Návrat

Do hviezdnej sústavy Razal Spaar vletela ťažobná loď s nákladom rudy obsahujúcej kobalt. Obraz vracajúcej sa lode nebol ničím nezvyčajný až do chvíle, keď zakotvila na orbite planéty. Namiesto rutinného prekladania suroviny plavidlo nečakane obkolesilo množstvom malých bojových strojov a dva gigantické útočné koráby, prešpikované zbraňami pripravenými spáliť všetko živé.
Filmová história scifi
Od istej chvíle ‒ už zabudol, kedy sa to stalo ‒ čas preňho stratil význam. Zo začiatku úzkostlivo počítal dni a mesiace. Deň symbolizovala čiarka na stene jaskyne, neskoršie zárez do dreva v chatrči, ktorú si postavil vlastnými rukami a nakoniec záznam do zápisníka, ale po istom čase sa vrátil k značkám na drevenej stene.
„Na stene sú údaje prehľadnejšie,“ povedal si nahlas a urobil nový zárez.
Potom si sadol na vlastnoručne vyrobenú stoličku a zapálil si cigaru.
„Že vraj cigara,“ zašomral, keď pozrel na vlastnoručne vyrobený šúľok z vysušených tabakových listov.
Uložený bol v drevenej škatuli v ktorej sa kedysi nachádzali skutočné cigary. Na vrchnáku škatule bol znak zobrazujúci tri pári kordov, spojených do trojuholníka a pod ním nápis MONTECRISTO. Spomenul si, že pôvodné cigary boli precízne vytvarované. Akokoľvek sa snažil, nedarilo sa mu dosiahnuť želaný tvar.
„Už sa mi to nikdy nepodarí,“ zašepkal a smutne zvesil hlavu.
Keď dofajčil, vstal a prisunul si stoličku pod povraz, ktorý visel z povalovému trámu. Nechcel to urobiť, no oni ho k tomu donútili. Hlasito vyriekol na ich adresu zopár nadávok. Skôr než ucítil na krku drsné zovretie, stihol ešte posledný raz prebehnúť očami po úzkych ryhách na drevenej stene a pri pohľade na zárezy sa mu vynorili spomienky na minulé obdobia jeho života na ostrove.
Najprv som žil v jaskyni. Už si nepamätám, kedy a odkiaľ som tam prišiel. Muselo to byť veľmi dávno. Na obdobie pred príchodom do jaskyne si nespomínam a táto skutočnosť na mňa pôsobila skľučujúco. Potom mi napadlo, že v jaskyni som bol odnepamäti.
„Možno, že som sa v nej narodil,“ uvažoval som nahlas. „Preto sa na nič nepamätám.“
Úporne som sa snažil nájsť spomienky na svoje detstvo, ale márne. Vo chvíľach, keď som bol najviac zronený, chodil som na pobrežie, no pohľad na vlny mi nepomáhali nájsť odpoveď. More hučalo a znásobovalo vo mne pocit prázdnoty.
V jaskyni bola tma a zima. Spočiatku som sa schúlený triasol od chladu, potom som si založil oheň, ktorý ma príjemne zohrieval.
„Oheň je výborná vec,“ pomyslel som si vždy, keď vyšľahli prvé plamene.
Plamene začali vytvárať strašidelné tiene, ktoré tancovali po hrboľatých stenách ako živé. A skutočne! Jedného dňa tmavé prízraky ožili a zlietli k mojej hlave. Začul som zlovestný šum ich krídel. Zaskučal som od strachu ako zviera.
Pri stenách som nachádzal truhlice plné rôzneho náradia, nástrojov a kníh. Blúdil som po chodbách s horiacou pochodňou v ruke a obozretne som sa v nich prehrabával. Občas som začul tajomný šuchot a zazdalo sa mi, že z tmavých rohov na mňa hľadia oči neznámeho pozorovateľa. Prudko som sa otočil, posvietil so si pochodňou, ale kúty boli prázdne.
„Mám bujnú fantáziu,“ povedal som si nahlas. „Nikto tu nemôže byť.“
Začal som túto jaskyňu nenávidieť. Ráno som z nej odchádzal prenasledovaný pocitom úzkosti, ale večer som sa do nej schovával, lebo les ovládla desivá tma.
Keď bolo more pokojné, rád som chodil na breh. Pomyslel som si: teraz je tu prekrásne. Nechce sa mi veriť, že búrka všetko zmení na spenený vodopád.
Lovil som ryby a kraby. Musel som byť opatrný, aby som sa nešmykol na klzkých skalách. V lese som sa škriabal na stromy a naoberal som si ovocie. Pravidelne som prezeral pasce, či sa do nich nechytilo nejaké zviera. Občas som sa rozhodol, že sa pokúsim uloviť prasa alebo divú kačicu, no bol som nešikovný a málokedy sa mi niečo podarilo chytiť.
