Keby sa bol Sandan vtedy niekto opýtal, aké je jej najväčšie želanie, odpovedala by, že túži byť obyčajnou ženou. Jednou z tých, čo nečarujú a nepredvídajú budúcnosť.

Skrátka - nebyť čarodejnicou.

Teda, nie, že by jasnovidectvo alebo mágia boli samy o sebe zlé. Otázka bola, aké ďalšie nepohodlie a dobrodružstvá bude ešte kvôli nim nútená znášať. To by aspoň odpovedala vo chvíli, keď sa v bočnej chodbe v najspodnejšom podlaží podzemného mesta hádala s Jeho Výsosťou Mylardom Lessorom ‒ čistokrvným južanským princom ‒ a usilovala sa ho prinútiť, aby prestal s ďalším hľadaním pokladov. Márne.

Princ bol mladý muž s plavými vlasmi, príliš pevnými na to, aby sa zvlnili, veselým pohľadom a neústupčivou bradou. Veľmi si nezakladal na formalitách. Sandan predpokladala, že sa narodil od prírody bezstarostný, ľahtikársky a dobrosrdečný, avšak akúkoľvek poddajnosť v ňom vytĺkli na kráľovskom dvore a potom neskôr, v Dračích vojnách. Hoci bola vysoká, on bol ešte o stopu vyšší, a týčil sa nad ňou ako dokonalá, urastená socha so širokými ramenami a drzým držaním hlavy, a, keď videl jej zlosť, i s veselým úškľabkom.

„Hrozia ďalšie otrasy,“ trvala na svojom Sandan, „Viem to, Výsosť. Cítim to v útrobách zeme.“

Akoby na potvrdenie jej slov, drevené podpery, ktorými dal vystužiť steny, hlasno zastenali. Zo stropu sa zosypal závoj prachu. Odkiaľsi z chodby sa ozvali zvuky sypúcej sa hliny a kotúľajúcich sa kamienkov. V kúte sa zosunula o trochu nižšie hromádka zhnednutých kostí.

Ľudských kostí.

Už si na ne, ona aj všetci, dávno zvykli. Museli, pretože ich vyhrabávali každú chvíľu zo zeme.

Sandan sa chopila šance: „Počuješ, Výsosť? Musíme odtiaľto ihneď odísť, už len v záujme tvojej bezpečnosti.“

„Ale?“ Jedno pekné obočie sa nadvihlo.

Vedma, ktorá sa nechala vyprovokovať jeho tónom, zrumenela od zlosti a bola len rada, že cez hodváb jej závoja to nemôže byť vidno, pretože by si to určite vyložil po svojom. Mal ten protivný zvyk. Predsa musela chrániť kráľovho syna, je jedno, že kráľov syn rád riskoval. „Všetci musíme odísť,“ zdôraznila slovo „všetci“. „Hrozí nám tu smrť.“

Mylard Lessor ju očividne počúval, ale nepresvedčila ho. „Glenraven tvrdí, že je to tu úplne bezpečné.“

Sandan nešťastne prestúpila z nohy na nohu. Chovanie hlavného strážneho psa výpravy bolo pre ňu totiž záhadou. Možno za to mohla len nevraživosť, zdedená od nadriadených, ale hlavný čarodejník výpravy sa jej nepozdával, bolo v ňom niečo...úlisné.

„Obáva sa tiež, že na teba tunajšia atmosféra príliš vplýva, Sandan.“ usmial sa princ, akoby ho niečo veľmi pobavilo.

Vzduch okolo vedmy zaiskril drobnými modrastými výbojmi. Princ sa usmial ešte širšie.

„Takéto narážky si od neho vyprosujem - odtieniť okolie je hračka, nebesia! Blíži sa to. Najali ste si jasnovidku, tak jej verte!“, vyprskla Sandan ako mačka. „Najneskôr do troch dní tu máme pohromu. Môže pri nej zahynúť celá výprava.“

Mrazilo ju. Glenraven je bezohľadný a silný, pomyslela si. Je mocnejší čarodej ako ja. On musí cítiť ozveny zeme.

Musí vedieť, čo sa blíži.

Tak prečo nehovorí pravdu?

„Vži sa do mojej situácie. Si len pomocná jasnovidka, Sandan“, povedal princ hodvábnym hlasom. „Si mladučká ‒ niežeby mi to vadilo, to nie! ‒ a oproti nemu si, hm....poznáš to prirovnanie, ako chcelo mladé kura poučovať kohúta, však.“

„Výsosť!“ vyprskla Sandan.

Kdesi na chodbe zapišťala krysa a utiekla do bezpečia.

„Takže, pokiaľ to bolo všetko...“

Sandan narátala do troch. Potom si zahryzla si do jazyka a zastúpila princovi cestu. To ho udivilo, pretože sa to úplne priečilo zvyklostiam Sandan, ktorá sa vyhýbala bližšiemu kontaktu s ostatnými ľuďmi. „Počkaj niekoľko dní, prosím,“ povedala vedma vážne. „máš predsa na zodpovednosť celú výpravu a naše životy. Tri dni, viac nie.“

„Tri dni, viac nie,“ vzdychol princ. „Nemôžem stratiť ani hodinu. Môj otec za mnou posiela poslov, kde je ten poklad, čo kopeme? Kráľovstvo si nemôže dovoliť žiaden odklad, pokladnica je prázdna, účty nepočkajú. Nepriateľ sa každú chvíľu môže dozvedieť o našej výprave, prekaziť plány, dostať poklad aj mňa do rúk. A-tak-ďalej. Okrem toho, že je to môj otec, je to náhodou aj kráľ Lessoru, čo si zabudla? Chceš sa snáď priečiť rozkazom kráľa?“

Nanešťastie mal pravdu.

Príkazy boli vcelku jednoznačné: „Zlato, rýchlo! A za každú cenu!“

Dôvod bol dosť prozaický - kráľovstvo po vyčerpávajúcich a nekonečných Dračích vojnách potrebovalo každý zdroj peňazí, ktorý sa dal rýchlo a ľahko získať. V tejto situácii si niekto na dvore spomenul sa dávno stratenú kráľovskú pokladnicu v starom hlavnom meste.

Pred katastrofou, ktorá mesto celkom postihla pred niekoľkými storočiami a celkom ho zrovnala so zemou, bývala plná zlata. Ale jej poloha upadla do zabudnutia. Zasypalo ju spolu s bývalým kráľovským palácom a vlastne spolu s celým mestom. Doposiaľ nikto si netrúfol vrátiť sa po to zlato, až teraz kráľ, potomok pôvodných vládcov, ktorý touto úlohou poveril svojho druhorodeného syna.

Mylard Lessor strávil koľko nocí nad polorozpadnutými plánmi mesta a dohadoval sa s učencami, než rázne dospel k názoru, že nikto z nich v skutočnosti nevie, kde začať. Sandan odhadovala, že to bol ten okamih, keď si niekto spomenul na opovrhovaných čarodejníkov z Akadémie v horách ‒ na ňu. Bolo to dobré riešenie, ale nie pre Sandan.

Musela zanechať štúdium a terigať sa cez polovicu kráľovstva, aby vypátrala poklad, o ktorý nestála. A ktorý, ako sa zistilo na mieste, bol aj navyše chránený pozoruhodným prepletencom zdivočenej mágie.

Starej mágie, opakovala si Sandan márne. Nebezpečnej ako máločo iného. Dokonca aj chodiť bosou nohou po chodbe plnej kobier sa vyplácalo viacej, ako zahrávať sa s pokrivenými kúzlami dávnych mágov. Kráľ si očividne neuvedomoval nebezpečenstvo, ktoré jeho obľúbenému druhorodenému synovi hrozilo. A Mylard Lessor nad ním, zasa ako pravý, ľahtikársky a horkokrvný Južan, iba mykol plecom.

Blázni. Sandan ich ale upozorňovala: mesto, čo sa prepadlo, bolo ako smrtiaca pasca.

Pasca, číhajúca už stovky rokov na každého, kto sa opováži vstúpiť. Veď okrem ochranných kúziel tam dodnes boli v podzemí všemožné staré portály, magické bytosti, upíri, zombie, výsledky niekoľkých storočí práce alchymistov a čiernych mágov.

Kráľ tomu načúval, korunný princ sa mračil, Mylard Lessor sa smial, a ľudia v zákulisí sa radili ‒ ako, to sa čoskoro dozvedela. Ako ústupok bezpečnosti najali čarodejníka Glenravena. Toho známeho a mocného čarodejníka, čo zišiel zo svojej veže vždy len za veľa peňazí. Glenraven následne vyhlásil, že kráľovstvu pomôže zadarmo, len z úcty ku kráľovi (veď mu za tú nezištnosť aj kráľ vnútil šľachtický titul, neskrývali Sandanini nadriadení pred ňou nijak svoju závisť). A teraz ten istý muž tvrdil, že podzemné bludisko je bezpečné.

A len Sandan vedela, ako klame. Zemetrasenie sa blížilo.

Ale nikto ju nepočúval.

- - -

Opäť boli prerušení, ale tentoraz to neboli otrasy. Iba zvuk, akoby v rohu hrabalo nejaké veľké zviera. Zombia? Vo vzduchu nebolo cítiť hnilobu, ktorou boli tieto nešťastné stvorenia obdarené.

Princ tasil meč a postavil sa pred čarodejnicu. „Kto je tam?“

Špina v kúte zašušťala. Tiene sa pohli. Vyliezla z nich drobná postava.

V svetle fakle bolo vidno, že je to len jeden z kopáčov. Na pažiach a hrudi mal obvyklé rituálne tetovanie domorodcov, potomkov robotníkov, čo kedysi dávno postavili mesto.

Princ sa naňho oboril: „Prečo si nás špehoval?“

Z tmavej tváre ich sledovali dve hanblivé a tajomné oči, také charakteristické pre ľudí, pôvodnej rasy. Sandan nebol povedomý. Ale to nič neznamenalo, na vykopávkach pracovalo veľa domorodých kopáčov.

„Ako sa voláš?“

„Ad-nan, vysoký.“ Muž úctivo oslovil princa titulom, ktorí dali domorodci všetkým členom vládnucej vrstvy.

„Čo si tam robil? Vrav!“

„Hľadal...“ Muž zablúdil pohľadom do kúta. Oblizol si pery. „Hľadal som prsteň moci, vysoký. Môžeme hľadať spolu, budem hľadať pre teba. Chceš ho?“

Princ znechutene zasunul meč. „Koľko krát im musím vysvetľovať, že Regentov prsteň je len výmysel?“ obrátil sa na Sandan podráždene. „A aj keby existoval, zničil by som ho ja prvý. Hľaď si svojich povinností!“ oslovil muža. „Bež sa prihlásiť u dozorcu! Dostaneš trest. Zrejme nemáš čo robiť! Nech ti dá dnes prácu navyše.“

„Áno, vysoký.“ Otrhaný muž sa s úľavou uklonil a rýchlo utiekol preč, len sa za ním zaprášilo. Stratil sa v labyrinte rovnako rýchlo a nehlučne ako duch.

„Vypočul si náš rozhovor. Budem ho musieť dať odstrániť,“ povedal zamyslene princ, hľadiac za ním, na čele vráska.

Mylard Lessor napriek skúsenostiam s vedením vojny nikdy nepatril k ľuďom, ktorí by zabíjali ľahko alebo radi. Sandan preto niečo také nečakala. „Čože?!“

„Inak sa mi dole rozšíri panika.“

„To je ale... bezcitné!“

„Bezcitné?“ začudoval sa Mylard. „Zato, že ho na pár dní zatvorím v kuchyni?“

Zarazila sa.

Uvedomila si, že si z nej vystrelil.

Bol to ďalší z jeho odporných zvykov, pri nej, ktorej sa všetci ostatní báli. Už zasa. Urobil to naschvál, na to mohla prisahať.

„Ohó!“ poznamenal princ s diabolskou iskrou v očiach. „Čo si si myslela?“

A práve v tej chvíli pocítila Sandan nablízku smrť.

- - -

Musel to poznať podľa jej strnutia, pretože opäť jediným, plynulým pohybom vytiahol meč. Ale keď chcel otvoriť ústa, zarazila ho. Niečo ako vzdych, temný vzdych, preletelo podzemím, vibrujúc v hline, vibrujúc v kameni, a niečo sa zachvelo v hlbinách jej žíl a kostí.

Mágia...

Stará mágia...Zlá a nebezpečná...

Bolo jej nevoľno, točila sa jej hlava, v ústach cítila pachuť kovu. „Výsosť,“ dostala zo seba, hlavu opretú o trám. Premáhala slabosť. „Musíme...nablízku...“

„Kde? Postarám sa o to.“ Lesk v jeho očiach bol ešte nebezpečnejší ako ligot ocele.

„Nie...nemožné...“ A čo bolo horšie, bolo už neskoro.

„Obávam sa, že sme práve prišli o ďalšieho z našich ľudí.“

Mylard Lessor zaklial a rozbehol sa s mečom v ruke chodbou.

Sandan otvorila ústa, aby ho zastavila, ale potom si to rozmyslela. Hlavne preto, že mieril nesprávnym smerom a do bezpečia. Kráľ by sa Kruhu pekne poďakoval, keby sa jeho obľúbenému mladšiemu synovi niečo stalo... kráľ Lessoru mal moc. A akú moc.

Sandan sa preto iba mlčky otočila a predrala sa prasklinou v stene.

