetkým prestupujúcej černe. Prvýkrát čakal tento pompézny fenomén prírody, ktorý nie je dopriaty hocikomu. Konečne začal z hustej tmy, akoby z ničoho, rásť v nekonečnej diaľke pred ním, belasý okruštek. Fascinovane hľadel na určite vždy rovnaký, a predsa určite nikdy neopakovateľný úkaz. Práve vychádzala Zem... Keď sa nabažil, postavil sa a odkráčal k deltosu, pred ktorým postával Arian a pofajčieval „pravé pozemské:“ - No, poď, je čas! Nemali by sme sa oneskoriť, keď nás čakajú s večerou, - zavtipkoval. Viktor zastavil a ešte raz sa otočil: - Predsa je to nádhera!
Do štartu im zostávalo necelých desať minút a autopilot už začal odpočítavať čas a robiť analýzy stále prichádzajúcich koordinátov. Loď sa musela vyhnúť všetkým satelitom, vesmírnym staniciam a sondám v celej slnečnej sústave, až pokiaľ sa nenapojí na Generálny galaktický navigačný systém. Pokiaľ sa sám nenaučí základom pilotovania, bude musieť lietať výlučne s automatom, alebo pod dohľadom jeho osobného výcvikového koordinátora. O cieli cesty, planéte Zgar, doteraz iba počúval, no teraz sa sen stal skutočnosťou a jeho už čakal úplne iný život. Už sedeli v kreslách, keď autopilot hermeticky uzavrel prielez deltosu, aktivoval klimatizáciu, zrušil osobné energetické polia posádky a vzniesol loď nad mesačnú krajinu, odkiaľ nehlučne „odplávala" medzi miliardy hviezd.
Ani si neuvedomil koľko času ubehlo, keď sa ocitli na okraji sústavy, za OOrtovým mrakom. Po niekoľkých miliónoch kilometrov začali míňať systémy demodulátorov, meničiek frekvencií, rušičiek ASC a hneď ako prešli za ochranné pásmo sa autopilot zosynchronizoval s Galaktickým navigačným systémom. Loď začala zrýchľovať na päťdesiat percent rýchlosti svetla a pripravovala sa na presun v čase, veď Zgar bol vzdialený vyše päťdesiat svetelných rokov a už ich očakávali. Dokiaľ nevstúpili do časopriestorového kanála, zazrel niekoľko ozrutných trailerových lodí, ale i zopár menších, zrejme osobných, či hliadkových člnov. Nepomyslel by si, že už tak blízko Zeme je takto rušno!
- Aj v Galaktickej rade sú humanisti čo hovoria, aby sme vás prijali medzi seba, - povedal mimovoľne za letu Arian. Aby sme k vám prišli oficiálne a darovali, napríklad, technológie gravitického pohonu. Je tam takých blahovoľných skutočne dosť, ale ja vravím: „Len cez moju mŕtvolu!" A prečo? Nenechám si predsa Galaxiu zasviniť niečím takým, ako je váš druh! Aspoň zatiaľ nie! - pozrel na Viktora a na chvíľu schladol. - Človek je ako vírus. Rozmnožuje sa a okolo seba ničí práve to prostredie, ktoré mu umožňuje žiť! Vy si asi nedokážete predstaviť, čo by sa rýchlo mohlo stať, ako niekam na Ngvar, kde si domorodci od rána do večera recitujú verše, nabehne polonormálny pozemšťan s antihmotovou pechotnou tarasnicou a začne „gumovať" všetko dokola!
- S úctou k tebe, Arian, myslíš to vážne?
- Samozrejme? Poznám vás osobne dva a pol tisíca rokov a neraz som mal nutkanie, vlastnoručne vás vyhladiť! Nie ste omnoho lepší od Quassaranov!
- Ty nás zrovnávaš s Quassaranmi...? Potom asi budeme musieť naozaj ešte pár tisíc rokov počkať!
- Veď vravím! V žiadnom prípade! Vari neskôr...
- Ale, aj tak si myslím, že musíme mať (všetky inteligentné bytosti v celej Našej galaxii) dosť spoločného, - pýta sa Viktor, - prapodstata života je azda všade rovnaká, či nie? V čom potom posudzujete výšku civilizácie?
- Praforma, prazáklad, teda podstata je rovnaká. Výška sa získava vývojom, a to uvedomovaním si empatie k ostatným druhom, alebo, pre začiatok, aspoň k vlastným. Napríklad, pokiaľ z akéhokoľvek dôvodu bojujete proti komukoľvek, a keď konečne násilie skončí, postavíte sa zoči-voči problému i nepriateľovi a ste schopní pochopiť aj jeho pohnútky, ktoré ho viedli k násiliu, odhodiť zbrane a podať si ruky bez akejkoľvek zášte či nevraživosti, ste na tej najlepšej ceste pre vývoj civilizácie. A to vy zatiaľ nedokážete! Pokiaľ niekto z vás zabije človeka, je obyčajný, sprostý vrah. Ak zabije desať ľudí, je masový vrah. Ale ak pozabíja milióny, je dobyvateľ! A v tomto je vaša tragédia!
