Prežili sme peklo
Otočil som sa smerom k dverám. Obaja sme prestali bojovať. Mlčky som počúval a keď už boli pri našich dverách, prudko som sa zvrtol.
- Vypni to! pošepkal som.
1.
Tma. Všade naokolo. Oči sa mi už prispôsobili a mesiac striedavo osvetľoval pomedzi oblaky krajinu. Spočiatku som sledoval hviezdnatú oblohu. Bola tmavomodrá. Jediné súhvezdie, ktoré som si zapamätal zo všetkých súhvezdí, bol veľký voz. Našiel som ho poľahky. Sedem výrazných hviezd, ktorých rozmiestnenie sa nedá s ničím iným pomýliť.
Ach, keby taký voz existoval, keby ma dostal do bezpečia. Keby prišiel a odviezol ma ...
Potom už nebol čas spomínať na Labuť, Severku, alebo Cassiopeu. Čaká ma cesta. Krátka a predsa dlhá.
Pomaličky som sa zakrádal povedľa plotu, ktorý až do teraz ohraničoval to najkrajšie miesto na svete. No táto noc to zmenila na jednu z dvoch bariér, ktorá ma oddeľovala od ...
... nich ...
Nie, nespomínaj to !!!
Nesmiem to spomenúť. Mama mi vždy hovorila, keď nechcem aby sa niečo stalo ... poprípade niečo zlé ... tak na to nesmiem myslieť. Nesmiem to pomenovať. Nesmiem ... nepomenujem.
Plot.
Bariéra.
Pomedzi priečky som mohol vidieť postavy. Mesiac ich vo svojom svetle ukazoval pobledlé. Vedel som ich skutočnú farbu. Sú to oni. Nesmú ma uvidieť. Inak pre mňa všetko ... všetko končí. Stačí jedna chyba. Jeden chybný krok.
Čo sa stane ak ma nájde? Ak príde ku mne a ... viem čo sa stane! A nechcem to! Musím sa dostať dnu ... do bezpečia ... tam kam patrím, kde mám byť ... musím ... skôr ako ma nájdu.
Pokračoval som v pomalom postupe. Ďalej bola cesta posypaná štrkom a tak som radšej prešiel na trávu. V tomto nočnom tichu je počuť skutočne aj ten najmenší šuchot. Prikrčil som sa a v okamihu ako som míňal strom rastúci pri plote, krajinu a cestu osvetlila žiara.
Zastavil som sa a inštinktívne skrčil dolu. Prisunul som sa k stromu, ktorý bol teraz mojim najlepším priateľom, pretože pravdepodobne iba kvôli nemu ma nevideli. Alebo áno?
Od napätia som nedýchal. Svetlo z baterky bolo nasmerované akoby ku mne, len striedavo osvetľovalo prázdnu cestu mne sprava, strom a prázdnu cestu mne zľava.
Uvidel ma?
Svetlo za malú chvíľu zhaslo.
Možno našli niekoho iného ... a odviedli ... podľa krokov, ktoré sa vzďaľovali a podľa hlasov som usudzoval, že áno.
Chvíľu počkám.
Určite teraz pozorne sledujú.
Ja môžem byť ďalší. Nie. Nejdem. Strom je bezpečie. Bola by chyba hneď vyraziť.
Budova je nablízku. Opatrne som sa otočil a v mysli si zmeral vzdialenosť. Musím obísť plot a ak budem mať štastie ten kúsok po betóne prebehnem až ku vchodu.
Kroky sa vzdialili a ja som sa po chvíli odhodlal najprv pozrieť skrz plot a potom pomaličky a opatrne prejsť až na koniec. Temné pobledlé postavy tam stále hliadkovali, ale boli vzdialené odo mňa. Riskol som to.
Vyrazil som spoza plota a utekal som tých dvadsať metrov cez neosvetlené betónové parkovisko pred budovou ku hlavnému vchodu. Už som videl svetlá od schodišťa. Matné, tlmené. Boli tak blízko.
Tak blízučko.
No v tom momente som zakopol. Spadol som na kolená, na brucho a na dlane a z hrude mi po náraze vybehol neidentifikovateľný zvuk.
