Rio sa potešila, keďže brat aspoň prestal predstierať nezáujem a vykladala ďalej : „ Podľa mňa to bude nejaký druh hádanky. Chápeš? Nemusí to byť ozajstný živý mozog, ale niečo čo sa pod týmto slovom len skrýva. Nechcel by si na to prísť?“

Mio sa zamyslel. Rio udrela na jeho citlivé miesto a tým bola jeho záľuba vo vyvracaní tvrdení iných ľudí a hľadanie pravdy za klamstvami kdekoľvek sa s nimi stretol. V tom ohľade bol chlapec občas až neznesiteľný. Videl lož a musel ísť hľadať pravdu, stretol sa s nejakým problémom či záhadou, musel jej prísť na koreň a rozmetať na kúsky, aby po nej neostalo ani pamiatky. Ak mu cestu skrížila hocijaká povera, legenda, alebo povesť, nemala šancu na prežitie. Ibaže by bola bývala predsa len pravdivá ...

Rio mu zamávala pred očami dlaňou

„Hej, hej, Mio, spamätaj sa. S otvorenými očami spia len draky na to nezabúdaj.“

Mio zívol a odstrčil sestrinu ruku ako otravnú muchu.

„Dobre, pôjdeme sa pozrieť k tomu jazeru ak na tom tak trváš. Ale uvidíš, že ... vlastne ... neuvidíš absolútne nič.“

Profesor Daveth Raphael Aisling si premeriaval triedu malými krvou podliatymi očami, ktoré sa mu takmer strácali v mäsitých záhyboch jeho tučnej tváre a cítil ako v ňom rastie zlosť. Ako mu tečie žilami, presakuje do každej aj ten najtenšej vlásočnice jeho rozmerného tela a podobná hadiemu jedu mu vrie v srdci. Alebo je to pocit satisfakcie? Občas mal naozaj problémy rozlišovať medzi týmito dvoma protipólmi, oddeliť ich a určiť im pevné hranice. Práve zo zoznamu žiakov po skončení tradičného uvítacieho ceremoniálu prečítal meno posledného študenta a pocity sa v ňom miešali. Nevedel, či sa má radovať, ale hnevať. Napokon sa rozhodol. Ako učiteľ by mal v takejto situácií predsa len pociťovať skôr hnev než radosť.

„ Takže, takže...“ zatiahol a začal sa prechádzať po stíchnutej triede. Chodil pomaly pomedzi rady drevených lavíc a pásol sa pohľadom na napätých tvárach jeho žiakov akoby to bola jediná vec, ktorá ho v živote dokázala potešiť. Pri okne sa zastavil a zrúkol

„ Vie niekto z vás, vy vykradnuté hlavy kde sú zasa tí prekliati Ardenovci? Prvý deň nového školského roka a naše drahé dvojičky sa pravdepodobne ani neobťažovali dnes vstať z postele. Tak, povie mi niekto kde sú?“

Trieda mlčala, deti nechápali ako majú pre Kristove rany vedieť kam šli ich spolužiaci a aj keby to vedeli Aislingovi by to nik z nich neprezradil možno až na žalobabu Celandine Harperovú, bifľošku až hrôza s okuliarmi veľkosti popolníkov, ktorá si nikdy nenechala ujsť možnosť na niekoho nabonzovať. Vrcholom jej snaženia bolo keď raz nažalovala sama na seba. Aj teraz sa dychtivo hlásila mávajúc rukou tak prudko akoby od seba odháňala roj sršňov a oči za obrovskými škuľami jej šli vypadnúť z jamôk.

„ Pán učiteľ, pán učiteľ! Ja viem! Ja viem! Ja poviem!“ kričala Celandine a Aisling sa prvý raz v ten deň usmial, bol to však škodoradostný úsmev. Svižne, ako by to od neho nikto nečakal sa presunul k šplhúnkinej lavici a láskavo, priamo otcovsky ju oslovil.

„ Slečna Harperová o vás viem, že vždy urobíte len to, čo je správne. Dobré dievča. Poslušné. Vy ostatní by ste si z nej mali brať príklad. Zločincov nesmiete kryť, v tom nie je nič vznešeného. Pôjdete do pekla s nimi, milí moji. Neposlušníci musia pykať, aby sa poučili. Je to aj pre ich dobro. Tak, Celandine, povedzte mi všetko čo viete.“

Harperová si napravila okuliare a trochu sklonila hlavu. Dokonca ani ona sa nedokázala dlho pozerať do Aislingových očí, hoci bola medzi žiakmi jeho jediným spojencom. To nedokázal nikto bez toho aby ho neobišla hrôza z krutej ľahostajnosti jeho pohľadu. Celandine sa chvíľu pozerala na svoje zovreté päste, potom sa sprudka nadýchla veľkým zahnutým nosom a spustila.

