I. Brat a sestra

I. Frater et Sorror

Takmer dospelý muž sedel na skale, ktorú tak dôverne poznal. Mal pocit, že pohlcuje všetok jeho smútok. Hľadel na svoj odraz v jazere čírom ako sklo. Videl v ňom tvár zvraštenú trápením a smútkom zároveň. To, nad čím premýšľal, mu trhalo dušu na milióny malých častíc. Tie sa mu potom šírili po tele a pomaly sa zabárali do srdca. Pri každom nadýchnutí ho zaplavil bodavý pocit. Myslel si, že nebude normálne žiť. Nevedel to, nedokázal to.

Bol to príťažlivý chlapec s dlhšími čiernymi vlasmi a veľkými zelenkastými očami. Nemohol mať viac ako sedemnásť rokov, napriek tomu sa mu na tvári objavovali vrásky.

Sandrius spomínal na svoj život a premýšľal o tom, prečo práve on musí trpieť takou hrou osudu. Všetko sa mu to premietalo znova a znova. Nechcel to vidieť, ale nemohol tomu zabrániť. Bol to čiernobiely film, ktorého obsahom bol jeho dosiaľ prežitý život.

*

Narodil sa v meste Lavaron okolo roku 983. Jeho rodičia mu všeličo zatajovali, vraj preto, aby ho chránili. Bol maličký, nechápal to. Jedného dňa z neznámeho dôvodu, museli narýchlo opustiť rodné mesto. Vtedy mal šesť rokov a jeho mama Alegro, bola v štvrtom mesiaci tehotenstva.

Ukryli sa hlboho v lese. Žili v malej chatrči s dvomi izbami. Bola brečtanom obrastená a dobre ukrytá medzi stromami. Nachádzala sa na čarovnej čistinke uprostred lesa. Zvieratá tu bez strachu pobehovali a chodili sa napájať k blízkemu jazierku. Bolo od chaty vzdialené sotva desať metrov a zakrývala ho tmavá skala. Mala tvar nejakej šelmy, ktorá hrdo a vznešene dohliadala na pokoj na tomto mieste.

Vo vnútri chalupy to však nevyzeralo veľmi vábivo. Mala celkom štyri postele s poplátanými dekami, jeden veľmi ošúchaný drevený stôl. Okolo neho boli dookola poukladané štyri zhnité stoličky. Páchlo to tam stuchlinou. Na vykurovanie a varenie tu bola pec obkladaná pieskovými kachličkami. Na niektorých miestach boli obité, tu a tam dokonca chýbali. Napriek tomu, mal pocit, že krajšieho miesta na svete niet. Čas sa tu zastavil... Toto miesto nazval Conclavei.

*

O zopár mesiacov neskôr prišla na svet jeho sestrička Rhian. Veľmi sa podobala na svojho brata a on bol na to patrične hrdý. Tmavozelené očká a tmavé vlasy s jemnými kučierkami. Všetci pôsobili ako dokonalá rodina. Otec učil Sandriusa loviť zver. Spolu skolili jeleňa. Jeho parohy si zavesili nad dubové dvere. Mama mu ukazovala bylinky. Takto žili šesť rokov, šesť nádherných rokov. Ale nič netrvá večne..

*

Jedného dňa nechali dvanásťročného Sandriusa a jeho sotva sedemročnú sestru v chatrči samých. Viac sa nevrátili. Opustili ich. Sad si všímal ich podozrivé správanie. Mama každú noc preplakala a otec jej vravieval, že to tak musí byť. Niekoľko dní im do chatrče nosili jedlo a drevo. Neskoro večer odišli. Keď sa prebudil, po rodičoch nebolo ani stopy. Volal ich. Nikto sa neozýval. Nevedel sa spamätať, nemohol tomu uveriť.

Prečo? Boli spolu šťastní...

Nechcel svoju sestru vystrašiť. Vravieval jej, že mamka s ockom odišli na veľmi dlhý výlet. Vždy to pomohlo, keď nemohla zaspať. No čím bola staršia, tým bola zvedavejšia a jemu dochádzali vysvetlenia. Vedel, že raz jej bude musieť všetko povedať.

Čas plynul, jedlo sa míňalo, dreva už tiež nebolo veľa a on pochopil, že bude musieť zastať miesto muža v tejto rodine. Staral sa o Rhian, smial sa, plakal s ňou, kŕmil ju a ochraňoval. Vďaka tomuto sa medzi nimi vytvorilo puto, kroré bolo mimoriadne silné. Obaja si sľúbili, že sa nikdy neopustia a vždy si budú pomáhať, kým nenastane ich čas...

***

Ku skale sa pomaly blížilo mladé tmavovlasé dievča.

„Sandrius?“ opýtalo sa krotko.

Chlapec sa mykol od prekvapenia a vrátil sa do reality.

„Hmm?“ zamumlal a pozrel na svoju mladšiu sestru.

Zvedavosť jej nedovolila neopýtať sa, čo robí.

