Amanda Yorková od vypätia pomaly zabúdala ako sa volá. Vytrvalými ťahmi maľovala na čistý list papiera slová, ale hneď ako dokončila vetu dva krát ju rázne preškrtla.

Napísala vetu, prečiarkla. Napísala, prečiarkla. Nakoniec jej došla trpezlivosť a stoh papiera s márnymi pokusmi jednoducho hodila do krbu.

Ihneď to ale oľutovala, lebo oheň v kozube bol už dávno vyhasnutý a listy celou váhou dopadli do kôpky horúceho popola. Amanda sa rozkýchala a keď jej oči konečne prestali slziť uprela pohľad na digitálne hodiny, ktoré jej daroval priateľ, keď jej chcel jemne naznačiť, že jej má po krk. Ukazovali 15:30, hoci vonku bola úplná tma a vežové hodiny odbíjali jednu, ale Amanda nemala nikdy náladu nastaviť ich správne.

Takže pre ňu bolo stále 15:30. O 15:30 vstávala, o 15:30 raňajkovala, o 15:30 márne sedela pri telefóne vyčkávajúc, či sa ozve jej agentka, slečna Harplová, o 15:30 sa ukladala do postele. Takto jej to vyhovovalo a ľuďom, ktorí sa akousi náhodou niekedy ocitli v jej jednoizbovom podkrovnom byte s úsmevom vysvetľovala, že aspoň nie je otrokyňou času ako väčšina upracovaného ľudstva. A ak takíto náhodní návštevníci viac alebo menej galantne podotkli, že ona medzi pracujúcu komunitu nepatrí, veľmi sa jej to dotklo a za zmätenými príslušníkmi ľudského pokolenia sa hlasno zabuchli dvere. Vtedy sa najradšej uzamkla do súkromného sveta. Svojho sveta. Svojho a Juninho. June Ray jej rozumela dokonale. Niekedy dokonca lepšie ako polliter vodky zmiešanej s brandy. Napriek tomu tá vodka mala svoje čaro, hoci z June to čaro priam vyžarovalo. Ona bola Amandina jediná opora vo chvíľach keď z barovej skrinky zmizla posledná fľaška vodky a brandy sa po jednej z jej pravidelných nehôd stalo súčasťou barového interiéru. June ju utešovala, keď sedela na pohovke celá v slzách a nariekala nad trieskami v jazyku, ktoré nasledovali po snahe neplytvať rozliatym brandy. Veru. June Ray bola dokonalá, až príliš dokonalá na to, aby mohla reálne existovať v našom nadprirodzene reálnom svete s nenormálne reálnymi ľuďmi a ich nezvyčajne reálnymi problémami a snami.

Ale aj ona mala sny a problémy, hoci len tie, ktoré jej vo svojej veľkorysosti darovala Amanda a June jej za to bola vďačná. Hoci len vďačnosťou postavy z Amandiných kníh, z ktorých mala úspech len prvá. Ostatné boli kritikmi roznesené na kopytách a prostí občania nikdy nemali tú česť ich čítať, lebo žiaden kníhkupec netúžil položiť do svojej police knihy poznačené kritikmi. Kto by už za ne míňal svoje ťažko nahonobené peniažky.

Preto sa Amanda po neúspechu svojej 22 knihy rozhodla písať len preto, aby mala čo robiť v čase 15:30 ohraničenom východom a západom Slnka. Písanie jej prinášalo radosť a zabudnutie zároveň. June mala všetko, čo Amanda nikdy nepoznala a napriek tomu, že tie veci nepoznala o nich dokázala písať dlhé hodiny, čo bolo pre ňu jednoduché, lebo ich nevnímala. June bola pekná a úspešná mladá spisovateľka zažívajúca neuveriteľné dobrodružstvá na svojich potulkách svetom a jej prameň inšpirácie bol nevyčerpateľný. Zato Amandin mal až privysoké dno a ona si oňho často udierala hlavu.

