Muž nervózne kráčal po ulici. Jeho pohľad bezradne kmital po fasádach okolitých budov. Niečo hľadal. Nevedel presne čo, ale keď to nájde, tak to spozná. Vyrieši to všetky jeho problémy. Prinesie mu to konečne po toľkých rokoch úľavu. Z vrecka vylovil mobilný telefón a na zlomok sekundy naň pozrel. Vybitý. Samozrejme, že je vybitý. Jeho pohľad sa ani na chvíľku nezastavil, stále nervózne prechádzal sem a tam. Muž z času na čas dokonca pobehol, akoby chcel čím skôr priblížiť onen vytúžený moment. Ani si nevšimol, že vrazil do mamičky s kočárikom. Zrazu zastal. Vedel, že je to blízko. Nevedel ako, ale cítil to. Jeho pohľad spočinul na malom obchodíku. Vyzeral, akoby sa na ulicu ani nehodil. Bol vtesnaný medzi dvoma veľkými nablýskanými budovami zo skla a ocele, ale sám bol z nepálených tehál a maličké dvere boli ošúchané a zanedbané. Muž na sekundu zaváhal, ale hneď sa s novou vervou vrhol ku kľučke. Nápis „Pozor schod!“, umiestnený na malej tabuľke vedľa dverí si nevšimol a vtrhol dnu. Zazvonil zvonček oznamujúci otvorenie dverí. Mužova noha, ktorou nedočkavo vstúpil dnu, nenašla oporu a on sa zapotácal a padol... A padal. Padal do tmy černejšej než smola, do tmy nekonečnej ako obloha, ale zďaleka nie takej prívetivej. Padal dlho, vo vzduchu sa pretočil a videl, ako sa malý obdĺžnik denného svetla rýchlo vzďaľuje, bol veľký ako špendlíková hlavička a napokon už ho očami nedokázal rozoznať. Chcel kričať, ale nemohol, tma bola priam hmatateľná, zadúšala ho, tisla sa mu do úst, očí, nosa. Padal do ničoty.

Znova zazvonil zvonček nad dverami a dvere sa s jemným, ale definitívnym cvaknutím zavreli. Temná bytosť v ľudskej podobe, sediaca za pultom obchodíka lenivo pretočila stránku novín. Už sa skoro začala báť, že pôjde dnes spať bez večere...