Pokrútil hlavou. Nechcelo sa mu teraz zhovárať.

„Prečo mi to nechceš povedať?!“

Sandrius sa uškrnul: „Kto je zvedavý bude skoro starý!“ smial sa obzeral si naoko urazený profil jedinej blízkej osoby.

„Si nejaký premudretý,“ vyčítala mu, ale smiala sa aj ona. So svojím bratom sa vždy rada podpichovala.

„Ale, alé...,“ vyštartoval za ňou Sandrius a už sa naháňali po lese.

Nakoniec ju chytil, stiahol ju k zemi a poriadne vyváľal v lístí.

Zahľadel sa na oblohu. Nadobúdala ružovkasté odtiene, miestami sa už sfarbovala dočervena. Slnko bolo nízko a to znamenalo, že bude musieť ísť nazbierať drevo, aby mohol navariť a zakúriť v peci. „Pomôžeš mi?“ opýtal sa sestry, hoci vedel aká bude odpoveď. Rhian sa upokojila, žmurkla naňho a hneď zobrala zo zeme zopár paličiek. Sandrius sa usmial a nasledoval ju. Striedavo sa zohýnali a brali zo zeme halúzky. Tmavovláska jednu hodila po bratovi. Skončilo to tak, že znova boli na zemi. Neskôr bolo dosť dreva a mohlo sa variť.

*

Neidentifikovateľná páchnuca hmota, ako ju Rhian pomenovala nebola až taká zlá ako sa zdalo.

„Doteraz ti to nevadilo!“ prekvapene povedal Sad.

„Lebo som nebola natoľko odvážna, aby som ti to povedala,“ zaškerila sa a skryla sa pod stôl, aby ju netrafila varecha. Zamračil sa: „Zajtra varíš ty!“

Pokúsila sa o námietku. Poslal ju do postele, čím jej to prekazil.

„Ale... ja... nie !“ protestovala. Vôbec nebola ospalá a chcela ešte ostať hore.

Sandrius nadvihol obočie, vyzeral trochu nahnevane.

„Nikam nejdem!“ Dala si ruky vbok.

„Hneď!“ zavelil a ona musela poslúchnuť. Toľko námietok a hundrania ešte nikto naraz nepočul.

Po kom to to decko má? pomyslel si popri tom, ako hádzal poleno do piecky. Tá veselo pukotala a izbe vdýchla príjemnú domácku atmosféru.

Po chvíli oľutoval, že ju tak drsne poslal spať. Bolo to len zo srandy.

Radšej sa išiel pozrieť či niečo nepotrebuje. Po zaklopaní vošiel do izby a uvidel, že Rhian drží v ruke drevenú loďku, ktorú jej vyrobil k desiatým narodeninám. To ho úpne odzbrojilo. Vedela, ako ho obmäkčiť. Ďaľšia jej špeciálna vlastnosť, usmial sa v duchu.

Keď Rhian videla, ako sa Sad usmieva, nahodila psí pohľad. No jasné... Vždy to robila, aby jej braček splnil želanie. Nakoniec to dosiahla. Sandrius si ľahol k nej do postele a uspal ju historkou o tom, ako vyzeral Lavaron.

* * *

Ráno sa Sandrius zobudil do veľmi upršaného dňa. Keď zacítil neurčitý pach z kuchyne, vyskočil z postele a uháňal sa pozrieť, čo to spôsobilo. Otázka však nebola čo, ale kto.

„To snáď nie!“ zaúpel.

Jeho sestra zúfalo pozerala na výplod svojej práce.

„Čo skúšaš ?!“ vystrašene na ňu pozrel.

„A ako čo to vyzerá?“ opýtala sa otrávene a otvárala okenicu, aby vyvetrala. Sad sa uškrnul: „Ak ti mám pravdu povedať, vyzerá to ako takmer úspešný pokus podpáliť našu chatrč!“

Rhian sa zamračila, no neodpovedala.

„Dáš si?“ ukázala na spálenu hrianku.

„Nie, a ak sa nechceš otráviť, ani ty si nedáš!“ povedal jej a pozrel do špajze, či tam nenájde niečo jedlé.

„Ech, nič tu nie je,“ skonštatoval pri pohľade na prázdne police.

„Patrilo by sa ísť na trh,“ povedala.

„Bez teba by som nevedel, ďakujem, že si mi ozrejmila situáciu.“ Vykukol spoza špajze. Pozrel na sestru, uškrnul sa a išiel sa obliecť, lebo z postele vybehol polonahý. Rhian ho už čakala pri dverách.

Spoločne kráčali lesom. Stalo sa presne to, čo Sandrius očakával, ale predsa na to nebol pripravený.

„Sad?“

„Hmm?“ zamumlal.

„Čo sa stalo s rodičmi?“ opýtala sa a zvedavo pokukovala po svojom bratovi.

Neodpovedal hneď. Bol veľmi zaujatý trieskou, ktorú mal zapichnutú v prste.

