Kráčal krátkymi krokmi v pomaly postupujúcom rade. Nepriehľadná mliečna hmla vytvárala neprekonateľnú prekážku, bránila vidieť kde sa začína a končí kolóna pohybujúcich sa ľudských bytostí. Zástup zahalený v bielom opare sa posúval nenáhlivým slimačím tempom, stúpali po miernom svahu niekam nahor a on sa vliekol z nohy na nohu ako trestanec v okovách.

Nedokázal spojiť rozvetvené prúdy vlastných myšlienok, vyvolať akúkoľvek spomienku, netušil ako sa tu ocitol, nevedel ako dlho a kam kráča. Dokonca si nevedel spomenúť ani na svoje vlastné meno. Mal pocit akoby ho ktosi vytiahol z postele, ešte rozospatého ho drží za ruku a niekam ho ťahá.

Matne videl niekoľko sunúcich sa postáv a najzretelnejšie, priamo pred sebou niekomu patriaci chrbát, zahalený v sivom rubáši, z pod ktorého pri každom kroku, vykúkali zodraté koženné sandály.

Nikto nevidal ani hlások, panovalo tu také ticho, že sa zdalo akoby kráčalo spolu s nimi. Až do chvíle, keď odrazu náhle zmizlo. Nevedno či sa potklo a kdesi zaostalo, či vybočilo z radu. Kamsi sa vytratilo, zrejme odohnané prichádzajúcim hlasom. Niekto čosi nezrozumiteľne vykrikoval, hlas naberal na sile, bol čoraz bližší a jasnejší. Onedlho sa objavil jeho nositeľ - povedľa radu nenáhlivo kráčal široký mužíček. Pod veľkým bruchom opásaným tenkým povrázkom, niesol zavesený podnos a na chrbte hompáľajúcu sa veľkú pletenú krošňu.

„Teplé párky, teplé párky, dajte si teplé párky!” vyvolával hlbokým hlasom.

Úkosom na neho pozrel. Objavil sa tu tak nečakane, naplnil jeho rozháranú myseľ svojou prítomnosťou, ale aj tak neprerušil monotónnu chôdzu zástupu.

Narušitel ticha zachytil záblesk pohľadu, prihupkal k jeho pôvodcovi a spustil: „Teplé párky, dáte si teplé párky?”

Chvíľu čakal a keď nedostával žiadnu odpoveď, nadvihol pokrievku a prstami zašmátral v porcelánovej miske. „ Dáte si párky?” prehodnotil ponuku. „A čo tak kolu?” predostrel ďalší návrh a vyťahoval z noše dvojlitrovú plastovú flašu.

Chlapík na neho zazeral nemými očami.

„Bez bubliniek?” zatriasol flašou. Z pod opatrne otáčaného uzáveru sa ozvývalo syčanie. „Nie? Je to na účet podniku, všetko je na účet podniku!”

Ani tentokrát sa nedočkal žiadnej odozvy. Rad sa začal posúvať v pravidelnejších intervaloch a “občerstvovač” stepoval spolu s ním, neprerušujúc svoj monológ.

„To je zase šichta. Povedali mi: Choď! Je to v rámci služieb zákazníkom, ech aby to ... ako vždy, nikto nič nechce,” zaklopal stvrdnutým krajcom o podnos. „Pravdou je, chleba síce nie je najčerstvejší. Ale čo by ste chceli? Ja teda idem, majte sa ...” nedopovedal. V tej chvíly si na niečo spomenul a zašepkal: „Nestraťte identifikátor,” zamieril prstom na tenký, strebristý náramok na jeho ľavom zápästí. Pohľadom premeral postavu pred svojim tichým spoločníkom. „Niektorí ho občas stratia a podaktorí, na neuverenie ...,” zatočil hlavou do strán. „Ne-us-tá-le”.