„Počuli ma.“ prebehlo mi mojou prestrašenou mysľou tak rýchlo, ako len rýchlo môže v tejto situácií myšlienka v hlave prebehnúť.
2.
V ten deň, to bol začiatok tretieho ročníka, som nemal šťastie. Aj keď mi ktorási pani učiteľka hneď z rána povedala s úsmevom, že také zlaté chlapča s modrými očkami by si hneď brala domov, ostatok dňa sa vliekol v akomsi zlom opare nepodarenosti.
Z čítania som dostal dvojku, čo sa mi nikdy pred tým nestalo, na obede som vysypal všetok riad z mojej tácky na zem, čoho výsledkom boli črepiny od vchodu až po výdaj jedla, následne som si vypočul krik pani učiteľky, ešte väčší krik, keď som sa na to rozreval a v družine sa mi stala nasledujúca príhoda.
Okolo tretej hodiny poobede sme sa vrátili z vychádzky do tried a kým si po nás prišli rodičia, nastal čas písať si domáce úlohy. Už keď som napísal prvé slovo do zošita s nápisom „SLOH“ sa vo mne vytratil dobrý pocit z tvorby. Dôvod bol jednoduchý, povinne som musel sedieť vedľa vyhláseného jednotkára, čo by mi nevadilo, keby to nebol ten najväčší hajzlík, akého som poznal. Volal sa Karol, mám pocit, že iba jedna vec mu ide lepšie ako škola a to ubližovanie ‒ nie iba zvieratám a veciam.
V tom čase sme ešte my ‒ školáci ‒ používali drahé perá na atramentové bombičky. Až neskôr naši rodičia povolili používať večné perá, čo dosť dobre nechápem, pretože tie atramentové boli nepríjemné na držanie, hrot sa ľahko rozišiel, mnohokrát vytiekli, náplň nebola najlacnejšia a tak či onak sme sa na ne nakoniec vykašlali.
Mal som popísané asi štyri riadky, v triede bolo ticho a pani učiteľka akurát vyšla na chodbu. Odrazu môj spolusediaci využil túto príležitosť a zhora mi do pera päsťou udrel. Hrot sa mi zaryl do papiera, prepichol ho a pod veľkým odporom sa rozišiel a ohol. Papier zaliali kvapky atramentu, od ktorých som si zašpinil nakoniec obe ruky.
Karol sa začal smiať.
- Čo robíš? Zničil si mi pero! ‒ zakričal som na neho a nakoľko mi kvapkajúci atrament zašpinil košeľu, v ktorej som sedel, akosi som si povedal, že nemám čo stratiť a v tomto zjavne skratovom konaní som urobil prudký pohyb a ofŕkal kvapkajúcim atramentom Karola, krížom cez hruď, cez pekné biele tričko.
Výraz smiechu sa hneď zmenil na výraz hrôzy a prekvapenia a o sekundu na to sa na mňa vrhol. Chytil mi ruku s perom a tlačil ju nado mňa. Bojovali sme. Ostatní nezaľáhali. Vstali zo svojich miest, obklopili nás a z plných hrdiel, pomáhajúc si tlieskaním povzbudzovali mňa, alebo Karola. Pomedzi zovreté päste padali modré kvapky, zväčša medzi nás na podlahu, ale jedna alebo dve trafili aj moje nohavice ‒ našťastie modré rifle.
Karol bol silnejší. Natlačil sa na mňa a uväznil moju telesnú schránku do milostného objatia stoličky a nenávistnej bariéry jeho vlastného tela.
- Ty hnusák, to si urobil naposledy. Moje obľúbené tričko! ‒ precedil cez zuby.
- Neozývaj sa. Ty si začal. ‒ odvetil som a keď som sa nadychoval ku útoku, ktorým som mu chcel práve uvoľnenou rukou jednu poriadnu vraziť, plastové pero sa na spoji zlomilo. Mne sa podarilo vstať a pretlačiť Karola, a aj tá ruka trafila svoj cieľ. Karol pustil zlomené pero, ktoré mi ostalo v ruke a vykríkol „Prečo na mňa útočíš?“
Nebolo mi jasné, čo tým sleduje. Až keď som si všimol, že pani učiteľka už stojí vo dverách a prekvapene zíra na nás. Kúsky atramentového pera v ruke, postriekaný Karol a ja teraz už prakticky nad ním ... doklaplo mi kam to smeruje a že moja smola v tento deň ešte neskončila.