Krysy na chodbe vydesene zapišťali a rozbehli sa do bezpečia. Bolo ich tam toľko, že skoro mala pocit, akoby tam načúvali. V dusne chodby čosi čudne páchlo ‒ bola to známa, a predsa cudzia vôňa zmutovaného kúzla. Nemusela ani používať jej rozšírené zmysly čarodejnice, aby to cítila. Stopy boli všade naokolo, viditeľné aj obyčajným okom. Na tráme, ktorý bol ešte včera hladký, vyrašili cez noc svetielkujúce huby. Ako sa k nim blížila, odrazu sa s tichým puknutím rozprskli v obláčiku zeleného dymu. V kúte sa na okamih mihol rarach, rehotajúc sa pritom odušu zo svojho žartíka.

„Zmizni,“ odkázala mu Sandan.

Z chodby sa ozval smiech. Pokrčila plecami, nemala naňho čas. Rarachovia neboli nebezpeční, iba otravní a zlomyseľní. Ale okolo nich boli omnoho staršie a horšie veci, o ktorých sa to nedalo povedať.

Postupné ponáranie okolia bolo spôsobené v dôsledku kliatby. Tam, kde sa kedysi prechádzali dvorania po výstavných uliciach, dnes už len pišťali krysy. Hlboko v starom a zatuchnutom labyrinte podzemného mesta hrozilo každej živej duši naozaj všetko: od zasypania až po uštipnutie jedovatým pavúkom. Ako Sandan šla chodbou, podvedome sa vyhla dvom výklenkom ‒ v tom prvom niečo šramotilo v kôpke ľudských kostí a z toho druhého na ňu jednoducho dýchol mráz nebezpečenstva. Nebola taká hlúpa, aby výklenok preskúmala. Bola to Glenravenova práca, nie jej.

Čarodej sa špecializoval na zaklínanie a bojovú mágiu a preto sa dobre vyznal aj v obrannej mágii (veď musel vedieť, proti čomu bojuje). Jeho sláva ho predchádzala. Svoju prácu si odvádzal dobre, to musela uznať, pretože až doposiaľ mala ich výprava minimum strát. Ale to nič nemenilo na jej nechuti voči čarodejníkovi. Od prvej chvíle ich spájala vzájomná antipatia. A teraz sa stával nebezpečným. Trámy, ktorými boli steny a strop chodby vystužené, škrípali a Sandan znovu bodol silnejúci, mučivý pocit ‒ asi ako keď ste v nočnej more, stojíte a rúti sa na vás splašený kôň. A vám niekto spútal nohy, takže nemôžete ustúpiť.

Ako postupovala do hĺbky, cítila, ako sa prebúdza zem a temným hlasom varuje. Toto mesto je už dávno moje ‒ patrí mne. Pohltila som ho. A ak neodídete, pohltím aj vás...

Keď Glenraven ohrozí život ostatných, ako sa jej podarí ich zachrániť? Kde je teraz, keď sa varovanie z hlbín nedá zameniť s ničím iným? Sandan sa rozhodla, že tých ľudí tam dolu zachráni, nech už má Glenraven so svojím popieraním blížiaceho sa zemetrasenia v pláne čokoľvek.

Hlavou sa jej preháňali neveselé úvahy.

To, že nastanú problémy, vedela od prvej chvíle, ako dorazili do tábora. Sprievod mal za sebou viacero dní cesty, všetci boli unavení a ona si viac než kedy želala, aby bola späť v čistých a priestranných komnatách Akadémie.

Kruh však na znamenie svojej (spornej) loajality sľúbil Lessoru pomoc v hľadaní stratenej pokladnice. A tak poslal na juh ju. Jasnovidci mali okrem iných, užitočnejších vlastností aj schopnosť vycítiť zlato a skryté poklady. Sandan vedela - že by jedného dňa mohla byť najlepšia za celé generácie. Niečo podobné vytušila aj z opatrne formulovaných poznámok jej majstrov. Získavanie moci ju tešilo. Radšej by zostala vo veži a študovala zaprášené folianty, ako sa trmácala nebezpečnou krajinou v mene Lessoru.

Ale, samozrejme, južanský temperament bol celkom iný.

Horkokrvní južania, ako princ, Južania, čo mali tak radi zbytočné veci ako čest, prudké hádky, milostné roztržky a búrlivé súboje. V baladách od prímorského Cindrelu až po lenivý Foix vyspevovali bardi o dýkach, mečoch, nožoch, pomste a krvi, ktorá „vytryskla, až zafarbila mesiac načerveno“, ako keby bol taký nezmysel možný. Naozajstný južan si hýčkal pomstu ako milované dieťa. Sandan vedela, že sa snaží len ospravedlňovať princa Mylarda, ale aj tak to robila.

Prečo si z nej len uťahuje, a dáva za pravdu čarodejníkovi? Bolo to preto, že, ako hovoril, bola ešte mladá? To, že nastanú problémy, bolo jasné od chvíle, keď pristihla Mylarda ‒ s obväzom na ruke ‒ ako sa pokúša nazrieť za jej nepriehľadné závoje. Zjavne ho fascinovali, čo bolo dosť čudné, pretože čo už len mohlo byť príťažlivé na kuse zaprášenej látky?

Jej závoj samozrejme, ako kráčala podzemím, úzkymi a tmavými chodbami, neprekážal. Pomáhal jej sústrediť sa na podstatu, pretože odtieňoval vplyvy okolia. Tiež jej pomáhal udržať odstup ľudí od nej a ich strach, pretože čo nevidíme, toho sa bojíme. Bohužiaľ, na princa z rodu Lessor to asi neplatilo.

To, že sa jej nepodarilo presvedčiť ho, nakládlo na jej plecia ďalšiu zodpovednosť.

- - -

Zabočila do ďašieho priechodu, nepoužívaného a slepého. Kedysi to možno bola luxusná izba kráľovského paláca. Na stene ešte stále zostávali zvyšky mozaiky, znázorňujúcej morské panny a faunov, tancujúcich medzi riasami a delfínmi. Na mozaike sa trblietali sa na nej kvapky vlahy, ako potvrdzovali sen dávneho umelca. Ktovie, či prežil, alebo zomrel, s ostatnými pri katastrofe, pomyslela si Sandan a zachvela sa.

Nezastala na tomto mieste náhodou. Bola to jej obľúbená skratka. Prechod tenšími múrmi jej totiž ako čarodejnici nerobil až také veľké problémy, ako prechod bludiskom. Pravda, ak si človek odmyslel tú trochu fyzického nepohodlia. Ale teraz sa ponáhľala.

Zamumlala formulu a prešla stenou.

„Ešte chvíľu vydrž,“ pošepkala pritom múru.

Privítalo ju zdesené zajačanie.

Boli to kopáči, ktorých vydesila. Tajuplná postava zahalená závojom, siahajúcim až po pás, čo sa odrazu zjavila pri múre, im určite pripadala ako prízrak z hlbín. Sandan si mrzuto pomyslela, že už by si konečne mohli zvyknúť na jej a Glenravenove nezvyčajné príchody a odchody (čarodej mal tiež rád pohodlie).

Stála ich tam celá rada, tmavokožích postáv, čo sa za ňou obracali, ako kráčala chodbou, všetko predáci. Ako prechádzala pomedzi nich, počula za chrtom šuškanie. Kopáči sa jej úctivo vyhli širokým oblúkom, buď aby ju nepoškvrnili svojím dotykom, alebo aby ona nepoškvrnila ich. Tak jej to vyhovovalo. Škoda len, že k nej podobnú úctivú hrôzu nevedel zachovávať aj princ Mylard.

Všetky pohľady domorodých kopáčov sa vystrašene a poverčivo upierali do jedného miesta. Bola to, prirodzene, šachta.Výkopy sa v poslednej dobe sústredili na roh úzkej tmavej miestnosti, ktorú výprave označila Sandan. Bola osvetlená fakľami a olejovými lampami.

A práve tam ležala mŕtvola.

Sandan posunkom naznačila predákom, aby odstúpili, a sklonila sa nad telom.

Ležalo skrútené v neprirodzenej polohe, a podľa bolestivej grimasy a zaťatých pästí jej bolo jasné, že ti musela byť bolestivá smrť. Široko roztvorené oči robotníka sa vyčítavo upierali na Sandan a aj po smrti ju prenasledovali výčitkami.

Ruka mŕtveho niečo zvierala. Jemne to vytiahla. Bola to jednoduchá hlinená píšťalka, aké im rozdala.

Neborák sa v poslednej chvíli pokúšal privolať pomoc. Jej pomoc...

Sandan sa prudko zodvihla. Zatínala zuby. Bola vďačná za závoj, ktorý skryl jej pocity. Otočila sa k otvoru v stene

Starý portál sa nachádzal v rohu miestnosti, zasypaný hlinou a kamením, ktoré bolo treba namáhavo vynášať. Zapĺňali nimi jednu zo susedných miestností. Chodbu, vzniknutú ich čistením, bolo treba vystužiť, inak by sa im zosypali na hlavu nové hromady hliny a kamenia. Pod tým všetkým však Sandan jasne cítila poklad, veľmi veľké nahromadenie zlata, striebra a iných kovov, sústredené na malom priestore. Z takejto blízkosti takmer už mohla určovať tvary. Cítila ťah, teplo, chlad, podivnú tieseň a jasné volanie všetkých tých vecí. Niekedy, hlavne zo začiatku, sa ten pocit strácal, blikal, občas bol slabší, inokedy silnejší a občas úplne zmizol. Teraz to už dlho bolo jasné. Zo dňa na deň, tak ako sa chodba blížila zasypanej pokladnici, pocit mohutnel.

Poklad volal.

Po nociach, keď nevedela zaspať, načúvala jeho temnej piesni.

Bolo v tom niečo omamné, keď bol poklad v takejto blízkosti:

Som stratený...naveky stratený�

Lessorskí králi ma tu stratili: všetko moje zlato a chladné mesačné striebro, nahorklá pachuť kovu a sladká pieseň drahokamov na jazyku, všetko to, čo tu po veky hromadili a bojovali, aby sa toho zmocnili, to všetko tu teraz leží v chladnej zemi a čaká...Myslíš si, že si silná, ale ja som silnejší. Tí, čo ma stratili, ma už nikdy nezískajú, človiečik. Snaž sa, ak to chceš. Ak si myslíš, že to dokážeš�

A Sandan odvetila na tú výzvu...

Ja sa nedám len tak ľahko...mám v sebe silu. Cítim, ako vo mne rastie zo dňa na deň...

„Vysoká.“

Malá ruka ju jemne zaťahala za závoj.

„Vysoká.“

Sandan sa prebrala a zažmurkala. Zastrčila píšťalku do vrecka a otočila sa, aby zistila, kto sa to opovážil vyrušiť ju. Bol to jeden zo starších kopáčov .

„Čo je?“

Kopáč ukázal trasúcou sa rukou do rohu, kde robili výkop.

V čerstvo rozprášenej hline, ktorá popadala zo stropu po poslednom otrase, sa tam jasne črtala stupaj.

Nie jedna. V chodbe, ktorá bola zasypaná, sa rysovali v čerstvej hline stopy, ktoré vychádzali z nej, a ešte jedny, ktoré sa vracali. Stopy malej, bosej nohy, takmer ako keby stopy dieťaťa.

Sandan cítila, ako jej prešiel mráz po chrbte. Niečo vyšlo z miestnosti s pokladom. A niečo sa vrátilo dovnútra miestnosti.

Ako sa na to dívala, zachytila kútikom oka pohyb. Pri stene, tesne pri závale, sa objavila ešte jedna, posledná, malá stupaj. Priamo pred jej očami. A potom...už nič.

Ale Sandan už vedela, s čím má do činenia...

„Odíďte!“ okríkla obotníkov.

Nie div, že sa kopáči tak vystrašene krčili pri stene.

„Okamžite!...A pošlite sem vrchného mága! Rýchlo!“

- - -

„Stopy“, povedal Glenraven pomaly svojím hlbokým, rozvážnym hlasom.

Za jeho rozložitým chrbtom zbadala Sandan postavu princa. Dostavil sa s Glenravenom aj napriek jej varovaniam. Na rozdiel od Sandan, ktorá nosievala len predpísaný jednoduchý odev Hľadačky Akadémie, bol Glenraven oblečený v nádhernom zamatovom rúchu, vyšívanom slnkami, mesiacmi, kométami, hviezdami a inými symbolmi. Mylard Lessor v svojom obšúchanom koženom kabátci vedľa neho vyzeral takmer skromne.

„Nič, než stopy?“

Glenraven sa napriamil. Pohyby úst nevidela, strácali sa v jeho mohutnej tmavej brade, ale napriek tomu cítila, ako sa Glenraven usmieva. „Kvôli tomuto urobila hľadačka poplach, a zavolala čarodeja a samotného princa?“

„Prišiel som sám. Ak sú nejaké problémy, chcem o nich vedieť.“

„Môj pane, nejde o to, že sa objavili stopy ‒ odhliadnuc od úmrtia. Ale ony sa objavili priamo pred mojimi očami ‒ duch bol priamo so mnou v jednej miestnosti a ja som necítila žiadnu auru! Pozrite!“ Sandan načrtla do vzduchu runový symbol zaklínadla viditeľnosti. Okamžite vzbĺkol, ale žiara bola len slabá, mihotavá. „To je symbol zviditeľnenia. Duch dokáže skryť svoju prítomnosť pred pátracími kúzlami. To nie je nikto z tých nešťastníkov, čo tu zahynuli pri katastrofe a sú tu naveky pripútaní k miestu smrti. Musí tu byť jeden z Vyšších duchov, poklad má strážcu.“

„Nič, než stopy...“ Pokračoval Glenraven uvážlivo. „Môj pane, to je snáď zjavné, nie?“, obrátil sa na princa, ako keby bola Sandan pre neho iba vzduch.

