Hral sa so svojím psom, azda najlepším priateľom, ktorý sa mu tmolil okolo bosých nôh a chcel sa hrať. Odtrhol sa z reťaze, aby mohol byť so svojím pánom, pretože ho zakaždým nasýtil, snímal mu obojok otroka a doprial, aspoň na chvíľu, ilúziu slobody. Aj keď bol nemým tvorom, asi jediný mu rozumel. Zbytočne sa nepýtal a nežiadal, spokojný so svojím postavením a vždy ochotný podriadiť sa. Podriadiť sa prirodzenej autorite, lebo cítil, že práve človek je ten, kto má právo rozhodovať, avšak i povinnosť, niesť bremeno zodpovednosti.

Leteli spolu povetrím, prestupovali stenami domov a žiadna vzdialenosť im nebola prekážkou. Všade bolo plno ľudí v čiernom: Rodičia, starí rodičia, bratia, netere, susedia, sesternice, priatelia... Smútili. „Ďalší človek odišiel na večnosť“. Jeden z nich, jeden taký, ku ktorým patril aj on. Prihováral sa im, kričal, prosil, no nepočuli ho. Jedine jeho pes bol pri ňom a vnímal ho. Prečo? Prečo? Nerozumel tomu, hrýzol si pery a zakrýval oči. Odleteli preč z toho deprimujúceho výjavu. Pristáli na akomsi stavenisku, kde panoval živý pracovný ruch. Robotníci usilovne pracovali, inžinieri študovali výkresy... Oslovil aj ich. Bezvýsledne. Pokúšal sa nadvihnúť drevený trám, ale ruky neboli schopné nič uchopiť. Cítil iba dlhé mäkké chlpy svojho nemého priateľa. A snáď on bol jeho výsada, ktorú si mohol priniesť zo „svojho sveta?" Akiste len preto, že by nikdy nič neprezradil. Vlhkými očami brázdil po krajine, keď zrazu ucítil v hlave prudkú bolesť, akoby ho roztínala chladná čepeľ sekery...

...Otvoril oči a buchol po budíku: - Nepodarený krám, - už-už ho chcel zahodiť do kúta miestnosti, keď tu stuhol, pomaly a jemne ho položil naspäť.

- Ešteže to bol iba sen, - Viktor to síce povedal, ale sám tomu celkom neveril. Vždy keď sa ráno zobúdza, cíti sa hrozne osamelý. Nie sám, ale osamelý. Možno chce oklamať sám seba, keď vyhľadáva veľké kolektívy, zaplieta sa do mnohých známostí a angažuje sa vo všetkom možnom i nemožnom. Ale keď odíde zo scény posledný človek, akoby za sebou zatiahol oponu zo skla. Je cez ňu vidieť, ale je to ako modrá obrazovka televízora, ktorá ukazuj len vymyslené príbehy. Pochopil, že medzi zúfalým snom a prebudenou realitou nie je až taký rozdiel. Toto je daň za poznanie a prístupné do sveta bohov? Je skutočne Arian taký krutý?

Šiel po čosi do metropoly a ani nevie prečo, dal si s klientom schôdzku v Hoteli Palace. Asi potreboval reprezentovať, lebo kontaktoval informátora priamo z vlády.

- Páni si želajú? - servírka, pomyslel si a ani nezodvihol oči.

- Obidvom vodku, Impe..., - pozrel hore, - rátor... Mary!? Čo...Ty...tu...a..., - nevedel vyprodukovať súvislú vetu. A už keď progresor nedokáže vyprodukovať súvislú vetu, je to vážna vec.

- Prepáč mi, trošku si ma zaskočila, - jeho grimasa sa nedala pripodobniť žiadnemu výrazu tváre. Zdala sa mu ešte krajšia ako pred rokmi, akoby jej materstvo prospievalo a vôbec neodoberalo síl. Dávno považoval celú „vec" za uzavretú, a teraz, je to zrazu ešte intenzívnejšie ako vtedy, keď sa na ňu pokúšal zabudnúť celé roky. On, čo odpisoval ženy ako štatistické údaje, on, čo si tvrdo sledoval kariéru v Galaxii. Sedel tu ako zaľúbený študent a nedokázal sa od nej odpútať. Ešte mal v pamäti živý sen z rána: Dlhý, hmlistý a bez citu, ako jeho budúci život. A tu všetkolikvidujúci kontrast. Stála tak blízko, že cítil vôňu jej ženského tela. Šedý sen prekryla sýtofarebná realita a zrazu chcel žiť naplno, aj keď, čo i len krátko!

Prvýkrát mal pochybnosti, či si vybral správne. Vážne rozmýšľal o znovunájdenej rodine so ženou, v ktorej by našiel skutočnú oporu. Ale takých budú určite tisíce! No, čo, čo to hovorí, akoby ani nemal srdce. Každý je predsa jedinečný! Ak nie teraz, už nikdy ju nepresvedčí, (ale aj) ak nie teraz, za sto rokov si na ňu ani nespomenie. Je to ďalšia Arianova skúška? Dal by mu vôbec možnosť voľby?

V každom prípade, zostal by s ňou maximálne jeden rok, možno dva!

Čo potom? Nechá jej byt, konto a ...samotu. Myslí len na seba a to nie je prípustné! Ešte sa toho veľa nenaučil! Ale, keď aj on je človek, aj on chce ľúbiť, aspoň chvíľu, chvíľočku! Prečo nie?

Pozve ju a o všetkom sa porozprávajú. Nemôže to nechať len tak, aj ona cíti určite niečo podobné. Vie to! Ak ju osloví, zamotá jej hlavu a nakoniec bude trpieť viac ako on. Ak sa zdrží, budú zúfať nad nenaplnenenou láskou obaja. Celý život dilemy. Sám nevie čo má robiť, a to má za chvíľu riadiť iných!?

Aj keď je Arian Viktorov priateľ a ako jediný ho dokáže pochopiť, zatiaľ si nevie predstaviť ich spoluprácu v budúcnosti. Doteraz sa stretávali v akejsi podivuhodnej rovnosti, ale už zakrátko bude jeho podriadeným, ktorý nedokáže oddeľovať prácu od súkromia a sám si určuje svoju hodnotu podľa postavenia. Počas prípravy na Zemi nadväzoval priateľstvá výhradne len s osobami na rovnakom stupienku spoločenského rebríčka. Pri tých „pod ním" cítil, že patrí vyššie, a naopak „tí hore" mu zase dávali najavo, že „patrí dole" on. Možno by postačoval kus popísaného papiera s niekoľkými razítkami a bol by „rovnocenný," ale možno by to bola iba ilúzia. Pociťoval za veľkú prekážku, keď sa ľudia navzájom zaraďujú podľa titulov a majetku, a nie podľa prospešnosti.