Teraz na ňu zas prišla taká chvíľka v čase 15:30, keď nedokázala ďalej napísať ani písmenko a zanechajúc June v útrobách egyptskej hrobky s múmiou za zadkom si ľahla do postele. Takmer ihneď zaspala, hoci inokedy by jej to dalo poriadne zabrať a pýtalo by si to ďalšiu vodku s brandy. Dnešný deň bol výnimkou a naša spisovateľka zaspala na posteli z teakového dreva, ktorá tam ostala po pôvodnom majiteľovi, ktorý sa spiac na nej pred 5 rokmi zadusil plynovými výparmi a občas sa chodil pozerať či je jeho posteľ stále tak pohodlná a vtedy mala Amanda zrazu o tieň viac. Nemala ani čas poriadne upadnúť do svojich nočných môr o šikane v decáku, keď zrazu zazvonil telefón, ale ona ho nemala náladu zdvihnúť hneď z dvoch pádnych dôvodov.

Po prvé sa jej vôbec nechcelo a po druhé čo sa pamätá v jej byte žiaden telefón nie je tak prečo by ho mala pre všetko na svete registrovať? Ale on neprestával zvoniť, papagáj Ghostie ohlušujúco trepotal krídlami o mreže, čierny fľak mačacieho tvaru, kocúr Spirit, jej drapol do pleca a Amanda nemohla ďalej už len ležať a telepaticky prosiť nový doplnok bytu, aby stíchol.

Vstala z vyhriatej postele, papagáj prestal vyvádzať, Spirit ušiel oknom na dvor a bývalý si majiteľ šiel obzrieť sporák. Amanda zdvihla slúchadlo a s počudovaním, že je hmotné ho takmer znova položila na vidlicu, ale stihla sa upokojiť a hlesla, tak ako sa to naučila z televízie, kým jej ju nezhabal exekútor. ,, Haló?,, V telefóne najprv nepríjemne praskalo, šumelo a hlas akéhosi chlapa takmer zanikal v zvuku podobnom zvieraciemu dychčaniu ,, Gratulujem vám, slečna Yorková. Váš strýko Albert Alfonz von York predvčerom zahynul, bohužiaľ za dosť zvláštnych a tragických okolností, ale dúfam, že táto skutočnosť neovplyvní vaše rozhodnutie, či sa nasťahujete do jeho sídla Lost Souls. Je to len pár kilometrov od vášho dnešného bydliska. Príjmate?,, Amanda nevedela, že má nejakého strýka a už vôbec netušila, že môže existovať niekto s tak bizarným menom, ale keďže sa jej na stolíku zhmotnil telefón zo vzduchu veľmi nad tým neuvažovala a nadšene súhlasila. Možno až príliš nadšene, lebo chlapík z telefónu zrazu zmĺkol a ostalo len zvieracie dychčanie a praskot, ale to je bežné, aspoň v hororoch a Amanda si bola absolútne istá, že tie sú len obrazom vyumelkovanej predstavivosti hollywoodskych pisárikov.

Hneď vytiahla zo skrine mamutí kufor na kolieskach, hoci na jej nepatrný majetok by stačila taštička na make-up, ktorá do jej inventára nepatrila, preto musela využiť služieb obstarožného kufra patriacemu kedysi tiež bývalému majiteľovi. Hodila doňho svojich 22 kníh, digitálne hodiny, chudáka Ghostieho, zubnú kefku, kvôli ktorej riskovala a potiahla ju z regála v drogérií a malý zlatý kľúčik na retiazke, jedinú vec, ktorá mala v jej byte cenu viac ako pol libry. A keď vyvliekla kufor na stmavnutú chodbu triasla sa od očakávania, alebo od zimy záleží na tom z akého uhla sa na to kto pozerá.

O 15:30 už stála na stanici vlaku, ktorá bola ľudoprázdna, lebo väčšina ľudí vtedy, keď svieti Mesiac spí, aby mala dosť sily na pracovanie, ako jej to často niektorí otĺkali o hlavu. Ale Amanda a June milovali noc, lebo je tichá a krásna a jej vietor prebúdza v tých, čo sú hore inšpiráciu. Tento zvyk otravoval aj Amandinho priateľa, ktorý jej kvôli nemu kúpil zo svojho prvého platu v čističke odpadových vôd hodiny, ktorá jej pripomínali, že nie je otrokyňou času. Preto ju napokon opustil a našiel si dievča, z ktorého sa nakoniec vykľula nočná strážkyňa parkoviska a aj jeho ďalší plat pošiel na hodiny. Amandu utešovalo aspoň to, že sa s ním nikdy nepohádala, lebo keď sa jej ex a to dievča hádali zrazu zistili, že ich auto pláva v jazere a oni dvaja sú načisto mŕtvi a ďalej pre nich nemá cenu sa hádať. Aj kvôli tomuto sa Amanda nikdy neodhodlala spraviť si vodičák či akokoľvek inak zasahovať do hrôzy zvanej doprava.