„ Neviem to určite pán učiteľ, ale čosi som začula keď som včera u nás v záhrade hrala s bratmi kriket. Počula som ju spoza plota. Určite to bola ona. Ardenová komusi vravela, že by sa chcela pozrieť na Horskú slzu. Vraj sa tam dnes v noci má čosi stať a ona by to rada videla. Znela hrozne sprisahanecky. Ale ešte nie je noc, pán učiteľ. Možno sa ešte bude dať zastaviť ju!“

Aisling sa zatváril vydesene, ale rýchlo to zamaskoval a opäť nasadil odmeraný výraz. Vrátil sa ku katedre a čosi načarbal do triednej knihy. Celá trieda ( okrem Harperovej, samozrejme ) ľutovala súrodencov Ardenovcov. Bolo jasné, že tento krát sú v poriadnej kaši. Aisling opatrne zastrčil zlaté pero do vrecka svojho zamatového zvrchníka akoby to bola neviem aká vzácnosť a zvesil z vešiaka hrubý tmavo-čierny kabát podšitý sivou kožušinou, bez ktorého ani v lete nevyšiel na ulicu. Obliekal si ho tak rýchlo, že tri razy vopchal ruku do zlého rukáva a takmer si ho roztrhal. Pritom drmolil.

„ Idem ich pohľadať. Toto im len tak neprejde. A chodiť k Horskej slze je nielenže nebezpečné, je to aj zakázané. To miesto je chránený lesopark, nemôžu sa tam len tak potulovať ako sa im zachce. Pošlem sem madam Chouetteovú. Tá vás dnes bude učiť miesto mňa. A nech od nej nepočujem žiadne ponosy, lebo bude zle.“

A bez rozlúčenia vyrazil z triedy. Deti si vymenili prekvapené pohľady, už-už sa chceli pustiť do rozhovoru, keď tu do miestnosti vznešeným krokom vplávala nádherná žena so záplavou zlatých kučeravých vlasov, ktoré jej siahali vyše polovice chrbta.

„ Ako to, že je tu tak skoro? Čo Aisling vypadol neprešla ani minúta...“ šepla Lillian Drakeová svojej druhej najlepšej priateľke ( prvou bola Rio, dievčatá sa od seba takmer nepohli a všade chodili spolu ) Susan Westovej. Tá však len mykla plecom a ďalej sa venovala knihe, ktorú potajme čítala pod lavicou. Krásna pani sa rozhliadla po triede a prívetivo sa usmiala.

„ Váš učiteľ musel náhle odísť tak ho pre dnešok zastúpim ja. Podľa rozvrhu by ste mali mať algebru, takže keď drahá slečna Westová prestane čítať ten ľúbostný román môžeme sa do toho pustiť.“

Susan nadhodilo a celá červená pchala zamilovanú knižku do tašky. Lillian len krútila hlavou. Ako mohla madam Chouetteová vedieť, čo Susan číta, keď sú lavice z jedného kusa pevného dreva a nie je v nich jediná medzierka? Lily už ničomu nerozumela, vytiahla si teda z aktovky učebnicu matematiky a zahĺbila sa do štúdia. Jej posledné myšlienky pred tým ako jej hlavu zaplnili číslice patrili Rio Ardenovej. Kiežby len vedela, že sa za ňou pustil Aisling. Kiežby sa jej podarilo sa mu vyhnúť. Vzdychla a začala rátať. Madam Chouetteová ju uprene sledovala spod hustých mihalníc a usmievala sa čím ďalej tým viac.

V čase keď sa Aisling vytrácal zo školy aby ich šiel hľadať boli súrodenci na ceste domov. Chceli sa dobre pripraviť na noc. Rio sa chvela od zle potlačovaného nadšenia a celý čas veselo podskakovala. Mio mal na celú vec opačný názor, ale mlčal a premýšľal nad tým ako sestre vyvrátiť všetky jej tvrdenia.

„ Musím si zobrať notes, aby som si mohla zapísať všetko čo dnes v noci uvidíme.“ Prehodila Rio šťastne.

„ Áno, áno len si pekne zober ten svoj zápisníček. Tak či tak si tam budeš môcť napísať akurát, že si videla pár vrabcov a niekoľko vzácnych exemplárov buriny.“

„ Nebuď hlúpy, určite na niečo naďabíme, viem to.“

„ Si hrozná, stavím sa, že mám najtrápnejšiu sestru na svete. Panebože!“ skríkol a teatrálne zalomil rukami smerom k oblohe „ Mal aj Graham Bell takú famíliu?“

„ Kto je Graham Bell?“ spýtala sa Rio nechápavo.

„ Chlap čo vynašiel telefón, ale to ty nemôžeš vedieť.“

„ Tak prečo ho tu spomínaš? Zas sa vyťahuješ!“

Odrazu sa spoza rohu vynorila obrovská postava v kabáte, postavila sa im do cesty, že nemohli ani doľava ani doprava a zrúkla

„ Tak a mám vás, moji malí grázlici! Toto sa robí? Chodiť za školu?“

„ Aisling!“ skríkol Mio piskľavo akoby mu ktosi stúpil na nohu. Chytil Rio za ruku, ale učiteľ bol rýchlejší. Ani sa nenazdali a už ich oboch držal za goliere a surovo nimi myksľoval akoby boli handrové bábiky.