Nešla mu do hlavy ešte jedna nezrovnalosť. Nedá sa povedať, že by mu Arian ponúkol funkciu jeho osobného tajomníka priamo a len pred pár rokmi. On s tým počítal už pred ukončením jeho výcviku na tento post a zdá sa, že ešte pred tým, ako sa vôbec osobne poznali. Dokonca, z indícií sa javilo, že to mohlo byť ešte pred tým, ako sa vôbec narodil. Áno, ešte pred narodením! Ale ako si ho mohol Arian vybrať, keď ho vtedy vlastne nemal poznať?

Čoraz častejšie začal pochybovať o svojom pôvode. Civilizácia Pútnik, ktorá ovládla čas, a tak ako minulosť, pozná aj budúcnosť, musí predsa pracovať s časom a jeho intervalmi iba rečou symboliky. Náhody sú nahradené matematickými a logistickými výpočtami, prognózy sú známe a jasné, a teda programy môžu prebiehať aj retrospektívne a vstupné dáta stáť na pozícii výstupných. „Bohovia o nás (väčšinou) nehrajú kockami!" Zdá sa, že Viktor, ešte predtým ako sa objavil na scéne, mal svoje presne určené miesto. Otázkou je len to, kedy začala intervencia. Počítal: Začiatkom roku, keď dovŕši tridsiaty prvý rok života, končí jeho skúšobná doba na rozhodnutie o prijatí (či neprijatí) do služieb ASC. Takisto na jar, desať rokov späť, keď dosiahol dvadsaťjeden, prvýkrát poznal Ariana, ktorý mu ukázal iný, dosiaľ netušený svet a odvtedy začal pociťovať spolupatričnosť k čomusi neznámemu a nie bežne dostupnému. A ešte dvadsať rokov nazad od oného medzníka, sa obaja rodičia tešili, keď sfúkol prvú sviečku na svojej prvej torte. Nezapadalo by to, keby... Keby si nevybavil, ako mu raz matka spomenula, že presne rok po narodení nastala v jeho správaní podstatná zmena a doslovne povedala, že odvtedy „akoby ho vymenili!" Prestal usedavo plakávať a začal z neho rásť iný, citlivejší človek. Človek? Tým bol určite dvanásť mesiacov. Ale čím je teraz? („Učiteľ" sa tejto téme vždy úspešne vyhol.)

Arian vzal do ruky dva taniere a zložil ich do disku:

- Toto je Naša galaxia. Je v nej sto miliárd hviezd a miliardy miliárd planét, no obývaných len okolo dvestopäťdesiat miliónov. Je to veľmi málo biologického života a kvôli tejto realite si nemôžeme dovoliť ním plytvať. Preto sa s vami toľko piplem! Celú polovicu má pod správou Quassaranská federácia (QF), - oddelil taniere a jeden z nich poťažkal, - presne takáto polovica delená stredom disku. Druhú časť kontroluje Anderské spoločenstvo civilizácií (ASC). Z pozície humanizmu sú to úplne odlišné svety.

QF združuje výlučne agresívne civilizácie. V celej federácii cítiť hegemóniu supercivilizácie Quassar, v tesnom závese s civilizáciou Rix a Níbox. Pre nich je zabíjať také isté, ako pre nás dýchať, až do tej miery, že sa požierajú navzájom, v rámci druhu. Je to kanibalizmus, alebo Darwinuzmus, ako prirodzená forma víťazstva silnejšieho? Nie celkom. Je to, proste, iné chápanie reálií! Nemálo azylantov z ich radov žije aj u nás (v zónach pod správou ASC) a vždy pri ich príchode k nám sa objavujú problémy z ich doterajšou hodnotovou orientáciou. Ťažko im vysvetliť, že nemôžu hocikoho napadnúť a zožrať. U nich je celkom bežné, že pokiaľ má Quassaran hlad, vrhne sa na svojho slabšieho druha a nasýti sa. A to si zober, že je to supercivilizácia, teda milióny rokov vývojovo pred vami. Aj pri mojich osobných stretnutiach s ktorýmkoľvek z nich, či je to „kusovka," alebo „vysoké zviera," sa obmedzujem výhradne na nútenú konverzáciu. Vyzerajú, totiž, poriadne odpudzujúco!

Vždy keď počujem, ako pompézne a srdečne si ľudia na Zemi predstavujú príchod mimozemšťanov, vystúpi mi z mysle zážitok, ako si dva a pol metra vysoký Quassaran s plieskajúcimi šestnásťmetrovými krídlami a šiestimi chápadlami, pridŕža vrieskajúceho človeka a dvoma papuľami ho trhá na kusy. Bolo to síce dávno, ale ich reakcia na stretnutie s vami by aj dnes bola určite rovnaká. Zem totiž leží na demarkačnej čiare medzi zónami vplyvu ASC a QF a Quassarania si na ňu neustále robia nárok. A tí by sa s vami veru nebabrali! Ubezpečujem ťa, že pokiaľ by sme ich nedržali v dostatočnom odstupe, vôbec by si starosti nerobili. Vyhladili vás pri prvom menšom vojenskom cvičení a na Zemi by razom zriadili chatovú oblasť. Brániť sa? Žiadna šanca! Keby sa začali vynárať z časopriestorových tunelov, nestihli by ste sa ani pomodliť! A obrana atómovými zbraňami? To je ako sa postaviť pancierovému tanku prakom. Ani v osobných súbojoch nemáte lepšie vyhliadky. Poltonový nazelenalý kolos je už od prírody dostatočne odolný. Pod brnením je samotné telo pokryté kremíkovo-selénovými šupinami, ktoré odolajú väčšine guľových strelných zbraní.

Brokovnicou mu ublížiš asi takto, - plesol Viktora po pleci a zároveň ho odstrčil, - jatky tu nepripustím! ...Aspoň zatiaľ! Ako som už povedal, quassarania sú supercivilizácia, a to napríklad znamená, že pri povýšení z civilizácie vyššieho rádu im boli uvoľnené kódy k časopriestorovým tunelom. Teraz to majú k Zemi naozaj na skok.

Rixania, to je biometricky to isté, akurát majú po celom tele ružové a čierne bodky. Prezývajú ich bodkovaní draci. Pekne sa na to srdia. ...A ešte níboxania, tiež pekná sebranka!

- Ako je potom možné, že čosi tak zlé a zavrhnutiahodné, v Galaxii vôbec trpíte, - prerušil Arianov skľučujúci monológ.