Vlak dorazil včas. Presne o 15:30 a Amanda bola rada, že aspoň na niečo sa dá v živote spoľahnúť, aj keď sú to len príchody a odchody vlakov. Nastúpila a po krátkom kráčaní chodbičkou si našla prázdne kupé. Sadla si. Ani ju nenapadlo si pospať a prepásť chvíľu, keď v čiernych šatách prichádzajú múzy, preto vytiahla papiere a večné pero, ktorých už vypísala 22 a nikdy nepochopila, prečo sa vypísali po týždni používania, keď mali vydržať večne a pokračovala v Juninom príbehu. Lenže múzy dnes neprichádzali a tak sa Amanda musela uspokojiť so sledovaním hmyzu ako hľadá zbytočný koniec zbytočného života na hladkom povrchu žiarovky, ktorá kdesi stratila tienidlo. Napokon ju napadlo, že tie hlúpe mušky, komáre a ktovie čo ešte jej pripomínajú ľudí, ktorých v živote stretla. Krátky život motýľa, hľadanie komára, čo pasie po krvi a skon vo chvíli, keď dúfali, že dosiali toho, po čom túžili. Ale hmyz je skromnejší.

A June je iná. Ona nie je tým hmyzom, ale žiarovkou, ktorá svieti a priťahuje pohľady okolia a všetko, čoho sa dotknú lúče jej rúk sa vydarí. Lenže Amanda nie je ako June a Amandin svet nie ja ako Junin. Amanda ostane tým hmyzom.

Konečne sa jej cesta vlakom skončila a ona vyšla von z kupé pričom lemom kabáta zavadila o lampu bez tienidla, ktorá spadla na podlahu a rozbila sa. Vyšla z dverí vlaku presne o 15:30 a Slnko práve vychádzalo spoza hôr, ktoré sa kúpali v hmle. Amanda tajne dúfala, že tu na ňu niekto bude čakať a tak čakala, hoci čakanie bolo jej najneobľúbenejšou činnosťou. Vedela, že čakanie je hlúposť hlavne keď nevieme, či to na čo čakáme vôbec príde a už vôbec netušíme kedy to príde. Napriek tomu čakala, až sa na vlastné počudovanie dočkala.

Pomalým krokom k nej prišiel starý muž, ktorý si podľa Amandinho odhadu musel pamätať ešte Rimanov v Británií stavajúcich Hadriánov val, ale bola v takej zdvorilej nálade, že na to vôbec nepoukázala. Niektoré veci je lepšie si nechať pre seba, lebo keď v tajnosti dozrejú budú z nich ešte väčšie bomby a Amanda to vedela, preto mlčala. A muž tiež mlčal, ale z iného dôvodu. Amanda mlčala preto, lebo bola zástankyňou náuky, že mlčať je zlato, ale chlap mlčal preto, lebo skrátka to inak nevedel. Len jej zamával pred tvárou papierom, kde bolo napísané s mimoriadne veľkou dávkou hrúbok, že ho má nasledovať a nič sa nepýtať. Tak Amanda mlčala ďalej, teraz aj z toho dôvodu, že to bolo želaním starého muža. Keď sa otočil a pokynul jej všimla si na jeho chôdzi krívanie, čo by samo sebe nebolo u starého človeka také nezvyčajné, keby to krívanie nespôsobovala drevená noha. Ale mlčať je zlato, preto kráčala za ním.