Nedopadol som opäť dobre.
Keď mi pani učiteľka, viac ako dôrazne prezentovala svoj názor a dôsledky tohto môjho nepochopiteľného útoku, kútikom oka som sledoval, ako sa Karol uštipačne usmieva.
3.
Otriaslo to snáď s každým kúskom môjho tela. Pozrel som dohora. Koľko metrov to je? Dva? Tri? Svetlá ma ešte neosvietili. Možno to predsa len nebolo počuť... Musím ísť. Musím vstať a ísť. HNEĎ! Horko-taťžko som našiel potrebné sily. Začal som sa dvíhať zo zeme. Každá sekunda sa mi zdala neuveriteľne dlhá. Na bruchu som cítil bolesť z napätia. Je to možné? Ako dlho ešte vydržím takto nekrytý? Ako dlho potrvá, kým ma uvidia? Zaťal som zuby a tušiac odreniny a zopár modrín, ktoré do niekoľkých dní zmiznú som sa postavil. Tma ostávala. Pribehol k dverám a predčasne ďakoval osudu, že ma nenašli. Aj keď to muselo byť len o chlp!
... prejsť...
V budove sa skryjem!
... im cez rozum.
Tam mám väčšiu šancu, že ma nenájdu ... a neodvedú. Prebehol som cez vstupnú halu a utekal cez schody, ktoré som bral po troch. Na prvom poschodí som vbehol do chodby. Utekal som k druhým dverám na pravej strane. Prudko som ich roztvoril. Zavrel som sa v nej. Oprel sa chrbtom o dvere a predýchaval. Po chvíli som sa v tme, ktorá ju obývala rýchlo premýšľajúc som rozhliadal. Na ľavo je vchod do kúpelne. Nie, to nie je dobrý nápad, to je miesto, ktoré skontrolujú ako prvé, keď sem vojdú. Čo takto skrine?
A v tom som zmrzol.
Spoza dverí do miestnosti, ktoré som iba pred chvíľou zatváral bolo počuť kroky. Približovali sa smerom od schodišťa. Možno po prvý krát v živote som pocítil skutočný panický strach.
Tak blízko. Tak blízko záchrany, tak blízko bezpečia, tak blízko ... Teraz ma nemôžu nájsť!
Oni
Ak nechceš aby sa to stalo, nemysli na to!
Nepomenuj to!
Prejdi im cez rozum!
Nie je čas ... na nemyslenie ... na nepomenovanie. Už je skoro pred izbou. Stálo ma to veľa námahy prekonať paralyzujúcu silu hrôzy, ale musel som to urobiť. A muselo to byť hneď. Hodil som sa na zem a zasunul pod posteľ.
Kroky minuli miestnosť a pokračovali po chodbe ďalej.
V izbe ostávala tma. Akonáhle som si uvedomil, že plachta z postele siaha až po zem, čo je dosť dobre, uvedomil som si aj druhú vec ‒ kopol som pri tom do niečoho mäkkého a počul tiché tlmené „Au.“
Opatrne som sa otočil. „Kto je tu?“. Akonáhle prišla odpoveď som pochopil, že ten skutočný problém ma ešte len čaká.
Pod posteľou sa ukryval môj spolužiak Karol, ktorý bol v pyžame. Rozsvietil ručnú baterku. Bol to šok. Netušil som ako bude reagovať. Akomám reagovať ja ...
- Ty nie si v pyžame? ‒ preriekol, zvraštil čelo. Presne vedel, čo sa bude diať.
- No a čo? ‒ odvrkol som, ale nepomohlo mi to.
