Kapitola 1.

Angela Piscolliová- rok: 2210

„Som podvodník? Úbožiak? Hrdina? Neviem čo som. Som ako stá repríza čiernobieleho seriálu na ktorý sa už nikto nechce pozerať. Seriál ktorému dávno vypršali práva na vysielanie. Žijem v meste kde som sa narodil a žil a predsa som tu cudzincom. Žiadna známa tvár ma nepozdraví keď sa narýchlo premiestňujem ulicami. Akoby všetkých vysťahovali a zamenili za úplne nových ľudí. Neviem si zvyknúť, som tu cudzí a nedostanem sa domov aj keď stojím pred jeho prahom.Vlastne aj ten prah už nieje ten o ktorý som každé ráno nešikovne zakopával . Dom mi nepatrí presne tak isto ako to teplo za jeho oknom. Nevládzem sa udržať v kľude. Túžim zošalieť aby som si prestal uvedomovať to čo som vykonal. Stratiť zrak, aby som nevidel ten zmenený svet.Ohluchnúť aby som prestal počuť tisíce nových zvukov ku ktorým si nedokážem priradiť žiadnu vec. Chcem stratiť hmat a čuch nech sa ponorím do sveta ktorý som zradil a vymenil za túto cudziu chladnú krásu...

Čo som mal robiť?! Mal som nechať tú strašnú chorobu z ktorej sa dnes smejú, aby mi zožrala aj poslednú zdravú časť môjho tela?

Presne tú ktorú teraz zvieram v dlaniach, jediná časť môjho pôvodného tela. Jediná partia ľudského tela vďaka ktorej sa navonok od seba dokážeme odlíšiť fyzicky i psychicky. Schránka duše a všetkých zmyslov a nezmyslov...

Pozbieraj sa! Veď žiješ! Zvíťazil si nad smrťou! Máš novú šancu! Hovorím si to deň čo deň.Podnikol som boj bez vedomia Boha.Zbabelo som odvrhol jeho plán ktorý mi prichystal...

Je to jeho vina! Nemal svet urobiť takým nádherným! Kto ho dobrovolne opúšťa je blázon. Bojím sa HO! To čo sa mi stáva je jeho pomsta.Nechcel som odísť a tak ma necháva umrieť päťkrát za deň!“

STOP

Zvuk v modrej miestnosti prerušila myšlienka na ukončenie prehrávania.“Keď sa tak na vás dívam Christian, mám pocit, že ste od minulého stretnutia zrejme nezmenili prístup k novým skutočnostiam vo vašom živote.Potešte ma a povedzte že sa mýlim.“ Zahniezdila sa psychoterapeutka Angela Piscolliová vo svojom modernom kresle.Jej krstné meno úplne vystihovalo jej výzor.Krásne hnedé oči plné ľudského tepla a priateľstva zdobili šibalské iskričky ktoré sa objavili vždy keď sa snažila vyvolať úsmev na Christianovej tvári.Všimol si že dnes má Angela vrkôčik, zrejme chcela pôsobť priateľskejšie a možno si to len on myslí. Robilo ju to mladšou aj keď mala sotva tridsať rokov.

“Niečo sa zmenilo.“ Poznamenal Christian bezvýznamným hlasom.

“Počúvam vás, hovorte...“

V jej hlase sa skrývala radosť a zvedavosť.Christianovi bolo až ľúto že povie toto...

„Šesť krát“ Uhol Angelinmu skúmavému pohľadu.“Nerozumiem...“ vytrvalo pokračovala v sledovaní jeho tváre.“Ach ,prepáčte už rozumiem.“ Jej povzdych znel úprimne a ľútostivo a sním odišli aj iskričky z jej očí.“Kde sa vám to stalo, ak sa smiem spýtať?“

„Číslo“ odpovedal Chris

„Prosim?“

„Stalo sa mi to 6 krát, ktorý prípad vás zaujíma?“

„Skúsme ten posledný.“

„Pred dvoma hodinami v kaviarni 21st.Chodím tam tak často ako sa len dá, je to taký môj druhý a jediný domov.Robia dobrú kávu a hlavne hrajú hudbu ktorej rozumiem.Sadol som do boxu a objednal som si kávu.Blízko mňa sedeli dvaja chlapci a preberali otázku kto bol Bono Vox.“ Mierne sa pousmial a pozrel na Angelu očakávajúc pobavený výraz na jej tvári.Žiadny taký výraz tam nebol a Chris sa citil znovu o kúsok viac izolovaný.

