Tmavou miestnosťou sa ozývalo stále dookola len jedno slovo: “Skoč!” Odrážalo sa od stien, stropu a čiernych závesov a padalo späť na hlavy ľudí, ktorý ho kričali. Tí boli všetci oblečení v čiernych plášťoch a na hlavách mali kukly s otvormi pre oči. Miestnosť pripomínala malý kostol, ktorý je celý navlečený v čiernom. V mieste, kde by mal byť oltár bol však len akýsi bazén so zvláštnou tmavou tekutinou. Na malom mostíku, tesne nad hladinou stála postava, ktorá sa jediná odlišovala od ostatných tým, že mala na sebe normálne mestské oblečenie. Stála úplne na konci a upreným pohľadom pozorovala hladinu. Miestnosťou sa opäť ozvalo zborové: “Skoč!” a náhle všetko utíchlo v očakávaní vyvrcholenia temného obradu.

Postava na mostíku ešte na pár sekúnd zaváhala, ale náhle sa otočila a s úprimným záujmom v hlase sa spýtala: ”A ma ta voda správnu teplotu?”

“Čo?” vyhŕkla postava, ktorá stála na čele davu, a logicky teda predstavovala vodcu. Hlas jej ostal zaseknutý kdesi vo vysokých tónoch. Aj psychológ amatér, by musel vypozorovať, že nenesie toto prerušenie ľahko.

Zatiaľ postava na mostíku s ľútostivým výrazom na tvári vysvetľovala: ”Pochopte. Nerád to tu zdržiavam, ale doktor mi často vravieval, že som náchylný na prechladenie a toto tu nevyzerá, že by to bolo správne teplé,” a pri tých slovách otestovala tekutinu tým, že do nej namočila špičku svojej bosej nohy.

“Uaaaaaaaaa!” zavila postava na čele davu, “Toto je obrad Čierneho splnu a tá hladina sú ústa samotného Temného boha. Ty do nich musíš skočiť a nesmieš sa zaujímať o to, akú majú teplotu. A už vôbec nesmieš len tak beztrestne do nich namáčať svoj bezbožný koniec nohy!”

“No tak moment.” oponovala postava nad hladinou, ”Čo vás je do toho, v čo verí koniec mojej nohy?” Mimovoľne pritom šúchala špičkou o zem snažila sa zbaviť lepkavej tekutiny, ktorá na nej ostala po namočení. Postav v čele davu si strhla kapucňu, hodila ju o zem a začala po nej skákať: “To nie je možné. Čo som komu spravil? Čo robím zle? ČO ROBÍM ZLE?”

Nižšia postava stojaca neďaleko nepochopila, že sa jedná o rečnícku otázku, a tak pristúpila ku svojmu kolegovi a začala listovať vo veľkej knihe: “Čierny spln, Čierny spln … hm .. á, už to mám! Takže, čo to tu máme? Fajn. Kompletná čierna výzdoba miestnosti. Bez okien. Máme. Nutný rituálny čierny odev. Máme. Minimálny počet osôb 10. Máme. Jazero s bahnom z Tieňového močiara. No. Tak je trošku problém. Všetci dobre vieme, ako také bahno zapácha a potom sa sťažujú susedia z okolitých domov a tak podobne. Našťastie som na trhu minule stretol obchodníka, ktorý sa zúfalo snažil zbaviť niekoľkých stoviek litrov slivkového sirupu. Ja myslím, že je to veľmi podobné, takže ... Hm. Čo ešte ďalej? Rituál vykonávať o polnoci počas splnu. No. Ehm. Tak to je ten druhý problém, že väčšina z nás má rodiny ... a manželky ... a musí byť do polnoci doma. Hm. Ja myslím, že keď to prebehne niekoľko hodín pred polnocou, to až tak veľmi nezaváži. Veď treba rátať aj s časovým posunom,” pri tých slovách sa postava s knihou pozrela na svojho kolegu, ktorý ešte stále stál na svojej kukle. Asi očakávala, že pochopí jej vtip, ale ten len uprel sklenený pohľad jej smerom a povedal: “Ďakujem.”

Medzitým sa dala do pohybu postava na mostíku: ”Tak viete čo chlapci, mne sa už do toho akosi nechce. Spočiatku to znelo zaujímavo, ale teraz som si spomenul, že ešte musím vybaviť nejaké veci, takže keď sa nenahneváte, tak ... “ a pri tých slovách sa začal blížiť po mostíku k okraju bazéna.

“Tak to nie! Ty tam skočíš! To mi ver!” preniesol chladnokrvne vodca a rozbehol sa smerom k nádrži, aby do nej Lupíka zhodil.

V tomto mieste moje rozprávanie na chvíľu zastavím, pretože si uvedomujem, že pozorný čitateľ si určite kladie tieto otázky: Ako to, že sa Lupík stal obetným baránkom takejto temnej a zákernej sekty? Prečo ma Robo kuklu iba s jedným otvorom pre oko a prečo ešte nezasiahol do celého diania? Kto je Robo? A kto je Lupík? Na to, aby som pozornému čitateľovi, aj vám ostaným, objasnil tieto záhady, musíme sa vrátiť naspäť v čase. Približne do doby pred desiatimi hodinami. A tiež to bude chcieť malý posun v priestore. Z ulíc Tmavej štvrti ku východnej bráne mesta Včelín.

„Meno?”

„Robo.”

„Robo aký?”

„Proste Robo.”

