rok 19 pred V.S.

Mať času ako kameň

uložený na dne jazera.

V bahennom kúpeli

pozerať na večnosť

cez šošovku vodnej hladiny.

Tak nízko

a predsa tak vysoko.

Cítil sa ako boxer v predanom zápase, ako predajná láska, ktorej nikto nezaplatil. Vedel, že tých pár rán mu radosť neprinesie.

„Jedna vec je dostať po papuli a druhá dostať po nej zbytočne.“ Povedal si keď za sebou zatváral dvere Výskumného strediska epidemiologických chorôb medzihviezdneho priestoru. Už celé týždne rovnaká rutina, rovnaký postup.

„V hlave mám milióny otázok, no odpovede neprichádzajú. Cítim sa čoraz slabší a zúfalejší. Má zmysel kráčať nevichodenou cestou keď ste na smrť unavený ? Má zmysel hľadať odpovede keď sa už nedokážete pýtať ?“ Nevedel. Nevedel to ...

Z posledne misie pri Oku národov, spoločnom projekte vlád planéty Zem, gigantickom kozmickom optickom a rádiovom teleskope umiestnenom vo vonkajšom disku Oortovho mračna na hraniciach slnečnej sústavy, sa vrátil už po druhý krát, vždy bez príznakov ochorenia a vždy sám. Spolu sním sa z misie vrátilo, respektíve nevrátilo šesť ďalších vedcov Svetovej kozmickej agentúry, ktorý podľahli smrteľnej a v pozemských podmienkach neznámej infekčnej chorobe postihujúcej centrálny nervový systém človeka. Šesť telesných schránok mŕtvych kozmonautov, jeden úplne zdravý príslušník ľudského rodu a desiatky zástupcov ríše zvierat a rastlín, bez najmenších známok postupu ochorenia, prežili v útrobách vesmírneho plavidla celé štyri roky misie.

Palcové titulky novín, mali zase raz o čom písať a oslavovali vesmírnu apokalypsu: Kozmický Mor útočí, Nepriedušná blana stráži nepoškvrnenosť Slnečnej sústavy, Qeerk (QRK) belejší než samotná mliečna dráha, alebo Superman je späť. Ten posledný, ten sa mu páčil najviac, že:

„Superman je späť.“

Nahlas si povzdychol. Nad hlavou mu preletelo vznášadlo mestských dopravných služieb ohnivočervenej farby.

„Bože, nevedomosť sladká nevedomosť. Lepšie nič nevedieť . Lepšie nebyť. Keby vedeli a poznali skutočnosť asi by ich tie chmúrne posolstvá omrzeli, vybledli by ako tie najväčšie gýče našej pozemskej pregýčovanosti. S tejto smrti sa radujete ? Došli sme naozaj až tak ďaleko v tejto hre na senzácie. Od automobilových nehôd, streľby na pôde univerzít, až po streľbu na pôde Senátu. Od osamelých skokanov, po hromadné samovraždy v priamom prenose. Spomínam, aký sme boli zúfalý keď sa nič nedialo, keď nikto netrpel, ohlásil moderátor aspoň odstrel starého továrenského komína, aspoň nejaká detonácia, aspoň nejaká demolácia. Iba to nám dalo silu, stačil pocit vedomia, že niekto trpí a stráda viac ako my a hneť sa zaspávalo lepšie. Rozprávka na dobrú noc v ktorej všetci žili nešťastne až do svojej blízkej a ukrutnej smrti.“

Ohnivočervené vznášadlo z logom mestského dopravcu v tvare veľkého glóbu a písmena S rolovalo na prístavnom priestranstve pred Výskumným centrom. Logo matičky, obraz planéty Zem, tak obľúbený ako nikdy predtým oslavuje jednotnú Zemeguľu, práve ten kus vesmíru, ktorý sme svojou povrchnosťou odsúdili na zánik, ohnivý a krutý, utopený v páľave kyslých dažďov a slnečných lúčov. Modrá planéta na ohnivočervenom pozadí vyvolali na Rechabeámovej tvári nekontrolovateľný, krivý, kŕčovitý úsmev. Cesta do južnej časti mesta trvala pätnásť minút. Nemyslel vôbec na nič, naučil sa to počas dlhých hodín putovania kozmickými štvrťami, perifériami známeho a cestami nepoznaného. Zabudol myslieť a mlieť o banalitách, pretriasať tupé historky z minulosti, mlátiť prázdnu slamu. Nikto z tých takmer troch stoviek spolucestujúcich si nepovšimol jeho zvláštny výraz. Bol to výraz človeka, ktorý rezignoval na takmer všetky cesty, bol to výraz človeka, ktorý znenávidel vlastný druh natoľko, že sa stal prístupný myšlienke jeho úplného zániku. Samozrejme nikto si takýto scenár nepripúšťa. Ľudia a celé ľudstvo stojace na pokraji priepasti svojich dní, naďalej investuje, kupuje a predáva. Stavia domy, plodí deti, šetrí na vlastné vznášadlo a dovolenku v Mori pokoja s výhľadom na Atlantik. „ Zem ako na dlani“, tak znie slogan tej kancelárie. Tí solventnejší skupujú pozemky v okolí nových kolónií Centrálnej oblasti Marsu, zo sentimentu tej klimaticky najbližšej Zemi. Nezdieľa ich entuziazmus a dovolenka v kozme s týmito obmedzencami je posledné po čom túži. Mesiace vo vesmírnej lodi putujúcej priestorom, boli jeho spoločníkmi drobné hlodavce, pozemské buriny, mŕtvoly tých najlepších vedcov, elitných persón Vesmírnych akadémií z celého sveta a On, centrálny mozog misie, počítač SV 33.

