Zvláštna návšteva
Ako to môže vyzerať, keď obyčajných ľudí navštívi ktosi zvláštny (už ani dlhé a /verím/ ani nudné).
- Dolník, desiatka a ešte tento fešák a ...beriem, - natešene oznámil domáci pán Marko.
- Dnes ti ide, to sa musí nechať. Ja už v treťom kole nič, - nechápavo krúti hlavou Adam.
- Nebolo by od veci, dať si jedno poldeci, - ozval sa Pipo a čakal na reakciu.
- To by nebolo. Otvor gauč, mala by tam byť ešte jedna fľaška. Musím takto, ...žena... Čo je stým svetlom, bliká ako bláznivé...
- Adam, rozdaj! ‒ z chodby bolo počuť hluk, ktosi prišiel.
- A máme finiš, - povedal Pipo a rýchlo vracal fľašku späť, - ak je to tvoja žena, tak...
Otvorili sa dvere do obývačky a stála tam ona: - Ahoj, zlato, máš
návštevu? No, nebudem rušiť, radšej niečo pripravím. ...Takto narýchlo, mal si mi povedať, bola by som niečo kúpila. Alebo skočím do obchodu? Niečo pozriem..., - zavrela dvere. Markovi vypadla z úst cigareta.
- Sníva sa mi? ‒ povedal Pipo.
- Čo je, chlapci, niečo sa deje? ‒ pýta sa Adam.
- Je vidieť, že nepoznáš Markovu ženu. Keby som vedel, že príde, nedostali by ma sem ani buldozérom. Veď si povedal, že príde až zajtra!
- No, toto sa mi vôbec nepáči. Toto nemôže byť moja žena. ...Alebo sa muselo niečo...stať, - poznamenal Marko.
- Možno ti „zahla“ a teraz má výčitky!
- Ona? Výčitky? Tie v živote nemala! Prosím ťa, Pipo, kto by ju chcel? Daj pane, aby sa zavesila na krk niekomu inému, - zopäl ruky a pozrel hore, - že som si radšej nohy nedolámal, somár ožratý. Raz sa ti šmykne a život máš v ..., - bolo vidieť, že prosba je skutočne úprimná.
- Pravda, pravda, prepáč Marko, možno niečo s deťmi.
- Daj pokoj s takými rečami, nemaľuj čerta, - hovorí Adam. Opäť sa otvorili dvere a vošla dnu: Chlapci, aspoň nejaké chlebíčky, - takto narýchlo.
- A kde sú deti?
- Myslíš, naše deti?
- Nie, susedove!
- Nebudú ešte v škole?
- Určite! Chodia na nočné! A čo tvoja mama? Všetko OK?
- Ale áno, v poriadku. Hovorila, že nás najbližšie príde pozrieť. Utekám ešte upratať a niečo navariť, - vybehla a buchla dverami.
- Marko, ty máš ďalšiu svokru? Nepochválil si sa, - Pipo.
- Nejaký si bledý,- podotkol Adam, - nie je ti zle?
- Počuj, Pipo, ty moju ženu poznáš už dlho. Všimol si si niekedy na jej líci tú veľkú bradavicu?
- Všimol. Nemá ju tam!
- Ale dnes ráno ju tam ešte mala. ...A tie vlasy a pleť...
- Asi bola na nejakej kúre, - ozval sa Adam.
- Za pol dňa taká zmena? ‒ pochybuje Marko, - to by nestihla ani za pol roka. Niečo mi hovorí, že to nie je moja stará!
- A čia? Už si nepamätáš? V dobrom aj v zlom? ‒ utrúsil Pipo.
- Aj tá svokra. Mala ísť dnes na jej hrob a ona vraví, že je v poriadku. Ešte to by mi chýbalo! A deti? Počuli ste! Cez prázdniny do školy, a o takomto čase?! Preskočilo jej! Idem za ňou, nech si z nás nerobí bláznov.
- Aha, boli by sme zabudli na chlebíčky, - hneď ako Marko odišiel, priskočil Pipo k tácke. Nestačil však ani zahryznúť a domáci bol späť. Potichu zatvoril dvere a pomalým krokom sa došuchtal až ku stolu. Tu sa mu podlomili nohy a zosunul sa na stoličku.
- Čo si videl, smrť? ‒ spýtal sa Adam. Marko si nalial asi deci pálenky a na jeden krát ju hodil do seba: Chlapi, keď vám poviem, čo som videl...
- Čo si videl?
- Áno, čo si videl?
- Čo som videl? Vbehnem do kuchyne, plnú hubu otázok a výčitiek a čo vidím! Moja žena kľačí na kolenách, jednou rukou drží chladničku, asi pol metra nad zemou, a druhou spod nej vymetá bordel... Veru tak!