Strážca brány si Roba podozrievavo prezrel od hlavy až po päty. Aj druhý strážca by si Roba podozrievavo prezrel, nebyť toho, že práve bojoval so silným nedostatkom spánku, ťažkou opicou a zemskou gravitáciou. Aj napriek ohromnej sile týchto troch nepriateľov, sa mu darilo udržať si na tvári strnulý výraz bojovníka a pohľad uprený kdesi na horizont, pre prípad, že by sa tam objavili nepriateľské vojská.

“Takže pán … hm ... Proste Robo. Čomu vďačí naše mesto za vašu návštevu?”

“Chcem sa stať učňom v škole mágie.”

Strážcova reakcia na túto odpoveď bol ďalší podozrievavý pohľad. Robo začínal mať pocit, že ten človek taký pohľad pravidelne trénuje a že sa ním dokáže pozrieť aj do časti, kde by sa bežný človek dostal len za pomoci skalpela alebo iného ostrejšieho predmetu.

“Prečo si myslíte, že tam príjmu človeka,” strážca sa pri tých slovách pozrel na Robov odev, “z nejakej osady?”

Robo pohotovo s úsmevom odpovedal: “No počul som, že tam príjmu všetkých, ktorý sa o to miesto uchádzajú.”

Strážcovi sa ale tento argument vôbec nepozdával: ”Pozri. Mojou úlohou je nepustiť do mesta všetkých ľudí, ktorý sú podozrivo oblečený, majú podozrivý dôvod alebo podozrivý výraz tváre. Aby bolo jasné, ty spĺňaš všetky tri predpoklady, takže …“ BUCH!

Jeho reč bola prerušená nekontrolovaným pádom jeho kolegu na zem. Nebolo jasné, ktorý z jeho troch nepriateľov nakoniec vyhral, ale ako sa zdalo, pozorovanie horizontu muselo chvíľu počkať. Strážca, ktorý sa doteraz bavil s Robom začal kolegu dvíhať na nohy a za pomoci slušnej dávky fantázie mu pritom nadával priamo do pravého ucha.

Robo ich chvíľu pozoroval, potom len pokrčil ramenami, prešiel branou do mesta a ocitol sa dnu. V jednom z veľkých miest. Už ako mladý sníval o tom, že sa na také miesto dostane. Teraz, keď dovŕšil ten správny vek, mu jeho rodičia zabalili nejaké jedlo a vyslali ho za jeho snom.

Na pár sekúnd bol mimo z ruchu okolitých ulíc. Východná brána úplne logicky ústila na východné námestie, kde sa s ňou stretávali ďalšie štyri ulice. Námestím prechádzalo množstvo ľudí. Od bohatých šľachticov, rytierov a mágov, až po žobrákov a tulákov. Krik predavačov, ktorý si rozložili svoje stánky, na rohoch námestia sa miešal s krikom detí, ktoré pobehovali všade na okolo. V jednom rohu námestia mali rozložený stánok komedianti. V opačnom rohu Robo na chvíľu zahliadol oheň a tak logicky usúdil, že sa tam predvádza nejaký hltač ohňa, ale následný krik, ktorý sa z toho miesta ozval, naznačoval, že len pravdepodobne došlo k neodbornej manipulácii s otvoreným ohňom pri predávaní pečeného mäsa.

Bolo na čase sa poobzerať po škole mágie. Uprostred námestia sa týčil stĺp, na ktorom boli tabuľky s informáciami. Od neho sa do štyroch ulíc tiahli štyri rady rôzne farebných kameňov. Keď Robo pristúpil bližšie, zbadal, že na prvých z rady červene zafarbených kameňov leží nejaký úbožiak a pevne ich zviera v rukách. Ten muž vyzeral, že už niekoľko dní neopustil toto miesto.

“Ehm. Pane. Ste v poriadku?” prihovoril sa mu Robo. Mužovi chvíľu trvalo než upriamil svoj roztrasený pohľad na Robovu tvár. Potom v jednom nevydarenom úsmeve ukázal rad žltých zubov a povedal: ”Samozrejme. Len už sa neviem dočkať, kedy budeme na mieste.”

“Na mieste?”, nechápal Robo.

“Áno, tá tabuľka,” vysvetľoval muž na kameňoch a ukázal pri tom rukou na tabuľku na stĺpe.

Robo sa teda pozrel tým smerom a nahlas prečítal nápis: ”Chrám šiestich bohov – držte sa červených kameňov”

“Aha,” pochopil následne, k čomu tu došlo: “No viete. Myslím, že ste to zle pochopili. Ono je to myslené skôr len obrazne…”

Muž sa pri tých slova začal nahnevane tváriť: “Už mám toho dosť. Každý, čo tu príde, ma chce len poučovať. Ja…“ náhle sa však zdalo, že čosi upútalo jeho pozornosť, pretože sa začal rozhliadať. Po chvíli pološeptom dodal: “Ticho. Vidíte. Zdá sa mi, že sme sa už trochu pohli. To bude nejaká mocná mágia.”

Robo ho ešte chvíľu pozoroval, ale keďže nevymyslel žiaden spôsob, ako mu pomôcť, tak len pokrútil hlavou a stočil svoj pohľad späť k stĺpu. Do školy mágie viedla cesta žltých kameňov a o niekoľko sekúnd na to Robo opustil Východne námestie.