- My máme zodpovednosť aj za nich. A ďalej, sú príkladom pre ostatných, akým smerom sa vývoj uberať nemá. Veľa debatujeme o tomto probléme a mnohokrát som mal chuť, poslať ich všetkých „dočerta!" Nato mi raz odpovedal jeden veľvyslanec ostro ironicky, tuším Remaran: Áno, vyvraždíme ich, nezvládlo sa to! A čo keď nebudeme spĺňať vaše požiadavky aj my? Vyvraždíte aj nás? Vy len buďte radi, že sa vám dosiaľ „nepredstavili!" Stále sa sem tlačia, ale zatiaľ ich dokážeme udržať na uzde. No cukajú sa potvory, cukajú...

A propos, Quassarania na Zemi už boli viackrát, väčšinou ako prieskum. Ľudia ani netušia, koľko pravdy je v ich mytológii. Vymyslení lietajúci draci? Veď bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Poznávanie mimozemského života vedie aj cez legendy, báje a rozprávky. Súvislosti sa vytušiť dajú, treba však pozrieť na problém komplexne a nie predpojato odsúvať, hoc na prvý pohľad, nepravdepodobné hypotézy.

Čoraz častejšie sa v Galaxii pripomína neblahý politický vývoj. Mám obavy z druhej galaktickej vojny o priestor, lebo QF si opäť chce rozšíriť svoj životný priestor. Či oprávnene, alebo nie, to je iná vec, ale ASC sa bude musieť brániť. Raz už ku kríze došlo. Napadli naše dve civilizácie Hiron a Kombru. Kombrania mi doteraz nevedia prísť na meno, že vraj som mal predpokladať... Quassarania im vtedy ošúpali planétu ako pomaranč, kilometer do hĺbky. Jednoducho ich oškrabali aj s miliardami obyvateľov a celým ekosystémom. Len tak-tak, že sa pozbieral dostatok tých, čo stačili uniknúť, a mohli svoj druh následne reprodukovať. Ale na Hirone čelili quassarania hrdinskej obrane. Práve tu sa vyznamenali hironské deltosy (druh vojenského vesmírneho plavidla) s ich dokonalou koordinovanou súčinnosťou. Ani jedna loď votrelca nedosadla na planétu a väčšina bojov dokonca prebiehala mimo atmosféru.

Vtedy som dostal za úlohu viesť proti QF trestnú výpravu. Mali sme síce značnú technickú prevahu, ale hodlal som s nimi najprv vyjednávať. Preto, aby sme ich vytlačili z poslednej obsadenej zóny, potrebovali sme prejsť cez jednu hraničnú planetárnu sústavu, spadajúcu pod ich správu. Tisíce krížnikov prvej, tretej a ôsmej armády hermeticky zablokovalo obývané obežnice, aj so vstupnými bránami do časopriestorových tunelov, - zobral do ruky pero:

- 1. armáda! - nakreslil do obdĺžnikového poľa kruh, vyšrafoval ho, - je žltý, - preškrtol ho šípkou, - červená! Týči sa pol metra kolmo na hruď. Hologram. Každý vojak prvej armády je označený týmto emblémom, kvôli identifikácii príslušnosti k jednotke. Je to zároveň čosi ako planetárna vlajka civilizácie Hiron, lebo väčšinu tvoria práve oni. Sú elitnými jednotkami prvého úderu...

3. armáda! Zelený trojuholník, číslica tri a za ňou lomítko, oboje čierne v žltom poli. Slúžia v nej aj ľudia vášho druhu. Vynikajúci bojovníci!

Vyjednávali sme na našej vlajkovej lodi o okamžitej kapitulácii. Hovorím im: Vzdajte sa, predsa vidíte tú presilu, garantujem vám riadny súd v Galaktickej rade. Inak budem nútený nariadiť útok a neprežije z vás ani jeden, vrátane žien a detí! Počítali s tým, že čohosi takého nebudem schopný. Ja, taký humanista! Áno, bol som veľmi veľký humanista a skutočne, možno by som takého rozhodnutia nebol schopný, aj keď bolo bezpodmienečné nevyhnutné. Ale nezohľadnili, že som ako progresor „prešiel Zemou," a tam pojem ľudskosť nadobúda iné kontúry! Rozstrieľali sme ich na „cucky!" Vytrhali sme z planéty celé kontinenty a rozprášili ich v medzihviezdnom priestore. V prvých minútach sa snažili uniknúť z obkľúčenia milióny osobných aj nákladných lodí a rôznych dopravných modulov, ale všetky boli zničené do posledného pasažiera! Hlavný stan QF zostal šokovaný, lebo v žiadnom prípade s touto alternatívou nepočítal. Následné boje boli ťažké a musím priznať, že spočiatku sme prehrávali. Naše oddiely nastupujúce do prvých línií museli odriekať trýznivú prísahu, ktorá bola nepochopiteľná a dovtedy neprijateľná: „Zabi a neprestaň zabíjať, pokým posledný príslušník Quassaranskej federácie zostane nažive!" Bolo priťažké, v zlomku času, preorientovať myslenie radových vojakov na chápanie bytostí vývojovo spred tisícok rokov a nútiť ich zabíjať. Aj keď v simulátoroch záťaže vyhovovali, v reáli často zlyhávali. Ale naučili sme sa brániť a neskôr aj útočiť a vyhrávať. Sledovali sme, ako sa celé armádne zväzy nepriateľa dávali na zbesilý útek, mysliac si, že sa stratia v časopriestorových tuneloch. No nestratili sa. Pri takýchto manévroch v tuneloch je potrebné ovládať náročnú logistiku, zložité výpočtové operácie na určenie únikových trás prenasledovaného protivníka, stanoviť vzťažné pozície bitevných lodí ihneď po opustení tunela a vedieť okamžite začať paľbu. Vaše najväčšie bojové operácie II. svetovej vojny, ako napr. Kurský oblúk, je proti naším taktikám hra s cínovými vojačikmi. Quassarania čoraz častejšie ustupovali do defenzívy, až napokon museli akceptovať porážku a bezpodmienečnú kapituláciu. Žiadne separátne rokovania, žiadne ústupky! Po vojne sme na nich uvalili tvrdé sankcie a reparácie, čo opäť vyostrilo naše vzťahy.

Niekto by myslel, že nie, ale aj u nás v Galaxii ešte funguje bipolárny svet. Kontrastom QF sú citeľne blahovoľnejšie, ohľaduplnejšie a hlavne tolerantnejšie civilizácie ASC, pre ktoré je slovo „zabiť" neznámym pojmom. Raz sa mi sťažovali starešinovia jednej civilizácie vyššieho rádu, že akýsi ich jedinec pripravil o život iného, čo sa nestalo už tisícročia a kvôli tomu sa im začala rúcať celá civilizácia. A teraz, čo s ním? A ako je možné, že sa čosi také vôbec stalo? Asi nepostrehli iróniu v hlase, keď som im úplne bez rozmyslu povedal: - Tak ho pošlite na opustený asteroid, niekde na koniec planetárnej sústavy, nech má „chlapec" zo desať rokov nad čím rozmýšľať! A oni ho tam napokon skutočne internovali. Neskôr sa zase rozčuľovali, že keď ho prileteli navštíviť a posúdiť pokroky v duševnej terapii, ostreľoval ich svojpomocne zhotoveným laserovým delom. Nakoniec, po rokoch, mi ešte poďakovali, ako som im dobre poradil, lebo im vymyslel nový druh pohonu. Treba si však uvedomiť, že exil v civilizáciách vyššieho rádu nevyzerá ako vyhnanstvo na Sibíri. Mal tam prakticky úplný komfort, s plným technickým zabezpečením a prístupom k informáciám. Trestom bolo, že ho vylúčili zo spoločnosti a on ostal úplne sám.