„Odkedy tam chodím hrajú tam hudbu, ktorú som nikdy nepočul.Zrejme majú piesne z druhej polovice 21. storočia, až vôbec je to z 21. storočia.Nevadí... Rád si sadnem k zadnému oknu.Je tam výhľad na zeleň a park.Vyzerá to tam ako v mojej dobe.Čašník je fajn a nečakám nikdy dlhšie ako 3 minúty.Dnes som tam bol zrejme posledný krát, lebo som mal zasa výpadok...“

„Takže v tom podniku sa vám to stalo len raz?“

„Správne, prvý a posledný.“ Smutno poznamenal Chris.Počas krátkeho ticha sledoval Angelu ako premýšľa.Niekedy si o nej myslí že premýšľa, čo má na to vôbec povedať, ale potom na neho vychŕli celistvú logickú a príjemnú myšlienku.On vtedy hneď pochopí, že čas ktorý vypľňalo ticho porebovala len na správne sformulovanie a starostlivý výber slov.

„Chris, ak máte v súčastnosti miesto na ktorom sa cítite príjemne, mali by ste ho navštevovať ďalej, bez ohľadu na to čo by sa mohlo stať.Skúste sa porozprávať s majiteľom podniku a možno spoločne nájdete riešenie, ako vás nevystavovať zbytočnej pozornosti ostatných ľudí.“

„To ma má zakryť veľkým obrusom?!Možno by mi dal aj prácu,to by bola sranda odpadávajúci čašník!Hej čašník prineste mi prosím 2 krát raňajky.Hneď to bude, iste máte ráno dobrý apetít?Nie, ale keď budeš niesť prvú porciu a a zase sa rosypeš , nebudem musieť čakať ďalších 10 minút!“Podráždene odvrkol Chris.

Angely sa tento sarkazmus dotkol, ale snažila sa byť profesionálna.“Pán Searcy, skúste sa okolo seba porozhliadnuť,myslíte že recepčná pri vstupe dokáže naozaj stáť osem hodín denne na jednom mieste bez vykonania telesných potrieb?Všimnite si priehľadnú antireflexnú stenu medzi ňou a návštevníkmi centra.Ked chce pani na chvíľu odísť aktivuje simuláciu, ktorá spôsobí to, že aj keď tam nie je, vidíme ju tam a dokonca odpovedá na otázky vetou „Moment prosím, hneď sa vám budem venovať.“Náklady na toto zariadenie sú minimálne a využíva sa namiesto skla alebo zrkadiel.Keď ste hovoril o tej práci, možno by ste výberom hudby a vybavenia mohli pomôcť k väčšej autentičnosti prostredia.Napríklad keď sme pri tom Bonovi, mohli by ste pridať do playlistu niekoľko skladieb od U2 nemyslíte?“Chris bol odrovnaný,nezmohol sa na slovo.Bol milo prekvapený a cítil sa trochu zahambený.Ona pozná jeho obľúbenú kapelu.

Angela sa uvolnila a dodala.“Chris, vaša posledná lekárska správa hovorí jasne, že ste úplne zdravý.Hľadajte riešenia vo svojom živote.Ak prší otvorím si dáždnik a prečkám kým prestane, nájdite si svoj dáždnik Chris.Neviem si ani predstaviť ako by som sa ja cítila ožívená po 200 rokoch a navyše 90% percent môjho tela by som vôbec nepoznala, ale viem že tých 200 rokov sa o mňa starali najlepší odborníci.Ďalší hľadali spôsob, ako dotvoriť chýbajúce časti vášho tela.200 rokov Chris sa na vás tešil celý svet a očakával vás.Nesklamte ho.“

KONIEC STRETNUTIA

Myšlienka v Angelinej hlave prerušila jej príhovor Chrisovi.

„Ďakujem že ste prišli Chris a verím že ste si z nášho rozhovoru niečo užitočného vzali.“

Angela vstala a podala mužovi oproti ruku.“Majte sa pekne Chris, uvidíme sa pozajtra, držte sa.“

„Ďakujem vám pani Piscolliová, dovidenia.“ Odvetil Chris keď sa im ruky stretli.Angela mala chuť povedať že nie je pani, ale slečna a že ja Angela, ale profesionál vo vnútri jej to neodporúčal.Keď bol Chris pri dverách Angela vytiahla niečo zo svojej kabelky.“Počkajte Chris, mám pre vás niečo.Ak by vam bolo veľmi smutno položte si to v izbe a pomyslite si HRAJ.“Usmiala sa a podala malú oválnu vec Chrisovi.Ten na ňu pozrel a otvoril ústa lebo chcel vediet čo jej za tú vec môže dať, aj ked nemal šajnu čo to je.

„Požičiavam vám to, kým vám nebude lepšie“. Prerušila ho Angela a on zostal stáť s otvorenými ústami.

„Ďakujem znova.“ Vymenili si navzájom úsmev a Chris opustil s minimalistickým úsmevom miestnosť.

Koniec 1. časti