Cesta k škole viedla skrz niekoľko ulíc rôznych štvrtí, ale keďže všetky ulice boli plné ľudí mal Robo čo robiť, aby nestratil z dohľadu žltý pás kameňov. Keď nakoniec dav preriedol zbadal, že sa ocitol na námestí, ktorého jednu stranu tvoril múr skoro rovnako vysoký, ako hradby okolo mesta. Uprostred neho stála vysoká veža s malými dverami. Pri tých dverách kamene končili.

Robo teda v ten deň navštívil školu mágie. Charakter Robovej návštevy by sa dal celkom hravo zhrnúť do jedného jediného slova: skúsil. Skúsil urobiť dobrý dojem. Skúsil sa prihlásiť. Skúsil sa hádať. Skúsil aj prosiť, a nakoniec dokonca skúsil nekričať na mága, ktorý vybavoval prihlášky. Pravdou je, že žiaden z týchto pokusov nevyšiel. Reči o tom, že do školy mágie príjmu každého, kto sa o to bude uchádzať sa ukázali nepravdivé. Škola bola momentálne plná a bola ochotná prijať len veľmi nadaných alebo bohatých študentov.

Pohovor netrval dlho a približne o pol hodinu neskôr už Robo, sediac na jednom zo žltých kameňov uprostred námestia, rozmýšľal čo s načatým životom. Návrat domov zatiaľ vylúčil, keďže vrátiť sa s takým úspechom by predstavovalo pokles na spoločenskom rebríčku, snáď až pod úroveň asistentov chovu dobytka, ktorých hlavná pracovná náplň bolo hnojenie polí biologických odpadom. Povedal si teda, že sa skúsi poobhliadnuť po meste a možno sa mu naskytne príležitosť.

Začal sa teda úplne náhodne túlať po uliciach a obdivovať divy veľkomesta, ktoré doteraz nemal možnosť nikde vidieť. Ulica obchodníkov, ulica remeselníkov, námestie chrámov aj pohľad na kráľovský palác. To všetko sa Robovi vrylo do pamäti neopísateľným spôsobom. Vedel, že až toto všetko bude rozprávať doma, tak mu ťažko niekto uverí, že je možné postaviť stavbu bez použitia kúska blata a slamy. Nakoniec skončil v nejakom druhotriednom podniku, ktorý mu svojím vzhľadom a uplatňovaním hygienických pravidiel tak trochu pripomínal domov.

Ako tak sedel a striedavo hľadel na dno pohára a okolité prostredie, ocitol sa znenazdajky vedľa jeho stola akýsi starček a úplne nečakane na neho zaútočil svojou paličkou. Aj keď útočil na prvý pohľad s vypätím všetkých síl, údery by Robovi neuškodili, ani keby bol v kóme.

“Čo ty vieš? Si mladý a neskúsený. Len si tu tak sedíš a nič nerobíš. Pozri sa za tie dvere. Tam je svet. Tam sa to všetko deje. Tam sa to všetko stalo…” pri posledných slovách starčekove útoky na Roba ochabli. Zahľadel sa niekde do kúta a po niekoľkých sekundách s pohľadom stále upreným kdesi mimo, dosadol na stoličku oproti Robovi.

Ten nevedel, čo má robiť, a tak len ticho čakal, čo sa bude diať. Starček ešte chvíľu pozoroval roh miestnosti a potom, bez toho aby zmenil výraz tváre, alebo smer pohľadu precedil medzi zuby: “Pivo.”

Robo chvíľu ostal pobavene hľadieť, ale potom len kývol na krčmára a o chvíľu stál pollitrový pohár pred starčekom. Ten už nevládal hrať ďalej svoju hru zamysleného starca, vrhol sa po pohári a v priebehu niekoľkých sekúnd prakticky úplne poprel fyzikálny zákon zachovania hmoty jednoducho tým, že do svojej útlej postavy nalial pol litra tekutiny a pritom neexplodoval. Aj keď už na prvý pohľad bolo jasné, že to nie je možné, starčekove telo sa s pollitrom piva veľmi ľahko vyrovnalo. Robo si okamžite s úctou uvedomil, že pred ním sedí človek, ktorý sa v tejto oblasti podrobil celoživotnému tréningu.

Keď zmizla aj posledná kvapka v pohári jeho spoločníka, rozviazal sa mu konečne jazyk a Robo si vypočul toľko historiek, že ak by bol bard, tak by si z nich mohol urobiť celkom slušné živobytie. Starček rozprával o tom, ako vo svojej mladosti bol v skupine, ktorá sa vydala uloviť vlka so železnými zubami. Pokus skončil neúspechom a on bol jediný, komu sa podarilo ujsť. Neskôr sa dostal do armády istého kráľa, ktorý sa práve bránil útoku mocného čierneho mága. Keď už to vyzeralo, že je kráľovstvo stratené, objavil sa znenazdajky jeden starý mocný drak a sľúbil, že kráľovi pomôže. Na poslednom kopci pred bránami mesta sa dostal až ku mágovi a jedným šikovným ťahom hlavy ho prehltol. Mágova armáda sa rozpŕchla a kráľ začal oslavovať. Drak, však o niekoľko hodín na to znenazdajky zdivel, zabil niekoľkých ľudí a ušiel. Nikto už nikdy nezistil, čo sa presne stalo. Posledné dobrodružstvo zažil, keď už ako starý veterán tiahol s jednou armádou dobiť vežu Ľadová krása. Aj napriek tomu, že cestu Chladným krajom prežila len polovica z nich, podarilo sa im nakoniec zapáliť šesť faklí a vyhnať ducha, ktorý obsadil to posvätné miesto.

