Dopil som posledný dúšok pomarančového džúsu a narýchlo prežúval nechutné sústa môjho obeda. Bolo to jedno z tých horších jedál, lacné, nevýživné a miestami som mal pocit, že sa začínalo samo vyvíjať na tanieri, ale veľmi som si vyberať nemohol. A džús bol na miestne pomery celkom dobrý. Toto je nevýhoda lacných bufetov v zlých štvrtiach a aj tak mali problémy zohnať zákazníkov, niektorí si proste nemohli dovoliť ani ten najväčší blivajs. S láskou som si spomenul na jedlá, ktoré mi doma robievala dcéra, v priebehu pár dní sa k nej dúfam konečne vrátim, najskôr však práca a potom rodinná pohoda. Zapol som si plášť a vyrazil do zimy, ktorá na mňa čakala vonku. Muž od pultu aj keď nemal žiadnych zákazníkov nepohol ani bradou keď som ho pozdravil, výchova personálu bola priamo úmerná jedlu čo tu podávali.

Sú to tri roky čo som prijal jedno dievča, vtedy malé vystrašené mačiatko, za svoju vlastnú dcéru. Teraz je z nej osemnásť ročné dievča z ktorého by som najradšej nespustil oči ako som sa o ňu bál. Bývali sme pri Ternavi v horskej farme čo mohla byť pred tým salašom, ale kľudne aj pašeráckym noclažiskom. Spoločnosť jej tam robil trojročný rotvajler a Filip, môj kamarát z detstva, ktorý strážil ju aj majetok v dobe mojej neprítomnosti. Teraz som pracoval na poslednej fuške pre jedného z mestských veľkých mafiánov a potom už budem mať peniaze na kompletnú zmenu identity mojej dcéry a bude môcť žiť bezpečný, ale hlavne oficiálny život. Podľa jej aktuálnej totožnosti je mŕtva už sedem rokov, čo môže byť trochu problém a jej oživenie by vyvolalo zbytočnú pozornosť a otázky. A to sme nepotrebovali ani v najmenšom. Z jedálne som to mal na plánované miesto len cez tri ulice, takže som sa tešil, že mi ani veľmi ruky bez rukavíc nepremrznú kým tam prídem. Pár metrov od vchodu do budovy kde som potreboval ísť stála stará šľapka, na tvári kilo mejkapu, výrazne linky a červené pery dopĺňali červené výrazne šaty, ktoré končili tesne pod zadkom. Nie veľmi príťažlivým zadkom. V tejto zime byť takto oblečená bola číra samovražda, nedával som jej veľkú nádej, že sa dožije nového roku. Vbehol som do budovy a zamieril k schodisku. Potreboval som sa dostať na tretie poschodie do kancelárskych priestorov, ktoré si tu viedol jeden mafiánsky účtovník. Vstupná hala domu bola veľmi nepríjemná, plesne po stenách a celkom výrazná vrstva špiny, špakov, hliny a veľa iného bordelu pôsobila veľmi nehostinne aj na mňa, čo na to musel hovoriť rozmaznaný účtovník ktorého som šiel navštíviť si ani neviem predstaviť. Na schodisku to nebolo o nič lepšie po druhé poschodie, dokonca pri výťahu, ktorý už určite roky nefungoval sa povaľoval bezdomovec prikrytý starým vrecom na zemiaky. Chýbala mu dlaň ľavej ruky, neskutočne zapáchal a podľa kaluže zmiešanej z krvi, moču a zvratkov som si nebol už ani úplne istý či ešte žije. Pri vstupe na schodisko smerujúce do tretieho poschodia som mal pocit ako keby som prešiel do iného sveta neviditeľnou bránou. Schody bez jediného škrabanca a špiny, masívne drevené zábradlie, dokonca na medzi poschodí bol umiestnený veľký obraz zobrazujúci tulipánovú záhradu. Priamo na treťom poschodí pár metrov pred dverami kam som mal namierené si ma zvedavo obzerala hladná kamera a vytáčala sa za mnou pri každom kroku len čo jej mechanické rameno dovolilo. Celé poschodie bolo zjavne neobývané až na kanceláriu kam som smeroval na návštevu a podľa všetkého sa ťahala cez celé poschodie ako had. Vstupné dvere boli na konci chodby odkiaľ sa na mňa okrem kamery usmievali dvaja hromotlci. Ten vysoký ramenatý a holohlavý bol oblečený do čiernej leteckej bundy s oranžovou podšívkou, jeho kumpán, o dve hlavy nižší zavalitý tučniak zasa vsadil na biele metromaskáče ako pracovný odev.

“Súkromné územie, zastavte kde ste,” vyzval ma ten s profilom medveďa, ale na očiach som mu videl, že dúfa, že tak neurobím. Odhadoval som ho na veľký lovecký nôž pod bundou a ocelový boxer. Ak majú pištoľ, tak bude u Tučniaka, tento prvý je ten čo rieši nechcené návštevy ručne a až menší strieľa.

S mojím zovňajškom som sem veľmi nezapadal, nemal som predstavu aké návštevy sem chodia, ale ja v dlhom čiernom kabáte s pokožkou bielou ako stena a v čiernej šiltovke zarazenej až do očí som sa tu cítil ako cudzinec. Dvaja strážcovia predomnou to vnímali rovnako.

“Idem za pánom Daliborovičom, som samozrejme neozbrojený a mal by som pre neho prácu, vraj je najlepší,” skúsil som zaklamať a urobil som krok vpred bližšie ku dverám.

To už sa slova ujal tučniak.

“Pán Daliborovič nepracuje pre súkromníkov ale len pre jeho hlavného zamestnávateľa, opustite priestory budovy”.

Pôsobil inteligentnejšie ako som si sprvu myslel v hlave mal viac ako prezrádzal jeho výzor gangstra. Len ako keby mimochodom vsunul ruku pod bielu maskáčovú bundu a nemusel som byť veštec aby som pochopil, že pod ňou objal pažbu pištole.

“Tak to sa ospravedlňujem, dostal som iné informácie,” otočil som sa a dal sa na odchod. V momente ako som periférne videl, že tučniakova ruka pomaly vychádza z miesta kde asi čakala pripravená zbraň som obojručne z pod kabáta tasil a plynulým pohybom sa otočil k dvojici čelom. Pištole svorne zaštekali svoju ódu smrti, dvojica proti mne nemala šancu už od samotného začiatku. S mojou rýchlosťou a tréningom mi títo dvaja muklovia nemohli stačiť, čo sa okamžite potvrdilo. Prvého som si zobral na mušku Medveďa, v rýchlosti v akej sa to celé odohralo asi ani nespozoroval nejakú zmenu a zomrel v sladkej nevedomosti keď mu dvojvýstrel vyhnal všetky myšlienky z hlavy na dvere za ním. Presunul som sa do podrepu s výkrokom vpred a ďalším tandemovým umieráčikom zneškodnil tučniaka. Ten zareagoval lepšie ako jeho kolega minimálne výrazom tváre, ale jeho zbraň bola stále v bezpečí púzdra pod bundou. Keď som prekračoval jeho mrtvolu ešte jemne chrčal na zemi a krv unikajúca z hrude jemne bublala. Posledná iskra života ešte po prestrelenom hrudníku nestihla zhasnúť, dorazil som ho priamym výstrelom do tváre.

Dvere našťastie neboli železné bezpečnostné ale klasické zo sériovej výroby aké boli v celom dome. Keďže tým pádom neboli ani odhlučnené a snímala nás kamera, tak aj cez moje tlmiče o mne už určite vedeli. Vykopol som dvere a okamžite sa postavil k stene v chodbe čakajúc streľbu mojím smerom, no neprichádzala. Zariskoval som a kotrmelcom prešiel predsieň. Keďže ani tu na mňa nič nečakalo, cítil som sa trošku trápne a vzpriamil som sa stále pripravený strieľať. Byt bol veľmi malý a skromne zariadený, využívanú kancelársku časť som našiel okamžite. Vkročil som dnu s knedlíkom v krku, no na moje prekvapenie v nej bol už len jeden človek, malý guľatý, relatívne mladý chlapík v tesnom talianskom obleku. Zdalo sa, že ma ani nezaregistroval, no hneď ako niečo horúčkovito dopísal na svojom stole, zložil okuliare a venoval mi dlhý chladný pohľad jeho prasačích očiek vsadených do guľatej tváričky s ružovými lícami.

“Želáte si?” aj napriek tomu, že pred ním stojí cudzí ozbrojený muž, ktorí by tu nemal čo robiť, pôsobil veľmi vyrovnane a kľudne.

“Dobrý deň, pán Daliborovič predpokladám. Som od, povedzme konkurencie a rád by som si odtiaľto odniesol nejaké záznamy bez ďalšieho zabíjania ak by to bolo možné. Hľadám konkrétne váš červený notes.”

“Zabitím stráže ste firme spôsobili škodu približne tisíc šilingov, ktorú Vás budem musieť poprosiť uhradiť,” začal mi úplne nezmyselne a mimo tému vysvetľovať, “Doklad, ktorý pýtate je zároveň prísne tajný dokument takže ani v tomto Vám nemôžem vyhovieť. Ale som ochotný vás nechať odísť živého, po zaplatení tisíc šilingov na novú stráž, osobne som túto dvojicu aj tak nemal rád,” trpaslík skončil svoj preslov a zdvihol sa zo stoličky.

“Keď mi poviete kde notes máte, nezabijem Vás, maximálne postrelím aby to vyzeralo vierohodne a v kľude odídem. Vášmu šéfovi potom povedzte čo chcete.”

“Bohužiaľ. Pri strate toho notesu by ma čakali horšie veci ako obyčajná smrť a Vás vlastne tiež a keďže asi nemáte v pláne odchod...”

“Nie nemám,” diplomaticky som veľmi nepochodil a zbrane, ktoré som mal stále v rukách v pohotovosti som namieril na účtovníka. Chcel som mu dať ešte jednu šancu a podporiť to pohľadom cez zameriavače zbraní, to už však na moje počudovanie nikto za stolom nebol.

V následujúcom zlomku sekundy stihli kanceláriou asi vybudovať železnicu, pretože do hrudníku mi narazil vlak. Zastavil som sa až o protiľahlú stenu s narazenou chrbticou, pohotovo som sa však snažil vyskočiť na nohy. Daliborovič mal za sebou asi pár mesiacov v posilňovni inak som si taký náraz nevedel vysvetliť. Už v podrepe som hľadal svoj cieľ pripravený ho zlikvidovať, ale nestačil som ani zareagovať. Oceľová rozmazaná čmuha mi zasiahla zápästia tesne pred chráničmi a v bolestnom výkriku som pustil na zem zbrane,skokom cez rameno som sa len tak tak vyhol ďalšej blížiacej sa rane, ktorá nakoniec skončila neškodne v hustom koberci.

