PROLÓG

Posledné lúče slnka ožiarili pokojnú krajinu a potom sa zdráhavo stiahli za obzor a uvolnili miesto pochmúrnemu súmraku. Pri koreňoch stromov sa začala zbierať prízemná hmla. Plazila sa ako tieň pomedzi stromy a jej chápadlá sa už začínali neisto šplhať hore po vráskavých kmeňoch, podrobujúc si čoraz väčšiu plochu lesa. Jednu časť však ovládnuť nedokázala a bezmocne sa ako vodopád rútila dole do rozsiahlej priepasti víriacej sa tmy. Ľudia toto miesto opriadli mnohými poverami a strašidelnými príbehmi. Cítili z neho atmosféru strachu a úzkosti. Báli sa jej ako diabla a sotva sem niekedy niekto zavítal. No stromom sa tu darilo a žilo tu veľa zvierat. Oni videli všetko pohľadom nezahmleným strachom. To, čo bolo v ľudských očiach skrýšou diabla, bola vlastne len obyčajná trhlina v skale, obklopená lesom a miestami obrastená machom a lišajníkmi, akoby ostrovčekov v kamennom mori. Keď svietilo slnko to miesto sa dalo nazvať krásnym. Drobné trblietavé kúsočky skaly odrážali slnko, vytvárali na stromoch mihotavé svetelné mozaiky a odrážali sa v tisícich kvapôčkach rosy na listoch a tráve. Bol to div prírody, ktorý však z ľudí uzrel len málokto. Ľudská inteligencia, fantázia a paranoja robia ľudí zraniteľnejšími ako sú ochotní priznať a zabraňujú im v slobodnom myslení a rozhodovaní, hoci oni sa cítia slobodný. Sloboda neexistuje. Je to len bájne zviera, z ktorého ľudia našli kosti a veria, že existuje. Len slovo dodávajúce nádej ľuďom, ktorý si neuvedomujú dosah svojich rozhodnutí. Niektorý ľudia sú slobodnejší ako iný, no nikto nie je slobodný. Ich myseľ ohraničuje hranica strachu, ktorá je o to užšia, čím menšie je ich odhodlanie.

1. KAPITOLA

Pokoj lesa narušilo vzdialené zaerdžanie. Tiché. Prinesené vetrom zo vzdialenosti najmenej niekoľko míľ. Dovtedy slabý nezreteľný zvuk sa po chvíli zmenil na približujúci sa dupot kopýt v zbesilom cvale. Zem sa otriasala pod pravidelne sa opakujúci údermi a ten zvuk sa niesol ozvenou odrážal od stien priepasti a tichší ako vánok sa vracal späť rozochvievajúc povetrie. Záblesky slabého svitu vychádzajúceho mesiaca sa odrážali na lesklej srsti farby mahagónu, v najtmavších miestach splývajúcej s okolitým prítmím. Medzi stromami sa mihalo hybké telo tmavohnedého koňa a na jeho chrbte ‒ no ako by bola jeho súčasťou ‒ sedela jazdkyňa tesne pritisnutá ku koňovej šiji a svoj pohyb dokonale prispôsobovala jazde. No bolo to len dievča, príliš mladé na to, aby jazdilo samé tmou pri tomto prekliatom mieste , príliš neskúsené na to, aby vedelo predvídať nebezpečenstvo ležiace pred ňou, príliš hrdé na to, aby si vybralo ľahšiu cestu. Mala len 15, no na svoj vek vyzeralo staršie. Pramene ebenových vlasov, ktoré sa jej pri jazde uvolnili jej divo povievali okolo tváre , zatiaľ, čo zvyšok bol zviazaný do pevného uzla. Kraj , do ktorého mierila bol pre ňu úplne neznámi. Dôsledkom vplyvu rodičov a v mene zachovávaných zvyklostí a pravidiel sa týmto smerom pozerala vždy so strachom v očiach. Mala zakázané sa sem čo i len priblížiť. Bolo to tabu, ktoré jej od malička vštepovali rodičia, ak nie slovami tak palicou, keď sa ako malé dieťa zakrádala tým smerom, no všetko to zmizlo spolu s nimi v záhadnej krajine mŕtvych, priveľmi vzdialenej aby sa mohli vrátiť, zase ju hladkať po hlave, zase jej rozprávať rozprávky, aby zase zahnali každé nebezpečenstvo . . . Bolo to už dávno, príliš dávno aby to bolo skutočné.