Máš aj takých, čo si celý deň recitujú verše Platóna a neprežili by na Zemi ani hodinu, lebo by ich určite „zložila aj rozzúrená sýkorka!“ Najpočetnejšie zastúpenia majú, okrem nás, Andrania, Hiroňania a Kombrania, nebudem ti ich opisovať, naplánujeme si exkurziu. Máme aj nezávislých, napr. Remaranov. Môžu si to dovoliť, lebo sú najväčším konvenčným zbrojárskym producentom v Galaxii. Každá civilizácia je dobrá v niečom inom. Jedni sú na zbrane, druhí na astrofyziku, ďalší na energie. Takí dokážu z tejto hlavičky získať toľko energie, že ju Európa neminie za rok! - ukázal na hnedú síru zápalky.

Ale o svojom druhu hovoril Arian sporadicky a s veľkou opatrnosťou. Patril k civilizácii Pútnik a tá sa javí najzáhadnejšou a najosobitejšou kultúrou v celej klasickej Galaxii. Navonok sa prezentujú ako bežný druh, no vie sa, že pochádzajú z piateho rozmeru, teda pre nás, zo sveta duchov. Na otázku, prečo „zostúpili" z úplne iného sveta o stupeň nižšie, Arian odpovedal, že štvrtá dimenzia nie je dosiaľ dostatočne neprebádaná, že skrýva množstvo zaujímavostí, a že je tu potrebné vykonať ešte veľa práce. Pred narodením (vtelením) sú pútnikom povolené alternatívy pre výber fyzického tela, ako najvyšší stupeň slobodného rozhodovania. (Práve od Pútnikov preberajú pozemšťania teórie reinkarnácií, života po živote, karmy a celej špiritistickej filozofie.) To, že majú všetci rovnakú podobu sa prisudzuje tradícii, najefektívnejšiemu využitiu biologickej konfigurácie a ako hovoria sami, čistej estetike. V našej časomiere sa v jednom štvorrozmernom intervale dožívajú sedem-osem tisíc rokov. Ako jediný v Galaxii sa pýšia titulom hypercivilizácia, čo znamená, že boli „pasovaní" za akýchsi správcov Galaxie. Samozrejme, odobrenie a poradenstvo prišlo opäť „zhora" a ako patrón na nich dozerá entita (podľa prirodzenej postupnosti) zo šiesteho rozmeru. Ako vrchol biologicky mysliaceho života, zastrešujú všetky tie myriady hviezd a planét v každom aspekte. Sú najvyspelejší duchovne, technicky aj sociálne, disponujú najčistejším a najušľachtilejším myslením bez stôp po negativizme, dokonalou ochranou a uznaním tak jednotlivca v spoločnosti, ako aj každej inej formy života. Ale disponujú aj dostatočne silnými pákami na prípadné nevyhnutné potlačenie akýchkoľvek snáh, vybočujúcich z rámca inak dosť benevolentného Kódexu. Okrem presúvania sa v prítomnosti, využívaného len za účelom skrátenia medzihviezdných vzdialeností, vypracovali tiež postupy na presuny do minulosti, budúcnosti, dokonca je tu alternatíva absolútneho zastavenia času. Uvedené predpovedá i potvrdzuje, že túto schopnosť manipulácie s časom si vyžaduje nadradenie tvorcu pre možnosť formovania „nižšej reality." Vlastne pseudoreality, pretože pokiaľ by platili fyzikálne princípy, ako ich poznáme my, nič podobné by sa uskutočniť nedalo. Ale ťažko pochopíme takéto predstavy o realite, pokiaľ budeme hľadieť na fyzikálne zákonitosti zastaralo.

- Štvrtý rozmer? Nič zaujímavé! - ohodnotili náš svet bytosti z vyšších dimenzií. Čas sa považuje za akýsi medzník medzi svetom hmoty a svetmi duchov, za veličinu, ktorá je nedostižná, neovplyvniteľná a zároveň nepochopiteľná. Ale nič nemá iba tri rozmery, čas je súčasťou všetkého, veď ani skala nevydrží večne a nakoniec sa predsa pod jeho vplyvom rozdrobí. Je zákonite jedným z rozmerov nášho štvorrozmerného sveta, síce odlišným od prvých troch, ale všadeprítomným a nikdy neoddeliteľným. O čase a cestovaní v čase existuje mnoho ako teórií, tak aj špekulácií, ale ťažko označiť niektorú za správnu a inú za scestnú. Je však veličinou, ktorá nie je absolútna a v každej dimenzii, ako i v každej inerciálnej sústave, môže mať rozdielne hodnoty. Prečo? Ideme do práce, a ako obyčajne, cesta trvá desať minút. Keby čas plynul o polovicu pomalšie, trvala by dvadsať minút. Do intervalu dvadsiatich minút by sa vmestilo práve toľko udalostí ako pri normálnom presune za desať minút. Čiže sme nič nezískali. Aj keby sme žili len päť rokov, a za ten čas prežili toľko, ako v teraz za päťdesiat rokov, teda žeby sme desaťkrát rýchlejšie rozprávali, jedli, pracovali..., menil by sa len akýsi koeficient, navyše postrehnuteľný iba mimo meraného časopriestoru. Aj v tomto je relatívnosť času... Čas má veľa využití. Je možné, prostredníctvom neho, predĺžiť si život až na desaťnásobky obvyklého veku človeka a Arian tvrdí, že takto ešte stále žijú niektoré veľké osobnosti našich dejín. Jeho ovládnutím sa akékoľvek vzdialenosti stali dostupnými, vtesnali sa do medzí poznania a momentálne nie je pre príslušníkov supercivilizácií a hypercivilizácií žiadny problém navštíviť ktorýkoľvek kút nekonečného vesmíru, nakoľko na presuny v čase využívajú časopriestorové tunely, akési skratky cez hmotu. Reálny je aj návrat do minulosti, či nazretie do budúcnosti, no iba pre vybraných vedeckých pracovníkov, a aj to len pod prísnym dohľadom, lebo neodborné zásahy by mohli pretvoriť, dokonca, celý vesmír. Doteraz sa, napríklad, predpokladalo, že pokiaľ sa stretne návštevník z budúcnosti so sebou samým v minulosti, nastane anihilácia, Práve Arian bol tým, čo dokázal, že tomu tak nie je. Bol vyslaný o tisíce rokov späť, do (zatiaľ) najlepších čias civilizácie, do starovekého Ríma a ako uviedol, na niektorom fóre stretol sám seba! Pozdravil sa (sám sebe), samozrejme sa aj odzdravil (tiež sebe), akoby to nebolo nič výnimočné. Zdá sa zaujímavé, že ako návštevník z budúcnosti nevedel, že sa kedysi v minulosti udiala takáto príhoda a nepamätá si na ňu. Ale ani si nemôže, pretože bola upravená a vymazaná v korekčnej špirále času, mechanizme, ktorý automaticky upravuje všetky anomálie podobného druhu, čo je jednou z podmienok plasticity času. K čomu sa dá prirovnať časopriestor? Asi najvýstižnejší je prímer ku gramofónovej platni. Ihla jazdca sa pohybuje v dráhe, ktorou je súčasnosť (pevné mantinely zo zákonov štvrtého rozmeru), vzadu zanecháva minulosť a dopredu sunie budúcnosť. No naši bohovia z vyšších rozmerov majú schopnosť ťuknúť do jazdca, a tým preskočiť na ľubovolné miesto na platni s nahrávkou, ktorou je čas.