„No, s bohom zostávajte,” rozlúčil sa a vytiahol jeden z párkov, hrajúci všetkými farbami dúhy. Muźíčkovi to očividne neprekážalo, privoňal k lahôdke, strčil ju do kremžskej horčice a s chuťou si z nej odhryzol. Zo stavby jeho tela bolo očividné, že jediným konzumentom týchto dobrôt môže byť len on sám. Kývol rukou a prežúvajúc odkráčal preč.

Postupoval ďalej v mĺkvom rade, ani si neuvedomil, ako jeho doteraz rozhárané myšlienky potlačil a vystriedal pocit nevysvetliteľnej prázdnoty.

Nevedno koľko času uplynulo, keď odniekaľ z spredu, akoby prinášaný chuchvalcami hmly, prichádzal tiahly škrípajúci zvuk. Rad sa posunul a znovu sa ozvalo to isté škrípavé kvílenie.

Spravil ďalšie dva-tri kroky a uvidel ako sa z rozostupujúcich mliečnych mračien vynára obrovská dvojkrídlová brána. Do otvorenených vrát práve vchádzala rozmazaná silueta. Tak ako sa pozvoľne strácala v závoji hmly, krídla brány sa za ňou zatvárali, pričom vyludzovali svoj charakteristický tón, nasledovaný cvaknutím zámku.

Pred majestátnou bránou postával plešatý starček v bielej tunike a skostnatenými prstami si prehrabával hustú bradu.

Z radu pred ním zostával len spoločník v sivom, ten zvierajúc pravou rukou ľavé zápästie podišiel k starčekovi.

„No?” spýtal sa matuzalém. „Ach jaj,” v zápätí si sám odpovedal, keď zbadal, že na ruke príchodzieho sa nenáchadza žiadna identikačná známka. „Síízyfos, Síízyfos ...,” riekol káravo, popritom vytiahol akýsi elektronický záznamník a začal ťukať do klávesnice. „Toto je už tvoj ... aha tu to máme, tvoj 1 225 313 - ty pokus. Nerozumiem. Ako to môžeš neustále, stále ... a neprestajne strácať?” dôrazne vysekával do vzduchu výčitku. „ Vieš čo máš robiť.”

Sizyfos rozhodil rukami, otočil sa a so sklonenou hlavu sa pobral smerom nadol.

Starček sa zahladeľ do zástupu a pokýval ukazovákom.

Bol na rade. Ešte než podišiel k bradatému podivínovi, podvedome sa dotkol zápästia. V duchu si s úľavou vydýchol.

Zastal pred zatvorenou, ozdobne mrežovanou bránou. Všimol si, na niektorých miestach odlupujujúce sa a popraskané časti zlatého náteru.

Starec akoby čítal jeho myšlienky. „Už celú večnosť to nahlasujem na údržbe,” prehlásil a odopínal mu náramok. „V dohľadnom čase by to mali pretrieť a aj namazať pánty ... azda,” dohovoril a vhodil identifikátor do ošúchanej schránky zavesenej na hrubých mrežiach.

V škatuli čosi zarachotilo a cinklo. Vŕzgajúca konštrukcia sa začala pomaly otvárať, tak akoby si v tomto okamihu chcela čo najdlhšie vychutnávať svoju dôležitosť. Brána sa roztvorila.

Spýtavo sa pozeral na starca, váhal.

„Vstúpte, môžete vstúpiť.”

Zdalo sa, že ešte stále chvíľu otáľa, ale nakoniec predsa len vošiel do otvoreného priechodu.

Starček za ním ešte zakričal: „Prajem príjemný pobyt ... och, zabudol som sa predstaviť,” zvýšil hlas. „Som nejaký Peter ... robím tu vrááátnika.”

Nevedno či ho ešte počul. Vrátnik len pokrčil plecami, hánkami zaklepal nad svojom hlavou, nad ktorou sa v zápätí, s neónovým blikaním, rozsvietila žiariaca gloriola.