Hovoríš, že sme na vás príliš tvrdí. Nepáči sa ti, že vás naši xenobiológovia nechceli zaradiť do kategórie inteligentný život. Ale vy sa k sebe správate horšie ako zvery. Tie aspoň zabíjajú z nutnosti k prežitiu. Ale vy?! Z ctibažnosti a bezohľadnosti, v absolútnej neúcte k najvyššej hodnote, životu! Na Zemi ste vytvorili hrozný začarovaný paradox. Keby ste dali priechod zdravému rozumu, okamžite by vznikol na tejto krásnej planéte dvojnásobný raj. Vynakladáte miliardy na zbrojenie a vesmírne programy, nehovorím, že výskum vesmíru je nesprávna orientácia, ale momentálne máte pálčivejšie problémy, kam prelievať kapitál. Keby ste rozdelili finančnú nadhodnotu spravodlivo všetkým obyvateľom sveta a konvertovali zbrojnú výrobu na civilnú, odstránili by sa priepastné sociálne rozdiely a zlepšili samotné medziľudské vzťahy. Potom, v takomto stave civilizácie, by sa už dalo uvažovať o kandidatúre do Galaktickej rady a samotné prehodnotenie vašej izolácie.
- Veď naši sa dávno pokúšajú nadviazať kontakt s inými civilizáciami, - podotkol Viktor, - desiatky rádioteleskopov prečesávajú vesmír v každom smere. Je to divné, keď hovoríš, že len v našej v Našej galaxii sú milióny obývaných svetov a poväčšine rozhodne viac vyvinuté, že sme nezachytili žiadny signál!?
- A vidíš! Nikoho nenapadlo, že keď ste nič nechytili, že sa „asi" s vami kontaktovať nechcú!? Lebo, prehliadnuť sa teda určite nedáte. Robíte v Galaxii taký randál, že keby sme vás neseparovali, stanete sa určite atrakciou tejto zóny. Samozrejme, vysielame aj my, ale do vašej Slnečnej sústavy sa nedostane ani jedna umelá frekvenčná polvlna.
Za poslednými čiastočkami plynoprachového OOrtovho mračna sú umiestnené frekvenčné demodulátory a dezintegrátory, ktoré kmitočty nášho umelého elektromagnetického žiarenia smerujúce k Zemi menia na iný druh žiarenia, napríklad na reliktné.
- No dobre, a čo štyri sondy Pionner a Voyager s posolstvami na palubách? Tie sú predsa už mimo Slnečnú sústavu.
- Demodulátory sú viacúčelové. Vysielajú to, čo je potrebné, aj neexistujúce signály týchto sond. Všetky štyri sú dávno v našich xenomúzeách a deti si ich prezerajú tak, ako vy v starých expozíciách pästný klin, či hlinené amfory...
Loď v automatickom režime konečne dosiahla rýchlosť potrebnú pre vstup do časopriestorového tunela. V priezoroch sa hlučne rozohnilo, a potom v zlomku sekundy sčernelo a stíchlo. Po prvýkrát cestoval v čase a bol z toho taký zmätený, že sa nevedel sústrediť ani na elementárne myšlienkové pochody. Rozmýšľal, ako sa jeho život zmení, a či nedopadne podobne, ako jeho, do určitej miery, kolegyňa Sisa. Keď ju videl po prvýkrát, bola ešte „slobodná" a akoby nepatriaca k tomuto svetu. Celá v červenom, atraktívna a milá, preplietala sa medzi stolmi kafetérie a s úsmevom obsluhovala zákazníkov, ktorým vždy pribalila aj kúsok dobrej nálady...
- Myslíš na Sisu? - Viktor si zvykol, že si Arian občas prečíta jeho myšlienky, a preto, že ich jednak nepovažoval za celkom súkromné, a preto, že vedel, že ich nikdy nezneužije proti nemu, toleroval to. A vlastne, boli tak rozdielni, že mu to nijak zvlášť neprekážalo.
- Áno, akiste by si zaslúžila viac pozornosti za to, čo pre nás urobila.
- Rozumiem ti, ale ani my nie sme všemocní. Každý má, a aj v jej prípade to tak bolo, možnosť rozhodnúť sa. A že ona sa nechcela prispôsobiť a radšej bola ľahostajná, ako by mala použiť rozum, aj keď sme ju veľakrát upozornili, dopadla tak ako dopadla. Moc musíš vedieť zvládnuť, inak ťa sama zničí! Je mi ľúto, že musela zomrieť, ale šancu dostala, a že ju nevyužila...