“…nikdy nezabudnem na pohľad na sto metrov vysokú vežu uprostred bielej roviny. Keď jej vrchol ožiarilo slnko, človek musel pri tej kráse plakať. Raz sa tam určite vrátim,” pri tých slovách sa starček opäť zahľadel do kúta, ale tento krát Robo spozoroval, že už nejde o trik na turistov. O niekoľko sekúnd na to starčekovi klesla hlava a Robov spoločník, nehľadiac na to, koľko pravidiel bontónu práve poručil, jednoducho zaspal.

Vtedy si Robo uvedomil, že vonku sa už začalo stmievať a že je na čase nájsť si niekde miesto na noc. Opustil teda krčmu zanechávajúc svojho spoločníka niekde v ríši snov a začal sa obzerať po nejakom nocľahu. Ako tak kráčal mestom ožiareným iba fakľami zbadal neďaleko vývesnú tabuľu ponúkajúcu lacný nocľah, a tak zamieril tým smerom.

Keď bol iba pár metrov od vchodu vrazila zrazu do neho akási nižšia postava. Tá osoba bola zahalená v plášti a cez hlavu mala pretiahnutú kapucňu. Cudzinec čosi zamumlal a chcel sa pobrať ďalej svojou cestou, ale jeho ruka sa zachytila o niečo na Robovom plášti a tak len zostal stáť, s rukou natiahnutou k Robovi a hlavou otočenou niekde k oblohe.

Robo ho pár sekúnd pozoroval a potom sklopil pohľad k miestu, kde uviazla cudzincova ruka. Vtedy zbadal, že tá ruka uviazla v jednom z jeho vreciek a že momentálne veľmi šikovne a rýchlo prehľadáva jeho obsah.

“Hej!” zakričal na cudzinca. Ten sa zjavne naľakal tohto nečakaného zvuku a prudko otočil tvár k Robovi. Vtedy Robo zbadal, že tá osoba je mladík približne v jeho veku. A že sa tvári, že vôbec netuší, čo sa tu deje.

“Vaša ruka je v mojom vrecku,” vysvetľoval už trochu tichšie Robo a ukazoval pritom na vrecko, z ktorého ešte stále trčala cudzincova ruka. Ten skĺzol pohľadom z Robovej tváre až k miestu, kam ukazoval a potom s nefalšovaným výrazom prekvapenia na tvári zvolal: “Moja ruka je vo vašom vrecku.”

“Veď to vravím. Dajte ju von!” a pri tých slovách ju Robo vytiahol. Už už ju chcel pustiť, ale potom si na niečo spomenul, otočil ju dlaňou nahor a roztiahol päsť, čím odkryl zopár mincí, ktoré boli zjavne jeho majetkom. Mince si vzal späť a ruku pustil.

“Ach. Veľmi ma to mrzí,” začal sa ospravedlňovať mladík, “Viete moje ruky si občas robia čo chcú. Človek potom príde domov a začne z vreciek vyberať úplne cudzie veci. Kde ostala moja slušnosť? Ja sa volám Lupík a som tu v meste nový,” pri tých slovách natiahol ruku.

Robo ju váhavo prijal, ale v momente, keď Lupík zovrel jeho ruku vo svojej pravici, jeho ľavá ruka úplne automaticky vyštartovala a vliezla do ďalšieho vrecka na Robovom plášti.

“Už mám toho dosť!" zakričal Robo, pustil Lupíkovi ruku a tú druhú vytiahol zo svojho vrecka. Lupík mal opäť na tvári výraz ľútosti kombinovanej s ublížením na citoch. Pristúpil bližšie a zdalo sa, že sa ide opäť ospravedlňovať, ale Robo urobil krok späť a so zdvihnutou rukou ho zastavil, “Nepribližuj sa!”

“Mne je to ľúto. Ja za to vážne nemôžem. To všetko oni,” a na dôkaz dvihol ruky pred seba. Keď zbadal, že malá vzdialenosť medzi jeho rukami a Robovým plášťom vyryla na čele jeho spoločníka malú vrásku, rýchle ruky stiahol späť za chrbát. “V našej dedine to bolo rovnaké. Každý sa mi vyhýbal. Nakoniec ma poslali sem, do mesta, aby som sa tu niečomu priučil. Som tu už niekoľko dní a zatiaľ som sa priučil len tomu, že veľa miestnych ľudí vo vreckách nosí úplne zbytočné veci. Nie je to náhodou tvoje?” pri tých slovách sa mu v ruke objavil talizman, ktorý Robo dostal od svojich rodičov ešte ako malý.

“Daj to sem,” povedal Robo a vytrhol svoj majetok z Lupíkových rúk, “Neviem čo si zač, ale asi bude lepšie, keď pôjdeme každý svojou cestou,” chcel ukončiť toto stretnutie, ale náhle sa z neďalekého tieňa ozval akýsi hlas: ”Ale chlapci. Prečo by ste chodili každý svojou cestou, keď ja mám jednu, po ktorej môžeme ísť všetci spolu?”