Tentoraz som sa posilnený vedomím, že môj protivník je rýchlejší než ja vzpriamil a postavil sa mu čelom, stále ešte stál kľudne na mieste odkiaľ ma odzbrojil a skoro mi zlomil ruky v zápästí.

“Páči sa Vám sebeobrana účtovníka v praxi?” začal znovu konverzáciu, bezbranný som ho v jeho očiach nemohol ohroziť a len tak mimochodom si krútil krásne nablýskanou vychádzkovou paličkou ukončenou masívnou guľou s ryhami tvarovanými na čo najpohodlnejšie držanie, elegantná práca.

“S pištoľami by ma to asi aj tak až tak nebavilo, “ odsekol som cez zuby snažiac sa zahnať bolesť v zápästiach a z chrbtového púzdra som tasil Zubáča, môjho verného spoločníka od mladosti.

“ Áá, takže predpokladám, že nekončíme. Nuže,” nedopovedal vetu a už mi išiel naproti, palicou napred. So Zubáčom v ruke v maximálnom strehu a sústredenosti sa mi čelilo jeho útokom o poznanie lepšie, ale aj tak s ohľadom na jeho vzhľad niečo také ako on predvádzal snáď nebolo ani možné. Prvé dva útoky ktorými sa mi snažil rozbiť hlavu previedol v takej rýchlosti, že to bol jeden súvislí pohyb a len roky skúsenosti a tréningu mi pomohli pri vykrývaní. Naznačil som sek na brucho a pokračoval kopom na koleno, veľmi dobre ma však prečítal a proti seku sa ani nebránil a palicu nastavil rovno proti mojej nohe až sa mi zdalo, že som počul zapraskanie. Priamy výpad na hrudník sprevádzaný útokom dlaňou druhej ruky už mal lepší výsledok a aj keď Zubáč ťal do prázdna, otvorená dlaň krk našla a účtovník sa zakymácal. Neostával mi nič dlžný a aj keď bol o hlavu nižší bez zjavnej svalovej hmoty, ktorákoľvek rana s jeho palicou mohla byť pre mňa poslednou. V jednom momente sa mi podarilo zovrieť jeho hrdlo v drtivom stisku s mečom mieriacim na jeho ladviny, ale to bohužiaľ nestačilo, pákou ma dokázal prinútiť o niekoľko stotín skôr zmeniť ťažisko a po následnom balancovaní na jednej nohe ma nárazom ramena prehodil na zem. Zovretie na jeho krku mu však spôsobilo dostatočné ťažkosti nato, aby som sa vyhol úderom v leže a okamžite som sa odvalil meter bokom a začal sa driapať na nohy. Odpľul si a natiahol čerstvý vzduch do pľúc, tváre mal celé červené, môj stisk na hrdle bol úspešnejší než som čakal.

Obojručným švihom zdola ma zasiahol masívnym ukončením palice do píšťaly, chrániče našťastie stlmili väčšinu kinetickej energie a tak z toho namiesto zlomeniny bude len obrovská modrina ak prežijem. Na nohách som sa však neudržal a po nose padol na koberec. S mečom stále v ruke som ťal poslepiačky do priestoru pred sebou a ako šprintér som vyrazil z lahu do prikrčeného behu proti miestu kde som cítil nepriateľa. Meč mu skĺzol neškodne po pracke opasku, okamžite ho však už moje rameno nieslo proti stene. Na tento ťah zareagoval spodným kopom na žalúdok, ale nemal dosť priestoru na to aby ma to spomalilo a tak sme sa v tej istej sekunde zrazili so stenou. Bol rýchly, veľmi rýchly ale telo na telo mal proti mne váhovú aj výškovú nevýhodu. Z jeho úst sa vydal tichý ston ako mu stena vyrazila dych, ale nohou mi bleskovo obkročil lýtko a pätou nakopol zozadu koleno, čo som nemal šancu ustáť, takže už v ďalšom momente sme sa ako dva psy súperiace o poslednú fenu na smetisku prevaľovali po zemi a na striedačku jeden druhého udierali. Cítil som horkosť v nose a ústach, predpokladal som že nos mám už rozmačkaný na kašu. Pán Daliborovič na tom nebol o nič lepšie, ľavé oko už nebolo v opuchu ani vidieť. Krátkym dvojsekom na moje kríže sa vymanil z môjho zovretia a s jedným kolenom ešte stále na zemi sa začal zdvíhať, aby ma mohol častovať pár ranami s plným náprahom. Chybou bolo, že bol v istom momente stále inak súvislého pohybu ku mne otočený chrbtom, tým pádom som dostal asi sekundový priestor na zlepšenie mojej situácie čo som sa hodlal využiť. Obojručne som zovrel meč a priamym švihom celou silou zamieril na jeho slabiny. S presnosťou to v tejto vodorovnej polohe však nebolo úplne ideálne, takže som mu skrz-naskrz presekol lýtkový sval. Z hrdla mu vyšiel obrovský výkrik bolesti, snažil sa situácii pomôcť úskokom, no poloha a tvar Zubáča mu to ešte zhoršili, a mäso oddelili od kosti úplne. Takto zranený účtovník sa nedokázal udržať na nohách a prepadol do boku, slzy v očiach a rukou sa snažil zistiť rozsah poranenia. Okolo úst mu začali vybiehať zo zúfalstva sliny a za pár okamžikov to bol zasa ten mierumilovný účtovník, ktorého som videl za stolom pri vstupe do miestnosti. Opatrne som sa postavil a nechal Zubáča vkĺznuť do púzdra na chrbte. Pištole boli stále tam kde som ich nechal a musím povedať, že už sa mi za nimi cnelo, keď som ich zdvihol zo zeme a prišiel s nimi k pánovi Daliborovičovi, už nevedel o svete a len niečo drmolil cez zuby a krv v ústach. V obrovskej krvavej kaluži postupne bledol a umieral, posledným sekom som mu musel preťať tepnu vzhľadom na to ako rýchlo vykrvácal.

“Pán Daliborovič vnímate? Umierate, povedzte mi kde je notes a pomôžem Vám.”

Posledná krvava bublinka sa mu odlepila od pier a začala stekať k ostatným na koberci, prsty na ruke sa poslednýkrát jemne zatriasli a bol mŕtvy. Celý boj mohol trvať dve minúty, ale ja som sa cítil ako po mesiaci nútených prác v gulagu. Som rád, že som nezistil či podobnou rýchlosťou pri boji telo na telo neoplývali aj strážcovia pri dverách, keby som ich nezaskočil, dve také gorily by som asi nezvládol po tom čo som videl robiť účtovníka. Ale tiež tam mohli byť len na okrasu a ich šéf nevedel akého športovca zamestnáva na svoje finančné machinácie. Pištoľ som neschoval ani jednu pre istotu a pomaly sa začal konečne obzerať po kancelárii. Išlo o veľmi pekne zariadenú pracovňu v štýle boháčov dvadsiateho storočia. V kúte trónil kamenný krb pred ktorým boli dve veľmi luxusné kožené kreslá hnedej farby a na zemi ako podložka bola obrovská kožušina z bieleho medveďa. Len tá musela stáť majetok. Vedľa krbu bola poloprázdna knižnica v ktorej strede bol umiestnený malý vkusný minibar s vykladanými červenými kameňmi po obvode. Stred miestnosti zaberal masívny stôl za ktorým Daliborovič pracoval a aj oku bežného smrteľníka bolo jasné, že tento majestátny kúsok a kráľ medzi písacími stolmi má za sebou pár storočí. Prešiel som na druhú stranu miestnosti kde mi padol do očí trezor. Bol veľmi štýlovo zapasovaný do čierneho mramoru ktorý slúžil ako spodné obloženie steny na ktorej visel obraz rovnako veľký ako ten na medziposchodí, no tento znázorňoval nejakú historickú námornú bitku a žiadne kvety. V kúte pri stene bola rohová pohovka s taburetkou pred ktorou bol umiestnený sklenený konferenčný stolík, v tejto miestnosti majiteľ evidentne trávil väčšinu dňa a preto musela spĺňať určitý štandard. Na to v akej lokalite a budove sa priestory nachádzali by tu niečo podobné nehľadal ani ten najväčší dobrodruh.

Trezor bol zamknutý a podľa toho ako masívne pôsobil mi bolo jasné, že skúšať ho otvoriť násilne by nemalo zmysel. V knižnici som nenašiel nič zaujímavé, všetko boli samé finančnícke brožúrky a poradcovia, biblia a tri kusy románu na pokračovanie písaný starým písmom, asi švabachom, takže tam som ani nerozlúštil názov.

Prekročil som bielu mŕtvolu na zemi, k jej prezeraní sa mi zatiaľ vôbec nechcelo a zamieril som za stôl. Na skúšku som sa rozvalil v kresle, krása, Daliborovič si vedel dopriať pracovné podmienky, mal by som sa porozprávať s mojím zamestnávateľom aj ja, alebo vstúpiť do odborov. Rozvaľoval som sa v kresle keď mi zrak spočinul na zošite do ktorého účtovník písal keď som prišiel do kancelárie. Srdce mi radosťou poskočilo, po bližšom preskúmaní som totiž zistil, že ide o červený notes, ktorý bol dôvodom mojej návštevy. Majiteľ ho buď nestihol odložiť do trezoru, alebo to považoval za zbytočné a dúfal, že ma svojou vychádzkovou paličkou umláti na kašu. Notes zmizol vo vnútornom vrecku môjho kabáta a zamieril som k odchodu, dôvod zostávať som nemal už ani jeden. Na odchode som zlikvidoval video záznam aj s kamerou. Mŕtvoly pred vchodom boli v polohe v akých som ich zanechal iba krvi tu bolo podstatne viac a postupne sa šírila aj do najtemnejších zákutí chodby. O poschodie nižšie bez zmeny polohy ležal polomŕtvy bezdomovec mal som nutkanie mu urobiť službu v tomto živote, ale ani tie náboje nie sú zadarmo a tak som ho zanechal naďalej svojmu osudu a odišiel som do mrazivého poobedia po svoju výplatu za odvedenú prácu.