Viktor poznal príbehy týchto žien, progresoriek „z ľudu“. Pracovali pre ASC väčšinou v najvyšších kruhoch svetovej politiky, ovplyvňovali a „ťahali informácie" z mocných sveta, náruživých vedcov, špiónov, či teroristov. Nemohli si dovoliť pestovať cnosti, alebo charakter. Jedinou ich prioritou bola služba a v záujme získania informácií museli zabúdať na dobré meno i morálku. Dráždili mužskú žiadostivosť do takej miery, že štátne tajomstvá sa stávali malichernosťami a etiketa príťažou. Z čistoty a ideálov upadali do opovrhnutia a odsúdenia, museli odosobniť svoju myseľ od tela a použiť ho ako predajný nástroj svojej práce. Kariéru končili často neslávne: Predávkovanie sa drogami, odchod samovraždou, alebo aj odstránením zo strany „objednávateľa.“ Môže sa zdať, že ASC má brutálne praktiky, no pri takýchto dôležitých úlohách sa nehľadí na jednotlivca, ale na celok ako taký. Samozrejme, kompenzácie za služby sú a štedré. Ide buď o finančné vyrovnanie, alebo predĺženie aktívneho veku človeka. Pokiaľ progresor obstojí v náročných úlohách, jeho život ďalej pokračuje znateľne nadštandartnejšie. Stáva sa tiež, že progresor z ľudu nevydrží duševné vypätie, vybočí z inštruovaných postupov a zostane ľahostajný k možnosti presakovania prísne utajovaných informácií, čím ohrozuje zainteresované osoby a, samozrejme, záujmy ASC. Proces znovuzabezpečenia ochrany býva po takomto excese veľmi krátky. Ale v každom prípade, bez ohľadu na ten či onen výsledok spoľahlivosti, alebo zlyhania, prežitia či smrti, treba si uvedomiť, akú poctu týmto vybraný jedinec dostal, „poctu slúžiť vyššej inteligencii."
Viktor si uvedomil aj ďalšiu skutočnosť. Aj on sám už mohol rozhodovať o osudoch iných a v prípade potreby s nimi nakladať ako s neosobnými štatistickými údajmi. Rozmýšľal, či sa v ňom niečo pohlo, alebo zmenilo, keď už od teraz, ak by to bolo nevyhnutné, mohol, alebo musel zabíjať. Možno to bolo tým, že už nepovažoval vlastný život za svoj majetok a nerozmýšľal by, ak by sa ho mal v prospech veci vzdať. Zákony „Kódexu," ktoré mu do hlavy roky vtĺkal Arian, presiakli každým jeho mozgovým závitom a k zodpovedným za činy viac nepristupoval ako k ľuďom, ale ako k funkciám.
Vyšli z časopriestorového kanála a po krátkom lete uvideli planétu. Bola tiež modrastá, no zjavne väčšia. Majestátne sa vznášajúca v prázdne, sálala zo seba teplé farby života a v diaľke miliónov kilometrov za ňou, žiarila materská hviezda sústavy. Loď sa naviedla na orbitu a po určitom čase zastala nad jedným z kontinentov. Viktor konfrontoval skutočnosť za priezorom s trojrozmernou projekciou výseku galaxie na riadiacom pulte. Na monitore sa posúvali tituly súborov poznatkov a informačných okruhov o tejto hviezdnej sústave a jej planétach, formy života na nich, aj s počtami a vývojové stupne. Čo sa týka celého presunu, ťažko bolo vymedziť časové intervaly, ako samotného letu, tak aj navigácie na orbite, pretože táto veličina ubiehala akosi čudne. Na riadiacom paneli boli dva ukazovatele času, z ktorých jeden odmeriaval čas vo vnútri lode a druhý mimo paluby. Číselné hodnoty neboli totožné, ale v obrovských pomeroch. Asi po desiatich minútach potvrdila miestna Centrála medziplanetárnych letov identifikačné kódy deltosu a povolila prekročiť ochranné pásmo. Ďalej špecifikovala miesto pristátia, zadala navádzacie koordináty a zdvorilo uvítala pasažierov na planéte Zgar.
Vystúpil z plavidla v nemom úžase: - Tak predsa! - nebol schopný zatvoriť ústa a nadýchnuť sa. Všade kam len oko dovidelo stáli vesmírne lode. Menšie, väčšie, niektoré obrovské ako pozemské mrakodrapy. Bolo to predsa čosi iné ako na pozemskej karanténnej základni, kde strávil tri mesiace. Stretol sa na nej z rôznymi novotami, ale proti tejto planéte bola zariadená mimoriadne sporo. Celé tri mesiace mu upravovali zdravotný stav a psychicky ho pripravovali na psychosomatický šok z prvého kontaktu.
- Pekný deň! Vítam vás na planéte Zgar! Nastúpte, prosím, do vozidla! - za chrbtom začul perfektne deklamovanú rodnú reč. Vľaku sa otočil a zbadal krásnu pozemšťanku, ukazujúcu na akýsi podvozok bez kolies, na ničom visiaci vo vzduchu.
- Nastúp, prosím ťa, už ma čakajú v Rade! Tristoštvorka ťa odvezie do hotela, - zahundral Arian a tlačil ho do vozidla. Po sťažka rozhýbanej strnulosti teda usadol. Zatiahla sa číra kupola a vozidlo sa nehlučne pohlo. Otočil sa za krásnou pozemšťankou, ktorá sa mu rozplynula priamo pred očami. Ešte nikdy nevidel taký krásny hologram... Zaskočilo ho, že koncepcie infraštruktúry a osobitne cestnej siete, môžu mať tak bizarné podoby. Len s veľkou dávkou fantázie by niekto nazval tieto komunikácie, po ktorých sa asi tridsať centimetrov nad zemou kĺžu antigravitačné vozidlá, cestami. Jednalo sa asi o päť metrov široké pásy z maličkých zelených rastliniek, ohraničené červeným, alebo modrým, taktiež vegetačným lemovaním. Po chodníkoch zatiaľ nebolo ani náznaku, možno preto, že boli značne vzdialený od centra mesta. Sem-tam pozrel na panel pred ním, kde poskakovali číselká, písmenká, značky i svetielka, ale nerozumel z toho ani čiarke.