Robo aj Lupík otočili hlavy smerom, odkiaľ prichádzal hlas a zbadali, ako tá postava práve vystupovala z tmy. Bol to postarší muž oblečený do čierneho mníšskeho habitu. Okolo krku mu visela retiazka s neskutočným množstvom talizmanov a symbolov náboženstiev. Najvýraznejšie na ňom ale pôsobil úsmev, ktorým by sa dokázal usmiať len človek schopný predávať mokré zápalky uzimeným deťom a ešte im pritom robiť prednášku o škodlivosti vyrubovania lesov, kvôli výrobe zápaliek.

“Vy ste presne ten materiál, ktorý potrebujem,” prehovoril opäť neznámi a pri tých slovách si Roba aj Lupíka dôkladne prezrel, “Čo by ste povedali na malý večierok pri bazéne tu neďaleko?” dodal a veľmi nápadne žmurkol.

“Jasné. Jasné. Jasné. Ideme!“ vybuchol do záchvatu nadšenia Lupík. Zatiahol Roba za rukáv, ale hneď ho pustil a k svetlu dvihol akýsi predmet, ktorý mal v ruke, “Nie je to náhodou tvoje?”

Robo uchmatol kúsok pergamenu, ktorý mal ešte pred chvíľou bezpečne vo vaku a opäť o krok ustúpil. Nápad večierku sa mu príliš nepozdával, ale práve to mohla byť príležitosť, na ktorú čakal. Ešte chvíľu váhal a nakoniec sa s Lupíkom vybral za ich novým hostiteľom. Ten zamieril priamo do štvrte, ktorá mala príslovečný názov Temná štvrť.

Temná štvrť, ako už jej názov napovedá, nikdy nepatrila k najsvetlejším stránkam mesta. Zákon sa v tejto oblasti pohyboval len sporadicky, dobre ozbrojený a to vždy vo väčšom množstve. Presný dôvod, prečo mala prívlastok temná, nie je úplne zrejmý. Možno to bola farba domov, alebo výraz tváre miestnych obyvateľov, ktorý zapríčinil, že ju tak začali volať. Tiež to mohla byť minulosť, ktorá sa k nej viazala, alebo stupeň čistoty rieky, ktorá v tomto mieste pretekala mestom. Nech už je to, ako chce, práve touto štvrtou sa uberal Robo so svojimi dvoma spoločníkmi.

Cudzinec, ktorý ich viedol, toto miesto určite dobre poznal, pretože ani na najtmavších miestach neváhal kadiaľ treba ísť. Rovnako by sa dalo povedať, že toto miesto poznalo jeho. Rôzne vyzerajúce osoby, ktoré si už na prvý pohľad rozumeli so zákonom asi toľko, ako husľový virtuóz s dielenským sústruhom, ho už na diaľku zdravili a jeho spoločníkov nechávali bez povšimnutia prejsť. Bol to dosť zvláštny pohľad na cudzincov, ktorí sa nachádzali v Temnej štvrti a nemuseli pritom utekať, bojovať alebo byť mŕtvi.

Cesta trvala niekoľko desiatok minút, až napokon zastali pred vchodom nejakého miestneho podniku. To, že ide o akúsi spoločenskú inštitúciu sa dalo zistiť len na základe vravy a smiechu, ktorý sa zvnútra ozýval. Inač budova vyzerala, že je zrelá na demolačné práce. Vlastne sa dalo povedať, že niektoré demolačné práce už boli hotové.

Cudzinec v čiernom vstúpil ako prvý a za ním aj Robo a Lupík. Prešli krátkou chodbou a ocitli sa v miestnosti, ktorú by turistický sprievodca po meste Včelín označil za povšimnutiahodnú len v prípade takzvanej adrenalínovej dovolenky.

Miestnosť mala veľkosť stredne veľkej krčmy. Na svietenie v nej slúžil kozub a niekoľko sviečok rozmiestnených po stenách. Hlavným nábytkom miestnosti boli stoly, stoličky a barový pult. Hlavným osadenstvo miestnosti tvorili ľudia, ktorí sa už vďaka profesionálnej deformácii tlačili do tmavších miest. Poväčšine boli zhrbení, zahalení do plášťov a čosi si nad stolmi šepkali. Keď trojica vkročila dovnútra, väčšina z nich otočila tým smerom hlavy. Najprv padol ich pohľad na Robovu tvár, potom na jeho plášť, vak a mešce a nakoniec na jeho hrdlo. Rovnakou procedúrou prešiel aj Lupík. Na záver ich pohľad skončil na mužovi, ktorý tých dvoch doviedol a tak sa len vrátili všetci naspäť k svojej pôvodnej práci.

Muž, ktorý Roba a Lupíka doviedol po vstupe len kývol hlavou niekoľkým mužom a potom sa otočil k svojim hosťom: ”Takže ja sa volám Fanat a títo ľudia sú moji priatelia. Bude to chcieť ešte nejaké prípravy, ale potom už to bude vážne zábava. Poďte za mnou,”

otočil sa a vyrazil k dverám na opačnej strane miestnosti. Robo, Lupík a zvyšný ľudia, na ktorých kývol ho nasledovali.