Potom pomaly začal: „Veď som ti to už povedal...“

„Prosím ťa, už nemám osem a neuspokojím sa s historkou o nejakej dlhej ceste čo, podstúpili!“ vyprskla. „Povedz mi pravdu, Sad, nikto predsa nemôže odísť na tak dlho.“ Chlapec si nebol istý, či je trinásť rokov vhodný vek na to, aby jej zveril tú trpkú pravdu.

„Viem, že nie si malá, ale myslím si, že teraz nie je ten správny čas na to, aby som ti to povedal,“ zašepkal. Nevedel to vysloviť hlasnejšie. V hrdle sa mu usadila hrča, ktorej sa nechcelo opustiť toto miesto. Bolo zbytočné sa hádať. Ak sa Sad zaprie, nič nepovie. Zvyšok cesty mlčali. Rhian naňho občas hodila zamračný pohľad.

Všetko nasvedčovalo tomu, že sa blížia k dedine. Les začal rednúť a bolo počuť vzrušený vrav ľudí, ktorí sa tiež rozhodli naplniť svoje police jedlom a inými vecami. Po pár krokoch sa im naskytol pohľad na prvé domy. Zišli z cestičky a zamiešali sa do davu.

Sandrius upozornil sestru, aby sa držala pri ňom.

Prikývla, ani jej sa nechcelo stráviť celý deň hľadaním brata.

Sľúbil jej, že potom, ako nakúpia všetko potrebné, pôjdu sa popozerať aj na iné stánky. Tovar kupovali za peniaze, ktoré dostali za ručne vyrobené veci z dreva. Rhian chcela vidieť bábkove divadlo, ale tento nápad jej brat hneď zamietol.

Hypnotizovane hľadela na pohybujúce sa bábky. Jeden muž hovoril za všetky postavy. Páčilo sa jej, ako pri tom menil hlas. Každá bábka ho potom mala jedinečný. „Ako je možné, že sa ti to nepáči?“

„Popravde, je mi z toho trochu nevoľno,“ nahodil útrpný výraz. Ťahal ju za sebou.

Zamierili k stánku so sliepkami. Trochu hydiny do života...

„Čo to bude mládenci?“ opýtal sa predavač a škúľavo na nich hľadel.

„Dve sliepky.“

„Živé, mŕtve, polomŕtve?“

„Rozhodne živé.“ Zapojilo sa dievča do rozhovoru. Nechcela vidieť ako tento „vrah“ usekne stvoreniu hlavu. Jediný, komu to mienila tolerovať bol jej brat. Predavač podal sliepky chlapcovi a on ich potom strčil brániacej sa sestre do rúk: „Toto bude tvoja práca!“

Rhian naňho hodila zdesený pohľad a vydýchla zopár pierok, na čo sa rozosmial.

„Môžeme ísť?“

Poďakovali a s plnými batohmi zamierili naspäť na chalupu.

*Doma*

„To už je toľko hodín?“ prekvapene zvolal Sad. Sedeli za stolom a večerali chleba s vodou, lebo niekto chcel sliepku ušetriť.

Rhian zamrmlala niečo v tom zmysle, že je len desať.

„Dnes si mala dlhý deň,“ povedal veľavýznamne. Tmavovláska sa postavila zo stoličky a zamierila do izby.

Z izby bolo počuť volanie. Sandrius upratal, vošiel za ňou a sadol si na posteľ. Bolo to zvláštne. Aj keď tu žil už niekoľko rokov, nič sa nezmenilo. Nastal čas na rozprávanie príbehov.

Po nie veľmi dlhom presviedčaní sa Rhian pýtala: „Pamätáš sa, čo si robil, keď si bol malý?“

„Nie veľa,“ povedal, „ poviem ti, na čo som ešte nezabudol.“ Spokojne sa zamrvila a počúvala, čo jej brat bude rozprávať.

„Keď som mal asi šesť rokov, rád som sa hrával v podhradí. Mal so dvoch najlepších priateľov. Boli sme takí malí výtržníci. Chlapec, Ronnan, bol malý blonďáčik so sivými očami. Bol presným opakom svojej sestry. Keira bola energická, vtipná, drzá, presne ako chlapec. Boli to dvojčatá. Raz sme boli v sade a hádzali sme po hradnom radcovi jablká. Vždy sme si mysleli, že je to temný čarodejník. Chodil s havranom na pleci, zhováral sa s ním. Bol to blázon.

Ako malý som bol do Keiry zaľúbený, myslím, že nás Ronnan aj zosobášil,“ usmieval sa.

„Ako vyzerala?“

Sad sa usmial: „Mala dlhé plavé kučeravé vlasy a rysie oči.“

Popri všetkom tom rozprávaní sa mu vybavili radostné spomienky z detstva. Neskôr ich vystriedal smútok, že sa to už nedá vrátiť a aj preto, že jeho sestra niečo také nikdy nezažila. Ale ona sa nesťažovala. Prežila nádherné detstvo so svojím bratom.