Blížili sa z letiska na predmestí (aspoň tak usudzoval) k zastavanej aglomerácii a vedľa ciest začalo pribúdať aj „peších chodcov." Presúvali sa po akomsi chodníku, ktorý pripomínal biely naleštený mramor a od vozovky ho delil vysoký, asi polmetrový pás kvetov a kríkov. Po prvýkrát tu uvidel živého mimozemšťana, lebo na zemi, ale aj na karanténnej základni boli všetci „mimozemskí“ v podobách pozemšťanov. Planéta Zgar (sféra vplyvu ASC) bola základňou aj jeho druhu, trvalo žijúceho mimo Zeme. Ale spozoroval aj nemálo iných inteligentných foriem života, ktoré si často mýlil s neživými vecami.
Keď „samohyb" konečne zastal, Arian vystúpil a stroho povedal: - Večer sa stretneme, v hoteli ti povedia kde. Maj sa! - stratil sa vo vchode dajakej obrovskej budovy, ktorá nekončila ani čo do výšky, ani do čo šírky. A keď vozidlo zastavilo po druhý krát a vystúpil aj on, hneď po všetkom ťukal, klopal, ohmatával to a voňal, či dokonca chutnal. Sem-tam sa čosi nehybné pohlo, odplazilo, zhíklo, či ušlo a jemu sa zdalo, že sa ho niektorí aj boja. Veď len v Našej galaxii je dvestopäťdesiat miliónov obývaných svetov a zriedkakto (alebo aj nikto) pozná všetky druhy. No bytosti, ktoré mu opisoval Arian nezaregistroval. Akiste je to pre nich iba nezaujímavá „diera."
- Dobrý deň, pán Reman! Vitajte v našej enkláve, - prišla k nemu tá istá sympatická žena, ktorá bola aj na letisku.
- Som z hotela Európa a mám sa o vás postarať pokiaľ sa neohlási pán Arian. Prepáčte mi to letisko, že som použila hologram, ale vyskytli sa isté nepredvídané ťažkosti..., ale už je to v poriadku. To viete, aj u nás máme sem-tam niečo...
- Samozrejme, že je to v poriadku. Prosím, vy ospravedlňte mňa, ak by som, nebodaj, spôsobil nejaké, ...veď viete..., som tu po prvý krát. Teda, vlastne, chcem povedať, že by som bol rád, keby ste mi, aspoň začas, robili sprievodcu. Dobre? Budem sa vás držať ako kliešť...
- Ó, áno, rada. Nech sa páči za mnou! Ako prechádzali rušnou ulicou, naplnenou prevážne vlastným druhom, spozoroval, že všetky verejné, ako aj reklamné nápisy sú písané latinkou a azbukou. Rozlúštil v nich angličtinu, francúzštinu a ruštinu. Nepredpokladal, že by sa tu mohlo hovoriť práve francúzsky, či rusky. Angličtina by sa pochopiť dala, ale... Ale potešila ho ruština, lebo aj jeho rodný jazyk je slovanský. Práve sa nachádzali v štvrti Homo a smerové tabule ukazovali na ďalšie hlavné triedy Omo, Olduvai a Neandrtal.
- Môžem sa vás opýtať, je enkláva nášho druhu veľká?
- Ani nie, asi veľkosti Poľska. Žije nás tu do desať miliónov ľudí, prevažne Slovania.
- Zazrel som ako kresťanské kostoly, tak aj mešity i synagógy. Prepáčte, ale keď poznáte históriu náboženstiev, prečo, keď Boh bol u každého z nich vždy ten istý, vyznávajú sa tu rôzne viery?
- To máte tak, je to akoby nostalgia, spomienky, tradícia... Všetci čo sem prišli, považujú za domov Zem a to so všetkým, čo k tomu patrí.
- A aký tu máte úradný jazyk?
- Predstavte si, že v celej galaxii sa dohovoríte jednou rečou, galaktikou. Ale je úplne bežné, že každý ovláda minimálne tri jazyky a do toho, v našom prípade, zahŕňam aj jeden nehumanoidný. No platí to aj opačne. Samozrejme, v rámci hlasových dispozícií toho-ktorého druhu.
- Ďakujem, už vás nebudem otravovať, - ani si neuvedomil, že sa ocitli v hotelovej izbe. Rozdiely interiérov a exteriérov mesta sa úspešne stierali.
- Ale kdeže, ak niečo budete potrebovať, len pokojne povedzte. S pánom Arianom sa máte stretnúť asi za tri hodiny, tak si zatiaľ oddýchnite. Všetko tu funguje cez audiokontakt na počítač, stačí vysloviť prianie dosť nahlas, - odišla a dvere sa zavreli samé.
- Dúfam, že to zvládnem. Dal by som si kúpeľ... A kde je posteľ? - zo steny sa vysunulo rozmerné lôžko.
- No toto! Hotové letisko. Započúval sa. Čosi šumelo. Šiel za tým.