„Kam tým mieriš?“

„Čo vidíš, Výsosť?“ ukázal Glenraven na zem za Sandan. Všetci pozreli na to miesto, kde sa črtali otlačky Sandaniných sandálov. Začínali pri stene.... „Stopy.“

„Teraz nie je vhodná chvíľa na žarty,“ ohradila sa Sandan.

Rozhostilo sa trápne ticho.

Sandan dvihla hlavu a stretla sa s pohľadom princa Mylarda Lessora, jasným a premýšlavým.

„Môj pane, je to, ako Glenraven hovoril,“ pokračoval Glenraven. „Mladá čarodejka blázni a začína sa báť svojho okolia. Je tak, ako vás on varoval. Dievča začína vytvárať falošné nebezpečenstvá, len aby dostalo výpravu z podzemia.“

Zjavil sa v tú chvíľu na tých pekných perách úškrn, alebo to bol len fantóm jej predstavivosti? „Je to tak, ako hovorí Glenraven?“

„Nie! Samozrejme, že nie. ...No to je teda.... To je pekný nezmysel. Veď sa pozrite. Stopy človeka a stopy ducha rozozná i obyčajný dedinský čarodejnícky učeň. To je...to predsa musí každý poznať. To je úplný nezmysel.“

Ale náš milovaný princ Lessor nie je čarodejník, maličká, nie je ako ty a ja, a on to nevie..., ozval sa suchý hlas v Sandaninej hlave. Glenraven! Ich pohľady sa stretli ‒ pre Glenravenove oči nepredstavoval jej závoj žiadne prekážku ‒ a v tom čarodejníkovom bolo opovrhnutie.

„A koniec koncov, čo si vlastne ty za čarodejnicu, usilovné dievčatko?Nemáš ani na...“

Nestihol dokončiť. Mladá vedma zlostne zablokovala všetky telepatické cesty. Vzduch medzi nimi slabo zaiskril, prach nad zemou na chvíľu zavíril. Ale to všetko bolo tak nepatrné, že to nespozoroval nik okrem nich dvoch.

Glenraven sa pousmial. Toľko ako výsledok čarodejníckeho súboja.

„Môj pane, mám návrh,“ povedal nahlas. „Návrh, ktorý vyrieši náš spor. Nechajte Glenravena, nech prítomnosť ducha vyšetrí. Nech sa jasnovidka zatiaľ vzdiali a nepribližuje sa k tomuto miestu. Glenraven zistí, či ducha vyvolala ona, alebo je to naozaj tak, ako hovorí. Ak mala pravdu, zistí to. Ale držte ju hore nad zemou, nech ho nemätie a neovplyvňuje výsledky vyšetrovania.“

„Ach, tak o toto ti celý čas išlo?“ svitlo Sandan. „Z nejakého dôvodu ma chce dostať z okolia pokladu. Chce sa ho zmocniť sám!“

„Dosť!“ pretrhol princ začínajúcu hádku, hlasom tak ostrým a jasným, až obidvaja prekvapene umĺkli. „Koniec. Sandan, ty odídeš. Ak má Čarodej pravdu, nesmieš mariť vyšetrovanie - ticho, povedal som! ‒ a ak máš pravdu ty, si v nebezpečí rovnako ako my všetci a aj tak bude najlepšie, ak tu zostane len čarodej. Životy mojich kopáčov pre strážcu riskovať nebudem. Dovtedy kopanie zastavujem tak, ako si navrhovala. Vlastne by si mohla byť rada. Dosiahla si odklad.“

V Glernavenových fúzoch sa ukázala tenká čiara na znamenie toho, že čarodej sa usmieva. „Môj pane, myslím, že to je najlepšie rozhodnutie, aké ste mohli prijať,“ uklonil sa.

„Nie, nie je! Keď sa nedá veriť nikomu, nedá sa veriť ani tomuto čarodejníkovi, a pamätaj na to, môj pane, že si ho nechal sám s pokladom, keď odrazu zistíš, že všetko to kopanie bolo zbytočné! A až sa vrátiš domov s prázdnymi rukami, tvoj kráľovský otec ťa iste uvíta. Navrhujem, aby som tu ostala s čarodejníkom. Poklad už máte lokalizovaný, nie som už nevyhnutná pri vykopávkach, ak by sa mi niečo stalo. Beriem to riziko na seba,“ povedala Sandan, vymieňajúc si nenávistné pohľady s čarodejníkom.

„Až na to, že ak zemetrasenie zasype poklad, bude ho treba znovu nájsť a vykopať nový tunel,“ povedal premýšľavo princ. Prehrabol si rukou svetlé vlasy. „Ešte ťa potrebujeme. Nevystavím ťa riziku. Rozkazujem ti odísť hore.“

„Múdrejšie bude, keď tu ostanem, Glenraven musí rovnako ako ja odísť ešte pred zemetrasením.“

„Opovažuješ sa protirečiť Jeho kráľovskej výsosti, vedmička?“

V Sandan vzbĺkol hnev ako suchá tráva. Vtedy Glenraven za princovým chrbtom prekrížil lakte, prsty ľavej ruky výrečne poskladané do začiatočnej pozície útočného kúzla, vyzývavo sa usmievajúc.

Len poď, hovorili jeho oči. Konečne...zaútoč. Prestaň sa ovládať. Čakám...

Namiesto toho, aby mu spravila tú radosť, Sandan konečne dostala rozum.

„To by som si nikdy nedovolila.“, odvetila sucho a uklonila sa.

Isté opatrenia odkladala pridlho, povedala si v duchu, vydávajúc ich za svoju fantáziu a nepodložené dohady. Ale už nie, už to dlhšie nebude robiť.

Nadišiel čas, aby sa spojila s čarodejnou Radou.

- - -

Urobila tak okamžite, keď osamela v miestnosti, ktorú si vyhradila pre seba ako svoje súkromné útočisko. Bolo to v podzemí, nie na povrchu. Namiesto spania v stanoch, ako princ a jeho sprievod, si zabrala jednu z vyššie položených komnát paláca. Jednoduché kúzlo jej zabezpečilo sucho a aj hmyzu tam bolo menej. A hlavne tam mala súkromie. Glenraven ostatne spravil to isté. Obidvaja túžili po samote, hoci každý z iných dôvodov.

Bol to priestor, kam sa utiekala, keď potrebovala spánok, alebo pokoj a ticho na štúdium. Na rozdiel od devätnásťročnej Sandan bol čarodejník taký mocný, že spával len raz za niekoľko dní. Na druhej strane, pravdepodobne aj on v tichu študoval magické texty. Ale o tých so Sandan nehovoril.

Jej miestnosť bola zaplnená precízne rozloženými hranolmi kníh a košíkmi zvitkov. Keby ich neprikryla plátnom, sadal by na ne prach, ktorý akosi unikal všetkým jej kúzlam. To nič. V posledných dňoch aj tak nemala čas na učenie. Ktovie, ako dobehne všetok čas, ktorý zameškala.

Nie, že by to teraz bolo podstatné. Sandan si uvedomila, ako sa v nej pení krv. Bola nahnevaná ‒ rozzúrená ‒ túžila sa pomstiť, prekrížiť plány Glenravenovi. Nedbanlivo prehodila závoje cez operadlo stoličky a prudko chodila hore ‒ dolu po izbietke, plánujúc ďalší postup. Potom vybrala zo santalovej skrinky krištáľovú guľu. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Potom nadviazala spojenie.

Kontakt nastal takmer okamžite. Pocítila, ako ju na zátylku zasvrbelo, neklamný znak, že sa v miestnosti chveje vzduch mágiou. Náhle sa ošarpaná tehlová stena jej komnaty zmenila v striebornú hladinu, nepokojnú ako zrkadlo rieky, a odrazu to bolo lomené okno a za tým oknom bola izba, osvetlená príjemným žltým svetlom.

„Áno,“ povedal hlas trochu neprítomne. Bol to hlboký, mužský hlas.

„Excelencia, potrebujem pomoc. Mám tu problémy.“

Okno spriesvitnelo.

Izba mala klenutý strop a murované steny, aké zvyknú mať pivničné miestnosti v starých domoch, a dlážku z pieskovca. Mala dojem, že odkiaľsi začula ženský chichot. Pravdepodobne sa Arcimág práve nachádzal v svojich súkromných miestnostiach. Aké mrzuté, ale už sa s tým nedalo nič robiť.

„A čo je také dôležité, že ma s tým vyrušuješ?“

Sandan sa pozerala do čírych očí muža s výstredne ostrihanými bielymi vlasmi. Mohol mať tridsať rokov, alebo tristo. V ruke držal pohár, v ktorom sa roztápali kocky ľadu.

„Glenraven sa nás chystá zradiť, Excelencia,“ uklonila sa.

Bezfarebné mužove oči zjasneli. „Ale?“ Ako dopíjal nápoj, zalesklo sa na striebornej náramnici na jeho predlaktí svetlo ohňa.

Nevyzerá, že by to ním nejako otriaslo, pomyslela si Sandan, ako mu vysvetľovala celú situáciu. No nemala veľa skúseností na to, aby posudzovala Arcimágovo chovanie. Doteraz ho stretla len dva razy v živote.

„Si si istá, že Glenraven vie o zemetrasení?“ spýtal sa.

Slová v krištáľovej guli, ktorú opatrne položila na stolík, bez námahy prekonali obrovskú vzdialenosť ‒ skoro polku krajiny - ktorá ich delila.

„Isteže. Keď to cítim ja, on to musí cítiť stokrát silnejšie.“ Sandan sa mimovoľne sledovala v zrkadle (magicky vytvorenom zo šupiniek sľudy na stene): bledá tvár s jantárovými očami, podobnými očiam šelmy, záplava jemných, ako požiar červených vlasov so zlatými zábleskami. Bola to veľmi nezvyklá kombinácia. O svojom pôvode nevedela nič. Kruh si takéto veci vedel udržať v tajnosti. „Nechápem, o čo mu ide,“ sťažovala sa. „Hrá o život, napriek tomu odmieta potvrdiť, že sa zemetrasenie blíži, a podrýva moju autoritu u princa.“

Mág sa studeno usmial.

„Nepochybuj o svojom inštinkte, Sandan. Si dobrá jasnovidka. Glenraven ozvy zeme schválne zatajuje.“

„Ale tu môžu zahynúť desiatky životov!“

Už ako to hovorila, pochopila, že prestrelila. Cez sto míľ, ktoré ich delili, do nej Arcimág Janver Helany zavŕtal pichľavý pohľad, ktorým desil už celé generácie študentov. Sandan pocítila, ako jej po chrbte, napriek vzdialenosti prešiel mráz, pretože Helany tak už na ľudí pôsobil.

„Ale samozrejme. Pre dobrého čarodejníka pár desiatok životov hore alebo dolu nič neznamená. Ostatne ani jeho vlastný, ak by sme o to požiadali...Všetko sa musí niekedy obetovať pre dosiahnutie cieľa. Kruh vyžaduje bezpodmienečnú vernosť, ktorú, dúfam, v tvojom prípade...má?“

Sandan zaliala červeň. Prikývla. „Ale prečo by to robil?“ spýtala sa.

Zamyslene prižmúril oči a na krištáľovej doske stola sa s tichým zašušťaním objavilo čosi, čo Sandan dobre nevidela. Vzal to do ruky.

„To by ti malo byť zjavné.“ Zasmial sa. „Chystá sa niečo ukradnúť z pokladnice.“

„Ale to je...to je predsa nemožné!“ Strata moci...čarodejnej moci...by bola tým najmenším trestom z toho, čo by nasledovalo, ak by nahneval Lessor.

„Obávam sa, že možné je všetko. Nebol by to prvý prípad. Si ešte príliš mladá, Sandan. Á, asi som zabudol. V skutočnosti tam nie si preto, aby si pomáhala princovi Mylardovi nájsť poklad. Koho, koniec koncov, zaujímajú nekonečné diery v štátnej pokladnici? Naučia sa šetriť. Poslal som ťa tam, aby si pozorovala Glenravenove činy a vykonávala nad ním dozor. Kruh chce vedieť, ja chcem vedieť, čo má za lubom.“

„To som nevedela.“ Sandan sa zamračila. Aj keď ju kopanie zdržovalo od získavania moci, predsa len bola hrdá na svoju prvú úlohu.

„Nechcel som, aby si ti to prečítal v tvojej mysli, kým nenatrafíš na niečo...užitočné.“

Ach, tak to dávalo bolestný zmysel.

Čarodejníci sa starali len sami o seba. Sandan sa čudovala už tomu, že sa ju Akadémia vôbec namáhala vyslať. Nájdenie pokladnice lessorského kráľovstva ich ani v najmenšom nevzrušovalo. Načo aj ‒ v podzemí Veží boli sály, kde lesk zlata prevyšoval len um, s akým boli drahocennosti spracované a osadené drahými kameňmi. Občas tam chodievala meditovať nad chamtivosťou obyčajných ľudí a pominuteľnosťou svetského bohatstva.

A predsa.... Jej obranné bariéry neboli také silné, akoby si bývala priala, aj keď v poslednej dobe mala pocit z Glenravenovho chovania, že už ani on nimi nedokáže preniknúť. Niečo tu v podzemí ju silno ovplyvňovalo. Má to povedať Helanymu?