- Choď preč! ‒ začal ma odtláčať, kopať a búchať do hrude, čo som mu opätoval a s hrôzou som si pomyslel „Preboha, ten idiot nás prezradí“ a vtedy mi došla ešte jedna vec. Neprezradí nás, prezradí iba mňa. Pokrytec!!! Hajzel! Neprestával a ja som mal pocit, akoby moja celá snaha o záchranu v tom momente vychádzala úplne navnivoč. Odrazu do mojich uší doľahli kroky, ktoré sa vracali k našej izbe. Bol to presne ten istý zvuk, musel byť od tej istej osoby. Otočil som sa smerom ku vchodu. Obaja sme prestali bojovať. Mlčky som počúval a keď už boli pri našich dverách, prudko som sa zvrtol.
- Vypni to! ‒ pošepkal som. Karol chytil do roztrasených rúk baterku. Vypol ju.
Naspäť som sa otočil. Ruku som si položil dlaňou na koberec a pokrčil som prsty v kĺboch. Zatlačil som ich do koberca. Dvere sa pomaly otvorili. Do izby padlo svetlo z chodby a tieň postavy stojacej vo dverách. Triasol som sa ako osyka a zároveň modlil, aby Karol neurobil nejakú sprostosť a neprezradill nás oboch. Boli sme ticho ako myšky.
Osoba vstúpila. Na starých doskách, ktoré tvorili podlahu sa ozvalo zapráskanie. Zastavila sa. Jej nohy teraz boli iba pár centimetrov od mojej hlavy. Nedýchal som. Aj to by mohlo byť hlučné. Mohlo by to vzbudiť pozornosť. Dve bytosti sa teraz ukrývali pod posteľou z celej duše sa modliace, aby tento kat (áno kat je výborná prezývka pre neho) neurobil najjednoduchšiu vec na svete, nepozrel sa pod posteľ.
Spomenul som si na všetko to, čo tomuto predchádzalo, cesta k chate, pád, plot, strom, ... mohol by som to jednoducho ukončiť. Prečo to neurobím? Prečo sa mu sám dobrovoľne nevzdám? Jednoducho vyleziem von a poviem „Tu ma máš. Už sa nechcem viac ukrývať. Urob si so mnou čo len chceš.“ Pozriem mu do očí a opadne zo mňa všetko to nadbytočné napätie.
Nechám sa dobrovoľne odviesť. A tým ...
... im prejdem cez rozum ...
... to ukončím.
Nepohol som sa.
Kroky obišli posteľ a dotyčný zmizol vo svetle chodby, ktorému nastavil aj vonkajšiu časť dverí od miestnosti. Vydýchli sme si.
Od vtedy už nikto neprišiel. Ubehlo rovných dvadsať minút, ktoré sme spoločne s Karolom pod posteľou pretrpeli, keď tu odrazu sa z prízemia ozval príjemný podmanivý hlas Adiemus.
Áno, sestra si zvykla púšťať výberovku od tohto skladateľa. Ja a Karol sme na seba prekvapene pozreli a neverili vlastným ušiam.
Je to tu.
Vyšiel som z izby, najprv opatrne som otvoril dvere a keď som videl, že aj z iných izieb vychádzajú v pyžame, pochopil som, že sme medzi vyvolenými. Díval som sa stojac neveriacky na koniec chodby, ktorá sa napĺňala postavami, z ktorých už niektoré smerovali ku schodišťu.
Áno, patrím k ním.
K tým, ktorým sa podarilo ukryť sa a prežiť ...
Je to také neuveriteľné?
Prežili sme peklo.
Adiemus nás teraz volal k sebe, šepkal, že už je po všetkom, už sa nemusíme báť.
Kráčal som s nimi po červenom koberci. Cítil som akési vzrušenie a radosť, zároveň ľútosť pre všetkých tých, ktorí nemali to šťastie. Kde len sú? V akej časti ich našli? Čo prežívajú? Horkosť v ústach nabrala na obrátkach, no aj akýsi pocit radosti. Ale vtedy som si povedal : „Čo by s nimi bolo!? Sú v poriadku. Nesmiem si namýšľať! Vedúci predsa nesmú nikomu ublížiť, majú nás na zodpovednosť!“
Prešli sme vstupnou halou do jedálne, z kade vychádzala hudba a kde na stoličkách sedeli oblečený v normálnych šatách tí, ktorým sa nepodarilo svoj boj doviesť do víťazného konca a v pyžamách tí, ktorí mali dosť šťastia a umu a dostali sa nepozorovane do chaty.