Malým lietajúcim tvorom, ktoré ma spočiatku tak vydesili, sa v jaskyni páčilo. Stále ich pribúdalo a tento jav jasne dokazoval, kto je tu doma a kto votrelec. V jednej z debien som objavil knihu o jednoduchých drevených stavbách. Nebol som si istý, či stavbu chatrče zvládnem, ale chcel som to skúsiť. Povzbudzovala ma predstava vzdušného a čistého príbytku bez strašidelných tmavých kútov.
Ešte v ten večer som si zhromaždil potrebné náradie a na druhé ráno som sa vybral do lesa. Našiel som niekoľko stromov o málo hrubších ako moja noha a začal som ich stínať.
„Sú to pekné stromy,“ pomyslel som si. „Je ich škoda, ale v jaskyni už dlhšie zostať nechcem.“
Niekoľko týždňov mi trvalo, kým som stromy opracoval a nanosil ich na miesto, kde mal stáť môj zrub. Stavba nového obydlia ma stála veľa námahy a výsledok bol mizerný. V stenách chatrče svietili škáry, cez ktoré fúkal vietor. Keď pršalo, cez strechu tiekla voda a pri silnejšom vetre sa otriasala.
„Ech! Nie je to dobré,“ pozeral som sa na ňu s obavou. „Zosype sa mi na hlavu ako domček z karát.“
Nevzdal som sa, pokračoval som v práci a stále som sa zdokonaľoval. Prišiel som na to, že drevo zo stromov sa dá štiepať, zarovnávať veľkým nožom a tak sa dajú dosiahnuť rovné hrany. Naučil som sa vytvárať pevnejšie spoje a zistil som, že drevené škridle, ktoré som strúhal po večeroch, sú lepšie ako vetvičky a mach. Chatrč som rozobral a začal som stavať novú.
„Nesmiem sa vzdať,“ povedal som si, „nakoniec to zvládnem.“
Postupne som odstránil všetky chyby a po niekoľkých mesiacoch práce som sa napokon presťahoval do nového zrubu.
Naučil som sa zmiešať blato so slamou, zmes som natlačil do drevenej formy a keď vyschla, vyklopil som ju, a mal som nepálenú tehlu. Z tehál som postavil múr okolo chatrče, aj pec s komínom. Vystaval som si ohrady, v ktorých som začal chovať divé prasce a kačice. Už som nemusel chodiť na namáhavý a často neúspešný lov.
Podľa zárezov som žil na ostrove štrnásť rokov. Býval som v drevenom zrube, do ktorého nezatekalo ani počas najsilnejších dažďov a keď sa ochladilo, zakúril som si, no pocitu, že ma sledujú tajomné oči, som sa nezbavil. Zle som spával, strhával som sa zo spánku a keď som zaspal, snívali sa mi sny o temných tvoroch, ktoré ma v noci navštevovali.
Vstával som na úsvite. Zobúdzalo ma hlasné kvíkanie a kvákanie, ktorým uväznené zvieratá dávali najavo svoj hlad.
„Hlúpe zvieratá,“ prihováral som sa im. „Musíte ešte chvíľu vydržať.“
Do malého dreveného suda som si priniesol vodu z blízkej studne a umyl som sa. Potom som sa vydal na obhliadku ohrád so zvieracími obyvateľmi. Kontroloval som ich, nakŕmil a vrátil som sa do zrubu. Moje raňajky pozostávali z ovocia, ktoré som si nazbieral. Potom som sa pustil do hospodárskych prác. Niekedy som pokosil trávu, ktorá sa rástla v kútoch dvora, inokedy som opravil poškodenú ohradu alebo rozbité náradie, narúbal a nanosil som drevo alebo som upevnil škridle, uvoľnené na streche zrubu. Občas bolo treba doplniť stav zvierat. Vzal som pasce a rozmiestnil po lese a okolo jazera.
„Dúfam, že sa niečo do nich chytí, nie ako minule,“ zašomral som.
Okolo poludnia som si začal pripravovať obed. Keď som dostal chuť na mäso, zabil som niektoré zo zvierat. Po obede som si sadol do smiešne vyzerajúceho kresla, ktoré som si vyrobil a prisunul som si ho k veľkej hromade kníh. Kopa, ktorá obsahovala diela rozličného žánru, pochádzala z debien v jaskyni. Zapálil som si cigaru a listoval som v knihách. Čítanie mi nešlo. Vyberal som si ľahšie texty, ale skoro ničomu som nerozumel. Nevzdal som sa a čoskoro som čítal tak dobre, že za jedno poobedie som preštudoval vyše sto strán.