Rozostúpila sa stena a on stál v miestnosti so stenami pripomínajúcimi sklovitý keramický obklad. V bledučkomodrej rohovej nádobe sa penila azúrová voda. - Tomu hovorím komfort, - vypúlil oči.
Po prvýkrát mal zo stretnutia s Arianom obavy. Teraz, keď je na domovskej planéte, medzi svojimi, nezmení si podobu, ako príde, alebo priletí? Čo ak ho zaskočí? Ešte nevidel pútnika (druh) naživo, a ani po tom nijako zvlášť netúži. Jeho vzťah k Arianovi by sa určite zmenil. Poznal ho iba ako človeka a chcel, aby to tak zostalo čo najdlhšie. Rozprával mu o sebe a svojom druhu veľmi nerád, a možno z toho istého dôvodu. Viktor vydedukoval z jeho rozprávaní akurát to, že pútnici sú fyzicky podstatne väčší než ľudia, namiesto dvoch rúk majú viac chápadiel, sú uspôsobení na lietanie a našťastie, neživia sa pozemšťanmi. Disponujú viacúrovňovým myslením, t.j. dokážu nezávisle myslieť na viac vecí súčastne, vedia sa dorozumieť aj telepaticky, a verbálne komunikujú väčšinou len s úctou k tradícii, či ceremoniálnym zvyklostiam. No čo je na nich najzaujímavejšie? To, že k nám „prišli," do štvrtého rozmeru, z rozmeru piateho. Jedine oni si plne uvedomujú vyššie rozmery a nám (obývajúcim štvrtý rozmer) sa môžu prejaviť napríklad aj vo forme energetického záblesku. Ich podoba vlastne nie je hmotná (ako to chápeme my), ale akási abstrakcia, nám ostatným podaná projekčne, teda vizuálne. Samozrejme toto prirovnanie je veľmi hrubé a do istej miery profanujúce, pretože skutočná hodnota, ako pútnika, tak aj ostatných druhov žijúcich v tom, či onom rozmere, spočíva vo filozofii ducha a fikcia hmoty je iba prostriedkom na dosiahnutie určitého poznania, a v konečnom hľadisku, aj stupňa vývoja.
(Piaty rozmer je čisto duchovná (alebo ideová) sféra a jej (ťažko ich nazvať obyvateľmi) entity sú z nášho pohľadu duchovia. Navyše u všetkých rozmerov, prekračujúcich štvrtý rozmer (čas) neplatí chronológia. Viktor si dosť ťažko predstavoval existenciu čohokoľvek bez časovej postupnosti, ale dokázal pochopiť, že zákonitý sled udalostí (ako podľa Ariana uvádzajú bytosti z vyšších rozmerov) môže byť nezaujímavý. V začiatkoch ho neuveriteľne zožierali pochybnosti smerujúce k Arianovi, ale tieto pramenili len z neznalosti základných poznatkov o viacrozmernom vesmíre. Príklad, možno jeden za všetky: Arian rozprával, že každý pútnik má ako osobného a rodinného miláčika orona, zvieratko inteligenčne skoro na úrovni pozemšťana, a že sú to výborní indikátori emócií.
- Keby tu bol môj oron, - vraví, - už by ťa hrýzol do ruky a pišťal, alebo vrčal: Neklam..., ...ty ju máš rád..., ...neboj sa... Je maličký asi dvadsať centimetrov, ale dokáže narobiť poriadny kravál! Za pár mesiacov popísal orona v rozhodne inej veľkosti: - Darovali sme (zástupcovia civilizácie Pútnik) inej civilizácii orona ako symbol tolerantnosti a akceptácie iných druhov a foriem života a on sa akosi rozčúlil, či čo, vystriedal všetky farby spektra, potom sa nafúkol do dvadsaťmetrovej veľkosti a požral im polovicu uvítacieho výboru. Považovali to za akt agresie a neskôr, aj napriek urýchleným normalizačným intervenciám, sa nám ich nepodarilo presvedčiť, že nešlo ani o útok, výbojnú politiku, dokonca ani o urážku! Vtedy začali Viktora trápiť nezrovnalosti vo výklade jeho nedostižného majstra. No nakoniec dokázal z týchto fragmentov poznania vyťažiť a poskladať čriepky do celku: Pútnikom bol odobrený zámer, ako prejav patriotizmu, vytvoriť si oronov podľa svojich zákonitostí a preniesť si ich do nášho sveta. Ide vlastne o prienik vyššieho rozmeru (piateho, čo je „svet" pôvodu pútnikov, ako jediného druhu pôsobiaceho o dimenziu nižšie) do nižšieho rozmeru. Arian vraví, že oni sa netlačia tam odkiaľ pochádzajú, pretože ešte nemajú zvládnutú (poznanú) túto štvrtú dimenziu. (Prienikom sa rozumie vybočenie z rámca fyzikálnych zákonitostí pre daný rozsah dimenzie, fixujúce zdanie reality daného rozmeru.)
Rozozvučala sa zvláštna, ale príjemná melódia, akoby súčasne kombinovaná s pridruženou vôňou.
- No, nazdar! - pri dverách, asi meter od podlahy, sa objavilo torzo Arianovho hologramu.