- Vieš čo by ma zaujímalo? - spýtal sa Ariana, - ako to teraz vyzerá v niektorej z iných vetiev času a aké máš podoby v iných vesmíroch? Arian sa zatváril neurčito a odpovedať nehodlal. Viktor urobil prstom po stole čiaru: - Tu máš jednu časovú vetvu a tu vedľa máš druhú...

- Nemusíš mi vysvetľovať časové vetvy, - ohradil sa Arian.

- Ale, mohol by si mi to trošku priblížiť, - neodpovedal. Nakoniec sme sa dostali k tomu, že Arian, bytosť z piatej dimenzie, súčasne koexistuje vo viacerých trojrozmerných vesmíroch, v nich v niekoľkých časových vetvách, a navyše, stále zotrváva v jeho domovskej piatej dimenzii, čo aj vysvetľuje viacúrovňové myslenie pútnikov. Teda, ani vesmír nie je iba jeden! Veľmi laicky povedané, aj tu platí akási hierarchia. Napr. vesmíru v piatom rozmere podlieha nespočetne vesmírov štvorrozmerných, do ktorých sa vyššie bytosti „vteľujú!" Ono, ani výraz vteliť sa, tiež nie je presným výkladom, pretože hmota ako taká neexistuje a je to iba ilúzia, ktorú obmedzujú a garantujú fyzikálne zákonitosti. Arian rozprával, ako vedia o existencii iných vesmírov, no nepodarilo sa im nadviazať kontakt. Že sa prieskumná loď síce dostane cez bariéru konečnej steny a prestúpi do druhého vesmíru, lež žiadna z tých, čo sa o to pokúsila, sa dosiaľ nevrátila, ani neozvala.

- Ako vyzerá „u vás" bežný pracovný deň radového robotníka? - pýta sa Viktor.

- Myslíš obyčajnú „kusovku?" No, rozhodne nikto manuálne nepracuje, pokiaľ nechce. Zamestnanie obyčajného robotníka prirovnám k vášmu asistentovi v ústave automatizácie a robotizácie. Žiadna špina, smeti, ojej, či kabela so zamastenými kľúčmi. Ale, aj u nás, samozrejme, určité rozdiely sú. Všetci nie sú rovnakí a istý spoločenský rebríček tu existuje, ale napríklad, klasické peniaze ako platidlo za tovar, alebo služby už dávno nepoužívame. Každý je taký uvedomelý, že vie koľko odpracoval a podľa toho aj adekvátne míňa.

- Naozaj každý?

- No, sú aj tzv. nezmieriteľní, odmietajúci tento štýl života, ale aj ich tolerujeme. Sme predsa demokrati! Dostupným štandartnom je vilka, osobná loď s doletom dvadsaťtisíc svetelných rokov a raz ročne dovolenka na ľubovoľnom mieste v Galaxii.

- V porovnaní so Zemou je to dosť ťažko predstaviteľné, - porovnáva Viktor, - ale keď môže mať prakticky každý všetko, jestvuje vôbec nejaký druh trestnej činnosti?

- Áno, aj delikty sa objavujú. Napríklad, priestupky posielame odpracovať do málo populárnych zamestnaní, alebo na verejnoprospešné práce. No, nie žeby niekoho schytili za golier a priviazali k metle, alebo strážili ho, aby robil. Pokiaľ váha, presvedčia ho pohŕdavé pohľady ostatných a pohne sa sám. Iná vec je, keď niekto spôsobí, nedajbože, nezvratný čin v histórii. Áno, boli aj takí vyspelí hekeri, ktorí napriek prísnemu zákazu prenikli do minulosti a spôsobili tam rozštiepenie časovej vetvy (po narušení príčinnej následnosti času sa vedľa primárnej vetvy, z ktorej prišiel cestovateľ v čase, vytvorí vetva nová, s novou históriou). Tu sa už na humanizmus nehľadí. Guľa do hlavy! Nekompromisne! Pre každého! Skúšajú to stále, ale neuvedomujú si, že časové retrosmery v tuneloch sú niekoľkonásobne istené. Po prieniku do tunela za nimi okamžite vyštartuje ostraha, tá ich najprv upozorní a pokiaľ si nedajú povedať, sú zničení! Bez výčitiek!

Raz bol, dokonca, kvôli ochrane časopriestorových tunelov Našej Galaxie použitý aj zbraňový systém Ráchs. Ten má takú ničivú silu, že dokáže v priebehu niekoľkých hodín rozbiť celú planetárnu sústavu. Je schopný nabudiť materskú hviezdu do štádia supernovy, tá následne exploduje a pohltí všetky svoje obežnice. No tento systém sa môže použiť jedine v krajnej situácii, keď zlyhajú všetky možnosti. Nelikvidujeme predsa miliardy z rozmaru!

Ale oveľa používanejšia i dostupnejšia je konvenčná výzbroj. Pri materských lodiach operujúcich v lokálnych konfliktoch (jedna až dve planetárne sústavy, alebo živá sila do piatich miliárd), ju tvoria laserové delá (LD), antihmotové delá (AHD) a už sa vyvinuli aj antihmotové pechotné tarasnice. Postavíš sa na výhliadkové návršie nad mesto, zamieriš a odpáliš. Mesto fuč a kráter už zalieva pretekajúca rieka, vytvárajúca jazero. Vaši generáli by sa veľmi čudovali, keby sa na bojovom poli proti nim postavili traja naši pešiaci. Každý z nich zrovná dvadsať kilometrov štvorcových akéhokoľvek terénu!