- Koľko môže vážiť taká chladnička, aj nejakých sedemdesiat kilo, ešte máte tu starú s pokazenou mrazničkou? Mrazničku je v domácnosti treba. Vždy potrebuješ niečo do...
- Drž hubu, Pipo, lebo ťa niečím ovalím. Si už načisto sprostý? Už si videl päťdesiatkilovú ženu, malú, tenkú, aby jednou rukou zodvihla sedemdesiatkilovú chladničku? No, čo?! Asi to nebude obyčajná žena, čo myslíš?
- Tak asi nie. A kto by to tak asi mohol...
- To myslíš vážne, to s tou chladničkou?...Robí si z nás bláznov, čo si „prebral?“ - usmieva sa Adam.
- Rád by som povedal, že áno, ale bohužial... Ešte, že ma nezazrela! Tak predsa to asi nebude moja žena!
- Ukľudni sa, možno to nie je až také zlé! Rozoberme to od začiatku, možno..., vraví Adam.
- Čo som videl to som videl, ja veru už do kuchyne nepôjdem. Adam, ty vždy vieš čo ako treba, choď sa tam ešte raz pozrieť!
- Myslíš, že nepôjdem? Ktovie čo si videl, - poťukal si po čele a odišiel do kuchyne. Po piatich sekundách bolo počuť dvere od záchodu a za desať minút bol Adam späť.
- Do kuchyne si mal ísť, nie na záchod, - povedal Pipo.
- Však som bol.
- Bol? No, a čo? Videl si dačo? Je to tak ako vravím? ‒ nalieha Marko.
- No, žeby držala chladničku, to som nevidel...
- Tu to máš! Ktovie čo sa mu zazdalo, - skočil mu do reči Pipo.
- Nechaj ma dohovoriť! To s tou chladničkou som síce nevidel , ale videl som niečo iné. Práve ometala pavučiny nad oknom.
- To je toho, pavučiny! Čo je na tom zvláštne? ‒ rýpe Pipo, - postavíš sa na stoličku a ometáš.
- To je zvláštne, vieš, že ona tam tu stoličku nemala. Normálne sa vznášala! Lietala! Ako nejaká bosorka! Chceš sa ísť presvedčiť, pán chytrý?
- Nóóó, asi ani nie...
- Čo by to mohlo byť? ‒ ticho Marko.
- Nemám zdanie, - Adam.
- Ale, inteligenciu to určite nehľadalo, keď to našlo moju ženu.
- Nechcem ti brať ilúzie, môj drahý kamarát, ale myslím, že tvoju ženu to nehľadalo. Ktovie čo s ňou je, keď to má jej podobu, - opäť Adam.
- Možno nám nechcú ublížiť, možno nás len skúmajú...
- No, Pipo, čo by už len na tebe naskúmali?
- Ako si to myslel? Náhodou, keď som robil papiere na bager, mal som plný počet bodov.
- Dobre si povedal, náhodou...
- To sa mi nepáči, to sa mi..., - nervózny Adam behá sem a tam, - mali by sme niekoho zavolať. Policajtov, alebo hasičov...
- Konečne prvý rozumný nápad, - hovorí Marko, - telefón je za dverami. Kto pôjde?
- Za dvere? Ani za nič! Mám pri sebe mobil, - Pipo siahol do vrecka a vyťahuje telefón, - čo to nejde?
- Aby tebe niečo fungovalo!
- Ale, ani môj nie je funkčný! ‒ pridal Adam.
- Pipo, otvor okno a volaj o pomoc!
- Nejde to! Je to akési zaseknuté, alebo čo.
- Nemôže to byť zaseknuté, ráno som vetral. Aby som všetko urobil sám. Adam pomôž mi!
- To je jasná pasca! - vraví Adam. - Najprv sa s nami pohrá a potom... , - všetci strnuli. - Jedine cez dvere. ...Ale tam je...
- „Ona“ ‒ zborovo.
- Počujte, mám nápad!
- No, keď je to od teba, Pipo, Pán Boh nás chráň!
- Počúvaj ma. Povedala, že za chvíľu príde. Ak keď už bude tu, skočíme po nej a „zložíme ju!“ Ja by som jej dal zopár po papuli, nech tu zbytočne nerobí „vlny,“ a hneď by sme mali jasno, či to je tvoja stará, alebo nie.
- Počuj, expert, čo myslíš, čo by asi s nami urobila, keď nemá žiadny problém, jednou rukou zodvihnúť chladničku?
- A čo susedia, - navrhuje Adam, - keby sme búchali, hádam by sa prišli spýtať, alebo sa aspoň sťažovať.
- To nepôjde. Mám rožný, najvrchnejší byt. Spodní susedia sú na dovolenke, hore strecha, jedná bočná stena je obvodový múr a druhá strana kuchyňa. A v nej?