Ktorýsi deň som objavil fascinujúcu knihu. Pozorne a pomaly som v nej listoval, očarený obrázkami nebeských telies.
„Vesmír je nádherný,“ povedal som si plný úžasu.
Rýchle som prezrel celú kopu a zhromaždil som si knihy o astronómií. Čítal som ich pomaly, aby sa mi udržalo v pamäti čo najviac informácií a zaujímavé myšlienky som si zapisoval do osobitného zošita. V knihách sa písalo o Slnku, planétach Slnečnej sústavy a o hviezdach, na ktoré som sa pozeral za jasných nocí. Prekvapilo ma poznanie, že hviezdy sú veľmi vzdialené slnká a majú svoje pevné miesto, že vytvárajú podivné zoskupenia. Od tejto chvíle som na ne nehľadel ako na bezvýznamné, roztratené svetielka, ktoré sú nekonečne vzdialené v tme nočnej oblohy, ale pozoroval som ich so záujmom, keď sa večer postupne rozsvecovali. Niektoré zažiarili jasne ako drahokamy, iné sa iba mihotali, pripomínali plamienky dohorievajúcich sviečok. Prechádzal som vzrušene zrakom z jednej hviezdy na druhú a snažil som sa spoznať prvé súhvezdie. Bude to Ursa Maior alebo Crux? Akokoľvek som sa usiloval, nepodarilo sa mi rozoznať ani jedno zoskupenie.
Pátral som po súhvezdí Orión, viditeľnom z každej časti Zeme, hľadal som oslepujúcu hviezdu Rigel alebo červeného obra Betelgeuze. Márne.
„Niečo tu nie je v poriadku.“ povedal som si a začal sa ma zmocňovať čudný pocit.
Obrátil som zrak k severnému horizontu. Podľa knihy som tam mal objaviť veľobra Alfa Ursae Minoris, ktorý je súčasťou súhvezdia Malý medveď, no miesto jasnej Polárky som uvidel iba nevýrazné hviezdy, pripomínajúce vyhasínajúce uhlíky. Celú noc som pozoroval oblohu a zaspal som až nad ránom.
Na druhý deň som vykonal len nevyhnutné práce a pokračoval som v čítaní kapitoly o Slnku. Uvádzalo sa v nej, že je to najbližšia hviezda a na oblohe sa javí ako oslňujúci biely disk. Prerušil som čítanie a pozrel som sa na Slnko nad mojou hlavou. Odvrátil som zrak, lebo lúče ma zasiahli ako žeravené nože, no i ten krátky okamih stačil na to, aby som pochopil, že sa pozerám na páliacu oranžovú guľu. Kým sa mi zrak upokojil, rozmýšľal som o faktoch, o ktorých som sa dozvedel v knihe, no v hlave som mal čoraz väčší zmätok.
V noci som sa opäť pokúšal rozoznať neznáme súhvezdia a pomenovať hviezdy najrôznejších jasností. Svoju neschopnosť som pripisoval nedostatočným znalostiam astronómie. Znova a znova som čítal veľkú encyklopédiu vesmíru, no čím viac sa mi vrývala do pamäti, tým viac som bol dezorientovaný.
Prešlo niekoľko mesiacov a ja som stále pozoroval oblohu.
„Dnes mi je už jasné, že oranžový kotúč nad mojou hlavou nezodpovedá popisu Slnka v encyklopédii vesmíru. Pripomína skôr hviezdu patriacu do spektrálnej triedy K, s oveľa väčšou svietivosťou ako sa to uvádza v odbornej literatúre.“
Nová záľuba zmenila môj životný rytmus. Čas, ktorý som mal venovať práci, som venoval štúdiu. Vykonával som iba najpotrebnejšie činnosti, aby som udržal chod svojho hospodárstva. Zdokonalil som sa v štúdiu a hltavo som vstrebával informácie o vesmíre.
V hlave sa mi hromadilo stále viac pochybností. Často som sedával na brehu mora.
„More je akési jednotvárne,“ povedal som si. „Nedvíha sa a neklesá, akoby mu chýbal príliv a odliv.“
Moje pochybnosti sa rozrastali o nové a nové nezrovnalosti, ktoré na mňa útočili zo všetkých strán. Zbadal som, že v mori chýbajú živočíchy. Pri potápaní som videl iba dva druhy rýb a jeden druh kraba. V pôde neboli chrobáky, ani dážďovky. Z vtákov sa tu objavila iba divá kačica a neznámy druh papagája. Z väčších zvierat iba divé prasa a koza.
