Dnešné ráno bolo pre mňa výnimočné, ako strážca Nezarských kotvíšť som si veľa voľna vo svojom zamestnaní neužil. Spal som asi do jedenástej hodiny a vôbec som sa nestaral o okolitý svet. Dnes som neplánoval robiť absolútne nič. Ležal som v posteli a na silu som zatváral oči, pred silným slnkom, ktoré mi svietilo do očí z pomedzi žalúzií. Ostal by som spať aj dlhšie, ale odrazu na dvere môjho jednoizbového bytu niekto zaklopal. Celý nahnevaný a unavený som vstal, natiahol som na seba župan, a išiel som otvoriť dvere. Pozrel som sa cez kukátko dverí von, a tam stála akási žena. "Kto je?" Spýtal som sa. Z druhej strany sa ozvalo iba slabé "Annabel"

Nepoznal som žiadnu osobu s takým to menom, ale niečo v mojom vnútri mi hovorilo-Otvor. Len čo som otvoril dvere tak sa mi do vnútra môjho útulného príbytku vtisla vysoká žena. Mala na sebe dlhý fialoví plášť s kapucňou na hlave pod ktorou skrývala jemne zašpicatené uši. Hneď za ňou som zavrel opatrne dvere a v duchu som sa čudoval, čo odo mňa bude chcieť. Otočila sa ku mne a zodvihla hlavu, aby som jej videl jej krásne tyrkysovo-modré oči. Pomyslel som si, čo môže chcieť Elfka od obyčajného nočného strážnika. A ona ako keby my dokázala čítať myšlienky mi hneď aj odpovedala. "Hľadám istého Hoberta Woolsieho. Je to vyslanec z našej kolónie. Jeho stopu som stratila vo vašom kotvišti."

"To je hádam vtip!" Povedal som. "To ma len preto vyrušujete z môjho spánku? Za celí čas mojej služby sa nič nedialo" Mladá Elfka mlčala pomalým krokom podišla k stolíku pri mojej posteli. Zodvihla fotku v rámčeku a pozrela sa obrázok ako keby z neho chcela niečo vyčítať. Keďže sa hodnú chvíľu neozývala...Zvolal som- "Halooo!" V tom momente sa na mňa vrhla ako tiger, zniekadiaľ vytiahla nôž zvalila ma na zem... Tvár sa jej zmenila zo sneho-bielej na sýtu ružovú a oči mala ako keby podliate krvou. Priložila mi nôž ku krku a povedala niečo v Elfskej reči. Nevedel som čo mi vtedy povedala, ale z jej slov som cítil smrť ako keby ma čakala každou ubiehajúcou sekundou. V tom sa dvere rozleteli na všetky smery. Akési jasné svetlo odhodilo Anabell z môjho nevládneho tela a ja som upadol do bezvedomia. Prebral som sa asi po dvoch hodinách, ale len na malú chvíľku. Akýsi ľudia stáli nado mnou a hovorili niečo v jazyku, ktorí som do teraz nepočul. Nebol to jazyk aký mala Elfka Anabell. Bol taký krásny, a jednoduchý, že by sa aj jedným slovom dala opísať aj tá naj neopísateľnejšia nádhera. Hneď potom so opäť upadol do hlbokého spánku.

Zobudil som sa až po hodnej chvíli v miestnosti štyri krát štyri metre. Uprostred bol stôl z jedlom a stoličkou. Miestnosť nemala okná, a zdala sa mi chladná a vlhká. Jedlo na stole nebolo aké poznáme mi. Čo mi až tak nevadilo, lebo som bol hladný ako keby som bol mimo niekoľko dní.

"Chutilo?" Ozval sa hrubí hlas z tmavého kúta miestností, hneď vedľa dverí. Pokojne som len zdvihol hlavu a prikývol som na znak súhlasu. Dožul som posledný kúsok a opýtal som sa. "Kde som to?" - "Poďte za mnou!" Prítomný chlap otvoril dvere založil ruky za chrbát a vykráčal z miestností. Na chodbe svietilo asi iba každé druhé svetlo a aj to svietili len tak jasne, aby bolo vidieť kam kráčam. Na konci dlhej chodby plnej kopu dverí boli jedené dvere označené zvláštnym symbolom. Na nimi sedeli tvori rôznych rás za dlhým zdobením stolom. Nad našimi hlavami sa vznášali sviečky. Vzduch bol ťažko dýchateľný. Za stolom sa práve viedla rušná debata.Postavili na do stredu miestností. Nikto sa ma nič nepýtal. Rozprávali sa samy zo sebou. Ja som len počúval. O niečom sa hádali, pili zo starých čaší. niečo si zapisovali. Po krátkom čase sa mi ich slová zdali známe, no nedávali mi žiadny význam. Neskôr sa my zdalo, že niektorým aj rozumiem. A nakoniec som rozumel všetkému čo som počul. Sám som nechápal čo sa to deje. Hovorili o porážke Amilionu. Nevedel čo je to za miesto, ale z rozhorčenia v ich hlase to bolo asi veľmi dôležité miesto. S pomedzi všetkých tých hlasov, som spoznal aj jeden známi hlas. Bol to hlas Annabell. Elfky čo ma navštívila u mňa doma. Hovorila niečo o tom, ako som dokázal odolať kliatbe ktorú na mňa poslala. A o tom že bi to aj hneď napravila, keby jej to neprekazil Botras. Podľa mňa, to bol ten chlap ktorí ma sem priviezol. A vtedy si všimli, že som už asi porozumel ich slovám, lebo videli na mojej tvári hnev, alebo vycítili zlosť akú som vtedy cítil k Annabell. Stíchli a nechali hovoriť iba jedného z nich.

"Ospravedlň prosím moju kolegiňu. Zažila si toho tak veľa z vašou rasou, že sa jej nit čo čudovať, že je taká odmeraná oči tebe. Ale jediným dôvodom, prečo si ešte tu je, že túto Botras cíti z teba istý potenciál. Myslí si, že nám môžeš byť užitočný. Hoci s ním Annabell nesúhlaí. Ako si si zaiste všimol." Nechápal som tomu aký potenciál hovorca rady myslí. "No tak dobe, čo mám urobiť?" Spýtal som sa hrdo. Na čo sa hneď všetci rozosmiali. "Poď za mnou!" Zahrmelo od Botrasa....