- A akú osobnú výzbroj ešte máte?

- Guľové zbrane nepoužívame už dávno. Všetko laserové pušky. Zameriaš do desať kilometrov a cieľ zasiahneš, či je vo vzduchu, pod vodou, skrátka všade, kde otočíš hlaveň. Naše energetické zásobníky pre laserové pušky majú len päť kíl, quassaranské tridsať, ale vzhľadom k hmotnosti vojaka to nie je až tak veľa.

- Rozprávaš s takým zanietením, máš so zbraňami skúsenosti?

- Že či! Velil som celým armádam a aj bojoval spolu s nimi. Väčšinou v prvej línii, a bol som aj viackrát ranený. Mal si vidieť to odhodlanie jednotiek, keď sa im do čela postaví sám veliteľ. Presne také ako fanatizmus cézarových légii, keď šli dobiť Gáliu. Stáli tam, - zasníval sa, - na rozľahlej planine, plne pokrytej šíkmi po zuby ozbrojených oddielov a pri bojovom rozdelení jednohlasne burácali v pozdrave „Ave Cézar,“ pričom im z oddaných úst fŕkala biela pena. Cézar si vedel vychovať jednotky. A aj oni ho brali inak, pretože s nimi zdieľal každodenný život obyčajného vojaka, bez výsad, ktoré mu ako cisárovi právom náležali. Kde sú tie časy, keď sa kráľ či cisár postavil pri útoku na čelo? Dnes sa už takí vodcovia nerodia. Všetci zodpovední sú „zalezení" kilometre od frontu...

A čo, pre ilustráciu, dokážeme konkrétne my? Pre prípad potreby sú vypracované a priebežne aktualizované postupy, aby nám obsadenie ktorejkoľvek planéty v našej zóne pôsobnosti netrvalo dlhšie ako pol hodinu. Stačí niekoľko výsadkových krížnikov a v tomto časovom intervale by bola, napríklad, aj vaša Zem pod našou kontrolou. Tá polhodinka útoku zahŕňa v sebe totálnu kontrolu územia i vyhladenie primátneho druhu, t.j. počínajúc frontálnou ofenzívou na husto obývané aglomerácie a končiac likvidáciou jednotlivcov „pozašívaných" v amazonských pralesoch! Pravidelne monitorujeme vojenské základne, či na americkej, alebo ruskej strane, rozmiestnenie a stav raketových síl a strategických striel. Takže prípadný pokus o obranu by rozhodne nevyzeral ako vo filme. Nechcem vás podceňovať, ale iba samotný patriotizmus vám určite nepomôže. Nedokážete si totiž uvedomiť reálnosť danej situácie. Nedostali ste sa ani na najbližšiu planétu a naivne by ste sa chceli pokúsiť čeliť niekomu, kto poslal len zlomok svojej armády zo vzdialenosti svetelných rokov. A vrchol vašej ničiacej sily - atómové zbrane? Ako dlho ich máte? Ani nie sto rokov! Čo je to za technológia, stojaca proti vyspelosti milióny rokov starších civilizácií? Ale skoro ste mali niečo viac. Bol to práve Einstein, ktorý predbehol dobu o minimálne sto rokov a prišiel na to, ako generovať antihmotu. Bol mimoriadne inteligentný, keď dokázal to, čo dokázal. Myslím tým, ako naložil s objavom. Navštívil som ho doma v Princetone. Keď mi otvoril, slušne som ho oslovil a prehodil pár zdvorilostných fráz. Nerozumel. Zabudol som totiž aktivovať mnemokryštál (pamäťový kryštál), ale keď zaznela perfektná angličtina, hneď pochopil o koho ide. Nie že by som mu čosi vnucoval, iba som načrtol niekoľko možností zneužitia jeho vynálezu armádou. Sám si uvedomil, že toto tajomstvo nemôže ľudstvu zveriť a priamo predo mnou a podotýkam, že svojvoľne, spálil v kozube všetky výpočty, výkresy i plány. Samozrejme, predtým som všetko zaznamenal na informačný kryštál, lebo za sto-dvesto rokov, ak sa niekto rozumný nájde a bude vedieť pokračovať, odtajním to.

- Rozmýšľam, že keď je v Galaxii toľko svetov, ako sa všetci dohodnete?

- Najvyšší poradno-správny a administratívny orgán, ktorý všetci, či chcú, alebo nie, musia akceptovať, je Galaktická rada, ktorá poskytuje právo na názor každému, zároveň s možnosťou určitého ovplyvnenia vecí. Predsedníctvo a výkonná moc je v rukách výhradne Pútnikov ako najvyspelejšej formy biologicky mysliacemu druhu. V Hornej snemovni sedí sedemsto osemdesiat členov delegovaných supercivilizáciami a civilizáciami vyššieho rádu. Kompetenčne nižšie, v dolnej snemovni, je zástupcov civilizácii nižšieho rádu až niekoľko desiatok tisíc. Čo je zaujímavé, majú právo vetovať verdikty Hornej snemovne. Vidíš, aký je tu stupeň demokracie? Podávajú návrhy striktne podľa Kódexu a čo je pre teba asi nepochopiteľné, v záujme všetkých a nielen vo svojom!

- A nie je to náhodou tak, že činia takto len preto, lebo je to správne podľa Kódexu? Možno je to iba akýsi alibizmus. Prečo by konali napríklad v našom záujme, keď nás vôbec nepoznajú a teda nemajú k nám žiadny vzťah a vlastne, ani nás nepotrebujú. Ja si myslím, že tak robia preto, lebo si myslia, že je to správne a nie kvôli iným!

- No, možno na tom niečo bude?!

- A v ostatných galaxiách? - skočil mu do reči, - ako to funguje?

- Je to podobné. Naša Galaxia je začlenená do spolku tzv. Galaxií vnútorného vesmíru, kde si, samozrejme, vzájomne pomáhame. Spolok taktiež zastrešuje Rada, no jej členmi sú výlučne hypercivilizácie. Aj nám už pomáhali iné galaxie a to v Prvej galaktickej vojne o priestor. Dokázali by sme situáciu normalizovať sami, je to totiž otázka prestíže, no oni nás, pre každý prípad, radšej zaisťovali. Priamych bojov sa síce nezúčastnili, ale snahu si vieme oceniť. Aj keď hovorili, že netreba a mysleli to skutočne úprimne, vieme čo sa patrí a na revanš sme im transportovali jednu menšiu čiernu dieru.

- Načo? Načo je dobrá taká čierna diera?