Pred vyšetrovacou komisiou strávil pri svojich výpovediach celé hodiny. Od svojho návratu deň, čo deň, do zbláznenia tie isté otázky, tie isté odpovede. Vypovedal celé hodiny, aj napriek tomu, že sa necítil prítomný. Súdili seba, alebo jeho ? A prečo vlastne chcú niekoho súdiť. Nechápal.

„Vesmír je obrovský a smrť v jeho útrobách je bezvýznamná. Nemá takú emocionálnu silu akú vnímame pri svojej prízemnej dogmami otupenej morálke. Smrť našich zamestnancov bola prirodzená, tak prirodzená ako smrť len môže byť.“ Povedal na úvod svojej reči.

Komisia zostavené zo zástupcov všetkých zúčastnených stavov, odborníkov Svetovej kozmickej agentúry a centrálnej vlády, oponovala:

„ Nie sme tu preto aby sme oplakávali smrť vašich kolegov, aj keď si pri svojej prízemnej pozemskej morálke dovolíme pochybovať o vašich slovách o ich bezvýznamnosti. Sme tu preto aby sme objasnili váš návrat presnejšie dôvod toho, že ste sa vrátili z druhej misie bez zdravotného postihu, zatiaľ čo vaši kolegovia, všetkých dvanásť špičkových pilotov, z dokonalým zdravým, misiu neprežilo ?“

„ Som iba človek, no viem, že Istota nám prináša radosť aj starosť. Pocity z opačných pólov ľudského vnímania sa spájajú v jedinom konkrétnom bode. Istota bodu istota, tvorí strategické ohnivko v reťazi nášho vnímania. Môžeme sa na neho spoľahnúť. Istota je sloboda aj žalár. Istota je pravda aj lož. Istota je zlo aj dobro. Istota je základ všetkého nehmotného. Tak ako Boh je základ všetkého hmotného. Nad priestorom stojí už od samého počiatku ich puto, manželstvo, Božia istota, istota Boha. Prvotný impulz. Signál k útoku, alebo iskra v detonácii Kozmu, všetko je obsiahnuté v jeho nekonečných logických obvodoch, všemocných a všemohúcich.“

„ Pán Rechabeám. Prečo odmietate spolupracovať pri komplexnom vyšetrení vášho fyzického a duševného stavu ? Ste zatiaľ jediný preživší účastník najvýznamnejšieho kozmického programu ľudstva. Je vašou povinnosť spolupracovať ...“ (nestihol dodať, po dobrom alebo po zlom, pretože Rechabeám mu skočil do reči).

„ To, že som prežil nieje ešte vôbec isté. Všetkých dvanásť kozmonautov misie Oko národov zomieralo pomaly v dlhých nepredstaviteľných mukách, uprostred desivých predstáv vlastného umierania. Možno umieram, len pomalšie ako ostatný. Možno som už umrel.“

Pomalými krokmi vystúpil so vznášadla. Býval na zelenom predmestí, nad sútokom riek, tak ako si to vždy predstavoval. Vošiel do predsiene malého tehlového domu, pripomínajúceho domček pre bábiky. Otvoril chladničku a fľašku moldavského kabernetu, posledného zvyšku včerajšej večere. Bolo trochu studené. Prstom ľavej ruky zotieral rosu z hrdla fľaše a pravou otáčal pohárom oproti svetlu zapadajúcej hviezdy. Krvavé večerné zore splývali v pohári v jeden desivý obraz. Obrovský hurikán s okom uprostred jeho kabernetu. Červené peklo rozpútané v zlomku sekundy, posledné orgie prírodných živlov pred divákom, ktorého celé roky tak neskutočne bavili. Následky tejto katastrofy však ostanú neopísané. Žiadny reportér nebude mať čas predávať svoje zážitky televíziám a novinám. Všetko bude dávno vypovedané, všetko bude tak desivé, že neostane nikto koho by vyčíňanie živlu potešilo. Susedia spolu, mestá spolu, národy spolu, kontinenty spolu, všetci spolu prekročia krvavú rieku, ponoria do nej tvár a už nikdy neuvidia modré nebo.