Potlačila záchvev nevôle. Teraz nebol čas na sklamané ambície. „Čo mám spraviť, Excelencia?“ spýtala sa namiesto toho.

„Zistíš, čo je za tým,“ prikázal lord Helany. „Vyberieš sa do jeho komnát.“

„Do jeho komnát!“ zvolala Sandan.

„Teraz, keď je dole ‒ prehľadáš ich ‒ budeme pátrať po čomkoľvek, čo by nám mohlo pomôcť, Sandan. Pôjdem s tebou. Sama to samozrejme nezvládneš. Zober si toto.“ Hodil niečo rukou - tak ‒ tak stihla predmet zachytiť, ako sa pred ňou odrazu zhmotnil. Vzduch slabo praskol mágiou. Pozrela do dlane. Bol to hrebienok do vlasov z korytnačiny, s vyrezanou hlavou Medúzy, okolo ktorej sa vlnili hady. „Daj si to do vlasov, ale jemne.“

Okamžite, ako tak učinila, sa Helanyho hlas vyjasnil, zbavil sa šumu, aký obvykle sprevádzal komunikáciu cez guľu na chránených kanáloch.

„Počuješ ma dobre?“

To sa neozvalo z gule, ale z jej vlastných vlasov, v ktorých zároveň ucítila pohyb. Hady. Zaťala pery, aby neukázala zimomriavky. „Áno.“

„Ladil som to pre teba celý mesiac. Vedel som, že budeme mať túto šancu. Choď ‒ nie, závoje tu nechaj, prekážali by mi pri videní.“

Sandan teda vyrazila.

Hady! Museli to byť práve hady!

- - -

Ísť podzemným labyrintom, zatiaľ čo sa vám hemžia vo vlasoch plazy, ktoré syčia hlasom vášho nadriadeného, nie je to, čo by si človek ešte niekedy rád zopakoval, hovorila si Sandan v duchu, zatiaľ čo sa ponáhľala tmavými chodbami. Sandan mala averziu k hadom ‒ už pohľad na ich závity ju napĺňal odporom a pri predstave dotyku ich suchej šupinatej pokožky mala chuť vykríknuť.

„Sandan...“

„Áno, Excelencia.“

„Mal som pocit, že si v duchu niekde inde.“

„Nie, počúvam ťa, Excelencia,“ zahundrala Sandan, zatiaľ čo prešla po mostíku nad trhlinou, na dne ktorej počula šumenie vody. Trámy dreva, z ktorých bol provizórny mostík zhotovený, zapraskali. Nenamáhala sa s vytvorením čarodejného svetla ‒ ona ani Helany ho nepotrebovali. Tváre postáv, ktoré boli vytesané do mramoru v stene na druhej strane trhliny, videla dosť jasne na to, aby ich rozoznala. Boli to reliéfy na oslavu nejakého dávneho víťazstva.

Arcimág sa zasmial. „Toto miesto, toto miesto vo mne vzbudzuje staré spomienky.“

„Excelencia tu už bola?“ zadivila sa. Prečo potom Kruh vyslal ju?

„Aj tak sa to dá povedať,“ sucho skonštatoval Helany. „Mal som tu rezidenciu, prv než sa všetko pokazilo.“

To Sandan zaujalo natoľko, že zabudla na hady.

„Nevedela som, že Vaša excelencia pamätá Staré kráľovstvo.“

Bolo len málo mágov, čo prežili ten čas, a takmer všetci skončili ako vybuchujúce hviezdy ‒ ich sláva žiarila, prudko a oslnivo, aby najneskôr do konca toho divokého a bláznivého storočia, kedy sa všetko zmenilo, rýchlo a násilne zhasla. Mal to na svedomí Lessor. Naozaj to netušila - netušila, že Helany je taký starý.

Opäť sa zasmial.

Nebol to pekný smiech. „Pravda, nebol som vtedy ten najmocnejší ani najslávnejší, ale viem, kedy a čo povedať a urobiť. V meniacich sa časoch býva taký talent veľmi užitočný.“

Kráčali práve hlavnou šachtou, ktorú princovi kopáči vykopali ako prvú hneď na začiatku. „Hrozná škoda, Sandan, že sa nám nepodarilo udržať pri moci. Toto mesto bolo plné lesku a slávy a elegancie. Bolo to naše mesto, a vždy bude, aj keď je už mŕtve. Nikto sa nám neopovážil postaviť na odpor. Dokonca ani kráľ Lessoru nie, tá bábka, a jeho najstarší syn, to spurné chlapčisko, musel držať hubu a kráčať s nami. Tí traja sa mi nepáčili od začiatku.“

„Vaša Excelencia myslí...“ nadýchla sa. O Troch sa nehovorilo. V spoločnosti čarodejníkov sa to považovalo za vrchol neslušnosti.

„Áno!“ Hady v jej vlasoch prudko zasyčali. „Keby bola Rada dala na mňa! Tie deti ešte nestihli prísť o ideály, ale už mali moc. To je vždy nebezpečné.“

Možno preto ma tak vyhrešil, pomyslela si Sandan. Celú katastrofu spôsobili pred stovkami rokov pôvodne traja mladí čarodejníci, tri vychádzajúce hviezdy, trojčatá: Gemmus, Astur a Azurina. Vyrastali spolu s lessorským následníkom trónu a keď sa sklamali v morálke svojich nadriadených, nenapadlo ich nič lepšieho, ako zveriť Lessorskému rodu moc, aká mu neprináležala. Moc zničiť čarodejníkov.

„Odvtedy si dávame veľký pozor, koho pustíme medzi seba. Zvlášť keď ide o ...“, odmlčal sa Helany nenávistne a po chvíli zasyčal zvyšok vety: „Lessor“.

Sandan mlčala. Čo mala povedať? Čarodejníci sa nestarali o životy bežných ľudí a tie tri mláďatá, ktoré zažili na vlastnej koži bezcitnosť Starých čias, sa nakoniec rozhorčili natoľko, že vytvorili zbraň, čo dokázala zničiť samotné korene magickej sily. Ešte zvláštnejšie bolo, u koľkých zo svojich kolegov pri tom našli podporu. Čarodejnícky svet sa rozdelil na dve strany. Vypukla vojna. Výsledok ‒ jedno zničené mesto a Lessor, chovajúci sa ako jazýček na váhach moci.

Moc, povedala si Sandan, je strašná vec.

Zvláštne, že ju Mylard Lessor ani nikto z jeho rodu doteraz nezneužili. Sú to stovky rokov, čo ju majú...Bránilo im v tom niečo? Čo?

„Pozor, stará Hlavná cesta. Kde má svoj hlavný stan Glenraven, neďaleko studne?“

Prikývla, ale vzápätí si uvedomila, že Helany ju nevidí. „Áno“

„To sa dalo čakať. Je tam mohutný prúd mágie, z ktorého určite čerpá. Povedal ti o ňom?“

„Nie.“

„Mňa svojimi trikmi neoklame. Á, už vidím jeho bariéru.“ Sandan nevidela nič, hoci na zátylku ju začínalo svrbieť. Od komnát, kde sa usídlil Glenraven, ich ešte delili dve zákruty.„Na obrannú mágiu nikdy nebol dosť dobrý...na rozdiel od toho, čo si o sebe myslí. Ostaň, kde si.“

Sandan, ktorá by ani nevedela, kde začať, poslúchla, a zastala. Pred ňou, za magickou oponou, ktorú tentoraz už videla aj ona a ktorá belaso svetielkovala a prechádzala chodbou aj stenami ako obrovská guľa, boli dvere do Glenravenových komnát. Nikdy predtým nebola vnútri. Ostatne ani nikto iný z jej sprievodu. Glenraven si nadovšetko cenil súkromie. Zmocňovala sa jej zvedavosť.

Odrazu jej kdesi za očami začalo bolestivo bodať. Vykríkla a zdvihla ruky k hlave, ale v tej chvíli sa zablyslo a vzduchom zavoňal ozón.

„Otvor sa,“ rozkázal Helany.

Magická clona sa roztvorila, akoby to bol záves z korálikov. „Choď dovnútra, Sandan“ zasyčali hady v jej vlasoch.. „Neudržím oponu otvorenú donekonečna.“

Poslúchla. Ukázal sa mramor a sochy, nariasený hodváb a zamat. Nad vchodom do komnaty boli vytesané čarodejove iniciály. Bolo to pompézne a zbytočné. Väčšina z toho boli ilúzie.

Sandan odhrnula ľahunké modré závesy a vstúpila.

Glenraven mal očividne rád pohodlie. Komnata bola asi štyri razy väčšia, než mohla byť podľa okolitých stien. Boli tam stĺpy z mramoru a ebenu, ďalšie sochy a viacero truhlíc so šatami. Uprostred izby stálo veľké zrkadlo.

„Teraz opatrne,“ poučil ju lord Helany. „Dávaj pozor na jedy a skryté prepadliská.“

Sandan vkročila na podlahu komnaty. Len čo na ňu vstúpila, kameň spriesvitnel a pod jej nohami sa začali zjavovať výjavy a obrazy, akoby sa dívala cez vrstvu skla. Boli to samé bojiská a slávnostné obrady. Zvláštne bolo, že poznávala mnohé tváre. Boli to samí čarodejníci, o ktorých vedela, že ešte žijú. Sandan sa otriasla a vykročila ďalej. Podlaha bola našťastie z veľkej časti pokrytá hodvábnymi kobercami, po ktorých mohla celkom dobre prejsť miestnosť.

„Kde mám začať hľadať?“

Hady v jej hlave sa pohli. „Skús pod posteľou, tam ľudia niečo skryjú najskôr...nie, počkaj, niečo cítim,“ oznámil jej rovno do ucha had, čo naozaj nebolo veľmi príjemné. „Zásuvka v stolíku. Je to ešte väčší hlupák, než som dúfal.“

Alebo si verí, rozmýšľala Sandan, zatiaľ čo vylamovala zásuvku.

Na stole stál kalamár a strieborný pohárik so zväzkom husích bŕk. Hneď vedľa sa na lupičov prázdnymi očnými jamkami cerila ľudská lebka (ľudské lebky vyšli z módy, keď bola Sandan tretí rok na škole). Druhý zväzok pier našla Sandan v zásuvke, rovnako ako hŕbku čistého pergamenu a kúsky pečatného vosku, kúsok sviečky a nožík. V druhej zásuvke našla v koži viazanú knižku, so striebornou sponou, nanešťastie sa ale jednalo iba o akúsi príručku vypočúvania väzňov. Sandan znechutene zaplesla obálku ‒ ilustrácie boli skutočne odporné. Vedľa knihy bola ešte škatuľka. Vysypala ju na stôl. Kúsky kôry z akéhosi neznámeho stromu, cudzokrajné mušle, šachová figúrka a pierka z kolibríka. V rohu našla zasunutú tabuľku červeného a tabuľku číreho modrého skla, bezosporu pozostatky nejakého zo starých pokusov. Medzitým sa váľali sklenené guľky, korková zátka, úlomky achátu, kúsky jantáru a pieskovca a ešte akéhosi kameňa, ktorý nepoznala, a tri či štyri malé fľaštičky s voňavkami. Prehrabla rukou medzi lupienkami ruží a listami vavrínu a už-už chcela svoje pátranie ukončiť, keď sa medzi predmetmi niečo zalesklo. Vytiahla to, boli to tri navzájom prepletené železné tarantule.

„No nie,“ zaradoval sa Helany. „Ide to dobre. Symbol sprisahania Tarantulí. Na to by sme ho mohli dostať vo vykonštruovanom procese, aj keď to bolo pred päťdesiatimi rokmi. Ale nie sme na dvore a okrem toho teraz potrebujeme škandál, ktorým ho bez pochybností dostaneme na kolená. Máš tam ešte niečo?“

„Ešte ostáva jedna zásuvka.“

„Tak do toho. A nezabudni mi odložiť tú Glenravenovu knihu. Nebudeš tomu veriť, ale pre niekoľkých ľudí má veľkú zberateľskú hodnotu.“

Sandan si zahryzla do jazyka.

Úškrn ju prešiel, sotva vylomila tretiu zásuvku. Pocítila mocnú auru. Končeky jej prstov iskrili ako nabité elektrinou. Opatrne vybrala zvitok zo zahnednutého pergamenu. Bol na ňom iba obrázok, hoci sa zdalo, že je to vytrhnuté z nejakej väčšej knihy. Had zasyčal ‒ zdalo sa, že niečo ho pobúrilo. Ale Sandan nevidela žiaden nápis v runách, ktorý by jej prezradil, o čo sa jedná.

Zobrazené zrkadlo nebolo veľmi vysoké. Asi tak pol metra. Ale rám malo, pokiaľ obrázok neklamal, vykladané zafírmi, rubínmi, smaragdami a perlami neuveriteľnej veľkosti. Na hornej obrube bola figúrka orla, ktorý svojimi pazúrmi zvieral zlato rámu, ako by to bola nejaká korisť, a v zobáku držal váhy. Nádherná umelecká robota. V starom štýle. Sandan si len domýšľala, že to môže byť jeden z predmetov v stratenej pokladnici.

Prečo bola zásuvka chránená mágiou?

„Ten bastard neváhal počmárať svojimi táraninami zvitok takej ceny!“ zasyčal odrazu had podráždene. Naozaj, na druhej strane bolo niečo napísané. Sandan čítala Glenravenove veľké, sebavedomé runy.