Vydal som sa na prieskum ostrova. Prechádzal som riedkymi zmiešanými lesmi bez jediného živého tvora a lúkami s množstvom poľných kvetov, nad ktorými nelietal hmyz. Ostrov nebol hornatý a po dvoch dňoch chôdze sa predo mnou otvorilo belasé pobrežie. More bolo pokojné, akoby bez života. Zahľadel som sa do diaľky a zazdalo sa mi, že na obzore vidím bledý pás.
„Je tam pevnina alebo ďalší ostrov,“ pomyslel som si, „možno sú to iba mraky.“
Rozhodol som sa, že si postavím plť.
„Najprv oboplávam pobrežie,“ povedal som si nahlas, „a potom sa pokúsim odplávať od ostrova na väčšiu vzdialenosť.“
Stále som si nebol istý, či sa nachádzam na ostrove.
Stavba plte bola jednoduchá. Dreva som mal dostatok a jednotlivé kusy som zväzoval priamo vo vode. O niekoľko dní bola plť hotová. Vznikol problém s upevnením sťažňa, ale aj to som zvládol, využijúc skúsenosti zo stavby zrubu.
„Ide mi to celkom dobre,“ rozprával som sa sám so sebou. „Dokázal by som si postaviť aj čln, naozajstný čln, s ktorým by som sa mohol pustiť na šíre more.“
Práca načas odpútala moje myšlienky od pochybností týkajúcich sa tohto miesta. Tesne pred vyplávaním sa však stala udalosť, ktorá mi pomohla odhaliť tajomstvo tohto ostrova.
Noc bola pokojná a tichá, no zasa som nemohol zaspať. Myslel som na nastávajúcu plavbu a na problémy, ktoré by ju mohli skomplikovať. Iba náhodou som otvoril oči a zrazu - uvidel som tmavé postavy, ktoré sa nado mnou skláňali. Skôr než som stihol niečo urobiť, pocítil som na ľavom zápästí ostrú bolesť a stratil som vedomie.
Keď som sa prebudil, bolo už skoro poludnie. Zvieratá sa ohlasovali ostrým krikom. Vybavil sa mi nočný obraz s tmavými postavami. Váhal som ‒ bol to sen? Pozrel som sa na ľavé zápästie. Na vnútornej strane som objavil dve červené bodky, vzdialené od seba asi jeden centimeter. Pokožka okolo nich bola mierne zapálená.
„Možno ma niečo poštípalo,“ povedal som si.
No potom som si uvedomil, že tieto drobné ranky ‒ našiel som ich aj v minulosti ‒ súviseli s mojimi zdravotnými ťažkosťami. Objavovali sa mi vždy po poraneniach, ktoré sa mi stali pri práci alebo po niekoľkých ochoreniach, po ktorých som ležal malátny s vysokými horúčkami. Hľadal som vysvetlenie a nakoniec, keď som si pospájal všetky súvislosti, dospel som k jedinému poznaniu. Na potvrdenie mi chýbal už iba priamy dôkaz, a ten som mohol získať iba ak si naberiem dosť odvahy.
Utekal som k pobrežiu, no skôr než som tam dobehol, tušil som, čo uvidím. Breh bol prázdny. Plť zmizla. Už som nedokázal zlé pocity v sebe dlhšie udržať. Začal som kričať no nebol to ľudský krik, skôr zúfalí zvierací rev. Vbehol som do mora. Keď mi voda siahala po pás, začal som plávať. Zúrivo som rozhadzoval rukami a nohami, vôbec som sa nesnažil šetriť sily. Čím viac som sa vzďaľoval od brehu, tým viac som ochaboval. Nakoniec som úplne zoslabol, horko ‒ ťažko som sa držal nad vodou. Už som nekričal, iba som plakal.
„Vy beštie!“
Dostala sa mi do úst voda. Začal som sa dusiť.
Keď som precitol, ležal som vo svojej chatrči. Chvíľu som sa pozeral na drevený strop a počúval som hlasy hladných zvierat. Žil som, o tom nebolo pochýb. Prezrel som si ruky a našiel som na nich nové ranky. Spolu ich bolo šesť. Vstal som a vyšiel som na dvor. Chvíľu som stál, rozhliadal som sa a kochal som sa okolitou prírodou.
„Je tu krásne,“ povedal som si. „Nenapadlo mi, že je to iba zdanie.
Potom som začal s krikom vyháňať prasce a kozy z ohrady. Plieskal som ich dlaňami a zvieratá hnané prirodzenou túžbou po slobode a voľnosti sa natešene rozutekali po lese. Vypustil som aj kačice a keď ohrady spustli, vrátil som sa do zrubu.
