Poviem Vám ako to bolo.

Hral som s Marekom šach. Už som v podstate vyhrával, no fakt. Je teda pravda, že nad ním obvykle nevyhrávam, no vlastne som nad ním ešte nikdy celkom nevyhral... iba raz, ale vtedy musel odísť a dohrala to zaňho Aďa, a tá teda hrať nevie, to musím priznať. Ale späť k veci. Bol by som teda celkom určite vyhral, už len zopár ťahov a bolo by, lenže do miestnosti vrazila Sue a posrala nám celý deň. Vlastne celý mesiac, aj keď uznávam, že to zase nebola len jej chyba. Keby z nej Cedric nemal taký vietor, všetko mohlo byť inak. Takže, práve sa mi v hlave rodil skvelý záverečný plán, keď...

„V správach beží niečo o nejakej satanskej vražde!“

„A čo?“ odvrkol som.

„Má uhryznutie na krku.“

A tak sme dohrali. Bol to fakt šok, po toľkých rokoch bez pozornosti verejnosti. Marek šiel obvolať ostaných a ja som si šiel pozrieť tie správy. Bola trochu škoda, že telo neukázali, teda bol tam jeden záber, ale len taký na nohy, akože „aha, tam leží mŕtvolka“, ale z toho krku sme nevideli nič, a tak sme si nemohli byť istí. Ale inak boli tie informácie dosť veľavravné, aj ten vychrtlý policajt povedal, že mu to pripomína film o upíroch. Ďalší deň sa našla ďalšia obeť a nasledujúci tiež a tak ďalej. To už tu boli novinári z kde-kade, v telke i na nete bežali diskusie o sektárskom násilí a o vyšinutých cvokoch a kníhkupectvá vypredávali dovtedy skoro nepredajné treťotriedne romány o upíroch. Teda z toho rebríčka najpredávanejších kníh v nasledujúcich pár týždňoch by sa jeden pogrcal.

***

Nepočúvajte ho. On myslí vždy len na seba, na šach, v ktorom sa celú večnosť ani trochu nezlepšil, a na to, aká „dekadentná“ je moderná doba. A aj inak má divné názory. Vôbec nemá zmysel pre modernosť.

Pravdou je, že tá správa nás všetkých zasiahla. Upíri nenapadajú a nezabíjajú ľudí už tridsať rokov, aspoň teda v rozvinutých krajinách určite nie. Ale pokiaľ vieme, tak ani nikde inde. Žijeme predsa v modernom svete. A vôbec, veď je to nechutné.

***

Nechutné? To vám povedala Sue, však? No, je to baba. A mladá, ja mám sedemkrát toľko čo ona. Ale je fakt, že dnes sa priame sanie krvi už veľmi nenosí. Ale poviem vám, ten slastný pocit, keď uchopíte živé telo, nakloníte sa nad rýchlo pulzujúcu krčnú tepnu, potom rýchlo preniknete kožou a ústa vám zaplaví horúca, sladká krv... Dnes si toho jeden veľa neužije.

***

To povedal? Panebože! To je neuveriteľné. Som tu už štyridsať rokov, myslela som si, že ho poznám, že sa už tej úchylky zbavil. Lebo to je úchylka! Kedysi, no dobre nepoviem... Nebola iná cesta. Teda, samozrejme, vždy tu bola zvieracia krv, ale je pravda, že tá chuť je trochu iná, taká nijaká. Samozrejme, odjakživa existovali moderne zmýšľajúci upíri, ktorí odmietali vraždenie ľudí. Uspokojili sa so živočíšnymi náhradami. Ale taká askéza nebola akceptovateľná pre všetkých, to nepopieram. Pokrokové myšlienky vlastne nemali šancu rozšíriť sa. Ale rozvoj modernej vedy nám otvoril nové možnosti. Profesor Jackson vynašiel v roku 1954 preparát, ktorý celkom dobre simuluje tú pravú chuť... Ešte, že sme sa o tom my z Hnutia za rešpekt voči ľuďom, dozvedeli, on totiž nebol jeden z nás. Vlastne vyvíjal potravinárske príchute pre jeden americký fastfoodový reťazec, tuším šlo najmä o zmrzlinu, no, to je jedno. V každom prípade, naše Hnutie odvtedy získalo na sile, preparát sa tiež niekoľkokrát zdokonalil. Dnes už naozaj nikto neútočí na ľudí, je to nechutné a nemoderné! Až na ten nedávny nešťastný prípad.

***

Nechutné? To vám povedala Sue, však? No, ona je citlivka. A Američanka chápete. Hrozná aktivistka. Mimochodom, ja som Aďa. Je pravda, že dnes už priama konzumácia čerstvej ľudskej krvi nie je častá. Ale že by sa to vôbec nerobilo... Ale pred tými aktivistami z Hnutia to skrývame, samozrejme. Kto by sa s nimi stále hádal? Život je taký krásny, nie? Škoda stráviť čo i len chvíľu nezmyselnými spormi o morálke. Radšej sa hádam s chlapcami o šachu. Najmä s Kukom. Raz som s ním dohrala jednu partiu, za Mareka, keď musel odísť. Dodnes tvrdí, že vyhral, nepovedal to náhodou aj vám? No, neverte mu. Ale k veci. My, čo sme normálni, sa síce už tiež živíme prevažne tými syntetickými náhražkami, sú vlastne celkom dobré. Ale každý si chce aspoň občas trochu zažúrovať, nie? Ale dávame si pozor, žiadne mŕtvoly nenechávame len tak sa povaľovať. Nechceme predsa mať stále na krku takých fanatikov ako Sue. A aj bez poplašených policajtov a kadejakých vyháňačov diabla je život celkom fajn, o tom niet pochýb. Takže keď sa našli tie mŕtvoly, bol z toho riadny poplach.