- -

Na bratislavských mafiánoch sa mi vždy páčilo, že žijú v štvrti, ktorú neoficiálne vlastnia a znášajú strasti a radosti prostredia, ktoré ovládajú. A človek ich aj ľahšie nájde, okrem policajtov čo sa tvárili, že ani neexistujú. Môj zamestnávateľ menom Randal, bol výnimka potvrdzujúca pravidlo. Žil si v honosnej rezidencii v Starom Meste ako slušný bezúhonný občan, ktorý viedol sieť elektro predajní po celej Bratislave. Jeho špinavé obchody mu však vyniesli ďaleko viac, a podľa mojich odhadov je na vrcholu potravinového reťazca v bratislavskom podsvetí. Aj to bol jeden z dôvodov prečo som sa rozhodol osloviť jeho so žiadosťou o prácu, vo finále sme uzavreli ešte lepšiu dohodu než som čakal. Peniaze dostávam len na slušnejší život v meste a časť posielam dcére, zvyšok mi Randal eviduje a pri dosiahnutí potrebnej sumy zabezpečí priamo on potrebné náležitosti, ktoré potrebujem na Anteinu novú totožnosť a život. Veril som mu, bol to poctivý zločinec so zmyslom pre česť a narozdiel od konkurencie bol z lepších kruhov, čo nie je vždy záruka kvality, ale v jeho prípade to platilo aj dvojnásobne.

Nekazil Staré Mesto, pýchu Bratislavy, drogy ani šľapky sem neťahal, prispieval na verejné zariadenia a jeho manželka viedla nadáciu z ktorej pomáhala organizovať kultúrne podujatie pre sociálne slabších. Proste rodinná idylka v rytme najslušnejších občanov. Dom mali na úpätí Slávičieho údolia a než rezidencia to bola skôr menšia pevnosť. Päť metrov vysoký múr ohraničoval celý pozemok a v okruhu sto metrov naokolo nestál jediný dom, alebo strom ba dokonca ani väčší krík, za ktorý by sa mohol potencionálny útočník schovať. Celý objekt monitorovala sieť bezpečnostných kamier, ale len pár najnutnejších strážcov, Randal si personál poctivo vyberal a na svoje súkromie nedal dopustiť. Služba pri bráne ma bez problémov vpustila dnu a nízky čiernovlasý elegán v obleku ma odprevadil až priamo do vstupného átria v dome z ktorého viedlo kruhové schodisko na poschodie kde sa nachádzala mimo desiatok iných miestností aj mafiánova pracovňa, v ktorej som ani raz nebol, ale skromným odhadom musela vyzerať tak stokrát honosnejšie, ako kancelária pána účtovníka.

Z úvah ma vytrhol známy hlas za mojím chrbtom, patril pravej ruke majiteľa domu.

“Rád Vás vidím, všetko v poriadku? Prišli ste tri dni pred termínom.”

“Práca išla rýchlejšie než som predpokladal, tu,” siahol som do vrecka kabátu a vydoloval červený zápisník, “prinášam požadovaný účtovníkov notes. Pre získanie som bol nútený ho zabiť, nepredpokladám, že sa to prejaví negatívne na odmene.”

“Samozrejme, že nie. Do hodiny postúpim všetky náležitosti, ktoré ste na začiatku požadovali a do troch dní Vám domov prinesie môj súkromný kuriér papiere. A tu ešte niečo mimo čo ste si zarobil naviac než je potrebná suma,” oboznámil ma s priebehom ďalších udalostí a zo zväzku bankoviek z vrecka nohavíc začal odpočítavať a následne mi podal všetky.

“Pán Randal bol s Vašimi službami veľmi spokojný, príďte sa ukázať keď sa budete vracať do fachu náhodou,” týmto celú záležitosť považoval za ukončenú a odišiel z miestnosti cestou ktorou prišiel.

Po tom čo ma vyprevadili von som zamieril do mesta na nákupy. Antea s Filipom ma už mesiac nevideli, povedal som si že im kúpim nejaké veci keďže moc peňazí nazvyš nemali. Keď som prišiel na hotel vonku už bolo šero a za pár minút som očakával príchod tmy. Zbalil som si veci do cestovného vaku, odhlásil sa na recepcii a zamieril do garáži. Tam už ma čakala moja motorka na ktorej som mesiac nesedel len som ju občas prišiel naštartovať. Upevnil som vak a už za tmy vyrazil konečne domov.

Mohlo byť tesne pred deviatou keď som nemal ešte ani vypnutý motor a Antea už bežala cez dvor ku mne s hurónskym krikom plným nadšenia a radosti.

“Imroimroimroimroooooooo,” na uvítanie som dostal veľkú pusu na líce a objatie okolo krku. Doma bola sama, Filip sa zdržal v blízkom meste a mal prísť až po polnoci. Dlhé hodiny sme sa rozprávali, tešila sa z vecí čo som priniesol, urobili sme si vynikajúcu večeru a plnými dúškami sme si užívali prítomnosť jeden druhého po dlhej dobe. Na robotu sa ma Antejka nikdy nepýtala a ja som o nej nikdy nehovoril. Vedela čo sa stalo v deň keď sme sa spoznali do posledného detailu, takže vedela, že viem byť nebezpečný , že som zabil aby som ju chránil, no nevadilo jej to. Ja som sa naopak dozvedel všetko čo sa tu dialo za posledný mesiac deň po dni. Moja dcéra rada počúvala príbehy z ciest , ktoré som rozprával mnohokrát veľmi prikrášlené, ale ešte radšej rozprávala sama. A tak sa stalo, že aj po príchode Filipa ešte dlhé hodiny švitorila o kamarátkach, kde všade boli a kam by chceli ísť dokonca nevynechala ani to kto všetko sa ju pokúšal pozvať na rande.

Užíval som si chuť domova a hľadal robotu okolo domu, keď tretí deň prišiel kuriér. Bez zbytočných rečí mi odovzdal všetky doklady a dokumenty, ktoré robili z Antei moju oficiálnu dcéru Anteu Lazanskú s fiktívnou nepriestrelnou minulosťou a bol som uistený, že nikde neostala stopa, alebo spojitosť s jej minulosťou a pôvodom. Jej bývalé ja zomrelo s jej rodičmi pred rokmi a tak to malo aj ostať do konca života, za tie peniaze to určite stálo. Večer sme otvorili drahé víno a oficiálne oslávili túto udalosť.

Za dva dni prišiel ten istý kuriér znovu. S Filipom sme práve vypratávali staré krámy po predchádzajúcich majiteľoch keď sa objavil kúsok od nás. Moje prvé úvahy boli, že sa zabudlo na nejaký doklad pre Anteu a teraz to prišiel formálne odovzdať, realita bola bohužiaľ iná.

“Pán Lazanský prepáčte mi túto neočakávanú návštevu, nezdržím sa dlho. Posiela ma pán Randal priamo, je to veľmi naliehavé. Má pre vás prácu, ktorú zatiaľ naši ľudia nedokázali zvládnuť a ponúka štvornásobok bežnej taxy na ktorú ste boli zvyknutý.”

Štvornásobok taxy bolo celkom dosť, to už by sme sa po predaji tohto domu mohli s Anteou presunúť viac na sever mimo Uhorsko ďalej od všetkých týchto intríg, niekde kde by sme konečne mohli začať žiť naše súkromné životy. Dokonca aj bez Filipa, ktorý by aj tak s nami ísť nechcel.

“O čo ide? Nepotrebujem už toľko peňazí,” to nebola z mojej strany pravda, ale kuriér to nevedel.

Pohľadom som poslal Filipa do domu, aby sme mali trochu súkromie na pracovné záležitosti.

“Pán Randal Vám všetko vysvetlí osobne keď prídete k nemu. Ide o problémy s konkurenciou, hrozí v meste vojna, bohužiaľ viac informácii nemám,” poskromne som bol oboznámený so

situáciou.

“Prídem sa teda zajtra informovať, ale nesľubujem, že to vezmem. Na obed som u Vás,” ukončil som náš rozhovor a jemným úklonom pokynul na pozdrav.

“Odkážem šéfovi.”

Po tomto rozhovore bola doma smutnejšia atmosféra, predsa len to nebol ani týždeň čo som prišiel a už som znovu odchádzal. Filip, ale hlavne Antea to zobrali nakoniec celkom dobre a bez dlhých rečí som ráno vyrazil do Bratislavy. Aj keď nebol sneh a nemrzlo, ľudia na mňa pozerali ako na blázna keď som išiel okolo nich v tomto ročnom období na motorke.

Na vstupnej ceste do Bratislavy som ešte o niečo viac pritiahol ruku na plyne, ide o najhoršiu zónu mesta, sem policajt nevkročil dvadsať rokov minimálne. Po pravej strane stáli odstavené, zdemolované, alebo ešte čerstvo horiace električky v pozadí bytovka s vymlátenými oknami. Dúfal som, že na miestnych zlodejíčkov je ešte málo hodín a veľká zima, a že nedostanem ostnatý drát od nejakého dobráka do cesty. Cesty boli skoro prázdne, takže na hranice Starého Mesta som prišiel po pár minútach. Nie nadarmo to bola najluxusnejšia, najslušnejšia a najlepšie strážená štvrť mesta. Policajta ste stretli na každom kroku, v uliciach tejto zóny ste nezohnali jediný gram marihuany, alebo dievča za peniaze o nejakých pouličných zlodejoch ani nehovorím.

Keď sa mladí chceli trochu nelegálne zabaviť išli buď na nákupy do Engerau, alebo preliezli priváty s dievčatami v iných štvrtiach. V Starom Meste znalec dievča samozrejme zohnal, veď chudobných študentiek čo si potrebujú zarobiť je všade veľa, ale tu za to zaplatil trikrát toľko šilingov čo inde a väčšinou to boli úplne amatérky. A pre profesionálky priamo z ulice tu priestor nebol, magistrát si ostro strážil túto štvrť a každý náznak kriminality bol zlikvidovaný hneď v zárodku.

Keď som vstupoval do Randalového paláca, hneď na prvý pohľad bolo jasné, že sa situácia zmenila. Strážcov aj so psami bolo všade desaťkrát viac, pri vstupe som prešiel prehliadkou a všetky zbrane som musel, aj keď neochotne, odovzdať. Na nádvorí pribudla jedna automatická strieľna, pán domu evidentne nechcel nechať nič na náhodu.