Regentov prsteň bude čoskoro môj. Pri tejto myšlienke sa tíši moja netrpezlivosť. Regentov prsteň, ktorého vlastník má moc odolať snahe lessorského rodu o ovládnutie čarodejníka. Existuje len niekoľko predmetov, ktorým legendy pripisujú takúto silu: pohár strateného rádu Pútnikov, talizman Južných morí, meč kráľa Daraula. Všetky tieto možnosti som preskúmal, ale zakaždým to bola len slepá ulička. O každej jednej z týchto vecí neverím, že vôbec existujú, stratené zámky v oblakoch, večný sen pastierov, putujúcich bardov a bláznov všetkých odrôd. Všetci chcú moc, ale len málo z nich má odvahu zaplatiť cenu, ktorú jej získanie vyžaduje. Hlupáci.

Regentov prsteň existuje, ako sa o tom múdri čoskoro presvedčia. Zachytil som stopu po ňom, keď som vypočúval mŕtvych v katakombách pod svätyňou Ras Tiez pri hľadaní sochy. Mysleli si, že si svoje tajomstvo zoberú so sebou do hrobu, ale moje metódy ich presvedčili o pravom opaku a nakoniec prehovorili o úkryte v podzemnom meste. Nebolo to príjemné ani pre takého skúseného majstra, ako som ja. Kričali, že nekromancia je hriech. Pre človeka znalého veci je to na výsmech. Napriek tomu mi neschádzajú z mysli ich výkriky o pomste.

Ja, Glenraven Mocný, pociťujúc potrebu sa niekomu zveriť, zverujem svoje myšlienky aspoň tomuto papieru. Neverím nikomu, ani služobníctvu nie. Čoskoro budem mocnejší, ako všetci králi sveta, zem mi bude ležať pri nohách. Cítim pri tej myšlienke uspokojenie? Áno.

„Tak nekromancia,“ zasyčal lord Helany. Dokonca i cez sykot Medúzy bolo počuť jeho uspokojenie.

„Vezmi zvitok, Sandan, a okamžite sprav prípravy na návrat do Akadémie.“

„Ale...čo poklad?“

A čo kopáči. Princ...

„Koho to zaujíma?“ odvrkol Helany podráždene. „Strať sa odtiaľ, kým nezistí stratu zvitku...Pozor. Na stôl, Sandan, hneď!“

Posledné slová vykríkol. Sandan, ktorá sa práve váhavo obracala, vykríkla tiež a uskočila naspäť, keď miestnosťou prebehlo zachvenie práve aktivovaného kúzla. Zacítila ozón a sotva počuteľné praskanie. V podlahe a v stenách sa rozžiarili belasým, ostrým svetlom siločiary a sykot hada zanikol v ostrom zasyčaní, s ktorým sa na vchode do miestnosti zhmotnili žiarivé mreže z čistej mágie. Sandan tak ‒ tak stihla uskočiť pred belasou líniou, ktorá jej vyrazila pod nohami. Skočila na strop, zachytávajúc sa všetkými štyrmi končatinami. Ale aj tam ju prenasledovali žiarivé prúdy sily, rýchlo sa spájajúce a tvoriace sieť, ktorej nebolo možné uniknúť. Tak pristála na stole, čo sa jej stal jediným útočiskom. Celá miestnosť sa zmenila na klietku, ktorá ju uväznila.

Potom sa ozval hlas. Zdalo sa, že to kričia samotné steny.

Uprostred izby sa vynoril belasý, démonický obraz Glenravena v nadživotnej veľkosti. Gigantický duch upieral pohľad kamsi ponad jej plece.

„Ak sa stalo, že ma vidíš,“ zahrmel miestnosťou jeho hlas ako hrom „ty, ktorý to počúvaš ‒ skutočne si si myslel, že mocný Glenraven nechá svoje komnaty nechránené pred narušiteľmi? To je urážka, ktorá bude tvrdo potrestaná. Si v pasci. Čoskoro pocítiš čarodejníkovu spravodlivosť.“

Paradoxne, prvou Sandaninou reakciou nebol strach, ale zlosť. A ten strážny duch bol dosť „vylepšený“, pomyslela si zlostne ‒ takto mlado v skutočnosti nevyzeral...Zovrela päste, až sa jej nechty zaryli do dlaní.

Potom pocítila, ako sa hady v jej vlasoch natriasajú. Od smiechu.

„Pompézny idiot,“ chechtal sa Helany pobavene. „Až to poviem pri večeri. Ako som hovoril, na obrannú mágiu nikdy nebol dosť dobrý. Hoď ma na zem, Sandan.“

S úľavou vytiahla hrebienok zo svojich hustých kaderí a mrštila ním na zem ‒ snáď až s prílišným nadšením, čo Helany nevidel, to ju veľmi netrápilo.

„Nezabudni na svoje rozkazy“, volal, zatiaľ čo padal. Okamžite po jeho dopade dlážkou začali prebiehať vlny, ktoré sa šírili od miesta dopadu hrebienka až ku stenám. Svetelná sieť na dlážke sa začala párať ‒ kým sa vlny odrazili od stien, už v nej bola pekná diera.

Sandan nečakala na nič viac. Skočila do otvoru a prešla podlahou. Po preletení cez kúzelnú sieť to boli už len obyčajné kamene a hlina, kúsky malty a dokonca jedna panvová kosť. Potom letela ešte hodný kus prázdnom, než stratila vedomie.

- - -

Zvuk vĺn...nie, šum krokov...

Vo sne počula úryvky cudzieho rozhovoru.

„Kde je tá ženská?“ zahrešil Mylard Lessor. Už uplynula hodina od toho, kedy sa mala vedma podľa odkazu, ktorý jej poslal, dostaviť, a stále sa neukazovala.

Mylard Lessor mal možno sklony robiť si z vecí žarty, ale dôležité skutočnosti bral veľmi vážne. Vyšiel zo svojho stanu. Pred ním čakala nastúpená jeho garda. „Zostanete tu,“ povedal veliteľovi gardy. „Nikto z vás nevstúpi do podzemia, ani keby som sa nevracal. Uh,“, spomenul si. „Keby sa mi niečo stalo, dáte správu môjmu otcovi.“

„Môj pane...,“ zbledol veliteľ, ktorému kráľ nasľuboval isté veci.

„Samozrejme,“ dodal Mylard Lessor akoby mimochodom „nechystáte sa potajme ísť za mnou, že nie? Mohol by som vás omylom zabiť...také veci ma zvyknú uraziť, viete.“

Vo sne sa ho snažila zadržať. Ale ruky jej prešla jeho telom, akoby to bol dym. A potom sa ocitla v podzemí, tam, kde bolo...číhalo...nebezpečenstvo. Stála na úpätí akéhosi podzemného schodiska, bolo tma a veľa nevidela. Vo sne počula, ako niekto...niečo...ide za ňou. Pustila sa bežať hore schodmi. Tušila, že vedú preč odtiaľto, preč z miesta, na ktorom sa nachádzala a kde bola iba tma a klamstvo.

Snažila sa vidieť zmyslami vedmy, ale nič to nepomáhalo. Tma ju dusila a obklopovala mäkkými vankúšmi a nedovoľovala prehliadnuť. To, čo ide za ňou, takú nevýhodu nemá. To, čo sa ju snažilo dostihnúť, vedelo mnohé nepohodlné veci.

Tma prehovorila blízko.

...Nebezpečenstvo?

„Sandan.“

Príliš blízko.

Kde je ten východ? Hmatala, snažila sa prejsť cez stenu, ale jej telo ju odmietalo poslúchať. Oprela sa.

Vedela, že utiecť už nestihne.

„Sandan...“

Obrátila hlavu. Pozrela tme zoči ‒ voči.

Dívala sa priamo do páru strieborných očí.

„Sandan,“ povedala noc.

- - -

Prebrala sa na výkrik.

To kričala ona? Potom si uvedomila, že sa jej muselo niečo snívať. Len keby sa dokázala rozpamätať, čo.

Náraz to bol tvrdý, hoci sa vo vzduchu pretočila a pristála na všetky štyri, omráčená z prechodu štyrmi metrami kamenia, starých podpier a hliny. Dopadla do tmy, blata a úlomkov. Keď dopadla a pregúľala sa, čosi zachrupčalo.

Potom musela stratiť vedomie. Jedno z tých udretých miest mala totiž na spánku.

Ležala na hromade mokrého bahna a špiny. Rebrá, uvedomila si znechutene, čo ju to tlačí do ruky, ľudské rebrá. Pravdepodobne ešte od tej katastrofy. Mala šťastie, že sa neporanila. V ľavom boku cítila bolesť, určite tam bude mať do rána obrovskú modrinu. Pomasírovala si spánky, aby prehlušila to hučanie v hlave. Pohni sa, povedala si. Musím ihneď...čo musím?

Niečo klopalo na zadné brány jej vedomia, niečo, čo čakalo, kým precitne a uvedomí si. Mala neodbytný pocit, že niečo nie je v poriadku. Helanyho hrebienok? Bol prelomený napoly. Nie, to sa dalo čakať. Potom skontrolovala zvitok, ale ten vyzeral byť neporušený. Tak čo bolo v neporiadku? Dostala sa do nepreskúmaných katakomb pod úrovňou, v ktorej kopali princovi muži. To znamenalo, že bude musieť opäť prejsť cez stenu. Znamenalo to tiež, že je mimo dosah zabezpečených priestorov.

A v tom okamihu si uvedomila, čo ju prebralo.

Zvuk. Tiché štrkotanie. Jej podvedomie malo poplach. A potom, zase, akoby sa pazúr otieral o stenu. Smiech...ale ak to bol smiech, tak bol veľmi sykotavý a pokrútený. A práve tá slabá stopa ľudskosti v ňom desila, pretože to sa smialo niečo, čo bolo kedysi veľmi dávno človekom a na smiech malo už len matnú ozvenu spomienky v mysli.

Z tmy (za ten čas sa jej oči prispôsobili absolútnej čierňave katakomb) sa vylúplo niečo, čo sa k nej pomaly blížilo a ticho sa pri tom otieralo o stenu. K nozdrám jej doľahol zápach hnijúceho mäsa, prenikavý, lepkavý, strašný.

Nebola sama...

Niečo...

Bol to ghúl.

Číhal tu na ňu po celý čas, zatiaľ čo bola v bezvedomí...Ale prečo si trúfol na čarodejnicu? Ešte stále cítila tečúcu krv na svojej tvári. To krv. Jej vôňa ghúla privádzala k šialenstvu. Pravdepodobne ho napokon ukolísala jej nehybnosť a odvážil sa pohnúť ‒ to bolo, čo ju zobudilo. Teraz sa nepokojne zahniezdil. Bál sa ‒ nepáčila sa mu tá osoba, voňajúca životom, pretože sa okolo nej vznášala aura moci. No hlad bol väčší...Hlad, a tá vôňa krvi...

Ghúl sa prikrčil a zaútočil.

Sandan vyskočila, pričom rozmetala akési staré hrnce, nakopené pri stene. Pri obrate malíčkami načrtla vo vzduchu dve runy, snáď trošku unáhlené a kostrbaté, ale dostatočne silné na odrazenie útoku. Ghúla narazil vo vzduchu na neviditeľnú magickú sieť. Náraz ho odhodil až k náprotivnej stene. Zároveň sa červeno zablysklo, takže konečne na okamih uvidela priestory, kde bojovala.

Nachádzala sa v menšej miestnosti, skôr kobke, so stenami z kameňa. Skôr, než svetlo odumrelo, si jej mačacie oči všimli reliéfy, vytesané na stenách. Po stenách zvyšky políc, a na nich spráchnivené knihy a trosky skla. V rohu sa nachádzala hromádka kostier a vedľa nich diera v stene. Ale diera bola mladšia ako kostry, urobená pomerne nedávno. Možno ju vyhrabal ghúl. Kostry boli v divných polohách, pokrútené, zvinuté. Miestnosť bola pascou, v ktorej uviazli dávni svedkovia katastrofy. Keď prišlo zemetrasenie, ostali tu uväznení - bez jedla, bez vody, bez vzduchu a bez možnosti úniku pred strašným osudom.

Ghúlovi sa konečne podarilo postaviť. Zúrivo zavrčal a rozbehol sa k nej pomalými, dlhými prískokmi. Držal si pritom bolestivo popálenú končatinu, ktorá pred chvíľou prišla do styku so Sandaniným obranným kúzlom. Teraz už samozrejme mala viac času na prípravu. A tiež chvíľu trvalo, kým sa k nej dostal.

To kúzlo nikdy predtým nerobila, ale teraz, keď bojovala o život, ho predniesla s ľahkosťou zúfalého človeka. Fungovalo. Z jej ruky vyrazila so zasyčaním svietivá stuha, ktorá sa vztýčila ako had a zaútočila. Rýchlosťou blesku sa omotala okolo netvora a ten zaskuvíňal, pretože pálila ako žeravý oheň. Vzduch sa naplnil syčaním spáleného mäsa. Ghúl sa chvíľu zvíjal, kým sa magický had prepaľoval jeho vnútornosťami. Potom boli zasiahnuté jeho životne dôležité orgány a konečne znehybnel.

Sandan sa zdvihol žalúdok a odtackala sa do vzdialeného rohu kobky, kde sa jej uľavilo.

Po dlhej chvíli sa pozbierala.