***

To teda bol. Kým Kuko neužitočne čumel na správy, akoby sa z nich mohol dozvedieť niečo nové, ja som obvolával ostaných, čo žijú aspoň v trochu rozumnej vzdialenosti. Samozrejme sme si mysleli, že to bude niekto z nás, kto po sebe neupratal. Aj keď by to bolo čudné, my už máme celé roky skvelý systém, toto sa nám nestáva. Máme predsa nejakú disciplínu, nie sme upírmi odvčera, chápete. Ale všetci to popreli. Kuko potom poznamenal, že to mohol byť niekto z tých šibnutých abstinentov z Hnutia, čo sa po rokoch skrátka neudržal. Chvíľu sme si vychutnávali tú slastnú predstavu, keby to tak bola Sue... Mohli by sme si z nej uťahovať ďalších tristo rokov. Ale nevyzeralo to tak. Okrem Sue sú tu naokolí len štyria a všetci boli tou správou príliš šokovaní, rozhodne to na nás nehrali.. Takže nováčik. Otázka bola, kde sa vzal. Úpiri nepadajú len tak z neba. A ani z pekla nie, tak si nechajte tie sprosté poznámky pre seba, áno?

***

Chlapci ten príbeh strašne naťahujú. Skrátka, asi pol roka predtým nás bol pozrieť jeden starý kamarát Sue. Volá sa Cedric. (No fakt. Nechápem, prečo si to meno nezmenil už pred pár stovkami rokov.) Skrátka, Cedric sa bol raz v noci prejsť a všimol si jedno dievča. A zamiloval sa. Mimochodom, ak vám Kuko povie, že upír sa nemôže zamilovať, tak si ho nevšímajte. Je to starý cynik. Cedric sa síce neskôr akože vrátil do Kanady, ale v skutočnosti stále chodil ku nám sledovať to dievča. A jednej noci sa neudržal, jeho city ho premohli... Urobil z nej jednu z nás.

***

Fakt pekne povedané, Aďka. Že zamiloval. Skrátka tá abstinencia mu udrela na mozog a išiel po tej babe, ani si to nenaplánoval, puk jeden. Takže samozrejme mal tú smolu, že hneď potom zistil, že doma ho čaká pozvánka od Sue na spoločný víkend v Káhire, preposlal mu ju kamoš. A pretože je to blb, zo Sue má vietor, a teda si nebol schopný vymyslieť nijakú prijateľnú výhovorku, tak utekal do Egypta. Nikomu nič nepovedal, a šiel. A mladú tu nechal samu s jej inštinktami.

***

Našli sme ju, samozrejme. Teda ja som ju našiel, Kuko viedol len blbé reči. Aspoň že Aďa mi trochu pomohla, držala na uzde Sue. Tá sa, to dá rozum, vrátila hneď, ako sa to zjavilo na BBC. Ja som s Cedricom pátral po mladej. Netrvalo to dlho, pristihli ju nejakí policajti, bolo ich vylezených ako hadov. Našťastie som odpočúval vysielačky, tak sme s Cedricom mladej pomohli a vzali ju k nám. Inak, volá sa Monika, je celkom fajn.

***

To teda je. Konečne tu je nejaká ďalšia žena, s ktorou sa môžem porozprávať. So Sue sa niekedy nedá vydržať. Tá tu chvalabohu práve nie. Vzala Cedrica k ich spolubláznom do USA na odvykaciu kúru. Sľúbili sme jej, že Monike všetko vysvetlíme.

***

No nevysvetlili sme jej to? Vlastne sa to celkom dobre vyvinulo. Aspoň si tých prvých pár dní stihla užiť a je taká, ako má byť. Trpáci z Hnutia sú na pár týždňov z cesty, išli všetci s tými dvoma za veľkú mláku, asi chcú vymýšľať nové stratégie. Policajti prípad čochvíľa založia ako nevyriešený. No a o ktorejsi hviezdičke z Anglicka bulvár zistil, že mala v štrnástich, je to už pár rokov, dieťa, ktoré dala na adopciu, tak celá tá milá novinárska perepúť prestala hľadať nás, vypadla odtiaľto a hľadá to decko.

My zatiaľ hráme šach. Nechal som tú novú babenku raz vyhrať, nech má radosť. Skrátka pohoda. Chystáme Monike uvítaciu párty. Túto sobotu. Všetci ste srdečne vítaní.

***

Áno, len príďte. Hlavne krvná skupina 0, Kuko ju má najradšej. Nech má radosť. Odkedy ho Monika porazila v šachu, nie je s ním reč.