“Zdravím Vás pán Lazanský, poďte poďte vonku je celkom chladno. Pán Randal Vás očakáva v svojej pracovni, dovolte mi odprevadiť Vás”.

Pracovňa mala rozmery stredne veľkého bytu a určite patrila k najlepšie zariadením v meste. Mramorový obklad, perský koberec namiesto stolu obrovský kamenný masív, čo tu bol asi priamo vytesaný, lebo si neviem predstaviť ako by ho sem priniesli. Celé to pôsobilo chladne a honosne nikdy pred tým som nič podobné nevidel. Komorník sa vypoklonkoval z miestnosti a zavrel za mnou dvere. Keď si Randal uvedomil moju prítomnosť na tvári sa mu objavil úsmev.

“Posaďte sa, ale dlho to trvať nebude. Pán Lazanský, za posledné obdobie ste boli najproduktívnejším človek v mojich službách a okolnosti posledných týždňov sa tak veľmi vyostrili, že by som bol rád keby ste prijali moju ponuku.”

“Počúvam, som zvedavý o čo ide. Pozerám, že ste zvýšili náklady na ochranu.”

Odbil to mávnutím ruky a pokračoval.

“V meste sú dlhodobo tvrdé konkurenčné boje, človek ako ja si je vždy vedomí rizika. Buď však prišiel niekto nový kto má obrovské zdroje, alebo niekto z mojich rivalov neúmerne zosilnel. Za posledné štyri dni som si pred vlastným prahom našiel dvanásť mojich ľudí mŕtvych, dílerov, špehov, informátorov, niektorí boli ľudia o ktorých som vedel len ja sám. Vyvrcholilo to dnes v noci keď v prístave boli na kúsky rozsekaní desiati moji chlapi, ani jeden z nich nevystrelil. Doteraz som mal absolútnu moc v meste a s konkurenciou sme sa často snažili podeliť o teritória, teraz nás, mňa, niekto likviduje cielene a systematicky, potrebujem vedieť o čo ide. Dvoch ľudí som pred Vami touto úlohou poveril, oboch hlavy mi niekto doniesol do nočného klubu v Engerau v noci pred dvere. Už nemôžem dlhšie čakať.”

“Čo očakávate, že jeden človek ako ja zmôže proti skupine čo zlikvidovala desiatich vašich ľudí?”

“Neočakávam zázraky Imro, očakávam informácie. Máte kontakty, máte skúsenosti, ste jeden z najlepších ľudí akých zamestnávam. Kľudne to absolvujte bez jediného výstrelu, ale chcem vedieť kto za tým stojí. Cigáni na to nie sú vybavení, vietnamci sa do ničoho nemiešajú, Netvor si vždy hrabal na svojom piesočku, ostatné skupiny boli vždy veľmi slabé na otvorený boj,” vysvetloval mi situáciu, pri spomienke na Netvora mi prebehlo telom vzrušenie. Práve on mal pred rokmi na svedomí únos Antei.

“Vezmem to pán Randal. Ale keď budem úspešný, chcem desaťnásobok bežnej taxy čo ste mi platili, teda štyridsaťtisíc šilingov. Podstupujem obrovské riziko a pôjde o miesta kde som už možno vo Vašom mene operoval, o to to bude s miestnymi náročnejšie.”

Pri sume ktorú som spomenul ani nemykol brvou. Len odkýval na znak súhlasu a podal mi obálku, ktorú mal po pravej ruke.

“Čakal som zvýšenie odmeny, v poriadku v poriadku. Tu máte vreckové na drobné výdaje, úplatky, čokoľvek. Tritisíc šilingov Vám musí stačiť.”

Prešiel som si s ním ešte pár detailov po mojich neúspešných predchodcoch a postupne plánoval prvé kroky. Keď sme boli hotoví zamieril som rovno do môjho obľúbeného hotelu rezervovať izbu a zložiť veci, hneď v noci som plánoval sa trošku poprechádzať po okolí a zistiť čo je vo veci.

Prvá noc veľmi bohatá na informácie nebola. Prešiel som pár barov v nádeji, že nájdem niekoho zo starých známych, nakoniec som mal šťastie až v prístave kde som sa dal do reči s jedným vykladačom tovaru, svojho času sme spolu hrávali šípky. Dozvedel som sa, že s podobnými problémami sa stretáva aj Netvor pre ktorého teraz robil a dával mu informácie o tovare, ale nič konkrétne mi nepovedal. Len, že pár Netvorových mužov umrelo, nejaký díleri zmizli a jedného pasáka niekto aj s ovečkami rozsekal na kusy. Rovnako ako Randal bol pripravený na vojnu gangov a pátral po vinníkovi. Cestou z prístavu do hotelu som mal pocit, že ma prenasledujú nejaké tiene, cítil som cudzí pohľad na zátylku, no ulica bola vždy prázdna. Som typ človeka čo dá na svoj inštinkt no tentokrát to boli asi len udalosti okolo mňa čo mi zapôsobili na psychiku.

Ďalšie dni a noci som sledoval pár ľudí, mal uši otvorené, ale bez výsledku. Koncom týždňa som na ulici nevidel už jediného dílera a len pár najodvážnejších dievčat sa snažilo v mraze predať svoje telo, až som mal pocit, že tajomný hrdina sa dal na vymietanie zločinu z Bratislavských ulíc.

Jednu noc keď som sledoval partiu cigánov až do Engerau sa na mňa usmialo šťastie. Stretol som starú známu, patrila medzi tie luxusnejšie prostitútky a väčšinou fungovala len na privátoch. Okamžite keď ma zbadala ma spoznala a obdarila ma dlhým úsmevom. Mohla mať okolo tridsiatky, udržiavané telo, krátke blond vlasy a len jemný mejkap, oblečené mala obtiahnuté rifle a koženú bundu končiacu pár centimetrov nad krížami.

“Imro, preboha, čo ty tu? Už som myslela, že je ti koniec,” a hneď som dostal mľaskavú pusu na pery. Do nosa sa mi okamžite dostala jej ovocná vôňa, ktorú som ale nevedel zaradiť, jedno bolo jasné, jej zákazníci dostali to najlepšie čo bolo práve teraz v uliciach.

“Ahoj Oľga, je to pár rokov čo sme sa nevideli. Darí sa? Stále rovnako rajcovná a sexi,” zložil som lichôtku a znovu nosom absorboval jej krásnu vôňu, “poď pozývam ťa na čokoládu, nebudeš tu stáť nadarmo. Zaplatím plnú cenu samozrejme.”

To už mi ruku vsunula pod moju a pritúlila sa k mojej paži. Chvíľku som mal znovu pocit, že za nami vidím tiene, ale nič tam nebolo.

Zaliezli sme do prvej aspoň trochu slušnej kaviarne spojenej s jazzovým klubom a objednali si.

Zo začiatku som rozprával ja, chvíľu ona, no po asi pol hodine som sa jej na rovinu opýtal čo ma trápilo najviac.

“Imro, neblázni ja som len obyčajná šľapka, čo ja viem čo sa deje v podsvetí preboha,” vetu sprevádzali krásne červené našpúlené pery keď vyfúkla cigaretový dym. Vedel som, že klame.

“Olina prosím ťa. Si pomaly jediné dievča v uliciach, potrebujem to pre seba, zomrel mi kamarát a chcem vedieť prečo. Nič viac v tom nehľadaj,” skúsil som zaklamať aj ja, spomenúť Randala by vhodné určite nebolo.

“No dobre. Pozri, nič ma do toho nie je, každopádne môj šéf a plno ďalších dievčat zomrelo, prečo neviem. Ale niekoľko dní dozadu za mnou prišiel muž, dal mi toľko, že to nezarobím za týždeň! Chápeš? Správal sa ako veľký macho, ako keby mu všetko patrilo, nikdy pred tým som ho nevidela. Povedal mi kde mám šlapať, aby sa mi nič nestalo a funguje to, ale vôbec neviem čo to celé znamenalo.”

“Hmm, to myslím nijak nesúvisí s aktuálnou situáciou, “samozrejme, že súviselo, ale nevedel som ako, “ má ťa ten zákazník ešte kontaktovať?”

“Pochybujem, nie je jediný dôvod. Kto zabil tvojho kamaráta neviem, čo sa tu teraz deje nevie asi nikto v meste.”

“Jasné, no mne to stačí aj takto, bol som len zvedavý. Nechajme to tak, nemáš záujem dať si niečo u mňa na hoteli? Napríklad mňa?” tá jej prekliata ovocná vôňa bola neodolateľná.

A tak som toho už túto noc veľmi nepokročil v mojom probléme a presunul celú pozornosť na Oľgu v mojej posteli. Bola to prekrásna noc plná vášne, ktorú som už dlho nezažil, trochu to kazila len skutočnosť, že som za to nakoniec aj tak zaplatil ako stovky mužov predomnou, ale nemôže ma každá ľúbiť. Keď z mojej hotelovej izby nad ránom odchádzala bol som taký bezstarostný ako už dlho nie.

Olina mi dala chrobáka do hlavy, ktorého som nevedel vyriešiť a celkovo som mal pocit, že toto vyšetrovanie nikam nevedie. Chcel som sa vrátiť k Randalovi a povedať mu, že ide o slepú uličku no potom ma niečo zarazilo. Na nábreží Dunaja som videl pasáka, veľký bol ako svet a práve vysvetľoval niečo svojím štyrom dievčatám. Nikdy pred tým som ho nevidel, usúdil som, že niektorý sa rozhodli zarobiť na tom čo sa dialo posledné dni nevedomí si možného rizika. Dievčatá sa rozliezli po ulici a pasáka v rozmernom kožušinovom kabáte som sa rozhodol sledovať. Chodil si ulicou ako najväčší kráľ, tváril sa, že mu všetko naokolo patrí. Aj na neho asi zima nepôsobila najlepšie, lebo už keď som sa na to chcel vykašlať, že to nikam nevedie, zamieril uličkami do vnútrozemia mesta. Sledoval som ho so slušným odstupom, až som chvíľami myslel, že som ho stratil. Zaujímalo ma ku komu patrí, evidentne tu bol nový a veľmi odvážny, buď mal dôvod, alebo bol hlúpy.