Prekročila dymiacu hromádku a podišla do rohu, dívajúc sa na kostry. Chvíľu tak stála v polotme. Striaslo ju, keď si uvedomila, že sa pozerá na miesto, ktoré videli ich oči ako posledné. Keď nič iného, poslúžili pozostatky ghúla ako ich pohrebná fakľa.

Odvrátila zrak.

Odpusťte, že som narušila váš pokoj....

Rozhodla sa, že kamenna stena naproti mŕtvym bude na prechod najvhodnejšia, prinajmenšom vyzerala, že za ňou niečo bude. Diera v kúte bola nepoužiteľná, bola úzka a navyše strašne páchla po skazenom mäse..

Obrnila sa voči krvácaniu z nosa a prešla stenou.

Ako obvykle, nebola to príjemná skúsenosť. Kameň, hlina...malta...steny, ktoré tak zvierali a dusili, nepriateľské a hrozivé. A konečne úľava, keď sa svet náhle rozplynul do prázdnoty, slobody a čistoty vzduchu.

Mala šťastie.

Ako odhadla, za stenou bola skutočne chodba, nie skala. Steny chodby pokrývali maľby a reliéfy znázorňujúce akúsi starú poľovačku. Samozrejme, bola tu príliš tma, aby ich človek videl, ale Sandan nebola obyčajný človek. Chodba sa tiahla dobrých sto metrov, vydláždená popraskaným kameňom a napoly zasypaná. Mnohé z kopčekov hliny boli ešte čerstvé, akiste vznikli po posledných záchvevoch zeme. Hrudky sa rozbehli po celom dláždení. A tu Sandan znovu zamrazilo. Akoby už toho nebolo dnes dosť.

V hline boli čerstvé stopy bosých nôh.

Strážca!

Musel tadiaľto prejsť iba pred niekoľkými minútami. To sa jej vysmieval alebo čo?

Ako mohla byť taká neopatrná? Obklopovala ju staroba, dávna ozvena tragickej katastrofy a nepriateľstvo ‒ základné kosti Starého mesta. Musela si dávať pozor, inak odtiaľto nikdy nevyjde živá a Glenraven napokon zvíťazí. Tá myšlienka jej dodala silu a Sandan sa pustila ďalej.

Stopy chvíľu viedli chodbou, potom náhle končili v nenápadnom výklenku, vyzdobenom maľbami štyroch žien, takými vyblednutými a prežranými plesňou, že nerozoznala, či ich naťahujú na škripec, alebo či tancujú. Ostatne, ani ju to nezaujímalo. Za stenou tušila voľný priestor. Ďalšia chodba? Bol iba jeden spôsob, akým to zistiť. Nadýchla sa, vstúpila do steny a prešla ňou.

A takmer sa zrútila.

- - -

Našťastie sa ešte stihla zachytiť. Stála na uzunkej rímse a pod nohami sa jej roztvorila obrovská priepasť. Siahala do hĺbky niekoľko sto metrov.

Na jej dne šumela, hučala a penila sa podzemná rieka. Keby bol na jej mieste ktokoľvek iný, menej načúvajúci okoliu, menej pružný, už by bolo po ňom. Jej kosti by princ s Glenravenom nikdy nenašli, odplavila by ich voda. Skôr či neskôr by ich samozrejme našla pátracia výprava, hľadajúca zvitok, ktorý mala teraz zastrčený do čižmy. Letmo premýšľala, čo by asi čarodejníci urobili s jej pozostatkami.

Priepasť nevznikla prirodzeným spôsobom ‒ na to boli jej steny príliš hladké, okraje príliš ostré. Bolo to, akoby ich do skaly vyrezal obrovský bič. Musel to byť pozostatok niektorého ničivého kúzla z vojny čarodejníkov. Druhý výsledok starých kúziel objavila, keď nazrela do hĺbky. Kdesi v tme, takmer na okraji jej zorného poľa, sa čosi čierne pohlo, nehlučne skĺzlo po skale troma prískokmi a rýchlo zmizlo. Malo to ľudskú hlavu a viacero končatín, než bolo slušné. Sandan netúžila počkať a zistiť, čo to je.

Namiesto toho si vytrhla z hlavy tri vlasy. Zavrela oči, sústredila sa a pustila ich pred seba. Tíško si pri tom pospevovala a vystavala kúzlo, ktoré upriadla z pavučín pod skalami, svojich vlastných vlasov, mesačného svitu prenikajúceho škárou o štyri podzemné poschodie vyššie a zo spomienky na stránku čarodejnej knihy, ktorú čítala v kedysi pred niekoľkými mesiacmi.

Odrazu okolie zaliala striebristá žiara.

Ponad priepasť sa klenul tenulinký most, ktorý visel iba na troch strieborných povrazoch. Nadúval sa a chvel sa v studenom podzemnom prievane, ako keby tu v hĺbkach nejaký obrovský motýľ roztváral svetielkujúce krídla. Hoci most vyzeral byť tenký, vedela, že je dosť silný na to, aby ju udržal.

Sandan sa bez obáv pustila po vlasovom moste pustila. Pod nohami sa jej rozliala strieborná žiara a ako kráčala, ožarovala skaly a podzemné hlbiny. Kvaple vystúpili z mihotavých tieňov a voda, ktorá z nich kvapkala, sa premenila na diamanty.

Rachotenie skál a kameňa ju primälo obrátiť sa. Časť rímsy, na ktorej predtým stála, sa zosunula do priepasti. Most sa zachvel, ale ako pavučinové vlákno, nadnášané vetrom, ostal visieť vo vzduchu. Bol predsa vytvorený z nej samej a nemohol ju zradiť. Bol ako cesta, bezpečná a istá.

Vedela už, kam ide.

Poklad. Už znovu zachytila jeho stopu.

Cítila, že je nablízku.

Kúzlo splnilo ešte jednu vec ‒ prebralo ju. Otvorilo zatuchnuté kúty jej mysle a oživilo sen, ktorý sa jej zdal, keď bola v bezvedomí. Niekedy sa to stávalo. A Sandan si konečne spomenula.

Tma prehovorila blízko.

„Sandan.“

Príliš blízko.

„Sandan...“

Obrátila hlavu. Pozrela tme zoči ‒ voči.

Dívala sa priamo do páru očí. Svojich očí.

„Sandan,“ prehovorila noc.

- - -

„Kde je to dieťa?“

„Nie, nedám vám ho! Nebudete z nás už robiť...“

Horiace veže, nárek v pozadí.

„Tak ty nám chceš brániť vo vykonávaní vôle kráľa a Arcimága?“

Helanyho hlas.

„Nie! Moje dieťa! Neberte mi moje dieťa!...Je príliš malá! Nemôžete mi ju vziať...“

Zvuk úderu. Bolestný výkrik.„Nepovedal som ti, aby si bola ticho?“

„Sandan!...Nie, nechajte ju, pustite ma, nieeeee...“

Krátky modrý záblesk, praskajúca mágia. Na ohňom ožiarenej stene sa niečo zdvihlo...niečo, ako obrovský had...zasyčalo to...ženský výkrik...tieň postavy, čo sa na okamih zazmietala v zovretí ohromnej hadej hlavy...plač dieťaťa...

Ticho...

„Svet sa točí...a ty jedného dňa vyrastieš, Sandan...“

To povedal Helany, po tom, čo zahubil ženu, na ktorú si dieťa spomínalo ako na svoju matku.

Ako víchrica jej do vedomia prenikali spomienky, ktoré sa márne usilovala potlačiť. Spomienky, ktoré znovu získala tam dole v podzemí.

Pravda.

- - -

Použila vchod, ktorý kopali s kopáčmi a ktorý teraz niekto prehĺbil ‒ magicky prehĺbil. Všade naokolo boli stopy toho kúzla. Zadržala dych, nie však pre hromady zlata, ktoré ju obklopili.

Dívala sa na zvláštnu scénu.

Všade stáli veľké, drevené, oceľou okované truhlice. Niektoré boli pootvorené ‒ zrejme ich otvorili len pred malou chvíľou ‒ a v nich sa ligotali misky, poháre, sošky, mince. Červené a modré záblesky dávali tušiť šperky, na jednu z truhlíc ktosi akoby v roztržitom šialenstve odhodil starobylý diadém. Vo výklenku stála socha mladíka s mečom, napriek nánosu prachu očividne zhotovená zo zlata. Miestnosť nebola veľká, ale chodbičky vedúce z dvoch strán dávali tušiť jej pokračovanie. Na dlážke ležala roztrhnutá šnúra vzácnych čiernych perál.

Perly sa ešte stále kotúľali...

Uprostred miestnosti stál Mylard Lessor a mieril mečom na Glenravena.

„Sandan. Tu si. Bál som sa, že ťa dostal,“ povedal.

Zlá vec bola to, že čarodej držal v ruke natiahnutú čarodejnú paličku a jej koniec, ten, ktorý sa opieral o Mylardovo hrdlo, žiaril jedovatozeleným svetlom.

„Ešte slovo,“ povedal Glenraven „a roztopíš sa ako vosk. Samozrejme, tvoje kosti ešte chvíľu vydržia. Dosť na to, aby si cítil, čo sa deje.“

„Čo sa to...“ Sandan zmĺkla. Slová boli zbytočné.

„To je predsa očividné, nie?“ povedal princ s paličkou na hrdle. „Myslel som si, že ho usvedčím, ale on bol aj napriek svojmu veku rýchlejší. Zabijem ťa,“ precedil Glenravenovi do očí .

„Lessorský fagan“, zasyčal čarodej. „Vždy budem rýchlejší ako ktokoľvek z tvojej otravnej rodiny. Prv, než tvojho otca - ja osobne - uškrtím, ukážem mu v plameňoch obraz, akou smrťou zišiel zo sveta jeho milovaný druhorodený synáčik...“

„Pozor!“ zajačala Sandan, pretože koniec čarodejovej paličky začal jasnejšie žiariť, ale to už princovo koleno zamierilo presne tam, kde na to je dokonca i čarodej ako Glenraven citlivý.

„A až prestanem mlieť pántom,“ dodal Mylard Lessor, keď opakom ruky vyrazil bolesťou prehnutému protivníkovi z ruky čarodejnú paličku, „nedám sa vyprovokovať lessorskými faganmi.“

Glenraven neodpovedal. Mal dosť roboty, aby neúpel.

Palička sa zakotúľala až k Sandan. Opatrne ju omotala závojom rukáva a zodvihla. Ako dobre tušila, zápas sa ešte neskončil. Glenraven bleskurýchlo zložil prsty oboch rúk do dvoch, vzájomne sa dopĺňajúcich znamení skazy. Princa to malo spáliť na popol. Ale odrazu ho prsty prestali poslúchať. V miestnosti to zavoňalo ozónom, ako mu vedma dočasne ochromila ramenný nerv. Zbledol od zlosti a div že ju neprepálil očami. Jej slabé a opovážlivé kúzlo nemohlo dlho vydržať. Už zbieral sily na nový úder.

„Tak,“ povedal Mylard.

„Tak,“ zopakoval čarodej temne. Nadýchol sa...

Aby zmĺkol a pozrel na šesť stôp dlhú čepeľ meča. Jej koniec sa chvel dva prsty od Glenravenovho hrdla. Amulet na čarodejovej hrudi začal žiariť.

„To by som nerobil“, povedal Mylard Lessor opovržlivo. „Je to Prvorodený, Smädný meč, vyrobený za pomoci mágie proti takým, ako ty. Okrem toho, neznášam zbabelcov, čo sa mi nedokážu postaviť ako chlap chlapovi.“

Končeky Glenravenových fúzov sa zachveli zlosťou, ale proti magickému artefaktu sa neodvážil postaviť. Prekliaty lessorský rod. Mal pod palcom mnohé veci. Až na meč, ten bol vykladaný drahokamami, pokrytý vznešenými runami a heslami a ktoviečím ešte a princ ho neustále tvrdohlavo ťahal so sebou. Bola to nebezpečná hračka. Pri každom údere by z neho meč vysal časť jeho čarodejnej sily. Mal jej samozrejme viac než dosť, no s tou usmrkanou a drzou jasnovidkou v miestnosti...má očividne dosť talentu...Náhoda?

Bolo to všetko naaranžované sprisahanie Rady? Voči nemu? Nie, to by si nedovolili. Nikto by si to nedovolil.

A okrem toho, kto by dokázal prehliadnuť jeho geniálne zámery?

Glenraven si opatrne uhladil záhyby rúcha. „Násilie nie je treba.“ Odkašľal si. „Snáď sa môžeme napokon nejako dohodnúť.“

„Dohodnúť sa.“ Sandan sa napolo uchechtla. „Kde si to chcel nájsť?“

Čarodejník zježil fúzy, no hrot meča na hrdle ho zastavil. Mylard Lessor, ten drzý svetlovlasý fafrnok! „Odpovedz, na čo sa ťa pýta,“ poradil.

S princom sa poráta neskôr. Glenraven pozrel na Sandan. Mala oči ako mačka, prirodzený kanál sily, rodená vedma ‒ to nie je dobré znamenie. Radšej skúsi slabší článok. Obrátil sa teda znovu na princa, sľubujúc mu v duchu pekelný koniec.