- Využíva sa hlavne pri stabilizácii časopriestorových tunelov...

- A je pravda, že aj v strede Našej galaxie je jedna?

- Nie jedna, ale dve. Sagitárius A a Sagitárius B, obe s neaktívnymi jadrami, obiehajúce okolo spoločného ťažiska...

- Sú užitočné aj na niečo iné?

- Samozrejme, držia celú galaxiu pohromade. Strhávajú do seba okolité častice, rozomieľajú ich a emitujú v podobe gravitónov, ktoré tmelia viditeľnú látku do samotného tvaru.

- A ako vedia gravitóny aký tvar má mať ten či onen objekt?

- To už zasahuje do tmavej hmoty, a o tom nemusíš vedieť nič. Boli aj také civilizácie, ktoré experimentovali aj v tejto oblasti a už nie sú. Stačí malý prehmat a vygumuje to celé sektory vesmíru! To skutočne nie je potrebné.

(Gravitóny majú už dlho nezastupiteľné miesto v doprave s gravitickým pohonom. Pokým sa gravitón „usadí" v hmotnom telese, cestuje priestorom a jeho energia sa dá využiť. Pozberajú sa kvantá týchto častíc a vypúšťaním cez smerovače lode sa vektorovo skladajú a tým rušia, alebo násobia gravitačné sily. Majú ešte jednu vynikajúcu vlastnosť. Zasahujú do štvrtého rozmeru, teda tento pohon je vhodný aj na presuny v čase.)

- Nechcem aby to vyznelo neúprimne, ale chcel by som „našim“ pomôcť, - apeluje Viktor, - ide to vôbec? Problémom asi bude, ľudí zjednotiť. Nie? Čo tak globálna hrozba? Nemuseli by ste zasahovať, možno by stačila demonštrácia sily. Ukázali by ste sa v „plnej sile" a s varovným prstom: Aj nad vami niekto je! To by vtom bol čert a diabol, aby sa nedali dokopy a nezačali ťahať za jeden koniec!

- Určite by sa zjednotili, ale „proti niečomu," a nie „za niečo!" Neboli by prístupní novým smerom a ani myšlienkam zvonku. Vyústilo by to nakoniec do degenerácie. Máme s tým skúsenosti. Treba „ušiť" nejaké tie idey špeciálne na tú-ktorú civilizáciu a naštartovať proces zvnútra. Biologická hodnota mnohých ľudí je nulová, ale vidíš, koľký krát vám dávame šancu?!

- Často počúvam, koľko sa do nás investovalo, až sa mi to zdá nevďačné neustále prijímať. Má Zem aj nejaký prínos pre ostatných, či sme skutočne len záťažou? Prerazili sme v niečom?

- Ste jedineční a to je dosť! Ste dobrí napríklad v hudbe. Je poctou pre celú Zem, keď sa jednotky prvého sledu valia do útoku s vibrujúcimi tónmi pozemskej muziky, alebo piesne. Hudba je pozoruhodné médium. V určitom zmysle zjednocuje a stiera všetky rozdiely medzi jej spotrebiteľmi, a keď ich diferencuje, tak je to podľa temperamentu a nie podľa sociálnej úrovne.

- Aspoň niečo! A sú aj, ako sa hovorí, civilizácie, čo nepoznajú hudbu?

- Sú.

- A čím sa bavia a rozptyľujú?

- Kreslia grafy, počítajú vzorce...

- Aké zábavné. Pribehne jeden za druhým a víťazoslávne skríkne:

Pozri, aký krásny diagram som nakreslil! A tá nová derivácia vzťahu!...

- Áno, je to presne tak. Minule som priniesol pár častí Aktov X, „vysvetľujúcich” zväčša mimozemskú problematiku. Okamžite sa to ujalo a „letí" to po celej Galaxii. Keď som to pustil u Bieleho medveďa, prítomní sa od smiechu váľali po zemi. Skutočná zábava! Ale čo-to sa dá nájsť aj v antickej filozofii. „Presťahovali sme k nám celú Alexandrijskú knižnicu, samozrejme v origináloch, a vystavili ju v expozícii „Počiatky vývoja“ v Múzeu xenoštruktúr. Žiadna replika!

- Takže nezhorela?

- Pre vás áno, v skutočnosti nie. Také hodnoty? Obsahuje veľa dobrých myšlienok!

- A čo keby pozemšťania chodili, ako kedysi, na roboty mimo Zem, alebo aspoň, keby sme tak mohli vyvážať, čo ja viem, napríklad suveníry? Pomohlo by nám to.

- Suveníry? Časopriestorové kanály sú prepchaté suvenírami. Každú vzorku tovaru čo sa u vás vyrobí posielam k nám. Od špendlíkov, cez francúzske víno, až po dopravné lietadlá. A s robotou to nepôjde...

- Pravda, pravda..., - vraví Viktor, -viem asi prečo... Už ma nič nenapadá..., ako to tu zlepšiť?

Po prvý krát U bieleho medveďa na Zgare:

Netrvalo dlho a zastavili pred obrovskou kupolou, ktorá mohla mať v priemere okolo dvoch kilometrov, ale výšku si odhadnúť netrúfol. Hrala všetkými farbami a clonila pohľadu dovnútra.

- To sú „mašiny," a koľko ich je, - Viktorovi pri pohľade na rady osobných lodí blikali oči nadšením.

- Musím ťa upozorniť, že sú to väčšinou veterány. Prestíž!

- Skutočne? Kto by to bol povedal?

- Tí chudobnejší chodia nulovou dopravou. Máme tu problémy s parkovaním... Nespozoroval, kedy a ako prešli stenou, no zrazu sa ocitli vo vnútri. V strede obrovskej haly bolo čosi ako kruhové javisko, alebo aréna o priemere do kilometra, nad ním bežala v nadživotnej veľkosti holografická zrejme reklama a dookola sa tlačili nekonečné rady stolov všetkých veľkostí i tvarov. Trvalo celú večnosť, kým sa pretlačili cez dav pri vstupe, a keďže sa zdalo, že Arian je tu stálym zákazníkom, často sa pristavili pri niekom, alebo niečom a vymieňal si zdvorilostné frázy. V hľadisku pri stoloch to akosi zašumelo. Do arény kráčali dve postavy, a keď tieto holograficky zväčšili do priestoru pod kupolou, dalo sa jasne rozoznať, že sa jedná o ľudí druhu homo sapiens sapiens, teda pozemšťanov. Akonáhle sa stretli, vrhli sa na seba a začali sa bezohľadne tĺcť, až to vyzeralo, že si chcú ublížiť. Zakrátko im k nohám padli meče a oni sa po nich vrhli ako lačné beštie. Potom to už nabralo rýchly spád. Jednému z bojovníkov vyšiel naučený výpad, obratne sa zahnal, odsekol protivníkovi ruku a hneď na to ho prepichol ako kura pripravované na ražeň. Viktor nechápal a nijako si to nevedel vysvetliť, lebo násilie by tu určite nečakal. Sprvu si myslel, že tu premietajú gladiátorský zápas spred dvetisíc rokov, ale keď mu Arian ozrejmil, že sa jedná o zápas naživo, zostal šokovaný ešte väčšmi.