Situácia však nabrala v pár okamžikoch rýchly spád. Udržiaval som si bezpečnú vzdialenosť celý čas a v momente keď už som cítil, že som ho v uličkách stratil som sa o neho skoro prerazil. Ležal mŕtvy na zemi s precízne oddelenou hlavou, musela to byť chvíľka, lebo krv len práve teraz začala vytekať na kamennú dlažbu. Rozbehol som sa smerom kde musel pokračovať neznámy zabiják, keby šiel opačne tak by som ho musel stretnúť. Po pár sto metroch som ho uvidel. Bol to len okamžik, lebo v tom momente zaliezol do jedného z domov. Keď som sa v najväčšej opatrnosti blížil k bráne kde zmizol preklínal som moje šťastie, aby to bol vrah pasáka a nie nejaký psíčkar, takúto príležitosť vypátrať čo sa tu deje by som druhýkrát už nemusel dostať.

U Danglána , hlásil skoro neviditeľný, na kameň vyšúchaný nápis na bráne domu do ktorého zmizol tajomný neznámy. Muselo ísť o starú, dlho zavretú krčmu možno reštauráciu. Dvere boli opatrené tučnými mrežami a nápis ZATVORENÉ mal už tiež najlepšie týždne za sebou. Na ľavej stene hrdzavel starý interkom, ktorý mal namiesto tlačidiel už len vylámané kúsky plastiku a prst by som na to nepoložil ani pod nátlakom.

Letmo som skúsil Zubáča či ide s ľahkosťou jemu vlastnou tasiť, rozopol som zapínanie na pištoliach a s knedlíkom v krku vošiel dnu. Okamžite ako som prekročil prach som ľutoval, že som zbrane nevytiahol už pred vchodom.

V miestnosti bolo šesť ľudí, potichu postávali, alebo sedeli za ošúchanými lavicami a evidentne na niečo čakali. Môj príchod zaznamenali okamžite, keďže vchodové dvere ústili priamo do miestnosti.

“Dobrý deň,” nemalo zmysel robiť tajnosti, všetci o mne vedeli. Periférne som videl ako muž po mojej pravici ťahá z púzdra krátky japonský meč a má v pláne ma nakrájať. Na nič som nečakal, na otázky aj tak nebol priestor a vodorovným skokom do ľavej časti miestnosti som sa priblížil k mužovi čo práve len vstával od stola. Jednu pištoľ som vytiahol počas skoku, navalil som sa na muža a krížom cez najblížší stôl sa s ním prevalil. Hrotom dlane som mu rozdrvil hrtan a druhou rukou som sa zaprel s kolenom priloženým na jeho tvár. Tupý úder kolenom, niečo pod nim prasklo, to už som však premetom cez rameno a rýchloplazom popod stôl mieril k rohu miestnosti bližšie k vstupným dverám. Vedel som, že to nestihnem, neskúšal som sa ani zdvihnúť na nohy, rovno na podlahe som sa otočil na chrbát a začal strieľať. Protivníci boli však neskutočne rýchli, prvé dve strely zmizli v hrudníku toho čo bol ku mne najbližšie, ale ani ho to nespomalilo. Meč mu stále visel na opasku a skočil na mňa priamo len s holými rukami. Mal som pocit, že ma prešlo auto, nevedel som s ním ani pohnúť a to už mi jeho ruky drvili hrdlo ako hydraulický lis. S vypätím všetkých síl som sa prehol v páse, zodvihol pritlačený zadok aj s útočníkom a uvoľnil tak na pár stotín Zubáčove púzdro, ktorého som vďaka tomuto manévru plynulo jednou rukou oslobodil. Najvyšší čas, už sa mi zahmlievalo pred očami a od bezvedomia, možno smrti som nemal ďaleko. Priamo od boku ako som ležal som s miernym náprahom bodol proti môjmu trízniteľovi. Zubáč je veľmi stará, dokonale ukutá sečná zbraň, jediná svojho druhu, bezproblémov prejde karosériou auta, najlepší kováči a metalurgovia dneška nad ňou len krútia hlavami a nechápu kde sa v nej berie tá sila. Preto ma veľmi prekvapilo keď sa čepeľ zrazu zastavila po pár centimetroch a odmietala rozpárať cieľ skrz naskrz. S posledných síl som zatlačil znovu, ale nič sa nezmenilo. Potom som pod tlakom zvierača na mojom krku omdlel.

Keď som sa prebral sedel som na stoličke za jedným z mohutných stolov v miestnosti. Aj keď som nebol zviazaný, ani inak pripútaný, na moje počudovanie som sa nemohol ani pohnúť, dokonca ani otočiť hlavu.

“Už je hore.”

“Vitajte medzi nami. Za iných okolností by som Vám jednoducho odťal hlavu a ďalej by som sa tým nezapodieval, zvládli ste však zabiť môjho najlepšieho chlapa čo tu mám, a druhého ste veľmi škaredo zranili. Preto to neberte osobne, ale až tu skončíme s našimi záležitosťami tak sa vám pár hodín budeme venovať, popritom nám porozprávate svoj príbeh čo vás sem priviedol,” oznámil mi podľa všetkého veliteľ všetkých naokolo. Až teraz som si uvedomil, že okrem rečníka, sú skoro všetci muži rovnakí. Všetci rovnakí účes z krátkych svetlých vlasov, čierna kombinéza akú som nikdy ešte nevidel a za opaskom krátky japonský meč. Pri pozornejšom prieskume som si všimol, že každá z kombinéz ma na chrbte v oblasti pásu nejaký regulátor, baterky alebo ovládanie. Vyzeralo to celkom neprakticky a krehko s mojím šťastím by som to pokazil už pri obliekaní. Ich vodca mal na sebe vychádzkový anglický oblek a veľmi nešťastný klobúk ako módny doplnok. Pôsobil na mňa ako klasický záporák z nemých filmov, ktorý mal už najlepšie časy za sebou, odhadoval som ho na zdravého sedemdesiatnika.

Z úvah ma vytrhlo to, že priamo predomnou sa zrazu začal vlniť vzduch, najprv som myslel, že ide o halucináciu, alebo, že znovu omdliem. Bol to zlomok sekundy keď sa priamo v tom mieste zjavili dvaja muži. Nebol som si schopný zaradiť čo som práve videl, muži mi venovali len letmý znudený pohľad a pristúpili k Záporákovi.

“Prichádzajú,” jediné vyslovené slovo náhle zmenilo atmosféru v miestnosti na bod mrazu. Keďže moje pohybové schopnosti boli obmedzené na prevaľovanie očných buliev, nevidel som na vstupné dvere keď niekto príde, ale z toho čo som videl priamo v miestnosti ma zamrazilo. Záporákovi muži ako jeden zmizli, chvenie vzduchu okolo nich tomu dalo zvláštny nádych, vyzerali ako by sa vyparili na mieste. Okrem šéfa tam zostal jeden muž, ktorý na rozdiel od jeho zmiznutých spoločníkov mal meče dva a ja. Kam odpratali mŕtvolu, ktorú som vyrobil neviem, no na zemi už neležala.

Otvorili sa dvere a chladné počasie sa snažilo vtlačiť čo najviac zo svojej nepríjemnosti aj do miestnosti s prichádzajúcimi ľuďmi.

“Zdravím páni. Ten mŕtvy pasák vonku už nebol nutný nie? Hlavne takto blízko miesta predania, pred desiatimi rokmi by sa to tu už hemžilo fízlami,” stále som novopríchodzieho nevidel, no jeho hromový hlas už stihol vyplniť celú miestnosť.

Slova sa ujal Záporák, jeho spoločník len ticho stál bokom a tváril sa nezaujato, zastával asi rolu osobného strážcu.

“Moji muži sa veľmi vžili do tejto úlohy, ktorú ste im dali a asi ich to začalo aj baviť. Máte Teslov Meteorit?”

“Stručný, vecný a priamy ako vždy Nahid. V mojich kruhoch by ste boli veľmi nudný spoločník,” hlas už mal aj telo, bol ním skoro dvojmetrový zavalitý buk, ktorému spoločnosť robila trojica typických pouličných bitkárov. Neboli najmenší, no v jeho prítomnosti pôsobili ako doprovod trochu atypicky.

Záporák, Nahid, vytiahol z pod stola pri ktorom stál malý čierny celokovový kufrík. Priložil na neho ruku a ten sa so syčaním otvoril. Takúto dokonalú technológiu som nikdy v praxi ešte nevidel.

“Všetko na čom sme sa dohodli je tu”, Nahid pokynul otvorenou dlaňou ku kufríku, “vaša konkurencia je otázkou dňa maximálne dvoch a kombinézu, ktorú ste dostali ako zálohu si môžte nechať samozrejme tiež. Teraz, ak vás môžem poprosiť, meteorit.”

“Ale samozrejme,” gigant položil kufor, ktorý držal celý čas v ruke na stôl, “Nahid, povedzte mi jednu vec, koľko vašich mužov je teraz neviditeľných? “

“Neberte to v zlom, bezpečnostné opatrenia z našej vlasti sú pre nás železná košeľa.”

Hromotlk začal otvárať masívnym kľúčom zámok na kufríku a keď ho otvoril, s úsmevom zdvihol pohľad k Nahidovi.

Z mojej pozície nedobrovoľného pozorovateľa som mal dokonalý výhľad na celú situáciu a aj preto som v ďalších okamžikoch videl to čo sa odohralo za Nahidovím chrbtom. Vzduch sa medzi ním a jeho strážcom zavlnil, no skôr než miesto dostalo jasné kontúry sa strážcova hlava pomaly začala približovať k zemi, telo sa ešte pár stotín kývalo zo strany na stranu a gravitácia rozhodovala na ktorú stranu ho nechá spadnúť. Keď sa zamaskovaný zabiják zhmotnil, Nahid už bol preč, v tom istom okamžiku však obor stlačil niečo v kufríku a miestnosťou preletel modrý záblesk z ktorého ma až zamrazilo v kostiach. Piati neviditeľný Nahidovi ľudia sa v objavili, elektrické výboje im preskakovali po kombinézach a v bolestných kŕčoch sa zrútili k zemi.

Nahid zastával svoju rolu vodcu právom, hýbal sa rýchlejšie ako vietor a videl som ho v rozmazaných pohyboch ako šermuje s tromi búchačmi ku ktorým sa pripojil aj kat jeho strážcu, no nestačili na neho. Asi by ho po pár minútach uťahali, no on získal dosť času na to, aby sa jeho spoločníci začali zdvíhať z paralýzy, ktorá ich okrem ochromenia aj odmaskovala.