- Pozývam ťa do pravej pozemskej reštaurácie. Skoč do výťahu a vystúp na osemnástom. Servírka ťa odporučí ku stolíku. Tak sa ohoď! - hologram zmizol. Informačného holografického sprievodcu (kazetka o veľkosti zápalkovej škatuľky) nechal ležať na stolíku a inštinktívne vykročil do neznáma. Nezistil, či na rýchlovýťah platili prosby či vyhrážky, ale dostal sa dovnútra, pohol ním a zastavil presne na osemnástom poschodí. Odsunuli sa dvere a prvé čo mu udrelo do nosa bola vôňa pozemskej kuchyne. Vykrútilo mu nos, veď keď si predstavil, že naposledy jedol desiatky svetelných rokov odtiaľto, muselo to byť poriadne dávno.
- Vitajte v Reštaurácii na osemnástom, dovoľte, aby som vás doviedla ku stolu, pán Arian už čaká, - usmiala sa krásna obsluha. Keď uvidel Ariana v podobe pozemšťana, vydýchol si. Vlastne, špičku pozemskej gastronómie si tu vychutnávali výhradne ľudia. Ťažko si totiž predstaviť, ako sa na drevenej stoličke s nosnosťou sto kilogramov, rozvaľuje napríklad Rixan s hmotnosťou okolo pol tony, či zaslizený Lurxan, ktorý by viac ako sedel, visel, pretečený cez sedadlo.
- Tak čo, ako sa bavíš? Už si sa „zohrial?" Vybral som ti najlepší hotel! - postavil sa a podal ruku.
- Ďakujem za opýtanie, pomaly sa aklimatizujem. Ozaj pomaly. Prišla krásna, zdravo vyzerajúca afročašníčka a priniesla jedálny lístok. Obaja si naostatok vybrali divinu a pravé francúzske víno.
- Vždy si mi vtĺkal do hlavy, že nedokážete pripraviť o život žiadneho tvora a v tejto ponuke, pozerám, samé mäso, - dobiedzal Viktor.
- Nóó, ono je to trochu inak, - vysvetľuje Arian, - stravu získavame cez potravinové komunikátory, z tzv. urýchľovačov biologických štruktúr. Si predstav, v týchto, pre vás unikátnych zariadeniach, dokážeme „vypestovať" z jednej živej bunky ktorúkoľvek časť organizmu a to prakticky bez hubenia života. Pozri na toto naporciované diviačie stehno. Je tiež z urýchľovača! Zadáš potrebné dáta požiadavky a za dve hodinky ti „vyrastie," napríklad, takéto stehno. Ako keby si pestoval kvetinu v kvetináči. Ale konzistencionálne je to rozhodne plnohodnotná strava.
Je to mäso z diviaka, aj nie je, podľa toho z ktorej strany sa nato pozrieš. Ale nechcem tu o kúsku žvanca, dobrú chuť, ‒ obaja sa pustili do jedla.
- Je to famózna chuť. A to všetko robíte takto umelo?
- Všetko nie. Niektoré nerasty sa ťažia aj manuálne. Preto sú aj dosť drahé a nemôže si ich dovoliť každý. Avšak musím ti tiež povedať, že taký Quassaran, alebo Rixan by ti takéto „špecialitky" nezjedol. Považujú to už za mŕtvoly. Oni zásadne len živú stravu.
- Nehovor mi, že naháňajú po uliciach nejaké iné príšery, aby sa napchali!
- Keby ťa tak počuli!? - Arian sa zazubil.
- Samozrejme, že nie. Donesú im na podnose čosi živé, čo sa onedlho prebudí z hibernácie, a keď to ožíva, chňap po tom, - očividne sa bavil dobre. Moc si nevyberajú a nepohrdnú ani vaším druhom, - vyceril zuby a zacvakal, - U bieleho medveďa ste v menu stále!
Hoci sa všetci obyvatelia Zgaru, z ktorými prišiel do styku, správali k nemu veľmi úctivo, milo a ohľaduplne, jednako cítil, akoby ním kdesi v kútiku duše pohŕdali. Alebo, žeby to bola ľútosť, prirodzený odstup a strach z neznáma, aj keď bol skoro taký istý ako on? Ani by im to nemohol zazlievať, pretože sám dobre vie, že každý pozemšťan si taktiež drží prirodzený odstup od vecí vymykajúcich sa bežným zvyklostiam. Je tu po prvý krát a je jasné, že sem (zatiaľ) nepatrí. Ale nepatrí ani na Zem! Kde má potom hľadať svojich, kam sa má vracať? Arian sa otázkam rozoberajúcim jeho pôvod zámerne vyhýba ešte aj teraz. Prekračuje rámec bežného zaradenia tak pre pozemšťana, ako aj pre mimozemšťana. Aj keď je z toho najlepšieho zo Zeme, predsa ho deprimovalo, že hocijaký školák z enklávy má v určitých smeroch podstatne širšie vedomosti, ako aj dostatočný prehľad súvislostí týkajúcich sa Zeme. Pozemský rezidenti totiž nikdy nezabúdali na planétu svojho pôvodu. Žiadnemu tu žijúcemu človeku jeho druhu nemôže civilizačne konkurovať, to je jasné! No na druhej strane sa nemôže rovnať ani Platónovi, či Cicerovi vo filozofii, alebo rétorike. A v porovnaní s nimi by mal byť o dve tisícky rokov dokonalejší, a to sa tiež povedať nedá! Asi hodnota človeka nespočíva len v zvládnutí techník memorovania, veď pochopenie duševného aristokratizmu Nietzscheho je rovnako náročné a zložité, ako Einsteinova teória relativity. Fyziku zvládame všetci, no pochopenie pocitov iného je nám stále cudzie...
