1.Kapitola

....Celá udychčaná bežala cez tmavý les. Potkýnala sa ale nespadla, ba ani nespomalila.

Obzrela sa cez plece. Nikto tam nebol, no pocit, že ju niekto sleduje nezmizol. Pár metrov za ňou, naľavo, praskla vetvička. Nevšimla si spadnutý kmeň na cestičke a spadla. Nedokázala sa postaviť. Plazila sa. Ruky mala celé krvavé od tŕňov a konárov. Za chrbtom jej dychčalo niečo veľké. Otočila sa. Cúvala tvárou k tým krvilačným očiam. Bol v nich výraz lovca, lovca, bažiaceho po koristi, ktorú má na dosah ruky. Chrbtom narazila na kamennú stenu. Bola chladná. Striaslo ju. Nevedela či od zimy alebo od strachu. V danej chvíli sa jej zdala táto otázka absolútne nepodstatná. Kroky sa približovali.

Vyskočila z postele. Bola doma. Už s pokojnejším dychom sa 14-ročná Alex postavila z postele. Pomalým krokom prešla k ohňu. Pokojné plamene rozohnali zlé myšlienky. Alex bývala so svojou o 7 rokov staršou sestrou Ester na starej farme. Ester mala hnedé vlasy , zelené oči, ktoré často klopila k zemi. Postavu mala zhrbenú. Rodičov Alex nepoznala a Ester o nich nehovorila. Iba raz, keď sa sestry pohádali ako nikdy Ester povedala, že to boli zlí ľudia. Odvtedy o nich nikto nepovedal ani slovo.

Jedného nie najkrajšieho dňa ich navštívil Slown. Bol to hrbatý, nepríjemný a úlisný chlap. Bol oblečený vo veľmi starom, otrhanom oblečení sluhu. Plešina, zlomený nos, hrb, vrásky a vypadané zuby svedčili o starobe. Slown prišiel s odkazom pre Alex. ,,Pani Starého hradu ťa pozýva na návštevu.“ Kolovali o nej mnohé príbehy, vraj bola stará ale paktom s diablom si zabezpečila večnú mladosť. Iní zas, že je to sám diabol čo vyhnal kráľa zo zámku. Ďalší pochybovali o tom, že na hrade niekto žije. ,,Iba ak tam pôjdem zistím čo odo mňa chce.“ odpovedala som a skúsila sama sebe dodať odvahu. ,,Nechoď�

“ To bolo jediné čo jej na to povedala Ester. Nebola to prosba ani rozkaz, bolo to slovo ktoré obsiahlo všetky jej city. V tom jedinom slove bol smútok. Akoby to raz malo prísť a nedalo sa s tým nič robiť. Alex mala pocit, že Ester vie viac ako dáva najavo.

Na druhý deň prišiel Slown . Osedlala si starú kobylu a nasledovala ho. Ester stála na priedomí a posledný krát videla Alex, ktorá sa smiala ako nikto.

Cesta nebola dlhá no o to vyčerpávajúca. Prešli cez dedinu a vošli do lesa. Bola v ňom nespočetne veľa krát. Prešla okolo starého pňa zo zlomeného smreku. V snoch často okolo neho bežala. Zdvihla zrak z kusu dreva a zahľadela sa vysoko nad stromy, na skalný kopec. Tma Jašteričej jaskyne ju vždy priťahovala a zároveň desila. Hľadela na ňu kým jej nezmizla z očí. Pozrela sa pred seba. Prebrodili Zelený potok. ,,Už to nie je ďaleko.“ Po kamennej cestičke začali stúpať do kopca. Na samom vrchu sa týčila zrúcanina kedysi veľkolepého zámku. Čas zmazal jeho meno z pamäti ľudí. Povrávalo sa, že jedného dňa sem prišiel černokňažník a vyhnal celú kráľovskú rodinu na nový zámok.

Ten nebol ďaleko. Bol dokonca prepychovejší ako tá zrúcanina ale starý kráľ ho mal radšej.

Stáli pred bránou. Nebola tam žiadna stráž ani ľudia. Vládlo tam ticho. Ale nie trápne ticho ani ticho ako pred búrkou. To ticho tam patrilo ako samotný hrad. Bolo v súlade s okolitou prírodou a nijako ju neobmedzovalo. Ľudia mali po stáročia strach z tohto miesta. Slown sa tiež zachvel pri pohľade na okolie a na hradby resp. tú kopu kameňov čo tu po nich ostala. Veľká kovová brána sa so zaškrípaním pomaly otvárala. Nepokoj na Slownovej tvári bol viditeľnejší a nepriehľadnutelný. Kone pomalým krokom vstúpili na nádvorie.