„ Pustite nás!“ zapišťala Rio prosebne. Mio bol ticho, pretože mu začínalo mu byť z tých prudkých pohybov akosi nevoľno. Aisling si však nedal povedať, ďalej nimi triasol, kričal a od úst mu odlietali spŕšky slín.

„ Ako si to predstavujete? Za čo ma máte? Takto sa ku mne chovať nebudete! Pôjdete pekne ku mne domov a tam si na vás posvietim. Vidno, že nemáte otca, chýba vám jeho autorita!“

Keď už to vyzeralo beznádejne a dvojčatá sa zmierili s tým, že ich Aisling odvlečie k sebe domov a tam ich zmláti, zdvihol sa obrovský vietor a učiteľovi vmietol do tváre kúdoly prachu. Rozkašľal sa, na okamih prestal vidieť a deti sa mu v tej chvíli vyšklbli. Zmätene sa obzerali nevediac čo robiť. Zrazu sa na konci ulice vynoril akýsi ošklbaný zarastený chlap v rozheganých šatách a kýval im, aby ho nasledovali. Mio a Rio boli vydesení a vyľakaní a tak sa za ním bez rozmýšľania rozbehli. Chlapík ich viedol spleťou ulíc až sa ocitli pred velikánskym pánskym sídlom, ktoré muselo byť kedysi krásne, ale teraz ležalo v ruinách. Malo tri poschodia, pod strechou sa cerili kamenné príšery s odpornými úsmevmi, niekoľko tabúľ oblúkových okien bolo rozbitých a veľká drevená brána s klopadlom v tvare hada požierajúceho svoj vlastný chvost bola na prvý pohľad vysušená a plná prasklín. Celý dom obrastal divoký brečtan a popínavé ruže, ich vysušené hlávky smutne šuchotali v ľahkom jesennom vánku. Záhrada sa úplne strácala pod hrčovitými stromami ( prevažne vŕbami a tismi ), pokrútenými kríkmi, ktoré v tieni sídla vyzerali ako učupené obludy, zdivočenou zeleninou a trsmi tráv. Bývalé okrasné jazierko mizlo pod nánosmi žaburiny a mnohoročných hnijúcich listov.

„ Rýchlo dnu!“ nariadil im ošumelý muž a deťom sa akoby až teraz vrátilo triezve uvažovanie. Zastali.

„ Prečo?“ spýtal sa Mio vyzývavo a nedôverčivo si trampa premeriaval. Ten sa pod jeho pohľadom zaošíval.

„ Musíte dnu! Nebude čakať, že tu budete. Je to jeho dom. Tu by vás očakával najmenej“ riekol napokon prekvapivo mladistvým hlasom a obrovským strieborným kľúčom otváral bránu do záhrady honosného domu.

„ Ja tam nejdem.“ zaťala sa Rio a Mio sa k nej pridal.

„ Je to zvláštne, ale tento krát súhlasím so slečnou Strachopudkou. Nepáčite sa mi vy ani ten dom. Neviem, ktorý z vás dvoch je mi protivnejší.“

Muž netrpezlivo skrútol kľúčom a ťažká brána sa roztvorila dokorán.

„ Nebuďte smiešni! Musíte mi veriť.“

„ Pozreli ste sa niekedy do zrkadla? Ak áno tak sa nedivte, že vám nedôverujeme. Vyzeráte ako veľmi podozrivé indivíduum“ povedal Mio a trocha cúvol. Rio tiež. Chlapík si zahryzol do pery.

„ No dobre. Asi nemám inú možnosť, čo decká?“ prehodil a nepochopiteľne sa zaškeril. Deťom bolo jasné, že sa krutou hrou osudu ocitli v rukách blázna a to už tretí raz za jeden deň. Nebolo to bohvieako spravodlivé.

Tulák nečakal na ich reakciu, privrel oči, čosi si zašomral do pochlpenej brady a deti nestihli ani dvakrát žmurknúť a po otrhanom chlapovi nezostalo ani stopy. Na jeho mieste stál mladý muž, dokonca ešte chlapec s rozviatymi zlatými vlasmi a smaragdovými očami, ktoré sa farbou podobali zarastenému jazierku.

„ Tak, už nevyzerám ako zarastený bezdomovec. Pôjdete už konečne so mnou, alebo tu mienite čakať na Aislinga? Jeho úmysly sú o dosť horšie než si vy dvaja myslíte. Verte mi, čo sa týka vás nezostal by len pri bitke.“

Dvojičky boli ohúrené, Mio oveľa viac než jeho sestra, ktorá sa vďaka svojej viere vo všetko vymykajúce sa bežnému šedému priemeru rýchlo spamätala a chmatla brata za ruku.

„ Mio, ja mu verím. Poďme než sa sem dovalí Aisling“

Chlapec bol taký šokovaný, že sa nechal za ruku previesť záhradou až do domu a nevykĺzla z neho ani jedna sarkastická poznámka.