- „Ona!“- všetci spolu.
- Veď hovorím dokonalá pasca, - „ukľudnil“ Adam, - my sa s ňou musíme dohodnúť. Nech vie, že my o všetkom vieme, a že nie sme až takí nevedomí a neschopní, za akých nás, zrejme, považuje.
- A o čom vieme?
- O ničom. Ale to ona nevie!
- Možno hľadá toho „doktorka“, čo sa v robote díva na hviezdy, - hovorí Pipo.
- Záviš? Ale ten býva vo vedľajšom vchode, - upresnil Marko. ‒ Ale, že by sa pomýlila o celý jeden vchod?
- Pozrite pod dvere! Tie tiene! Niekto tam chodí!
- Super postreh, Pipo, kto to asi bude? ‒ ironicky Marko. Adam priskočil ku zámku, a v zlomku sekundy pretočil kľúč na dva západy.
- Myslíš, že nám to pomôže?
- Neviem, ale niečo robiť musíme! Všetci traja odstúpili o tri kroky a uprene hľadeli na dvere.
- Kľučka! Chce otvoriť! Pozrite ako sa snaží, ...sme ju dobehli. Čo? ‒ Pipo.
- Myslite, že nám tie „papierové dvere“ pomôžu?
- Ja si myslím, že nám tu nepomôže nič!
- Zlatko, prečo sú dvere zamknuté, nesiem vám niečo výborné.
- Takto mi nepovedala od svadby. Aj to sa „tvárila len kvôli svokre,“- nevedel, čo má rýchlo urobiť. ‒ Sa to nejako zaseklo, alebo čo, - všetci stáli bez pohybu, čakajúci, čo sa bude diať. Kľúčik v zámku sa začal pomaly otáčať. Cvak, cvak a bolo po prekážke. Ticho, ...a zase ticho. Vo dverách stála „ona.“
- ...Sme sa zarozprávali, „láska,“ - ledva to „neznáme“ slovo vyslovil, nič lepšie ho v tej chvíli nenapadlo.
- Tak čo, chlapci, bavíte sa? ‒ povedala s úsmevom. Pipo to už nevydržal a skríkol: - Hej, počuvaj ma, obluda, - zrejme chcel byť užitočný, - my o všetkom vieme! Nemysli si, že sme včerajší. Sem si sadni a vysvetľuj!
- A o čom viete? Nerozumiem.
- Nerob sa! Nemyslíš, že keď dokážeš zdvihnúť chladničku jednou rukou, alebo keď lietaš po kuchyni ako bosorka, že nie si podozrivá? Marko ťa videl na vlastné oči, nezapieraj! Hodnú chvíľu bolo hrobové ticho. Aj Pipo si uvedomi, že asi nezvolil najvhodnejší prístup.
- Viem aj iné veci. Chceš vidieť, Filip?
- Hovor narovinu, nie sme žiadny šuflikári! ‒ Pipo skľudnil.
- Prepáč nám, - hovorí Marko, ale na návštevy podobného druhu nie sme zavedení.
- Áno, bola to chyba, - prisvedčila. Čím bola pokojnejšia a milšia, tým sa to zdalo byť horšie.
- Nepozeráš správy? Si tu prvý krát? - pokračuje Marko. ‒ S takýmto slovníkom a manierami by si tu veru, s tými tvojimi zámermi, veru ďaleko nezašla. Ktorí manželia sa takto rozprávajú po dvadsiatich rokoch? ‒ poučuje ďalej.
- Povedz pravdu! Však nám nechceš ublížiť? Však? ‒ prosí Pipo. Neodpovedala.
- Tak povedz už niečo! - bojazlivo aj Marko. Zase ticho, to príšerné ticho.
- Prosím ťa, neubližuj nám! ‒ žobroní tiež Adam. - Ja som slušný človek. Som tu iba náhodou. Nebývam tu, ...títo dvaja ma sem dotiahli, nemám s nimi veľa spoločného. Vlastne ich ani nepoznám. ...Ja by som, v podstate, aj mohol odísť, nie?
- Ja ti dám, že nepoznám, - reaguje Marko, - minule som ti bol dobrý, keď som ti opravoval tú tvoju „rachotinu.“
- Opravoval, opravoval, ale viac pokazil!
- Ja som tu tiež iba náhodou! - Pipo, - len som šiel okolo niečo odkázať. Dovolíš? - chcel sa prešmyknúť okolo nej. Chcel, ale nemohol. Ani jeden z nich sa nemohol pohnúť.
- Určite si sa pomýlila, - skúša Marko, - akiste hľadáš toho astronóma. Býva vedľa vo vchode, na trojke. On bude určite vedieť, ako sa dostaneš domov, veď si predsa zablúdila, či nie?