To všetko sa mi znovu premietlo v hlave. Zacítil som silné škrtenie. Padol som z malej výšky, no lano aj tak splnilo svoju úlohu. Zovrelo mi krk tak silne, že keby som ešte chvíľu vnímal, pomyslel by som si, že mi asi odtrhne hlavu.
Do hviezdnej sústavy Razal Spaar vletela ťažobná loď s nákladom rudy obsahujúcej kobalt. Obraz vracajúcej sa lode nebol ničím nezvyčajný až do chvíle, keď zakotvila na orbite planéty. Namiesto rutinného prekladania suroviny plavidlo nečakane obkolesilo množstvom malých bojových strojov a dva gigantické útočné koráby, prešpikované zbraňami pripravenými spáliť všetko živé. Čo bolo príčinou tohto nepriateľského správania, ktoré hraničilo dokonca s odhodlaním zničiť drahocenný náklad aj s vlastnou posádkou?
„Ťažobná loď počas spiatočnej cesty zaregistrovala tajomné teleso, veľké sotva dva metre, letiace vesmírnym priestorom hlboko pod rýchlosťou svetla,“ znela správa.
Dalmäli zistili, že ide o jednoduchú sondu neznámeho pôvodu.
Teleso zachytili a preniesli na svoju palubu. Vedecké prístroje, ktoré sonda niesla na svojej palube dokazovali, že kedysi skúmala planéty, fotografovala ich povrch a informácie sa strácali vo vesmíre. Teraz však jej prístroje už nefungovali. Termoelektrický zdroj aj rádioizotopový generátor prišiel o všetku svoju energiu. Sonda letela vesmírom už príliš dlho.
Objavenie tajomného stroja spôsobilo blokádu ťažobnej lode a jej posádka musela prekonať dlhú karanténu. Dalmäli sa obávali, že spolu so sondou mohlo dôjsť aj k nákaze vesmírnymi mikroorganizmami.
Na palubu dopravili odborníkov, ktorí začali vnútro záhadnej sondy podrobne skúmať. Nijaké baktérie neobjavili.
Po ukončení karantény teleso dopravili na vesmírnu stanicu, kde ho znovu skúmali kúsok po kúsku. Vedecké prístroje, počítač a riadiace systémy nedosahovali technickú úroveň dalmälskej civilizácie a zdalo sa im, že sonda nebude pre nich žiadnym prínosom. Malé puzdro, nachádzajúce sa v sonde, však vynahradilo všetky ich starosti a námahu. Kapsula obsahovala rozsiahle informácie o neznámej civilizácií a hviezdne mapy umožnili pomerne ľahko určiť polohu sústavy, v ktorej sa nachádzala záhadná rase. Dalmäli vyslali dve zo svojich medzigalaktických lodí na prieskum cudzej sústavy.
Vedci medzitím pokračovali v dešifrovaní informácii získaných z puzdra. Zistili, že obsahuje aj dedičnú informáciu tajomného druhu. Dalmäli boli odborníci na klonovanie buniek a zárodkov, preto ľahko vytvorili kópiu tvora, ktorý podľa záznamov niesol pomenovanie Človek. Na vesmírnej stanici zriadili zónu pripomínajúcu jeho domovskú planétu Zem a do tejto oblasti neznámeho tvora umiestnili. S implantovaným vedomím nemal ani najmenšie tušenie, že je predmetom pokusov.
Spočiatku tento experiment prebiehal bez problémov. Po istom období, vďaka šikovnosti a nadobudnutým vedomostiam, človek odhalil dalmälskú kamufláž a od tejto chvíle zmenil svoje správanie. Začal sa k sebe správať deštruktívne a zničujúco. Dalmäli ho museli niekoľkokrát oživovať. Uvedomili si, že podcenili inteligenciu neznámeho tvora. Človek už dlhšie na ostrove zostať nemohol, no prijať ho medzi seba nemohli. Experiment museli ukončiť.
„Čo s ním?“
Dalmäli si kládli otázku, aký bude ďalší osud ľudského organizmu.
Medzigalaktické lode sa vrátili Zo Slnečnej sústavy vzdialenej od dalmälského domova 24 miliónov svetelných rokov. Koráby, tisícnásobne prekračujúce rýchlosť svetla, prekonali vzdialenosť k Slnečnej sústave za krátku dobu. Do rodiska ľudí však prišli neskoro. Slnko už dávno vyhaslo a s ním sa nenávratne stratila aj ľudská civilizácia. Životnosť Slnka bola 10 miliárd pozemských rokov a hviezda zanikla ešte skôr než Dalmäli objavili sondu, ktorá blúdila vesmírom pravdepodobne stovky miliárd pozemských rokov.