Tá miestnosť bola čosi, ako sklad. Niekoľko skríň, stôl a stolička. Fanat sa posadil na stoličku a všetci ostatní sa zhromaždili do radu, ktorý začínal pri stole. Potom postupne všetci dostali akýsi čierny oblek a kuklu na hlavu. Nakoniec ostali len Robo a Lupík. Fanat sa chvíľu prehraboval v skrini, ale nakoniec sa sklamane otočil k Robovi: “Máme tu menší technický problém. Kedysi sme v našom spoločenstve mali istého muža a on mal len jedno oko zdravé. Dlho nosieval rovnaký odev ako mi, ale od istého času začal tvrdiť, že ho ten druhý otvor na oko uvádza do rozpakov. Nakoniec sa obrátil na Odboroví zväz náboženských fanatikov a s tým sa už nedalo nič robiť. Museli sme mu dať vyrobiť kuklu len s jedným otvorom. Bohužiaľ je to jediná kukla, ktorá už ostala. Ale verím, že to nebude až taký veľký problém. Stačí si ju nasadiť na hlavu a prižmúriť jedno oko. Takto.” Fanat si nasadil kuklu s jedným otvorom a natočil ju tak, aby cez neho videl.

Chvíľu Roba jedným okom pozoroval a potom pokračoval vo vysvetľovaní: “Po čase z toho začne oko bolieť, ale je na to jedna finta. Stačí urobiť toto,” pri tých slovách otočil kuklu tak, aby sa mohol pozerať pomocou druhého oka, “A je to. My ju tu voláme zameriavačka,” zakončil prednášku vtipom a kuklu podal Robovi. Následne sa dvihol od stola a vydal sa k ďalším dverám, v ktorých medzitým všetci ostatní zmizli.

“Moment. Na mňa ste zabudli.” ozval sa Lupík.

“Ale nie. Nezabudli. Ty máš povolené civilné oblečenie. Budeš dnes niečo, ako čestný hosť,” odpovedal bleskovo Fanat.

“Taká pocta,” dvihol Lupík prekvapením obočie a pozrel sa pri tom na Roba. Ten mu iba opätoval pohľad, mykol plecami a ďalej sa venoval študovaniu svojej kukly.

Za niekoľko minút už boli všetci zhromaždení vo vedľajšej miestnosti. Tá bola celá čierna. To bola prvá vec, ktorá začala Robovi pripadať divná. Za celý svoj život, nepočul o žiadnom večierku, oslave, veselici či bále, ktorý by viac pripomínal pohreb než ten, ktorého sa práve zúčastňoval.

Predstavoval si farebnú výzdobu, hudbu, tanec, množstvo nápojov s rôznym stupňom obsahu alkoholu a v tom lepšom prípade aj sporo odetú dievčinu vyskakujúcu z torty prípadne ľubovoľného iného úkrytu. Zatiaľ ale stál v miestnosti, ktorá bola celá čierna a prázdna, ak samozrejme nerátame veľkú nádrž v zemi pri jednej stene a jeho spoločníci, oblečený ako paródia na mníchov, stáli a ticho na niečo čakali.

Jediný, kto vykazoval aspoň priemerné množstvo pohybu bol Lupík. Všetko si so záujmom obzeral. A aj ohmatával. Robo len s úžasom sledoval, ako mizli všetky malé predmety v jeho dosahu. Priamo pred jeho zrakom sa plnili Lupíkové vrecká a čo bolo zo všetkého najzaujímavejšie, Lupík mal na tvári úplne nezúčastnený výraz. Robo začínal veriť tomu, že jeho ruky naozaj tak úplne nespolupracujú s jeho rozumom.

V tom čase už boli všetci prezlečený a Fanat ešte o čomsi diskutoval s jedným nižším chlapom s veľkou knihou. Náhle ale prestal a ako jediný, kto ešte nemal na hlave kuklu, sa otočil k zhromaždeným spoločníkom s kamenným výrazom dôležitosti na tvári.

“Bratia. Vítam vás v tento slávnostný a posvätný okamžik. Všetci vieme za akým účelom sme sa tu zišli. Bol by hriech plytvať ďalším časom zbytočnými rečami. Pristúpme teda k veci,” pri posledných slovách si nasadil na hlavu kuklu. Potom sa začal ohliadať po Lupíkovi. Ten stál pri jednej zo stien a skúmal priestor za závesom. Dianiu okolo seba venoval len minimálnu pozornosť.

“Ehm. Mladý muž,” zvolal Fanat. Lupík sa ale naďalej venoval študovaniu holej steny.

“Haló. Chlapče. Počuješ ma?” zavolal na neho opäť Fanat, ale Lupík momentálne podroboval omietku priam mikroskopickej kontrole.

“Hej! Ty tam!” zakričal na celú miestnosť Fanat, zjavne strácajúc trpezlivosť.

“Ja?” otočil sa Lupík a napriek tomu, že za ním už bola iba stena, pre istotu skontroloval, či Fanat nevolá na niekoho za ním.

“Presne ty. Pod sem.” volal už pokojnejšie Fanat.

Lupík teda podišiel na čelo davu a usmievajúc sa úsmevom, ktorý hovoril: “Tak už to vypukne?” si všetkých naokolo prehliadal. Fanat chvíľu mlčal, aby chvíľa získala na vážnosti, ktorú vďaka posledným pár minútam stratila a potom s hlasom ako med povedal: ”Tak. Ako som ti sľúbil. Večierok s bazénom. A ty, ako čestný hosť, sa môžeš ísť ako prvý okúpať.”

Lupík hodil jeden rýchli pohľad na hladinu tekutiny v nádrži a len zavrtel hlavou: “Nie, ďakujem. Bazény nemám príliš rád. Vedeli ste, že v tej stene máte trhlinu? Niekto by sa vám mal na to pozrieť. Môj otec bol murár, tak sa v tom trochu vyznám. Keď vám to v zime navlhne…”

Fanat ho pár sekúnd pozoroval, ale náhle sa naklonil nižšie, aby mu neušlo ani slovo a hlasom podráždenej šelmy sa spýtal: “Čo si to povedal?”