- Také čosi na vrchole vývoja? Novodobí gladiátori? - pozrel na Ariana a potom späť na hrozný výjav. Ten sa už strácal a striedala ho modrá lagúna s červeným pieskom a v reze mora plávali mračná pestrých pásikavých rýb.

- Bežia tu len samé exkluzívne snímky, - poznamenal Arian, - ale neboj sa, tí dvaja určite slušní ľudia neboli. Zápasí sa tu síce na život a na smrť, ale sú to takí, ktorí sami zabíjali. A vrahov mi ľúto nie je! Tebe snáď áno? Nech sami zažijú, ako je to báť sa o svoj život a čakať na istú smrť. Áno, nemýliš sa, sú to všetko pozemšťania. Zásobujem túto arénu takouto háveďou už tisícky rokov a zdá sa, že ešte hodne dlho budem. Ber to ako posledný súd, - zaškeril sa. - Minule som nechal premietnuť najväčšiu tankovú bitku II. svetovej vojny a vlastne všetkých čias, bitku pri Kursku. Mala úspech. Tanky sa „rozutekali" po celom podniku, prechádzali cez divákov, vzduchom lietali ruky, nohy a iné údy... , - opäť sa zatváril ironicky, - inak, „od vás" sa púšťa veľa vecí. Hlavne vojny idú „na odbyt" a o tie vo vašej histórii, naozaj núdza nie je! Usadili sa ku stolu a za moment dobehol „čašník"...

- Dve SG-čka!

- Čo to je? Myslíš, že to vypijem?

- Myslím, že áno. Čosi ako pivo. Alebo chceš rovno pozemské? Na túto kvalitu ešte nemáš dosť kreditov.

- No, dobre, dobre... A čo tu robí náš druh? Čo to majú na tvárach za linky? Tie kresby. Príslušnosť k nejakej sekte?

- Čoby. To sú masky, aj tebe jednu prinesú. Kyslík tu nie je miešaný z dusíkom, ale s metánom. Vydržal by si tak do šesť hodín.

- No vidíš, že sme na niečo užitoční, aj keď len behať s pivom!

- Tvoji „skoro" krajania majú U bieleho medveďa polovičný podiel. Možno práve oni robia tú správnu atmosféru, - prehodil žoviálne.

- Naposledy som dopratal pornografiu, „samozrejme, z čisto náučných pohnútok", - opäť irónia, - všetci sa zadúšali od smiechu, no neuveriteľná sranda...

- Neviem, čo je na tom smiešne? A za druhé, môžeme za vývoj?

- Ale samozrejme, prepáč! Iba som porovnal reprodukčné procesy.

- Určite sú odlišnosti, no v princípe je to podobné, nie?

- V princípe? Rozhodne nie! Rixan-samec je vybavený reprodukčným chápadlom ostrým ako sosák komára. Po sexuálnej predohre, keď už cíti vrchol rozkoše, v divokosti vášne napichne samicu týmto chápadlom presne tam, kde to má najbližšie. Je jedno či do hlavy, brucha, či ktoréhokoľvek údu, ale vždy je to neuveriteľná extáza. Rana sa už nikdy nezacelí. Spermie sa dostanú do oblasti brucha, podobne ako u človeka. Plodov je niekoľko desiatok. Cez tenkú blanu kože vidieť ako sa hmýria a rastú. Živia sa vnútornými orgánmi matky a keď ako posledné napadnú vegetatívny nervový systém, matka umiera. Je celkom bežné, že odpadne kdekoľvek na ulici a vtedy sa vlastne začína pôrod. Nutné dodať, že tento druh nemá primárnu nervovú sústavu a necíti niečo také ako bolesť, či chlad. Sú preto obávanými bojovníkmi a v ich prípade by si s mučením nepochodil.

- Nepochopiteľné! Prísť o život kvôli potomstvu. Neviem si to vôbec predstaviť.

- No vidíš, príroda! Koľká obeta a doslovne, bezhraničná láska k deťom. Avšak, nie je to najkrajnejší príklad kontrastu superinteligencie a nevykorenenej predvývojovej brutality.

Quassaranská matka má v sebe oplodnených vajíčok až niekoľko tisíc. Plody sa v tele matky požierajú navzájom a prvé mláďatá pri pôrode zožerie ona sama. Tých pár kusov čo zostane, putuje do akejsi škôlky, kde zotrvajú desať rokov, aby boli oddelení od ostatných dospelých jedincov a mali tak akú-takú šancu prežiť. Znova opakujem, že pre nich je zabíjať, ako pre nás dýchať. My sme si už zvykli! A teraz si predstav, ako by to dopadlo, keby sme Quassaranom nechali na Zemi voľnú ruku? Ako by asi vyzeral oficiálny príchod mimozemských civilizácií na vašu planétu, keby Slnečnú sústavu kolonizoval práve tento druh? Myslíš, že by sa s vami maznali?

Postupom času na sebe Viktor pozoroval, ako sa mu myslenie mení, všetko sa mu zlievalo do jednej kaše, a aj podoba jeho druhu Homo Sapiens Sapiens sa mu začala odcudzovať. Arian ironicky poznamenal, ako sa zatváril istý člen Galaktickej rady, keď v pléne tejto inštitúcie obdržali Viktorov vizuál. Že vraj si zakryl oči a s odporom prehlásil: Ako môže existovať čosi tak príšerné?! Tento výrok mu rezonoval v hlave čoraz častejšie, ale časom to začal chápať aj z iného uhla.

�

hľadel do zrkadla na toalete. Ruky strčil pod chladivú tečúcu vodu, nabral z nej a ošpliechal sa, vyceril zuby a hneď ich zase schoval. Prezeral si tvár, vlasy, oči, odstúpil, aby videl aj na telo. Vrátil sa k stolu a vraví Arianovi: - Tak vy hovoríte, že sme ako druh škaredí. No, s tou kritikou ešte chvíľu počkaj! Kto vybral pred mnohými rokmi na evolúciu práve cicavce, z nich primáty a nakoniec tento druh? Kto urobil z jednofarebného človeka štyroch rôznofarebných, teraz sa vám nehodíme do vitríny?

Zahľadel sa do neznáma a poznamenal: - No, neviem..., a neviem ani to, či je vlastne dobre, alebo zle, že do tej Našej Galaxie ešte nepatríme?