Stále ako prikovaný som sedel pri stene na lavici, nemohol som sa ani pohnúť a v miestnosti zúrilo peklo, čakal som kedy mi odskočená čepeľ rozštiepi úsmev. Sily boli vyrovnané a aj keď boj prebiehal zatiaľ len pár okamžikov a všetci žili, podlaha bola celá krvavá. Prvá mŕtvola, ktorú som zaregistroval bola z Nahidových radov, obor dotyčného roztrhol na dve polovice a odhodil ako staré noviny niekam preč. Ako by toho nebolo málo tak sa do miestnosti začala tlačiť ďalšia skupinka ľudí a keď sa mi dostali do zorného pola pochopil som ku komu patria, Nahid so svojimi ninjami nemal šancu. Starec však bojoval ako lev a keď sa zvýšil počet protivníkov v miestnosti zvýšil sa aj ich zástup medzi mŕtvolami na zemi. Boj sa presunul do mojej časti krčmy, pri stene pri ktorej som sedel stál Nahid s dvoma svojimi mužmi a telo na telo odrážali zástup protivníkov, ktorých už bola plná miestnosť a stále prichádzali nový. Dokonalá pasca z ktorej nikto z maskovaných nemal výjsť živý.

“Keď ťa odpojím, pomôžeš nám???,” zhúkol na mňa starec a odboku rozťal chlapa s ocelovou palicou čo sa natlačil do ich polkruhu.

Neviem ako si vysvetlil moje vertikálne kmitanie očami na znak súhlasu, predsa len som nemal chuť byť ušlapaný bez možnosti sa pohnúť, ale jedným plynulým sekom za moju hlavu rozťal moje neviditeľné okovy a ja som bol voľný. Pálenie na temene mi prezradilo, že miesto pút na mňa použili niečo ako nervový blokovač, hi-tech zariadene o ktorej moderný svet ani nesníval.

Jednu pištoľ som mal stále v púzdre, tú druhú som nikde nevidel, čo bolo dôležitejšie Zubáč bol celý čas zaseknutý v lavici vedľa mňa. Ten našťastie žiadny nervový blok nemal, v jednej ruke s ním a v druhej s pištoľou som vyrazil voči mnohopočetnej smrti.

Nikto okrem mňa tu nestrieľal, čo bolo prekvapujúce ale pre nás lepšie. Streľbou som zväčšil priestor pre našu skupinu a snažil som sa chytiť tempo mojich nových spolubojovníkov. Boli traja proti tridsiatim a ani už tak nebojovali na štýl muža proti mužovi, ale osamostatnenými výpadmi jednotlivo útočili, kým zvyšný dvaja kryli okolie. Podnik sa premenil po chvíli na krvavé kúpele, kde tieto drsné orgie mali byť ukončené našou smrťou.

Malými polooblúkmi som vykrýval stále otravnejších protivníkov po boku mi Nahid pomáhal znižovať ich počet dokonalou a neskutočne rýchlou hrou jeho dvoch čepelí, ktoré v jeho podaní pôsobili ako divadlo dokonalosti.

“Vydržte moment,” povedal svojím mužom a tým asi aj mne uskočil k stolu na našej strane a začal niečo vyťahovať z oceľovej krabičky, ktorú vytiahol z náprsného vrecka. Jeho aj keď krátka neprítomnosť sa prejavila okamžite, nápor sme neudržali a posledný dvaja jeho muži padli mŕtvy, toto bol koniec.

Som len človek takže to čo sa odohralo v zápätí by som asi len ťažko uveril keby mi niekto rozprával. Utŕžil som hlboký zásah cez hrudník ako som sám so Zubáčom čelil nepriateľskej trojici a v bolesti klesol na kolená, keď sa táto trojici zosunula ku mne na podlahu. Bez hláv. Situácia v miestnosti sa otočila o stoosemdesiat stupňov, zo starca bola vrtuľa, doslova rozmazaná čmuha, ktorá za sebou zanechávala krvavú trajektóriu a čistú smrť. Mne sa zrazu nikto nevenoval a než som sa dosekaný miestami až na kosť ohlodaný vyškriabal na nohy, bolo dobojované. Na nohách stáli traja ľudia, hromotlk biely ako stena, približoval sa k môjmu odtieňu, Nahid a ja.

“Pán Saspazarov, toto bol zaujímavý plán. Nechceli ste prísť o Teslov Meteorit ale zamilovali ste si našu technológiu?” rozprával sa s ním ako keby došlo len k menšiemu nedorozumeniu a nič zvláštne sa nestalo. Kazil to len fakt, že sa po členky brodil v krvi.

Pre moje oči nepostrehnuteľným švihom skrátil Saspazarova v kolenách, ktorý sa v bolesti zvalil medzi svojich bývalých, teraz už rozsekaných mužov a začal plakať.

“Žiadny meteorit som nikdy nemal, nebolo iné východisko,” aj cez slzy na lícach jeho hlas znel stále pevne a zvonivo.

“Vidím, že ste dokonca aj zvládli zostrojiť niečo čo odmaskovalo a paralyzovalo mojich mužov, zaujímavé. Som ochotný aj cez tento podraz Vás nechať žiť, ak mi poviete, kde Teslov Meteorit je.”

“Ste blázon? Celý čas som myslel, že ide o žart až kým som pochopil, že vy to naozaj myslíte vážne. Nič ako Teslov meteorit neexistuje, keby áno, tieto vaše hračky by boli zbytočné. Ste blázon.”

“Pán Saspazarov, Amerika je možno mŕtva, no my žijeme. Dokázalo sa, že nejde o legendu, preto sa Vás pýtam znovu, prečo v našich archívoch bola uvedená vaša rodina ako potencionálny vlastník tohto technologického skvostu?”

“A viem ja kurva?” hlas sa mu začínal triasť, na to že mu nohy končili v kolenách sa však držal úctihodne.

“Amerika zomrela, a vy umriete tiež pri hladaní tej blbosti. Je to detská rozprávka ty chudák, pochop to.”

“Pán Saspazarov týmto považujem našu spoluprácu za ukončenú, “ Nahid zrazil nohy k sebe, úctivo sa uklonil a rituálnym bleskurýchlym sekom obra usmrtil.

“Čo s Vami?” otočil svoju pozornosť ku mne “zabili ste mi muža, následne ste nám pomohli. Chcete absolvovať čestný súboj na jeden meč, alebo sa uspokojíte aj stým, keď sa rozídeme v pokoji?”

“To mi bude plne vyhovovať, ale uvítal by som na rozlúčku vysvetlenie čo sa tu stalo. Som za to zaplatený aby som to zistil, a nerád by som po všetkom čo som tu absolvoval prišiel aj o žold.”

“Rozumiem, obchod je obchod. Nuže, prečo nie. Pán Saspazarov sa chcel stáť šéfom miestneho podsvetia, moji muži posledné dni zabíjali náhodne ľudí od konkurencie, až na nejaké výnimky a vyvolávali tak nepokoje. Následnú vojnu podsvetia mu mali pomôcť vyhrať práve naše technologické skvosty, výmenou za Teslov Meteorit. To sa však nestalo a ja ho musím hľadať ďalej ako správny Američan. Radi by sme vrátili našej krajine starú slávu.”

“Ako Vám povedal Saspazarov, Teslov Meteorit je mýtus, ale ak nemáte nič iné na práci, tak je to celkom pekná zábavka. Tak sa rozlúčime, dúfam, že už sa s Vami nestretnem, to čo ste tu predviedli som ešte nevidel.” zložil som mu poklonu.

“To v dnešnej dobe videl asi málokto, zoberte si toto na cestu ako suvenír, “ podal mi malú ampulku s mliečne bielou tekutinou vo vnútri.

“Vyrieši to vaše zranenia, zatiahne rany, je to americký zázrak, inak by ste s tým vyliečili asi aj rakovinu. Je to nereplikovateľné, na rozbor by ste to zbytočne dávali. Majte sa, pre vlastnú bezpečnosť odporúčam sa tu veľmi nezdržovať, “ klasické jemné zavlnenie vzduchu a už ho nebolo. V podlahe som ešte videl stopy v mŕtvolách kadiaľ neviditeľný kráčal preč. Ani ja som nemal dôvod sa tu zdržiavať ani o sekundu dlhšie. Vo vzduchu už bolo cítiť sladkastú chuť krvi.

Starec po sebe stopy zahladil dokonalo, keď som sa knísal uličkami preč čo najďalej od tohto masakru, videl som cez bloky domov šľahať plamene k nočnej oblohe a aj keď som nevidel zdroj, bolo mi jasné, že U Danglána tak skoro neotvoria.

Polomŕtvy som sa doplazil na hotelovú izbu a zalepené, skrvavené šaty som zo seba začal vyzliekať hneď pri dverách. Rozseknuté stehno, rozdrvené zápästie a hlboký asi trojcentimetrový šrám pod uchom bol len prvotný výčet zranení, ktoré som videl. Moje obľúbené chrániče, ktoré mi veľakrát zachránili kožu pred zjazvením v boji boli rozsekané, poprelamované a miestami chýbali celé kusy tejto ľahkej zliatiny ako by tam ani neboli. Guľku by to nezastavilo, ale keďže veľmi často podsvetie viedlo boj na nože, táto chrániaca odľahčená súprava bola pred pár rokmi vynikajúca investícia, masaker U Danglána však neprežila ani ona. Po polhodine sa mi podarilo vysúkať sa z šiat a začal som si povrchne ošetrovať rany, skôr ako ošetrovanie to bolo skúmanie čo všetko mi na tele pribudlo. Bielu ampulku od Nahida som položil na umývadlo a celý som sa ponoril do horúcej vane. Všetky rany začali pulzovať a páliť, pred tým číra voda chytila nádych jemne červenej a stále viac sa kalila. Možno preto, že už som nebol schopný zdravého úsudku a bál som sa výpadku vedomia, možno za to mohla infekcia v ranách, každopádne som sa rozhodol. Mohol to byť podraz, alebo jed a ja by som sa nechal nachytať ako školák. Z posledných síl som sa natiahol rukou k umývadlu a ampulku zovrel v roztrasených prstoch. Malú tenkú ihlu zakrýval plastikový valec a ked som ho odstránil nebolo mi úplne jasné ako sa to má aplikovať. Vždy som rád skúšal nové veci a horšie to už byť nemohlo, ihlu som zasunul pod kožu zdravého stehna, skoro to nebolo cítiť a belasá tekutina okamžite zmizla v mojom krvnom obehu. Sekundu, dve sa nič nedialo, potom prišiel nekontrolovaný kŕč pri ktorom sa mi naplo celé telo a nasledovala tma.