A slnko? Nič nedokázalo zabrániť zmenám súvisiacim s termonukleárnymi reakciami v jadre Slnka. V strede Slnka sa začal hromadiť popol vznikajúci pri premene vodíka na hélium. Popol začal meniť štruktúru slnečného jadra, a to sa vyvažovalo zmenami vnútorných síl ‒ zväčšovaním hviezdy. Zmenilo sa na červeného obra, ktorý sa nafúkol tak, že sa takmer dotkol obežnej dráhy Zeme. Planéta pripomínala kotol, v ktorom sa postupne zvyšovala teplota, ľudia i zvieratá zahynuli v objatí horiaceho vzduchu a vriacich oceánov. Nakoniec Slnko začalo odhadzovať vonkajšiu atmosféru a jadro sa mu zmršťovalo, až sa zmenilo na malé chladné teleso.
Precitol som, no teraz už nie som vo svojej chatrči, ale v kozmickej lodi, pripomínajúcej projektil. Konečne vidím jasne a zreteľne všetky obrazy svojej minulosti ‒ objavenie sondy, vlastný zrod, život na ostrove a najkrajší obraz ‒ návrat domov na Zem. Som neopísateľne šťastný.

Jozef Hvišč ml.

Jozef Hvišč ml.

Diskusia

Peter Molnár (Posledný vzdušný pirát Zemplína)
No, veľmi dobrá poviedka... Zaujímavé skĺbenie klasickej robinsonovskej témy so sci-fi... Len od určitého momentu to začína byť dosť predvídateľné. A tiež je podľa mňa nelogické, že mu tí mimozemštania dali medzi potreby pre život aj atlas vesmíru - to netušili, že skôr, či neskôr príde na to, že hviezdna obloha nie je totožná s tou pozemskou ? Snáď si nemysleli, že druh, ktorý bol schopný vytvoriť Voyagera (či ktorá sonda to akože bola), by sa nezachoval inteligentne a nezačal pátrať hlbšie popravde ? Ľudí fakt netreba podceňovať... :-)
21.08.2007
jurinko
Mne sa to pacilo, ale az v druhej casti, v tej vysvetlujucej. Zaciatok bol na mna privelmi schematicky, vety iba akoby po povrchu opisovali dej, nemal som taky pocit autentickosti (ale to mozno suvisi aj s pouzitou prvou osobou). Trosku mi vadili logicke chyby (ako napisal Peter, naco by mu dali informacie, ktore by viedli k odhaleniu ich programu, preco sa za 10 miliard rokov ludstvo nedokazalo natolko vyvinut, aby sa dostalo zo Zeme.. napriklad). Celkovo to vsak bolo velmi prijemne citanie. Dal som 6
21.08.2007
Jozef Hvišč ml.
Zdravým Vás. Som rád, že moja poviedka vyvolala polemiku. Súhlasím s tebou Peter, že sa na prvý pohľad zdá nelogické, že by Dalmali dali človeku atlas oblohy a nepredpokladali, že zistí, že nie je na Zemi. Ale, čo keď mu ten atlas dali úmyselne, aby zistili, ako rýchlo príde na to, že je to celé podvod? Inak poviedka Návrat je súčasťou celku, v ktorom popisujem aj to, ako ľudia odišli zo Zeme skôr, ako vyhaslo Slnko, hľadajúc nový domov. Samozrejme, to už Dalmali nemohli vedieť.
21.08.2007
draculin
Nebolo to zle,ci skor by to vobec nemuselo byt zle :) K tym nelogickostiam, ono by mu asi doslo ze nie je na zemi uz len podla toho ze nebol mesiac,nie? A ak by chceli,dokazu nasimulovat bez problemov aj hviezdnu oblohu.. Skor mi nejak nesedela psychologia hrdinu.Tazko to presne vyjadrit,ale predsa - vytvorili "uplneho" cloveka,ktory si vobec nic nepamatal,aj ked vedomosti mal viac nez uplne.Ale ziadna zvedavost!Zaujala ho odlisna hviezdna obloha,avsak nie odkial sa vzala kniha,trebars meno autora,on si proste vegetoval ako pelargonia kym ho autor nepostrcil :) Existoval uplne sam bez toho aby mu prdlo medzi usami a vobec sa nazaujimal o ludi,o seba,proste o nic.Minimalne citanie knih (alebo aspon pozeranie obrazkov) by vzbudilo dost velku zvedavost. Uz to mam!! Nemozem radit ako by to malo byt napisane :)..ale skor by som si to predstavoval o nieco dlhsie, sposobom ako "Ruze pre Algernon",ked by hrdina dostaval vedomosti postupne, bol manipulovany, znovu daval otazky a nachadzal odpovede len aby bol vrateny niekam do nevedomosti.Nie to mat tak prvoplanovane.No a happyend sa sem naozaj nehodil :) Ved je pokusny kralik,nie?Tie maju najlepsi koniec ak im dodaju samicku a sleduju rozmnozovacie zvyklosti :)
21.08.2007
Jozef Hvišč ml.