„ Veľa krvi.“ Pomyslel si nahlas, tak ako sa to naučil v poslednej dobe keď bol sám, pretože potreboval počuť ľudský hlas aby totálne nezošalel.

„ Naozaj veľa krvi. Vymením fľašu, značku dopravného prepravcu, vymením celú planétu a na dôvažok si pustím žilou, lebo cítim, že mi všetka tá krv bubnuje na spánky z vnútornej strany lebečnej dutiny. Ach tak som si navykol na samotu ...“

Nezaložil si vlastnú rodiny, pretože polovicu života prežil v kozme a druhú polovicu vôbec neprežil. Prečítal tisíce kníh, hovorí plynule tromi jazykmi a v ďalších šiestich sa dohovorí. Pozná kultúru národov žijúcich aj dávno vymretých a napriek tomu sa cíti najlepšie na palube vesmírnej lode s jediným priateľom, ktorého počas svojho života mal, virtuálnym spoločníkom misie Oko slobody, učiteľom a vzorom dokonalosti, po ktorej človek stáročia tak nekonečne túžil. Naučiť sa plynule po japonsky mu trvalo tri milisekundy a vypočítať presnú dráhu všetkých objektov slnečnej sústavy s predstihom dvoch desaťročí, o dvadsať milisekúnd viac. Vie všetko a o všetkom, vie komunikovať, dokáže reagovať, dokáže ovládať, dráždiť predstavivosť, je nesmrteľným priateľom múdrosti a ako taký nepodlieha vplyvu času a psychickým procesom, ktoré naše vnímanie otupujú a skresľujú. Pozerá na svet cez jasnú optiku, ničím a nikým neovplyvnenú, jasnú, tak priezračnú ako čisté nebo, ako plynulá cesta Mliečnou dráhou.

Tretia misia mala priniesť odpovede na všetky otázky. Mala byť poslednou skúškou v zásadnej intergalaktickej výprave Človeka, pripravovanej Svetovou kozmickou agentúrou ako projekt najvyššej priority. Sústredený ľudský potenciál počítal miliardy hodín mravenčej práce a pritom tápal v tmách, nepreniknuteľnej vražednej temnote nekonečného priestoru. Slnečné žiarenie v tomto prípade nepôsobilo ako zabijak, ale naopak požiera temnotu, tvorilo prirodzený mantinel jeho rozširovania do vnútra sústavy. Ďaleko od jej stredu, tam kde sa naša hviezda nezdá byť iná ako miliardy ďalších svetiel, je jeho energia slabá a temnota požiera všetko v rozsahu ľudského chápania, telo, dušu, emócie aj čas. Z rokov činnosti misie Oko národov neostalo nič, nič sa nevrátilo, ani jedna matematická rovnica, ani jeden snímok, ani jedno slovo. Proste výkrik bez ozveny. Všetko ostalo navždy stratené, zabudnuté, strávené kozmickou temnotou. Rastliny akoby počas niekoľkoročnej misie na periférii našej hviezdnej sústavy nežili, neboli pozorovateľné žiadne zmeny na ich vonkajších, ani vnútorných genetických štruktúrach. Rovnako tak zvieratá. Živočích, dožívajúci sa v bežných pozemských podmienkach sotva desiatich rokov sa vrátil z misie bez najmenších príznakov opotrebovania, či starnutia. Vitalita všetkých preživších jedincov bola dokonca pozorovateľne vyššia ako pri štarte misie. Až na ľudí a ich emočné vypätie v prvých hodinách prekonania vstupu do gravitačnej roviny Slnka.

Tretia misia mala dať odpovede na všetky otázky. Mala, no nedala a už nikdy nedá. Nikdy sa totiž zo svojej cesty nevráti. Po opustení slnečnej sústavy stratila Zem s kozmickou loďou Tretí vánok aj posledný rádiový kontakt. Rechabeám a umelý mozog VS33 boli na ceste k nekonečným hraniciam vesmíru. Základný stavebný prvok novej generácie ľudského rodu z genónu osemnástich „mŕtvych“ kozmonautov a všetky dostupné druhy genetickej štruktúry živočíšnej a rastlinnej ríše planéty Zem vytvoria v temnote vesmíru novú spoločnosť, bez predsudkov a strachu zo smrti, tak ako to Rechabeám vyčítal zo svetla hviezd neskreslených žiarením starej umierajúcej hviezdy.