Viedol ju dole bahnitým svahom, na ktorom bolo badať stopy koní a odtlačky ľudských nôh, z ktorých kamsi zmizli prsty. Amanda bola totálne vyčerpaná, jej ľahučký náklad sa stal enormne ťažkým bremenom a bahno mala aj v ponožkách, o ktorých si ani nepamätala, že si ich pri odchode dávala. Ale pretože každá cesta má svoj koniec aj Amanda sa ho dočkala.

Stál pred ňou ohromný dom, na prvý pohľad útulný a honosný, ale pretože prvý dojem vždy klame bol v skutočnosti úplne odlišný, to znamenalo, že Amande len pri pohľade na zlovestné múre behal mráz po chrbte. Ale nedala sa odradiť a vošla dovnútra. Nakoniec bola rada, že na prvý dojem nedala, lebo dom bol naozaj zvláštny a toľko prachu snáď v živote nevidela ani na svojom písacom stole. Snažila sa nájsť kuchyňu a aspoň náznak barovej skrinky, ale sídlo bolo ako po vymretí. Nebol to však normálny nepríjemný pocit zo starého prázdneho domu, ktorý má každý smrteľník, keď sa mu podarí do takého nejakého vliezť. Tento dom bol predchnutý nepríjemnými pocitmi, akoby každý kto doňho vošiel mal nepríjemný pocit a dom si to zobral až príliš k srdcu.

Amanda si spomenula na dom, kde žije June, ktorý je svetlý priateľský a nikdy sa v ňom neusadí ani zrnko prachu, lebo by sa ihneď stalo obeťou prachovky Juninej bucľatej matky, či vysávača Juninho láskavého otca.

Amanda cítila, že z tohto domu musí preč, lebo v ňom zrazu videla až priveľa tieňov na svoj vkus a zvuky, ktoré sa domom rozľahli pramálo pripomínali pracovanie starého práchnivejúceho dreva. Zbehla dolu schodmi ku dverám, ktorými vošla a snažila sa ich otvoriť, lenže kľučka sa ani nepohla. To, čo ju držalo nebola hrdza. Zrazu začula kroky a po sekunde zbadala komu patria a uľavilo sa jej. Starec z nástupišťa. Hoci nebol ideálnym spoločníkom nemala na výber a trocha vystrašeným hlasom, ale len decentne, aby si nemyslel, že sa bojí ho žiadala o pomoc. Ten však mlčal a mal na to jediný dôvod. Ukázal jej papierik s nápisom ,, Domov ťa miluje a nechce, aby si odišla ,, A rehot muža odhalil prázdne ústa, v ktorých nebolo ani pamiatky po tom, že by tam niekedy bol jazyk. Amandu hneď prešlo decentné zastieranie strachu a nevediac prečo siahla trasúcimi prstami do vrecka a vytiahla malý zlatý kľúčik hompáľajúci sa na retiazke. Nevedno, či sa triasol kľúč, alebo Amandina ruka to závisí od uhla pohľadu. Vrazila ho do zámky, tá povolila a Amanda si okamžite vydýchla, lebo pochopila, že nie je v horore, lebo keby bola kľúčik by zákonite nesedel. Vbehla do priestoru predtým než ho prezrela a zabuchla dvere. To však ihneď oľutovala, lebo sa ocitla na mieste, ktoré dôverne poznala a vrátiť sa nemohla. Jej byt s jednou izbou, v podkroví, s teakovou posteľou a svojím tieňom. Bolo v ňom až príliš horúco a Amanda s jemným prekvapením, ale len decentným, aby si nikto nevšimol, že je prekvapená všimla, že to, čo je na jej tele ohnivé nie sú len jej vlasy. Záclona ľahla popolom a Amande napadlo, že poslednou vetou v poslednej knihe o Juninom živote bol citát ,, Všetko sa raz zmení na popol ,,.

Kniha zaklapla a mladá slávna spisovateľka si vzdychla pohladiac rukou svoj posledný rukopis. ,, Prepáč mi to Amanda.,, Dvere sa otvorili ,, Slečna June volá vaše manažérka. Mám ju prepojiť?,, June Rayová si vzdychla, ale prikývla a predtým ako zdvihla slúchadlo zrak jej uľpel na zošite s nadpisom

Amanda Yorková

Kde končia sny a začína realita

Kde končí realita a začínajú sny

Autor: June Rayová