Ách, konečne je noc. Celý deň spím na svojom tmavom tichom miestečku, ale teraz sa zotmelo a môžem sa vydať na lov. Ešte naposledy pretiahnuť skrehnuté údy a môžem vyjsť von. Už dlho som nepila ľudskú krv. Som trošku ospalá a malátna. Vyjdem von a obrátim pohľad k nebu. Svieti mesiac, o pár dní bude spln. Jeho svetlo mi pomáha lepšie vidieť. Nie, že by som to potrebovala, ale človeka taká vec poteší. Aj keď, človeka. Usmejem sa a vznesiem sa do vzduchu. V údolí vidieť svetlá malej osady. Okolo sa vinú cesty, sem ‒ tam prejde nejaké oneskorené auto. Svetlá zažiaria, na malú chvíľu mi svietia priamo do očí, ale hneď sa zvrtnú a auto mizne za ďalšou zákrutou. Vydám sa tým smerom. Mesiac mi svieti na cestu, zľahka letím ponad polia, lesy, močiar, v ktorom som sa pred toľkými rokmi zrodila, rieku, železnicu, cestu. Musím si dať pozor. Medzi domami svietia lampy, niekto by ma mohol zbadať. Radšej pôjdem poza domy, kde sú tiene najhustejšie. Ponad ploty prelietam ľahučko a nečujne. Jeden zo strážnych psov ma zavetril a zahľadel sa mojím smerom. Nemusím sa báť, že ma prezradí. So zvieratami to viem. A tento pes ma navyše pozná. Už by bolo načase poobzerať sa po nejakom pootvorenom okne. Dokelu, dnes je všetko zavreté. Hádam tu. Nie! Na poslednú chvíľu zacítim známy zápach. Až ma strasie. Vojsť dnu by znamenalo môj koniec. Chvíľu mi trvá, kým sa prestanem triasť. Ale dnes nemám čas na slabosť. Idem ďalej. Vedľajší dom vyzerá sľubne. Na prvom poschodí je pootvorená vetračka. Človek nemá šancu sa cez ňu dostať dnu. Ešte šťastie, že nie som človek, pomyslím si a opatrne sa priblížim k oknu. Zavetrím. Necítim žiadne opatrenia proti môjmu vstupu. Pomaly sa pretiahnem dnu. Mesiac osvetľuje malú spálňu. Na posteli sa pod perinou nejasne črtajú obrysy ľudskej postavy. Chvíľu len tak nečujne visím vo vzduchu. Vnímam zvláštnu vôňu cudzieho domu, pravidelný dych spiaceho človeka pod perinou, jeho telesné teplo. Vnímam jeho tep, pulzujúce tepny plné sladkej krvi. Stále sa vznášam nad podlahou, priletím o niečo bližšie, tep teraz priam hmatateľne búši vovnútri mojej hlavy. Nevnímam nič iné. Ako v snách priblížim hlavu k postave, preniknem cez kožu, cítim krv, jej teplo zalieva moje vnútro, napĺňa ma silou, som stále sýtejšia, ale tá chuť je taká sladká, neviem prestať, až napokon.... PLESK!

Muž sa zobudí, zabije komára, zívne a zavrie ventilačku. Bude si musieť kúpiť tú takú hovadinu do zásuvky, ako majú susedia. Ten posledný komár bol strašne napitý. Muž si znova ľahne a o malú chvíľu zasa spí ako v oleji.

Na perine sa skvie malý červený fľak.