„Tá vec nikomu nechýba, nikto ju nepotrebuje, nikomu nepatrí. Je to čačka, zrkadielko, ktoré rozšíri vybavenie mojej pracovne, nič viac. Ak mi ho dáte, môžete si nechať zvyšok, a ja dopravím celý poklad na povrch a do Lessoru. Inak oňho prídete. A čo viac, nechám vás bez svojej pomsty, s ktorou inak môžete rátať. Vy i vaši otroci.“

Mylard Lessor pritlačil hrot meča. „Zlá odpoveď.“

Hlboko v čarodejníkových očiach sa zablyslo. „Ja nežartujem. Myslíš si, že vieš, čo riskuješ, ale nemáš ani potuchy. Ona,“ kývol hlavou na Sandan „vie.“

Jantárové oči mačky sa prižmúrili.

Mal samozrejme pravdu. Vedela.

„Pridaj sa ku mne. Budem ťa učiť,“ obrátil sa na Sandan. „Tvoje schopnosti na mňa urobili dojem. Zabudni na to, čo ťa naučili tvoji majstri. Tí ťa bez tak pri prvej príležitosti podrazia. U mňa sa ti otvoria obzory, aké ani netušíš. Mám zdroje, o ktorých ťa oni učili, že sú už dávno stratené.“

Sandan zaváhala. Rozhostilo sa ticho, pridlhé na Mylardov vkus. Odrazu Mylardovi napadlo, čo ju asi tak na ceste sem zdržalo. Zdalo sa totiž, že hlboko vo vedme sa čosi pohlo, zmenilo, presunulo. Akoby veci, na ktoré verila ešte dnes ráno, už na ňu nemali viacej dosah. Vážne zvažovala čarodejov návrh, hoci Mylard by ešte včera prisahal, že sa s ním nikdy nedá dohromady. Ale pokušenie bolo priveľké. „Ty sa nikdy nebudeš deliť o moc,“ pokrútila hlavou napokon.

Mylardovi sa uľavilo. Na chvíľu si myslel, že Glenravenovu ponuku prijme. Ale Sandan odmietla, hoci aj trochu ľútostivo. Čarodejník dobre vedel, na ktorú strunu udrieť. „A k tvojím vyhrážkam,“ dodal Mylard mierne, pretože musel, „ak sa čo len obtrieš o Lessor, budeme sa cítiť plne v práve použiť niečo, o čom aj taký, hm, veľký čarodejník ako ty už musel počuť.“ Pri pohľade na ich výrazy pocítil veľké uspokojenie. Nezaškodilo pripomenúť, po tých rečiach pred chvíľou, ako sa veci v skutočnosti majú. Sám nevedel, prečo sa pritom obrátil na Sandan, a nie na Glenravena.

Sklopila oči, pochopila správu. Mylard už videl u čarodejníkov také reakcie. Hlavne u tých, čo sa opovážili oponovať kráľovskému trónu. Dobre. Bolo v nej niečo divoké, čo vytušil na prvý pohľad...čosi, čo sa vzpínalo a driapalo von, i keď to v sebe zatiaľ ešte stále potláčala. Čosi, nad čím raz vedma musí zvíťaziť. Trochu mu to bolo ľúto, no ako dobrý veliteľ vedel, čo dokáže s ľuďmi urobiť surová, neskrotená moc. Jedného dňa sa s ňou Sandan bude musieť vyrovnať.

Ale nie dnes, pomyslel si Mylard spokojne, zatiaľ čo na seba s Glenravenom zazerali. Ale nie dnes. Odmietla...

„Lessor je ďaleko, aj so svojím spasiteľským komplexom,“ zasmial sa Glenraven pohŕdavo. „A čo teraz? Nemôžete tu stáť donekonečna. Zabijete ma? Potom sa nikdy nič nedozviete. Okrem toho,“ zasmial sa „pozrite sa tam.“

Sandan sa samozrejme nepozrela (Mylard áno), a to bolo to, čo ich zachránilo.

Glenraven mal v ruke za chrbtom druhý amulet. V okamihu, keď bola Lessorova pozornosť oslabená, ho prudko zovrel a vrazil ním do jeho hrude. Glenraven však niečo podcenil. Mylard bol roky cvičený na fyzické súboje a hoci sa díval inam, zazrel kútikom oka pohyb a inštinktívne sa uhol. Amulet namiesto do jeho hrude vrazil do meča a v tú chvíľu sa stalo niekoľko vecí odrazu.

Vzájomný náraz takých dvoch silných magických predmetov spôsobil výbuch. Mylard a Glenraven od seba odskočili. Ozvalo sa silné zapraskanie a modravá žiara oslepila všetkých v miestnosti. Bolo počuť zvuk, ako keby priamo do nich udrel hrom a magická aura sa stávala stále jasnejšou a jasnejšou. Zároveň s tým začali steny miestnosti vibrovať.

„Skry sa, výsosť, skry sa!“ volala Sandan na princa. „Už to nadlho nezadržím!“

V silnejúcom svetle magického výboja sa jej zdalo, že pokrútil hlavou a čosi kričí. Runy na jeho meči žiarili.

„Zemetrasenie!“ zvolala odrazu Sandan. „Už je tu!“

Náhly náraz ich odhodil na opačné strany miestnosti, ku stenám. Steny praskali, zem pukala. Náhrdelník s perlami sa prepadol do štrbiny. Niekde za sebou počula Glenravena opakovať kúzla, kliatby spútania, upokojenia, nehybnosti. Márne...Odkiaľsi zhora padá...strop...

Potom ich zasypala hromada kamenia, kostí a hliny a všetko utíchlo.

- - -

Keď sa Sandan prebrala, fakt, že je dosiaľ celá a zdravá, ju dosť prekvapil. Opatrne pohla končatinami. Nič ju nebolelo. Hneď potom si uvedomila, že v miestnosti nastalo hrobové ticho, neprerušované žiadnymi ironickými poznámkami.

Princ!

So záchvevom paniky sa pustila prehľadávať zmyslami ruiny a brvná a vydýchla od úľavy, keď začula tep srdca. Bol uväznený pod obrovským trámom a odrazu začal príšerne kliať. Akýmsi zázrakom zjavne ostal uchránený od vážnych poranení.

„Jantárové oči mačky,“ ozval sa so slabým úškrnom, ako z neho dvíhala brvno. Blízkosť smrti zjavne nijako neovplyvnila jeho rýchly jazyk.„Vedel som to! Rusovláska s vášnivým pohľadom a s vlasmi ako požiar...Sníval som o tom, že tak vyzeráš.“

„Pst, musíš sa šetriť, Veličenstvo.“

„Skoro by som zabudol, dočerta.“ Princ sa postavil na zranenú nohu. Zachvel sa a vypustil z úst slovo, ktoré sa do prítomnosti dámy rozhodne nehodilo. „Ospravedlnenie je na mojej strane. Och, moja noha.“

„Radšej sa nehýb, Výsosť,“ povedala Sandan.

„Nezmysel.“ Mylard Lessor sa zaškľabil a ukázal za Sandan. „Máme návštevu.“

Sandan sa obzrela a stretla sa s pohľadom tmavých očí starej rasy.

Bol to ten kopáč, Ad‒nan. Ten, ktorého princ poslal pracovať do kuchyne. Až na to, že domorodí kopáči sa nevznášajú tri stopy nad zemou...A domorodí kopáči obvykle vrhajú v svetle olejovej lampy tieň. Ako to mohla prehliadnuť? Sandan v duchu zastenala. Tak blízko...Strážca sa okolo nich motal po celý čas a ona ich nielenže neochránila, ale si to ani len nevšimla...

Duch po nich prešiel pohľadom, potom sa obrátil ku stene, kde ležal napolo omráčený čarodej. Nehlučne k nemu podišiel.

Sandan nevidela do jeho tváre, ale čarodejník videl ‒ a niečo, čo tam zazrel, ho v zjavne mihu naplnilo takým odporom a strachom, až sa človek mohol začať báť o jeho zdravý rozum.

Priesvitná ruka sa zniesla k nemu.

„Porušil si zákon,“ ozvalo sa bezvýrazne. „Teraz prijmi trest.“

Potom strážca pritisol svoju ruku na čarodejníkovu hruď. Tá začala žiariť, akoby v sebe skrývala rozpálenú pec. Glenraven vydal strašný výkrik. Oči mu skoro vyskočili z jamôk. Jeho mäso sa im topilo pred očami. Sandan si nemohla pomôcť, ale utrpenie druhej ľudskej bytosti ju prinútilo odvrátiť sa, hoci čarodeja predtým nenávidela. Takúto smrť však nikomu neželala, ani svojmu nepriateľovi... Zdalo sa, že to nikdy neskončí... Ďalší výkrik, a ďalší....Konečne ticho.

Potom sa duch obrátil k nim.

Tentoraz uprel svoje oči na bezmocne ležiaceho Mylarda Lessora. Mohla ešte ujsť, ale princ bol poranený. Sandan sa chystala, že vykročí pred neho. Postará sa o to, aby to netrvalo dlho.

Ale nakoniec sa ukázalo, že to nebude nutné.

„Čo tu hľadáš, princ z rodu Lessor?“

„Och, musím mať halucinácie.“ Mylard Lessor sa pohol, že sa chopí meča, a rozlial tak okolo seba ešte viacej krvi. Šťavnato zanadával a s bolestivo zovretými perami si opäť chytil ranu.

„Kto si?“ precedil potom pomedzi pery.

„Zanechali ma tu, aby som strážil a zabíjal. Smrteľníci, ako si ty, sem prichádzali po stáročia.“ Duch prikročil bližšie a zastavil sa priamo nad krvácajúcim princom. „Už dlho sa však nikto z nich neukázal,“ pokračoval. „Prečo teraz prichádzaš ty?“

„Už si si to vypočul, keď si nás špehoval,“ zašomral Mylard Lessor. „Tak nedávaj hlúpe otázky.“

„Odpoveď musím počuť od teba.“

„Chcem tvoje zlato pre naše kráľovstvo, ako inak?“ odvrkol princ podráždene. Sandan privrela oči. Ten hlupák! „Hoci nazývať ho tvojím nie je presné, pretože patril mojim predkom... Ale chápem, že ty to asi budeš vidieť trochu inak.“

„Zlato ani čas nemajú význam, princ z rodu Lessor.“

„Som rád, že to vidíš takto,“ zahundral princ. „Nemal som chuť ti vysvetľovať svoje nároky bližšie, pokým tu krvácam na zem.“

Prekvapene stíchol. Zatiaľ, čo to hovoril, Adamasurnas si fúkol do dlaní a z tých začal padať zlatý prach. Jemne ním z výšky posypal jeho ranu. Ako padal, prach odrazu začal žiariť, a pri dopade už pripomínal skôr trblietavé iskry, ktoré sa vytrácali a mizli. Spolu s nimi sa ale vytrácala i princova rana. Mylard Lessor to sledoval s rozšírenými očami. Neveriaco priložil prsty na miesto, ktoré bolo ešte pred chvíľou poranené. Prekvapene vykríkol. „No nech ma porazí. Je zahojená!“

„Priveľa krvi sa prelialo pre bezcenné tretky,“ oznámil duch. „Vstaň, princ z rodu Lessor,“ pokračoval. Mylard Lessor sa s tlmeným zakliatím postavil. „Moji vládcovia, ktorí ma tu zanechali, rátali s tým, že raz môže prísť niekto ako ty. Boli mi dané pokyny pre tento prípad.“

„Už sa to začína.“ Povedal Sandan Mylard s ironickým úškrnom. Ale to, čo prišlo, zaskočilo aj jeho. Duch totiž pokľakol pred ním na jedno koleno. „Rozkazuj.“

„Prijímam tvoje služby,“ povedal zaskočene Mylard Lessor.

- - -

Sandan sa uľavilo.

Bola samozrejme pripravená na čokoľvek, vrátane možnosti, že duch na princa zaútočí. V takom prípade by skutočne nastal problém, lebo strážca bol veľmi mocný duch a Sandan nevedela, či by sa s ním dokázala vysporiadať. Ale tí, čo ho tu zanechali, našťastie stáli na ich strane. Museli to byť Lessorovi predkovia....možno dokonca sám korunný princ, kamarát Troch, o ktorých sa nehovorí...

„Chceš moje rozkazy.“, povedal mladík. „Nuž, tie sú jednoduché. Dokážeš nás odtiaľto dostať aj s pokladom ‒ myslím samozrejme celý sprievod, nielen nás dvoch ‒ na nádvorie môjho otca v jeho sídelnom paláci?“

Strážca na chvíľu mlčal, potom pokrútil záporne hlavou. „Nad Lessorom cítim mocné zábrany, môj pane. Zdá sa, že ich používa niekto z kráľovskej rodiny proti čarodejníkom.“

Mylard Lessor sa vyhol Sandanimu pohľadu a zvraštil obočie.

„Hm,“ zašomral popod nos. Zdalo sa, že ho niečo trápi. „Vieš zistiť, čo sa deje?“ spýtal sa ducha náhle.