Súhlasím, určite by sa to dalo lepšie prepracovať, ale to už by bola novela, alebo si viem predstaviť z toho aj celý román.
21.08.2007
jurinko
Tak z toho kludne sprav roman.. Inak suhlasim s draculinom. Psychologicky thriller by som si z toho vedel predstavit, s kopou dezinformacii a slepych uliciek, krasnej hrdinky, ktorej motivy su velkou zahadou, koniec mozno trocha tazivy a depresivny.. Celkovo by to mohlo byt naozaj dobre, i ked troska klisoidne citanie :-)
21.08.2007
draculin
Takych 15 stran je este technicky poviedka a na rozvoj deja by to aj stacilo.To je len-tak, z brucha :) Teraz to bola totiz len minipoviedka a ta by mala byt postavena na nejakej pointe..a pointa bola prekvapujuca prave tym ze koniec bol stastny :) Co tym chcem povedat? Ze nadej by to malo aj nie ako sucast vacsieho celku.
21.08.2007
Peter Molnár (Posledný vzdušný pirát Zemplína)
Autorovi poviedky :
No, to som už zvedavý na ten budúci cylkus... :-) Mimochodom, ako fyzicky vyzerajú Dalmäli ?
21.08.2007
Jozef Hvišč ml.
Koniec som nehol urobyť šťastný i keď v istom zmysle aj je. Dalmali posielajú človeka spať - domov. Zem síce už dávno neexistuje, ale on to nevie a je šťastný lebo sa vracia. Dalmali ho aspoň na chvíľu vytrhli z nekonečnej depresie pokým...
O Dalmaloch si možeš prečítať na mojej stránke www.tardam.sk
22.08.2007
jurinko
Inak ta stranka je sice pekne urobena dizajnovo, ale je STRASNE, ale STRASNE neintuitivna a zamotana. Takze nam radsej povedz, kto su Dalmali, lebo sa mi tam nechce hodinu klikat na flashove animacie, aby som to zistil :-)... Inak ten svet vyzera velmi premakany, takze posli nieco kludne dlhsie sem na stranku, nech mame taky akysi sirsi prehlad.
23.08.2007
SARS
Nebudem opakovať veci, ktoré boli uvedené vyššie. Moja výhrada je (zase po dlhom čase) vedecká. Nič nemám proti soft scifi, space operám apod Neberte to ako buzeráciu, ale nemám rád, keď autor nemá prestavu o faktoch, ktoré súvisia s reálnym svetom a vymýšla hovadiny. Konkrétne: Pokiaľ na ostrove (kamufláž) nebol hmyz a dáždovky, čo potom tie vtáky, kozy a svine žraly? (inak takýto chabý ekosystém by sa bez neustáleho vonkajšieho zásahu zrútil ani za rok). Ďalej niečo z astronómie:
Ťažké kovy (vlastne všetky prírodné prvky), ktoré vznikajú pri zániku hviezdy by som popolom nikdy nenazýval, termonukleárna reakcia nie je spalovanie (oxidácia) v pravom slova zmlysle. Je to vec pomenovania, tak vlastne nie je chyba. Druhá vec, ale je: Zem sa vyparí ďaleko pred dosiahnutím jej obežnej dráhy a jej obyvatelom to bude úplne jedno, natoľko za miliardu rokov (nie šesť aká je životnosť slnka) bude teplota povrchu zeme vyššia než 100 stupňov celzia. Toľko zo zarypovania do úbohého autora.
24.08.2007
Jozef Hvišč ml.
Čo sa týka otázky, čo tie zvieratá žerú - funguje to naozaj len vďaka vonkajšiemu zásahu. Popol, ktorým som nazval výsledok spaľovania je vlastne iba obrazné pomenovanie, výsledku vodíkového zlučovania - héliové jadrá. Čo sa týka vyparenia Zeme, máš pravdu, to som urobil chybu, lebo Zem naohzaj zhorí oveľa skor. Údajne tento proces začne vo chvíli, keď sa Slnko zväčší asi sto krát a zaberie takmer polovicu oblohy.
24.08.2007
jurinko
SARS: Ked za miliardu rokov stupne na Zemi teplota na 100 °C, (predpokladam, ze to bude priemerna teplota, cize na poloch omnoho nizsia, na rovniku omnoho vyssia) nestihlo by sa ludstvo evolucne prisposobit? (mozno sprostost, ale ta teplota asi bude stupat postupne a miliarda rokov je aj pre evoluciu dlha doba... A ak by sa neprisposobili evolucne, tak technologicky urcite.)