Arian ho zobral na exkurziu po enkláve jeho druhu (na planéte žije množstvo iných druhov, čo by sa dalo zhruba prirovnať k veľkým etnickým konglomerátom). Viktor si chcel vychutnať každý detail nového sveta a tak sa presúvali väčšinou pešo. Všade stretával úplne zdravých a zdalo sa mu, že aj šťastných ľudí. Vzápätí pochopil, kedy dospeje civilizácia do stavu, že môže začať využívať také fantastické a pre nás utopistické komunikačné schopnosti, ako je napríklad telepatia. Mohli by sme ju v hrubých kontúrach zosobniť ako „čo na srdci to na jazyku." Ak by bola ktorémukoľvek človeku zvestovaná (u pozemšťanov príznačne nešetrným spôsobom) pravda, vypichujúca napríklad sociálne rozdiely, postavenie, alebo zdravotné problémy, temer isto by to odrovnalo každého. Vo vzťahu k sebe sme citlivý (alebo precitlivelý) a dosť dlho by sa dalo polemizovať o tom, či vlastne existuje harmonická osobnosť. Ale paradoxne, pre nás je ešte stále zlo, ako také, potrebné. Jednako ako antivzor a výstraha, a tiež ako hnací motor k dokonalosti. Naďalej je treba zlých a zákerných ľudí, aby svojimi uštipačnými poznámkami, zvýšeným tempom urýchľovali vývoj iným. Sú, samozrejme, aj „takí s lepším srdcom," ktorí sa môžu snažiť vysvetľovať milo a ohľaduplne, ale v konečnom dôsledku ťarbavo a pomaly. Sú to postupy síce extrémne, ale mimoriadne účinné!
Vystupovali dláždeným chodníkom na návršie, ponad centrum mesta, ktoré sa miestami ťahalo až do výšky dvesto metrov. Bolo to určené maximum, kam sa až mohli skvosty urbanistiky vyštverať. Všade bolo plno zelene, a dokonca aj z veľkej diaľky sa dali rozoznávať pestrofarebné záhrady na strechách a terasách budov.
- Pozri, tam! - Viktor ukázal na skupinu stromov, - ten listnatý sa snáď pohol...
- Nevídali, chodiaci strom, - Arian sa ani neotočil.
- Tebe to nie je divné? Ešte mi povedz, že aj rozprávajú!
- Rozprávať nerozprávajú, ale myslia. No, poviem ti, tento druh je poriadne tupý!? - len hodil rukou a ani nespomalil.
- Videl a počul som dosť, ale čo je veľa..., - kopol do veľkej skaly pri okraji chodníka, či nesníva, zjujkol a hneď si začal nadávať. Keď boli na holom skalnatom vrchole, Arian zastavil a ukázal na more:
- Tam, za Modrým zálivom, bývam, - v diaľke bolo možné rozlíšiť ďalšie stavby, - aj tam si zájdeme, - povedal a túžobne sa uškrnul.
Na vyhliadke zostali ešte dlho potom, ako zapadla materská hviezda a nastúpil večer. Arian ukazoval na iné žiariace slnká a popisoval, ktoré patria akej civilizácii. Viktor si nezapamätal veľa, no to nevadí. Má na to ešte veľa, veľa rokov.
Keď sa noc prevaľovala do druhej polovice a schladilo sa, objednali si antigravitačné taxi a nechali sa odviesť späť do údolia. Samoriadiace taxi zastavilo podľa príkazu pred budovou v antickom štýle, na priečelí lemovanou s perfektne prepracovanými mramorovým skulptúrami nahých mužov.
- Sem budeš chodiť častejšie, - vraví Arian, - tu sa spracováva všetka agenda týkajúca sa Zeme. Prešli celou budovou, rozdelenou na množstvo miestností a v každej pracoval tím odborníkov, výlučne druhu Homo sapiens.
- Dvadsaťštyri hodín denne monitorujú situáciu v presne určených teritóriách, či celých geografických oblastiach. Je to náročná práca. Títo ľudia musia mať neustály prehľad o problematike v každej oblasti života na Zemi. Spracovávajú tu vstupné informácie, vyhodnocujú ich a priebežne podávajú správy o vývoji tej-ktorej kauzy.
Kupodivu, vzhľadom k náročnosti a dôležitosti poslania vládla v celom komplexe pohoda a spolupráca. Neboli tu žiadne stopy po vzájomnej rivalite, závisti voči predstaveným, opovrhovanie podriadenými, či rasový odstup.
- Pán Arian! Čakali sme keď dorazíte. Nechceli sme vám nabúrať program, ale zo Zeme prišla súrna depeša. V Rusku spáchali atentát na prezidenta a sú indície o odvete voči fundamentalistom na blízkom východe. Obávame sa intervencie veľmocí...