Keď som sa prebral z temnoty, bola mi strašná zima. Postupne som si začal uvedomovať súvislosti, chlad pramenil z ľadovej vody v ktorej som bohvie koľko ležal v bezvedomí. Voda bola studená, tmavá a na jej hladine sa vytvorila miestami jemná červenkastá škrupina. Skúsil som pohnúť nohami a aj keď veľmi neochotne tak ma poslúchli dokonca bezbolestne. Podchladený som sa vydriapal von, prehodil si bielu hotelovú osušku cez ramená a začal si obzerať vážnosť zranení z predchádzajúceho dňa. Buď som ešte stále sníval, alebo sa moje telo naučilo nejaké nové triky, dobre som si pamätal, že na stehne som mal ranu s vyseknutým mäsom až na kosť. Teraz na tom mieste bolo kompletné, absolútne zdravé stehno bez jediného škrabanca. Na mieste kde som tušil bývalé zranenie bol pás ešte ružovej jemnej kože. Tá ampulka od Nahida, spomenul som si, zázračná Amerika to volal. Takáto medicína budúcnosti a technika, ktorú jeho ľudia používali pôsobila na mňa ako niečo z iného sveta. Kde k tomu prišili? V prerazenom zápästí mi trochu praskalo, ale inak bolo v poriadku, rovnako aj všetky ďalšie včera utŕžené zranenia. Dokonca ani po sečnej rane pod uchom nebola ani jazvička, jednoducho úžasné. Urobil som drep, predkopol na výšku hlavy, všetky svaly spolupracovali ako nikdy pred tým, bol som ako vymenený, zrazu som sa cítil ako pán svojho tela a to doslova. Priblížil som sa k malému závesnému zrkadlu a skúmal tvár, stará jazva z detstva zostala, ale všetky v noci utŕžené rany nezanechali po sebe ani tú najmenšiu pamiatku. Dokonca sa mi zdalo, že síce stále kriedovo biela pokožka bola nasiaknutá tmavším poťahom, rovnako ako s ochranným krémom proti mojej alergii. Cez okno prenikali silné svetelné lúče, odhadoval som, že môže byť už okolo obeda, a že som tým pádom pol dna prespal. Aj tak som sa potreboval navštíviť Randala, tak prečo rovno neskúsiť či sa niečo nezmenilo vo vzťahu medzi slnkom a mojou kožou po zázračnej ampulke. Šaty z večera boli vhodné maximálne do smetí, tak som nahodil posledné čisté veci čo som mal, upevnil chrbtové púzdro so Zubáčom klasicky rúčkou nadol, zavesil popruhy s pištolami pod kabát, čierne zrkadlovky na nos a vyrazil som do Starého Mesta za mojím zamestnávateľom. Rozhodol som sa ísť pešo, a prvýkrát v živote si užiť zimné slnečné lúče na mojej tvári.

Požiar a masaker U Danglána zmobilizoval asi celé mesto, na každom rohu som po ceste stretol policajnú hliadku, alebo hasičské auto. Premýšľal som či som tam nezanechal niečo čo by prípadne mohlo viesť ku mne, ale zbrane som mal všetky a nejaké otlačky alebo DNA stopy ma ten cez požiar určite nemohli ohroziť. Staré Mesto bolo rovnako krásne ako vždy a rozruch čo bol pri nábreží Dunaja sa sem nedostal ani okrajovo. Randalova rezidencia pôsobila stále tak nedobytne ako pred tým, všade sa hmýrila strážna služba, v tomto prípade už skôr súkromná armáda.

Na vrátnici ma pustili hneď, komorník si klasicky vypýtal moje pištole a nechal ma čakať v hale.

Z dlhej chvíle som skúmal okolie a cez halové okno do záhrady som mal možnosť sledovať dve štebotajúce krásavice. Nerobili nič, len sa prechádzali na malom trávniku a stále sa na niečom chichotali. Keď som sa priblížil k oknu ma zbadali, stíchli ako keď utne a utekali za dom.

“Zdravim Imrich, poďme sa prejsť do záhrady,” Randal sa vedľa mňa zjavil ako duch aj s troma svojími mužmi. Vyšli sme zadným vchodom na dláždenú terasu a mráz sa nechutne zarýval pod pokožku až z toho tŕpli prsty. Randal na sebe nedal nič poznať a traja ochrankári sa tvárili tak neprístupne, že mráz prezrádzali len ich červené líca.

“Tak čo pre mňa máte?” pôsobil omnoho kľudnejšie ako keď som ho videl naposledy, vyrovnanejšie, no vrásky pod jeho očami prezrádzali dlhodobú prepracovanosť a stres.

“Myslím, že, už som si aj zarobil svoje peniaze,“ začal som od konca “je to celkom zaujímavý príbeh vlastne, dúfam, že sa nikam neponáhľame a máme čas.”

“Samozrejme.”

A tak som mu rozprával o Nahidovi o neznámom mafiánovi, ktorý chcel s jeho pomocou prebrať vládu nad mestom, priznal som účasť na masakre U Danglána a vysvetlil mu, že všetci dôležití ľudia čo za tým stáli a vyvolávali nepokoje umreli v tej reštaurácii. Neviem prečo, ale informácie o čarovnej ampulke čo ma cez noc uzdravila a pokročilú hitech technológiu, ktorú používal starec so svojimi ľudmi som radšej zamlčal, rovnako ako zmienky o Teslovom Meteorite. Randal ma pozorne počúval, občas sa spýtal na nejaké doplnkové informácie, ale zase až toľko som o úmysloch neznámeho mafiána nevedel. Ako dôvod prečo sa na tomto pláne podieľali nejaký Američania pod Nahidovím vedením som uviedol to, že im bolo niečo sľúbené na oplátku. Neviem prečo som o Teslovom Meteorite nepovedal Randalovi, šlo len o mýtus, legendu. Malo ísť o nekonečný zdroj energie, zázračný liek na všetko, možnosť oživovať mŕtvych, najsilnejšia zbraň sveta, každý si v tom našiel niečo čo ho zaujalo. Ako by som mafiánovi vysvetlil fakt, že po ňom túžilo neviditeľné hi-tech komando nemám ani predstavu. Mali asi viac informácii ako ja, že im to stálo za to riziko. Ja som to málo vedel z pár bulvárnych časopisov čo som čítal v minulosti, stále to však bol len mýtus. Aj o jeho vzniku kolovalo niekoľko fiktívnych teórii, niektorí konšpirátori tvrdili, že ide o mimozemskú technológiu, iný zase, že ide o vynález samotného Teslu.

“Ďakujem pán Lazanský, až na detaily ste nič nevynechali, ostatne za tu chvíľu ste sa toho ani veľmi nedozvedeli,” kolieska v mojej hlave sa netočili dosť rýchlo na to, aby som pochopil o čom hovorí. Práve sme prišli do centra záhrady, na kamenný kruh v strede s vypnutou fontánou. V desať metrovej vzdialeností od nás stála šestica Randalových mužov, všetci ako jeden a niečo za sebou skrývali. Začala ma chytať úzkosť a všetky zmysly zvonili na poplach. Mafián sa začal približovať k šestici, keď som ho chcel nasledovať tak ma dvojica jeho chlapov zovrela na mieste.

“To po čom Američania túžili, bola vec známa ako Teslov Meterorit. Sám sa o ňu vo voľnom čase zaujímam, je to také moje hobby. Každopádne to čo ste videli v noci v tom podniku a čoho ste sa aktívne zúčastnili, bola smrť mojich mužov.”

“Čo prosím??” hlas mi preskočil a posledná slabika zo mňa vyšla už vo vyššej oktáve.

“Ale prosím Vás. Boli ste len figúrka zabezpečujúca moje alibi. Zároveň to aj vďaka vám U Danglána nedopadlo podľa mojich, našich, predstáv. Aj keď svojich sokov v nastávajúcej vojne rozdrvím, pripravili ste ma o technologické zázraky, ktoré som mohol mať, a to vás bohužiaľ bude stáť trochu viac,” prstom pokynul niečo šestici a začal sa vzďaľovať. Ten hajzel v tom išiel od začiatku a mňa sa rozhodol obetovať už keď mi dával prácu. Na šachovnici hral hru o nadvládu nad podsvetím v celej Bratislave a zároveň nadobudnutie bezkonkurenčnej techniky, v tejto obrovskej mašinérii som ja nemohol zastávať ani úlohu náhradného pešiaka.

“Sľúbil by som ti strašnú smrť a pomstu Randal, ale nepredpokladám, že sa toho dožijem,” aj napriek situácii som bol celkom vnútorne vyrovnaný až to bolo aj mne divné.

Randal sa zastavil, otočil sa naším smerom a znovu mávol na šesticu. Tá sa začala rozostupovať a moja kľudná duša bola tatam. Snažil som sa vyslobodiť, ale to už ma držal aj tretí strážca a pritlačil ma so svojími kumpánmi k zemi. Za šesticou bola schovaná stolička ku ktorej bola priviazaná moja dcéra.

“Ale no ukľudníme sa pán Lazanský, toto nikomu neprospieva. Vašu adoptovanú dcéru som si hneď na začiatku zobral ako zálohu, to keby ste mali chuť vymýšľať, alebo by ste niečo objavili. A nebojte sa, moji chlapci jej pobyt tu veľmi spríjemňovali,” snažil sa ma rozzúriť a mal stopercentnú úspešnosť, fučal som na zemi ako uväznená šelma, pripravený zabiť každou možnou sekundou. Antejke stekali slzy a chvíľku na to mrzli, celá sa triasla a bola omnoho chudšia ako som si ju pred pár dňami naposledy vryl do pamäti. Ak je Antea tu, tak Filip je v lepšom prípade mŕtvy inak by jej únos nedopustil. Preklínal som sám seba za rozhodnutie, ktoré som prijal keď som sa na túto cestu vydal.

“Som veľký fanúšik bojov chladných zbraní. Mám preto pre vás návrh. Svoj život nezachránite, ale vašej dcére môžte. Postavte sa mojím mužom a ak budete dobrý a zabavíte ma, darujem jej život v mojej spálni, “ mávol na svojich mužov ktorý ma obstúpili dokola a Randal sa presunul k Anteinej stoličke, v ruke s malým revolerverom.

Pomaly s kľudom Angličana som sa začal škriabať na nohy, už som sa nemal kam ponáhľať. K mojim rukám priletela tupá vyskakovačka, nástroj ktorým som mal poraziť deväť mužov, ktorí si práve nasádzali mosadzné boxery, vyťahovali nože, dvaja mali dokonca modernejšiu sestru mačety.