Lupík zastal uprostred vety, pozrel sa do dvoch očí, ktoré na neho hľadeli cez otvory kukly a už trochu neistejšie začal vysvetľovať: “No vravel som, že nemám bazény príliš rád. Viete. Musím sa priznať, že mám z detstva traumu. Viete, čo je to trauma, že?”

Chvíľu čakal na odpoveď, ale potom keď začal mať z Fanatovho pohľadu pocit, že jeho majiteľ práve začína jednu prežívať, tak rýchle pokračoval: “Bolo to v časoch, keď som bol ešte malý. Teda. Hm. Menší, ako teraz. Raz sme sa s kamarátmi vybrali k jazeru, že sa okúpeme … Nie je toto vaše?” spýtal sa a pred Fanatovu tvár dvihol amulet, ktorý mu donedávna visel na retiazke okolo krku.

Ten s planúcim pohľadom uchmatol amulet a ukazujúc na nádrž sa rozkričal: “Netáraj mi tu hlúposti! Proste tam chod a skoč! Každý sa dnes bude kúpať. A ty si prvý. Tak už bež!”

Lupík ešte pár sekúnd sledoval pohľad z Fanatovej kukly, ale keď nevidel ani náznak toho, že by sa mohlo jednať o vtip, vybral sa smerom k nádrží. Robo sa zatiaľ snažil celú scénu pozorovať jedným otvorom v kukle. Pripadal si, ako keby miestnosť špehoval kľúčovou dierkou. A to čo videl, sa mu vôbec nepáčilo.

V tomto mieste nášho rozprávania pozorný čitateľ určite zbadá, že sme sa dostali k úvodnej scéne. Keďže všetky otázky boli zodpovedané a všetko bolo vysvetlené, budeme pokračovať tam, kde sme skončili, teda v momente, keď sa Fanat rozbehol k Lupíkovi odhodlaný ho do bazéna zhodiť.

V momente, keď Fanat dosiahol okraj bazénu, bol už Lupík mimo mostíka. Vlastne stál pri okraji bazéna a s prekvapeným pohľadom sledoval blížiaceho sa Fanata. Ten urobil ešte niekoľko krokov a vyskočil. Lupík však neváhal a s elánom brankára, ktorého si pred zápasom veľmi dobre zaplatilo druhé mužstvo, uskočil letiacemu Fanatovi z cesty. Ten už nemal možnosť, ako svoj let zastaviť a tak nasledoval mazľavý zvuk, keď jeho telo dopadlo do niekoľko stoviek litrov sirupu.

V tom istom časovom okamžiku sa však od vstupu do svätyne ozval strašný lomoz a krik. Do miestnosti vbehlo niekoľko ozbrojených mužov a niekto začal kričať: “Strážna razia! Všetci na zem a ruky za hlavu!” A tak sa stal Robo svedkom ďalšej udalosti, ktorú môže zažiť len v mestách ako bol Včelín.

“Pane. Hlásim, že miestnosť je zaistená. Počet osôb desať,” podával kapitán hlásenie veliteľovi mestských stráži o niekoľko minút neskôr.

“Výborne Koník. Som spokojný. Kde je vodca sekty?”

“No práve sa ho … “ Koník hľadal vhodné slovo, “ … snažia vyloviť z nádrže.”

Veliteľ sa zahľadel tým smerom, kde traja strážcovia ťahali za lano, na konci ktorého bol Fanat. Ako sa práve prebiehajúcim pokusom ukázalo, kúpanie sa v substancii, ako je sirup nie je disciplína pre začiatočníkov. Je pritom úplne jedno, aký štýl plávania si zvolíte. Každý jeden pohyb spaľuje obrovské množstvo psychickej aj fyzickej energie. Medzi namáhavejšie vodne športy patria už len plávanie v tuhnúcom betóne a skok do vody skrz vrstvu ľadu.

Približne o pol hodiny neskôr však už ležal Fanat vylovený na brehu s tvárou pritlačenou k zemi. Niekto, kto by nebol svedkom posledných udalostí, by si mohol pomyslieť, že je taký šťastný, že ho vytiahli, až od radosti bozkáva zem. Realita bola ale taká, že vďaka sirupovému povlaku sa nemohol od zeme odtrhnúť.

“Á, to som si mohol myslieť. Fanat. Známa firma,” konštatoval veliteľ stojac neďaleko, “Tak. Čím si to lákal do sekty tento krát? Peniaze, sláva, moc? Alebo si použil starú dobrú fintu, že potrebuješ postrážiť väčšie množstvo povoľných dievčat?”

Z miest, kde boli k zemi pritlačené Fanatové ústa sa ozývali akési zvuky, ale veliteľ aj kapitán Koník po chvíli usúdili, že výsluch bude musieť počkať. Otázkou však bolo, ako prepraviť človeka, ktorého priľnavosť ku svojmu okoliu tak astronomicky stúpla?

“Čo keby sme ho na chvíľu ponorili do kyseliny?” priam sršal kreativitou Koník, “Na niekoľko sekúnd. Ona z neho tú lepkavú vrstvu odstráni.”