- To sa dalo čakať! Akurát takto nevhod, - obrátil sa na Viktora.
- Budeme musieť oficiality prerušiť. Urýchlene odcestuješ na Zem a osobne budeš na celú záležitosť dozerať. Databázu ti prevedú počas cesty...
Viktor si opäť pripomenul svoj druh. Že pre ich vlastnú bezpečnosť ich treba „držať na poriadne hrubej reťazi,“ a ešte aj za spoľahlivou ohradou, ktorá sa nedá preliezť. V Galaxii, predsa, teroristov nepotrebujú!

scriba

scriba

Diskusia

SARS
Nerád to prisnávam, asi tým voľnom... ;)
PRVÝ!!!!!
01.05.2007
jurinko
A toto bolo o com? Lebo podla mna to poviedka nebola. Nemalo to ani zaciatok, ani stred, ani zaver, o pointe ani nehovoriac. Skor to bola preplacana kvaziintelektualna filozoficko-psychologicko-hm, hadam existencionalisticka studia o divnom svete, kde bolo akoze naznacene vela, no vysvetlene nic a tych, no, nazvime to informacii, spolu s "filozofickymi" etudami tam bolo tolko, ze sa v tom stratil podla mna aj samotny autor. Zle, nepacilo sa mi to. Ale kedze sposob rozpravania az na nejake chyby bol relativne prijatelny, dal som 2
01.05.2007
draculin
Kurnik,Sars..to sa tu len vystatujes..a komentar nist? :) Komentar k poviedke..poviedke???Tak ja uz fakt neviem..Nemalo to nejak ten vytuzeny dej,postavy,konflikt,napatie - proste to,preco clovek cita.Poucka je najlepsia v skriptach,nie maskovana ako literatura:) A naozaj neviem preco je taka moda zhadzovat Zem a nasu civilizaciu..ved logicky,kedze sa nemame s cim porovnavat,preco by sme mali byt prave nejaky moralny odpad galaxie?Len preto ze je "in" mat nihilisticky pohlad na svet a vsetko?Ba kieho!Nesadla mi teda ani ta filozofia,ani spracovanie..co ma vcelku stve,pretoze scriba pise dobre.Len skode ze nie..oneee...proste nejak inak?
01.05.2007
Aldeberan
brrr. ja si pamatam na scribovu predchadzajucu poviedku a tak narozdiel od vas hore chápem o co v nej vlastne slo. a rovnako ako predtym sa mi to vrcholne nepaci. ked som v predslove videl "skuste citat medzi riadkami" tak som to naozaj skusal, ale ja som nic nenasiel :) autor serviruje podla mna neuveritelne slaboduche kecy o tom, aky sme zly a to az tak nehorazne OKATO ze nebyt diskusie k predchadzajucej poviedke, tak by som si myslel, ze je to úmyselne prehnané a autor to píse ako humoristické scifi. narozdiel od minuleho dielka, nejde o ziadny príbeh, cele je to o tom ako chlapik prileti na planetu a KUKÁ na vsetko ako tela na nové vrata a trochu spomina nadava co su to ludia za svine. Je to vrcholne nudné a obtazujúce, bez pribehu a napatia, naviac technologie posobia ako z letáku Vesmírnych ludí (taký týpkovia v zlton co veria v prichod mimozemstana Aštara Šerama z Plejád). D8m jednu radu : premenit na spionazny thriller, ako budu ten clovek a indian, ehm pardon, mimozemstan, odzbrojovat rusov pomocou MZ technologii, alebo take nieco. Len uz nie toto. Prosim. VOpred dakujem.
04.05.2007
draculin
som si pamatal dost dobre tu predchadzajucu poviedku..len som nevedel uz ako inym sposobom ofrflat druhu porciu toho isteho :)
04.05.2007
seli
Piatu prociu toho istého... Ešte pri prvých dvoch kusoch sa to alo vnímať ako úvod do niečoho, ale teraz je to už dosť dlhé a stále nič. Keby to bol román v jednom kuse, tak by som ho už prestala čítať, ale takto si nový kus vždy pozriem, či sa už neobjavuje nejaký hlbší dej alebo hlbšie niečo iné, a ono stále nič. Len si to tak zahĺbene plynie po povrchu znechutenia nad ľudskými nedostatkami a nádeje v vo vyspelejšie bytosti, ktoré ale bohužiaľ občas prejavujú trochu ľudsko-rasistický pohľad na vec, len sa pri tom tvária povznesene. Ale písanie autorovi celkom plynie, takže moja rada: viac švihu a činov a menej hĺbania a možno napíšes niečo, čo tu viacerí pochvália :-).
04.05.2007
SARS
Ako by sa žilo v budúcnosti, u emzákoch etc. Predimenzovaný školský sloh s filozoficko-humanistickými žvástami, ale vlastne o ničom (spredáchajúcimi scribovymi poviedkami som nemal tú česť). Nemám nič proti absurdným experimentom, no space opera bez jediného čo ju robí zaujímavou - dej. Tak to teda nie! PS: Draculin, mal som v pláne napísať viac, no neodkladné povinnosti mi zkrížili cestu.
05.05.2007
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.