„Môžeš použiť Zrkadlo pravdy, aby si to videl, princ z rodu Lessor.“

„Zrkadlo pravdy!“, vykríkla Sandan. „Je tu?“

Duch pomaly prikývol. Zjavne jej neslúžil ochotne tak ako princovi a odpovedal len preto, že sprevádzala Lessora, dediča prastarej krvi vládcov. Keď už bola reč o ňom, Jeho milosť si práve škrabala vlasy, spotené a špinavé od prachu, a vyzerala dosť zmätene. „Uh, a čo to má ako byť? Na nič také si kráľovský pokladník nespomínal.“

Sandan sa prekvapene a potešene zasmiala. Možno predsa len dostane odpoveď na svoje otázky. „Výsosť, to je mocný magický artefakt, dávno stratený. Zrkadlo, schopné ukázať čokoľvek, čo sa práve odohráva kdekoľvek na svete, alebo sa už udialo, alebo sa ešte len udeje. Alebo sa mohlo odohrať, ale nestalo sa, alebo sa môže za určitých okolností odohrať. Moji nadriadení mysleli, že už je dávno...“

„Fuč,“ doplnil princ. „Tak po ňom šiel ten pompézny starý blázon. Takému ako je on by sa iste hodilo. Zdedil som aj to zrkadlo?“ spýtal sa ducha. „Je to tak?“

„Patrí ti po práve celý môj poklad, pane. Až na toto zrkadlo a prsteň. Žiaden smrteľník sa ich viac už nesmie zmocniť,“ odvetil duch. „Iba panovník z rodu Lessor smie do Zrkadla pravdy raz do roka nazrieť.“

„Nebudem ti pripomínať, že ja nie som panovník, len princ.“ Povedal samozrejme Mylard prostoreko a Sandan prevrátila oči. Ten hlupák! Duch však len bez zmeny tónu uklonil a odpovedal: „Keďže ťa vyslal tvoj otec, pre tento účel môžeš byť považovaný za panovníka.“

„A panovníkovi radcovia?“ pokračoval Mylard, ktorý mal, zdalo sa, niečo za lubom.

Duch sa znovu uklonil.

„Radca sa smie pozrieť tiež.“

„Toto tu,“ ukázal princ na ňu bez najmenšieho varovania, „je moja dvorná čarodejnica.“

Sandan otvorila ústa nad toľkou nehoráznosťou, ale potom ich zase zatvorila, pretože duch sa znovu uklonil (po koľký raz dnes už?) ‒ lenže tentoraz jej.

„Nech sa stane tak, ako si žiadaš, princ z rodu Lessor.“ V jeho rukách zažiarilo svetlo. Vo vzdialenom a veľmi tmavom kúte niečo zablikalo. Žiara pomaly rástla, až sa ustálila do podoby modravého oválu. Okolo neho sa rozblikali tisíce malých hviezdičiek, akoby sa tam v prítmí vznášalo mračno svetlušiek. Vzduch okolo sa slabo zachvel, akoby zavibroval pod dychom živej bytosti.

Sandan pocítila blízkosť mocného magického artefaktu.

S obranným kúzlom pripraveným v zálohe sa pomaly priblížila. Za sebou počula pomalé princove kroky a skôr tušila než vnímala duchovu mrazivú prítomnosť, ako sa vznášal za nimi, chladný a nezúčastnený.

„Keď si povedal prsteň, myslel si tým Regentov prsteň?“ obrátila sa odrazu na ducha.

Vracal jej pohľad, studený a bezvýrazný.

Sandan si vzdychla.

„Dobre ho stráž,“ zamumlala. „Nech sa už nikdy nevynorí na denné svetlo.“

Zrkadlo malo rám vykladaný zafírmi, rubínmi, smaragdami a perlami neuveriteľnej veľkosti. Na hornej obrube bola figúrka orla, ktorý svojimi pazúrmi zvieral zlato rámu, ako by to bola nejaká korisť, a v zobáku držal váhy. Prečo ju to neprekvapovalo?

Jeho sklo bolo nazelenalé časom, a chvíľu mala pocit, že sa tam v jeho hĺbkach niečo mihoce. Duch ju zarazil, keď chcela pristúpiť bližšie.

„Nech sa pozrie prvý kráľ,“ povedal.

Pozorovala princa, ako sleduje zrkadlo. To, čo videl, naňho očividne veľmi zapôsobilo. Zbledol, zaťal zuby, a raz dokonca mimovoľne siahol po meči. Naklonila sa, zboku však bolo vidno len zelenavú hladinu, s občasnými zábleskami, a preto čokoľvek videl, ostalo pred Sandan utajené, nech napínala svoje mačacie oči, akokoľvek chcela. To ju priviedlo na zaujímavú myšlienku.

„Uvidím to isté, čo on?“ spýtala sa Strážcu.

„Nie. Ak si vaše cesty nie sú veľmi blízke.“

Hm, to vedela aj bez ducha. Od zrkadla sa ozvalo tlmené zabúchanie a jedna nadávka, zasyknutá pomedzi zuby. Keď sa obrátili, Mylard Lessor stál kúsok od nich, odvrátený, ruky pevne zaťaté.

„Môžeš sa ísť pozrieť,“ ozval sa čudným hlasom.

„Choď, čarodejnica,“ povedal Strážca.

Sandan neváhala. Na tri kroky od zelenavej hladiny magického artefaktu zacítila jeho tiché volanie. Potom ju zrkadlo ju vtiahlo do seba. Zelená hladina zavírila a rozprestrela sa okolo Sandan. Prestala vnímať izbu. Na chvíľu bola ona tým, kto sledoval scénu v podzemnej pokladnici ‒ a odrazu sa vzniesla, preletela cez hlinené nánosy, akoby to bolo maslo, a letela nad lesmi a pohoriami Južného Lessoru, a jej vedomie bolo voľné ako vták.

Kam letela? No predsa tam, kam sa túžila vrátiť. Do budov Akadémie.

Niečo však nebolo v poriadku.

Pred budovami bol zhromaždený dav. Zovšadiaľ tam prúdili desiatky ľudí, čarodejníkov, ale aj prostých poddaných, patriacich škole. Niečo sa dialo.

Videla samu seba, ako stojí na piedestáli v Hlavnej sále Rady ‒ a pred ňou zhromaždený dav čarodejníkov. Mávali jej a jasali ‒ alebo jej hrozili?

Koľko tak stála a hľadela...dni? A či roky?

A potom odrazu zase stála v podzemnej miestnosti, a princ ňou naliehavo triasol, aby sa jej spýtal, čo videla.

„Tuším,“ Sandan sa nervózne zasmiala „som sa videla, ako predsedám čarodejníckemu snemu.“

Nereagoval ‒ vlastne od chvíle, čo niečo videl v zrkadle, bol nezvykle vážny a zamyslený.

Končene si to uvedomila. „Výsosť, a čo si videl v zrkadle ty?“

„Čože?“ strhol sa.

Akoby chcel niečo povedať, ale potom sa premohol. Hlas mal chrapľavý a strhaný únavou. „Štátne záležitosti,“ odbil ju nakoniec.

„Výsosť,“ naliehala Sandan. „Prosím. Je...dôležité, čo si v tom zrkadle videl.“

Dvihol k nej svoju tvár, unavenú a zachmúrenú, potom sa znenazdajky zaškľabil a v tej chvíli Sandan pochopila, že z neho naozaj nič nedostane. Pochopila to v rovnakom momente, ako sa znovu zobudil ten starý Mylard Lessor.

„Ach, skutočne. Dobre teda. Musím to prezradiť. Videl som ťa ako pestuješ nášho syna ‒ a bol to neuveriteľne pekný pohľad....“

„Výsosť!“ zvolala Sandan pobúrene, kým si neuvedomila, že si z nej Lessor opäť uťahuje. A ona mu na to ako vždy sadla! Bola predtým slepá? Skrýval svoje obavy a pochybnosti pred ostatnými za masku vtipkovania a posmeškov? Robieval to tak aj predtým? Robieval to tak vždy?

„A teraz,“ obrátil sa Mylard odrazu na ducha, „musíme na povrch. Dokážeš nás dostať aj so zlatom hore?“

Duch prikývol.

„Ako si praješ, princ z rodu Lessor.“

- - -

Niektoré pravdy sú príliš strašné a možno by bolo lepšie, aby sa na ne nikdy neprišlo, povedala si Sandan na druhý deň, keď sa pozerala na rozradostených domorodcov, ako tancujú a skáču okolo hromady zlata, ktorú im princ sľúbil za odmenu. Tušila to...vždy to cítila...že niečo s jej pôvodom nie je v poriadku. A čo s tým spraví teraz, keď to vie naisto? Nemá na výber. Musí sa vrátiť. Do Akadémie. Pátrať po odpovediach na otázky, ktoré sa neodvažuje...položiť ani sama sebe.

A okrem toho tu bola vráska na Mylardovom čele. Mylard, ľahkovážny Mylard, ktorý sa máločím zaťažoval. Princ sa na celú noc zavrel v stane a svietilo uňho jasné svetlo lampy.

Otvoril jej sám, keď za ním ráno prišla a zavolala, či smie vstúpiť. Nebola zrejme jediná, kto nespal, pretože pod očami mal tmavé kruhy. Bol neoholený a pomačkaný, v šatách, ktoré prežili včerajší deň.

„Kde je tvoj komorník, Výsosť?“ začudovala sa úprimne.

„Poslal som ho so správou pre môjho otca.“

„Aha.“ Samozrejme, musel predsa podať správu. „Výsosť, prosím o povolenie k odchodu. Už ma tu nepotrebuješ pri hľadaní pokladu. Musím sa súrne vrátiť do Akadémie, v záležitosti Rady. “

„Viem. Mám pre teba dopis, ktorý som napísal Arcimágovi.“

Podal jej kus zloženého pergamenu. Svietila na ňom zelená pečať medveďa ‒ oficiálny lessorský znak. Také sa zverovali len naozaj dôveryhodným kuriérom. „Vezmi si ho.“

Ale Sandan otáľala. „Môj pane, hm...to...to, čo si včera povedal...“ Ako to povedať? Vedma by sa nemala pýtať také hlúpe otázky. Zahryzla si do pery a Mylard Lessor, čo ako unavený, sa uchechtol.

„Ach, áno...nuž, ak máme spolu študovať, musím byť k tebe úprimný, Sandan. Vieš, povedal som to iba preto, aby som ťa nahneval. Aby som sa ti pomstil pre niečo, čo som videl v budúcnosti. Ale budúcnosť ešte nenastala, takže je to odo mňa pekne nespravodlivé, nie?“

Čo také videl v budúcnosti...a...moment, moment, zle počula? „Študovať mágiu? Výsosť, ty?“ vypleštila na princa oči. Pokiaľ vedela, nemal na to ani gram talentu. „To si robíš žarty, však?“ spýtala sa s nádejou.

Ale Mylard si nerobil žarty. Myslel to zjavne vážne. Zastal so založenými rukami uprostred stanu. Ešte stále bol v tej svojej novej, zamyslenej nálade. „List, ktorý nesieš, obsahuje požiadavku pre Arcimága, aby mi dovolil prísť na Akadémiu. Chcem získať základy čarodejníctva. Nastal čas, aby ľudia znovu začali využívať vašu múdrosť.“

Proti svojej vôli takmer vyprskla smiechom. Lessorský princ, študujúci mágiu! Lovec, čo chce žiť s tigrami!„To nejde tak ľahko. Človek musí mať v sebe prameň mágie, vzdať sa svojho rodu, všetkého...a oni...oni sotva niekoho nenávidia viac, než teba a tvoju rodinu.“

„Myslíš, že to neviem? Sandan, budem potrebovať všetku tvoju pomoc.“

Nemôžete slúžiť dvom pánom, opakovala si Sandan.

Poklad bol nájdený. Princovi už nie som ničím zaviazaná...a je to princ z Lessoru... jej prirodzený nepriateľ, aspoň podľa toho, čo sa napočúvala od svojich nadriadených.

Ale Sandan už v hĺbke duše vedela, že viac neslúži Rade. Kam teda patrí?

„Čo si videl v zrkadle, Výsosť?“ spýtala sa. „Prečo si sa mi chcel pomstiť?“

Mylard sa unavene, ospalo uškrnul a bol to prvý úsmev dnešného dňa. „Zariaď moje prijatie na Akadémiu a jedného dňa to zistíš.“

- - -

V hĺbke pod nimi sa Strážny duch s uspokojením odvrátil od Zrkadla pravdy. Dalo mu to zabrať, ale nakoniec mal pocit, že by s ním jeho dávni páni boli spokojní.

Keď začali ľudia kopať v ruinách mesta, sprvu v skrytosti vyčkával, pretože nemali ani potuchy, kde začať hľadať. Ale potom prišla Hľadačka a proti jej prirodzenej citlivosti na kovy neexistovalo žiadne protikúzlo. Preto sa Strážca sprvu snažil ľudí vyplašiť stále silnejšími otrasmi zeme. Inak ich čakala záhuba. A práve vtedy Strážca zistil totožnosť vodcu výpravy.

Prítomnosť princa z Lessoru zmenila situáciu. Poklad mu právom patril. A kedže ostatní pracovali pod jeho velením, Strážca sa pripravil na odovzdanie cenností. Miatlo ho len jedno: čarodejove úmysly. A tak dával pozor, chránil princa i Hľadačku a keď si bol so svojím podozrením konečne istý, zasiahol.

Jeho myšlienky prerušilo bolestné zastonanie. Strážca sa otočil, vďačný za každé vyrušenie z nekonečnej, niekoľko storočí trvajúcej letargie.

Ten nový ešte len teraz znovu nadobudol ľudský tvar a ešte si nezvykol na svoju novú pozíciu. Metal salvy nadávok a snažil sa uniknúť kúzlu, čo ho pútalo k zvyškom pokladu. To bola posledná, najnebezpečnejšia časť kliatby. Tak stanovili dávni páni: každý, kto siahne na poklad a pokúsi sa ho nelegálne získať, bude ho strážiť naveky.

Bude si chvíľu, asi tak rok či dva, zvykať. Ale to nič. Čas nebol dôležitý.

Vo dvoch sa slúži ľahšie. Koniec koncov, na stráženie magických artefaktov mali znovu celé stáročia.