Hlavný vedúci nám vzápäti poďakoval, odmenil nás ‒ šikovných a v okamihu ako som si preberal tú malú sladkosť, pochopil som, že mal pravdu, keď hovoril, že nočná hra je zážitok, na ktorý sa nezabúda.
Ľuboš Zahradníček
Diskusia
jurinko
Aj ked mam radost, ze som prvy (hehe), CO TOTO MA BYT? O com to bolo? Desivo abstraktne, ci vlastne nechutne konkretne (detsky tabor z pohladu osemrocneho ucastnika)? Nechapem to, neviem to ohodnotit, neviem, o com to bolo, neviem nic. Pocity su super vykreslene, ale nejako si nedokazem predstavit ani prostredie, ani dej. Ak som to nezazil, tak neviem, o com hovoris (a to je vzdy chyba).. Pointa sice dobra (des bol vlastne nejaka hra - musim to napisat, aby som vedel, ci som to pochopil dobre a ci to ostatni pochopili rovnako), ale mne velmi vadi, ak si nedokazem predstavit okolnosti, ktore k nej viedli. Dal som 4
14.06.2007
Aj ked mam radost, ze som prvy (hehe), CO TOTO MA BYT? O com to bolo? Desivo abstraktne, ci vlastne nechutne konkretne (detsky tabor z pohladu osemrocneho ucastnika)? Nechapem to, neviem to ohodnotit, neviem, o com to bolo, neviem nic. Pocity su super vykreslene, ale nejako si nedokazem predstavit ani prostredie, ani dej. Ak som to nezazil, tak neviem, o com hovoris (a to je vzdy chyba).. Pointa sice dobra (des bol vlastne nejaka hra - musim to napisat, aby som vedel, ci som to pochopil dobre a ci to ostatni pochopili rovnako), ale mne velmi vadi, ak si nedokazem predstavit okolnosti, ktore k nej viedli. Dal som 4
14.06.2007
marcus
no potesilo ma ked som videl ze Lubo pridal dalsiu svoju poviedku a neveril vlastnym ociam ked som si precital prvy komentar pretoze predosle Lubove poviedky boli super.
A po precitani tejto si myslim, ze je tiez dobra, ina ako predosle, taka odlahcena zaverom ale inak super.
jurinko: no neviem co si presne nepochopil. Cele to bolo postavene na nocnej hre v tabore. s tym, ze si to nevedel alebo teda nemal vediet, mna to napadlo niekde na konci prvej casti. a tie pocity ako aj atmosfera boli fakt vykrelsnene velmi dobre,Lubo toto vie.
Jedna vec mi trosku vadila to nestastne slovo SOM, ktore je problemove pri pisani v 1.osobe ale inak si nemyslim ze je to na 4 . A myslim si, ze opis prostredia by bol zbytocne brzdiaci, myslim tym nejaky hromadny opis a ani tam na to nebol priestor , zapoj fantaziu :-)
Ja davam 8.
14.06.2007
no potesilo ma ked som videl ze Lubo pridal dalsiu svoju poviedku a neveril vlastnym ociam ked som si precital prvy komentar pretoze predosle Lubove poviedky boli super.
A po precitani tejto si myslim, ze je tiez dobra, ina ako predosle, taka odlahcena zaverom ale inak super.
jurinko: no neviem co si presne nepochopil. Cele to bolo postavene na nocnej hre v tabore. s tym, ze si to nevedel alebo teda nemal vediet, mna to napadlo niekde na konci prvej casti. a tie pocity ako aj atmosfera boli fakt vykrelsnene velmi dobre,Lubo toto vie.
Jedna vec mi trosku vadila to nestastne slovo SOM, ktore je problemove pri pisani v 1.osobe ale inak si nemyslim ze je to na 4 . A myslim si, ze opis prostredia by bol zbytocne brzdiaci, myslim tym nejaky hromadny opis a ani tam na to nebol priestor , zapoj fantaziu :-)
Ja davam 8.
14.06.2007