- My sme len malé, maličké, úplne nepodstatné kolieska, - podporuje Adam. ‒ To tam hore si mala ísť! ‒ ukázal prstom. - Čo my tu „dole,“ my tu nič nevieme.
- Ale, ani sa nás nikto nebude pýtať, - pripojil sa aj Pipo.
- Keď nás pustíš, nič neriskuješ. Že nás pustíš? ‒ Adam.
- Pravdaže nás pustí, - Marko klamal sám seba, - čo by s nami robila!?
- Dosť, - ozvala sa „ona,“ - takže narovinu, - prestala sa tváriť neutrálne.
- Odhalili ste ma, „chlapci,“ a ja teraz vidím len jedno riešenie. Všetkých troch postavila svojou neznámou silou vedľa seba, z druhej strany stola, zodvihla ich pol metra nad podlahu a nechala ich visieť jej napospas. Dlho a uprene sa na nich pozerala, až naveľa prehovorila:
- Máte pravdu, je to moja chyba! Našťastie! Našťastie pre vás. Ráno si už nebudete pamätať nič. Otočila sa a ,jednoducho, odišla. Ako zatvorila dvere, zosunuli sa na podlahu. Ležali tam a vychutnávali pocit pominutého nebezpečia. Precitli až keď začuli známy krik:
- Čo sa tu váľate po zemi, hovädá ožraté! A tebe som čo povedala? Žiadnych tvojich kamarátov tu nestrpím! Pakujte sa, mne manžela kaziť nebudete! ‒ to prišla domáca, ale už bez akýchkoľvek pochybností.
- Ahoj, moja. To som rád, že ťa vidím, - natešene k nej priskočil Marko.
- Koľko si toho vypil? ‒ spýtala sa ho.
- Prečo? Len som rád, že ťa vidím.
- Veď počkaj, vyložím nákup a môžeme a rozprávať, - odišla.
- Aha, bliká svetlo, - povedal ktosi. Určite je už u Záviša, s tým sa bude mať o čom rozprávať.
- Ale, aj tak, - vraví Adam, - mali sme sa s ňou radšej voľajako dohodnúť. Hádam by sa dala preonačiť aj na inú podobu. Poslal by som ju aj za mojou ženou.
- No, len aby nebola tvoja žena šikovnejšia. Poznáš ženy, vždy sa vedia dohodnúť, ...keď netreba, - všetci sa rozosmiali.
scriba
Diskusia
jurinko
Trosku zvlastna poviedka. Mna osobne prilis neoslovila, ale neviem, co take objektivne by som k tomu povedal. A okrem toho, kedze som pocas leta evidentne jediny, kto tu prispieva, tak si to asi ani nikto neprecita a diskusia sa nerozvinie :-)... Dal som 4
01.08.2007
Trosku zvlastna poviedka. Mna osobne prilis neoslovila, ale neviem, co take objektivne by som k tomu povedal. A okrem toho, kedze som pocas leta evidentne jediny, kto tu prispieva, tak si to asi ani nikto neprecita a diskusia sa nerozvinie :-)... Dal som 4
01.08.2007
Saťo
Velmy ma pobavili niektore pasaze a obzvalst ma dostal ten sposob vyjadrovania, taky... novosedialcky :P alebo ako by som to nazval. Torsku na zamyslenie boli prechody medzi priamov reco a zvyskom, pretoze ten "sedliacky" stil sa neobmedzoval len na priamu rec a blne ostaval aj v uvazdacich vetach, neviem ci je to dobre alebo zle, obcas mi to sedelo ale obcas aj zavadilo, kazdopadne je to na diskusiu - jurinko?
06.08.2007
Velmy ma pobavili niektore pasaze a obzvalst ma dostal ten sposob vyjadrovania, taky... novosedialcky :P alebo ako by som to nazval. Torsku na zamyslenie boli prechody medzi priamov reco a zvyskom, pretoze ten "sedliacky" stil sa neobmedzoval len na priamu rec a blne ostaval aj v uvazdacich vetach, neviem ci je to dobre alebo zle, obcas mi to sedelo ale obcas aj zavadilo, kazdopadne je to na diskusiu - jurinko?
06.08.2007
jurinko
Hm. Take sedliactvo tam bolo, ale mozno by mi nevadilo vo vyjadrovani, keby nebolo aj v mysleni (myslim logiku poviedky teraz). Takze mne to vadilo a dakujem za vystizne slovo. Je to sedliacka poviedka :-)
07.08.2007
Hm. Take sedliactvo tam bolo, ale mozno by mi nevadilo vo vyjadrovani, keby nebolo aj v mysleni (myslim logiku poviedky teraz). Takze mne to vadilo a dakujem za vystizne slovo. Je to sedliacka poviedka :-)
07.08.2007