24.08.2007
Saťo
Ahaaa tak preto cez leto nosievam cierne tricka... vedel som ze je to nieco podvedome ale ze je to evolucia to mi nedoslo :) Jednoducho sa sanzim dopredu prisposobovat, ake jenoduche :). K poviedke> celkom dobre, az na uz spomenute nelogickosti a este mi to pripadalo prilis nahustene.
24.08.2007
SARS
2autor: Predchádzajúci príspevok neber ako buzeráciu. Len milujem, keď svet je skutočne prepracovaný (napr. granule na dokrmovanie zvierat môže jesť sám hlavný hrdina) a veci do seba skutočne zapadajú (žiadne vedecké prešlapy). Samozrejme dobrá poviedka sa zaobíde aj bez toho. Dalo by sa to nazvať hodnotenie autentičnosť a realiznosť (u fantastiky trochu zvláštne uvažovať o týchto veciach ;).
2juri: Jasne, že priemerná ;). O evolúcii ľudstva si myslím svoje, teda zničíme sa skôr, než slnko to urobí za nás :).
26.08.2007
Peter Molnár (Posledný vzdušný pirát Zemplína)
Zdravím znova ! Ešte jedna nelogickosť sa v poviedke vyskytovala : Odkiaľ vôbec Dalmäli zohnali DNA pre vyklonovanie tých najnevyhnutnejších pozemských rastlín a zvierat pre prežitie nášho "stroskotanca" na jeho "ostrove" ? Tiež ich obsahovala schránka v tej sonde ? Tá bola aj vesmírnou archou, či čo ?
27.08.2007
Jozef Hvišč ml.
DNA bola v sonde. Inak som prekvapený, že sa rozoberajú iba technické otázky tejto poviedky, ktoré pre mňa zohrávali len druhotnú úlohu. Dôležitejší je záver a z toho plynúca pointa.
01.09.2007
Peter Molnár (Posledný vzdušný pirát Zemplína)
Náhodou, Jožko - pokiaľ nemáš dôveryhodné logické pozadie, môže to neraz pokaziť celkovú pointu, či vyvrcholenie príbehu. Nie je to ľahké, priznávam, prísť s nejakou trefnou pointou či záverom je často nadľudské úsilie. Poviedka je to veľmi dobrá a originálna, no bola by ešte lepšia bez logických dier a miest, kde si to všetko musí čitateľ domýšľať metódou "oslieho mostíku". Tiež nechápem, čo vlastne cítil alebo prežíval hrdina - posledný reprezentant nášho druhu - v tom závere. Ostalo to nejak myšlienkovo zmätené, ja neviem, asi si to prejdem ešte raz a potom môžme znova hodiť slinu v diskusii... :-)
03.09.2007
Jozef Hvišč ml.
Ten koniec, ako hovoril Jurinko, je naozaj ťaživý a depresívny, človek umiera, ale ktokoľvek z nás môže kedykoľvek zahynúť rukou osudu, či už ako účastník autonehody a podobne, ale nevieme to a preto nepociťujeme strach, depresiu alebo iné záporné pocity. Naopak túžba po niečom príjemnom a činnosť, ktorou sa približujeme ku splneniu tejto túžby nás robí šťastnými tak ako aj snívanie o týchto príjemných túžbach. Presne tak ako v Tarkovskom Solarise, uvedomujeme si, že túžba po niečom nesplnenom nás robí šťastnými, ale keď to dosiahneme ovládne nás neskutočná prázdnota. V dalmalskej civilizácii nie je miesta pre človeka. Zákonite by zahynul, tak ako prví indiáni privlečený z Novej zeme. Nezostáva nič iné, ako ho pred smrťou aspoň urobiť šťastným. Dalmali mu splnia jeho sen - človek sa vracia domov - je šťastný, pretože čoskoro sa mu splní jeho túžba a netuší, že je to cesta, na konci ktorej je smrť.
Na záver by som chcel uviesť niekoľko myšlienok z Augustovej recenzie na Solaris:
...musíme si uvedomiť, prečo človek túži, prečo čaká na svoj objekt, prečo vôbec musí čakať... Túžba je vlastne vyvolaná chybou v systéme, je dcérou ničoho... Je to však aj ochranný systém pred úplným výpadkom. Solaris predstavuje vyššiu formu mechanizmu života, tú, ktorú nemožno realizovať, lebo znamená neustály kontakt s objektom našej túžby. Súčasne však odkrýva fakt, že keby si človek mohol vybrať, určite by si vybral práve túto alternatívu – stred hmloviny, v ktorej hlavný hrdina filmu nakoniec zostáva uväznený.
04.09.2007
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.