Stál som na nohách a čakal som, nôž som nechal ležať tam kde pristál, nepotreboval som ho.

Hrdinom sa rozhodol stať vysoký našlachovaný chlap s boxerom a nožom v ruke, pomalým istým krokom sa ku mne sám priblížil a zaútočil.

Bol to typický pouličný bitkár, jeho rana by urobila dieru do steny, no jeho koordinácia a rýchlosť boli na tom oveľa horšie. Boxerský hák som vykryl úklonom, ruku s nožom som zovrel v zápästí tesne pred tým než ma rozpárala od rozkroku hore, výkrok do boku, prehmat, môj chrbát som natlačil k nemu, podrep, rýchly švih rukou a už bolo počuť vykĺbenie agresorovho ramena. Podhmat nohou a z plynulej otočky za neho som ľavou rukou tasil Zubáča o ktorom odzbrojovacia kontrola nemala ani potuchy, následne dotočenie kružnice som ukončil zozadu sekom na krk. Bezhlavé telo padlo k zemi a zvyšní ôsmi zabijáci strnuli pod vplyvom nečakanej udalosti uprostred pohybu.

“Výborne, inovácia, to sa mi páči. Chlapci, kto ho zabije dostane desať tisíc šilingov a túto krásku,” Randal začal burcovať svojich mužov a len tak mimochodom pohladkal rukou bez revolveru Anteinu tvár.

Jedna z mála výhod čo som v tejto situácii mal bolo, že aj keď v obkľúčení, útočili na mňa po jednom maximálne po dvoch a proti môjmu Zubáču veľmi mizerne ozbrojení. A tak sa stalo, že som poslal ďalších troch k zemi ako handrových panákov ešte skôr než mi jeden z mačetovej dvojice pri zlom kryte rozťal dlaň voľnej ruky. Smrtiaci kruh tvorený piatimi mužmi sa pomaly sťahoval okolo mňa, k zranenej ruke pribudla reťazou rozbitá hlava a narazený lakeť, stále som si však dokázal udržať svoj najnutnejší životný priestor a nečakanými výpadmi ohrozovať útočníkov.

“Takto to ďalej nepôjde slečinky,” mafián pozdvihol revolver mojím smerom a vystrelil mi dieru do stehna, “spravíme to ešte zaujímavejšie,” po zaznení výstrelu sa k nám začali približovať dvaja ďalší strážcovia so psami, ja som ochromene kľačal na zdravej nohe a snažil sa zmobilizovať sily na posledné sekundy môjho života.

“Tak isto som trochu zmenil názor a rád vás uvidím umierať nie len vo fyzickom utrpení,” pomalým pohybom priložil hlaveň svojej zbrane na Antein spánok, “so mnou nikto vyjebávať nebude Lazanský, dovidenia v pekle. Pustite psi!!” výkrik hrôzy len veľmi neochotne po jeho rozkaze opúšťaľ moje hrdlo, čas v mojom okolí zvláčnel, v hlave sa mi odohrávali desiatky myšlienok, plánov a spomienok. Táto bublina zamrznutého času praskla zaznením výstrelu rovnako rýchlo ako ma obklopila a mne miesto krvi začalo žilami tiecť čisté zlo a nenávisť. Posledný výstrel, ktorý zahasil mladý život mojej dcérky spustil vo mne niečo, čo som nikdy nezažil. Stál som na nohách, Zubáč obojručne zovretý nad hlavou pripravený na nadchádzajúce jatky. Už som necítil bolesť v nohe, alebo v ruke, v očiach som mal mŕtvolné prázdno a moje srdce sa zmenilo na čierny monolit. Cítil som, že v tomto vesmíre ma už nič nezastaví od mojej pomsty. Preniesol som váhu medzi nohami, vytočil kružnicu Zubáčom a zaútočil s barbarským revom z ktorého mrzla krv v žilách. Bol som neskutočne rýchly, keď som dvoch najbližších mafiánových prísluhovačov rozsekol na dve polovice, v očiach mali len číru nevedomosť. Salto s výsekom priamo pred pribiehajúce psy, podrep a pomyslená septima vykúzlila na zmrznutej kamennej podlahe dve psie krvavé klbká. Psie mŕtvoly som preskočil, mačetári môj útok očakávali, ale bolo im to platné asi ako keď pilot lietadla vie, že sa ide zrútiť. Boli neskutočne pomalý, prvého som zbavil rúk v lakťoch a plynulým preskokom k druhému rovno z rozmachu vysekol hrtan z krku. Keď som sa k nim otáčal chrbtom, obaja ešte tak mŕtvolne postávali a ich duše práve preberal jednooký prevozník.

Niečo ma pálilo v chrbte. Randal s psíčkarmi začali strieľať zbabelci! Nespomalilo ma to ani trochu, nepodareným saltom do strany som skrátil vzdialenosť medzi mnou a mafiánskym bossom na pár metrov a hneď po dopade som vyrazil. Boli to zlomky sekúnd, ale aj tak ma stihol dvakrát zasiahnúť do hrudníku než som prišiel k nemu. Telom sa mi rozlialo teplo a mravčenie, môj organizmus držal pohromade po všetkých zraneniach len silou zlosti a nenávisti, vedel som, že v momente ako čepel môjho verného Zubáča zafarbí Randalová červeň, môj boj skončí a ja konečne zaplatím Cháronovi. V očiach posledného človeka, ktorého som plánoval zniesť pred smrťou zo sveta bolo vidieť zdesenie, na perách snáď prosbu, odpustenie. Nepočúval som okolie, jediný zvuk široko ďaleko bol tlkot môjho umierajúceho srdca a vodopád nenávisti v mojej hlave.

Randal stále stál pri chladnúcej Antejke nesnažil sa ani utiecť. Zubáč hlboko zakliesnený v jeho tele nasakoval najdrahocenejšiu tekutinu v tomto záverečnom takte smrti. S unikajúcim životom z jeho tela mizla aj moja sila, keď mi ochabol v náručí už som nevládal stáť a spoločne sme sa zosunuli na studenú dlažbu hneď vedľa mojej dcéry. Pochytila ma únava, už som nevládal držať ani oči otvorené, cítil som blížiaci sa koniec. Okolo mňa to stíchlo, zvyšku Randalových mužov sa evidentne nechcelo kopať do mŕtvoly, ich šéf bol mŕtvy. Ležal som na mráze desiatky minút, očakávaný posledný výdych stále neprichádzal a ja som zistil, že umrieť nechcem, že umrieť nemôžem. Môj organizmus začal boj, netušil som kde sa vo mne brala tá energia, možno tajomná biela ampulka z noci, alebo moje silnejšie ja prebralo moc nad mojím telom a išlo vyhrať tento boj so smrťou za mňa. Slimačím tempom som sa plazil, najprv na okraj dlažby, potom po zmrznutom trávniku smerom k domu mŕtveho mafiána. Očakával som, že mi jeden z jeho zamestnancov preženie guľku hlavou, ale nič neprichádzalo, venoval som pohľad môjmu rozmazanému okoliu a zistil, že už dávno nie som atrakciou číslo jedna. Z nádvoria domu sa ozýval krik a streľba, videl som umierať slúžku, komorníka pod paľbou z vlastných radov, ľudia sa snažili pred neznámymi útočníkmi chrániť dom, ale úspešní z môjho prízemného pohľadu neboli. Potom som na chvíľu omdlel.

Prebudila ma charakteristická vôňa dymu z horiaceho dreva.

“Máte tvrdý korienok, popravde vás som tu neočakával. Chvíľu som sledoval váš súboj, bez X27 v tele veľmi pozoruhodný výkon. Dokonca váš organizmus zvládol čiastočnú reprodukciu zázračnej Ameriky, ten biely stimpack ktorý ste určite použili ako na vás pozerám, hojíte sa pred očami. Dnešný deň teda prežijete, ale do tretice keď sa stretneme už pôjdem po vás, priťahujú nás spoločné problémy,” hlas toho muža čo ku mne rozprával bol taký známy ale zároveň vzdialený, že som ho nevedel priradiť žiadnej tvári. Ležal som stále tam kde som stratil vedomie periférne som sledoval začínajúci požiar v bývalej rezidencii.

“Títo ľudia, boli naivní keď chceli podviesť mojich zamestnávateľov. Nikdy neurobte podobnú chybu,” hlas začal miznúť v diaľke a ja som spoznal jeho majiteľa. Charakteristické zavlnenie vzduchu a Nahid zmizol.

Teplý vzduch stál bez jediného pohybu nad rozpáleným Berlínom a znepríjemňoval život jej obyvateľom. Na oblohe bolo vidieť prvé najjasnejšie hviezdy a krajinu zahaľovala stále väčšia tma, no teplota vzduchu bola stále skoro tridsať stupňov. Uprostred Wolfgangovho námestia sa neisto prechádzala žena, pred desiatimi minútami sa tu mala stretnúť s niekým a doteraz nebola zvyknutá, žeby ľudia na jej schôdzky meškali.

Mala oblečený čierny letný komplet s bielou sponou na opasku a v ruke ľahký kabát, oči upierala neurčito do priestoru a čakala, tak ako už mnohokrát pred tým. Blížiaca sa horúca augustová noc vyčarovala prvé kvapky potu na jej krku, ktoré nepostrehnuteľným nacvičeným pohybom okamžite utrela do vreckovky.

“Dobrý deň, prepáčte meškám, mal som menšie zdržanie.”

“Ahoj. V poriadku, cesta bola dobrá?”

“Nie. Problémy na Uhorských hraniciach.”

“Mhm, rozumiem. Toto sú dokumenty, ktoré ste si vyžiadali. Zaručujeme ich pravosť, ale nie pravdivosť, môžem otázku?”

“Asi ani nie.”

“Prečo to hľadáte? Stovky pred Vami zlyhali.”

“Ja viem. Každý máme nejaké koníčky na dlhé teplé víkendy.”

Žene sa znenazdajky vykúzlil pobavený úsmev na tváry.

“Pobavili ste ma, peniaze môžem dostať? Päť tisíc ako sme sa dohodli.”

“Samozrejme,” muž podal žene obálku,” prepočítavať to nemusíte, tringelt som nenechal.”

“Dúfam, že sa ešte uvidíme, tešilo ma pán.....”

“Lazanský. Imrich Lazanský.”