“Hm. Ja neviem. Asi nie,” rozmýšľal veliteľ s pohľadom upreným do stropu, “Vieš, že jediný, kto sa u nás vyznal v kyselinách bol poručík Luft. A ten záhadne zmizol pri tom minuloročnom veľkom prevoze zásob. Naposledy ho videli, ako sa nakláňa cez okrej jednej z tých nádrží. Kto vie? Možno ušiel, alebo čo.”

“A čo kráľovské levy?” nedal sa odradiť Koník, “Sirup je sladký. Za chvíľu by tu vrstvu z neho zlízali.”

“Nie som si istý, či práve lízanie patri k obľúbeným aktivitám levov. Čo ak by niektorého z nich napadlo pozrieť sa hlbšie, ako len pod povrch sirupu? A okrem toho, vieš aké sú kráľovské levy nepredvídateľné. Keď sme ich použili minule pri výsluchu, tak už potom prakticky ani nebolo koho vypočúvať.”

“Jasne. Jasne,” pritakával Koník a študoval pritom zamysleným pohľadom vlastné topánky, “Už to mám! Je to celkom jednoduché. Zoženieme trochu vody a umyjeme ho.”

“Koník. Prosím vás. Uvedomte si, kde sa nachádzame. Toto je Temná štvrť. Voda, o ktorej by ste mohli povedať, že pri kontakte očisťuje, je odtiaľto poriadne ďaleko.” Veliteľ opäť uprel zamyslený pohľad do stropu: “Asi to už inak nepôjde. Dajte doniesť nejaké perie.”

A tak sa stalo, že po ďalšej polhodine začal transport všetkých členov sekty do kráľovského vezenia. Všetkých spútali, naložili do vozu a previezli tmavým mestom. Robo aj Lupík len poslušne počúvali rozkazy a čakali, čo s nimi bude. Robo popritom premýšľal, aký posun na hodnotovom rebríčku zaznamená, keď sa domov vráti ako kriminálny živel. Ak sa vôbec ešte vráti.

Kráľovské vezenie bolo tvorene len jednou veľkou miestnosťou. Kráľovský architekt asi považoval za vhodné, aby väzni mohli spolu komunikovať a navzájom pozorovať svoje utrpenie. Vlastne tak jedným ťahom pozdvihol a zároveň zrazil k zemi ducha každého z nich.

Keď do vezenia dorazil konvoj s Robom a Lupíkom, bola už miestnosť z časti plná. Niektorý väzni boli pripútaný k stene. Iný, ktorí mali nižší stupeň ostrahy, sa slobodne pohybovali po tomto malom priestore s guľou pripevnenou k nohe. Ako každé správne väzenie, aj toto bolo plné pavučín, páchnucej slamy a ducha beznádeje. Toho spozoroval Robo, hneď ako vkročili do miestnosti, na tvári každého z jeho obyvateľov.

“Tak chlapci,” začal Koník pri vstupe do väzenia, “Vedieme vám nových priateľov. Trochu podebatuje. O tom, čo je vonku nové. Čo staré. A tak ďalej.”

Väzni mu len opätovali jeden utrápený pohľad a naďalej sa venovali svojmu utrpeniu.

“No nič,” pokračoval Koník, ”prídem, keď vám bude viac do reči,” otočil sa k skupinke, ktorá tu prišla s ním, “Pripútajte ich tam, kde bude voľné miesto. Výsluch začne ráno.”

Ešte si ale na niečo spomenul, a pozorujúc postavu, ktorá bola celá oblepená perím, so smiechom dodal: “Ale náčelníka biele pierko dajte určite do okov.” Nebol to nikto iný ako Fanat, ktorý momentálne zo všetkého najviac pripomínal nepodarený experiment kríženia sliepky a šimpanza.

O niekoľko minút už boli všetci noví väzni pripútaní. Robo dostal lukratívne miesto v okovách priamo pri okne, kde bol ešte ako tak dýchateľný vzduch. Pravda pri pomyslení na to, že tu má stráviť celu noc mu napadlo staré, praxou overené pravidlo, že na smrad sa neumiera, ale na zimu áno. Lupík dostal miesto hneď vedľa neho.

Koník ešte jedným prísnym pohľadom skontroloval celú miestnosť a odkráčal preč. Strážca za nim zamkol a tiež zmizol niekde v chodbe. Na chvíľu sa vo väzení rozhostilo ticho. Robo sa pozrel na jednu z reťazí, ktorou bol pripútaný. Zatriasol ňou, ale vyzeralo to, že len tak ľahko nepovolí. To isté zopakoval z druhou. Keď stočil pohľad naspäť do miestnosti prekvapil ho zrazu nečakaný pohyb.

Väzni, ktorí doteraz len ležali na slame alebo viseli v reťaziach sa zrazu pohli a pobehovali po miestnosti. Robo len neveriaco pozeral, ako ľahko vyberajú ruky zo želiez. Pomaly sa miestnosťou začali ozývať prvé rozhovory. Odkiaľsi sa vytiahla nádoba s vodou a všetci si narýchlo umývali šmuhy špiny, ktoré mali na tvári.

Akýsi starší muž podišiel k Robovi. Chvíľu sa prehraboval v slame pod jeho nohami a potom odtiaľ vytiahol kvetináč s muškátmi a umiestnil ho na okno. Trochu ho poobzeral, či nemá nejaké zoschnuté lístky a potom otočil pohľad k Robovi. Po par sekundách mĺkveho pozorovania toho, ako tam Robo visí pripútaný, sa otočil naspäť k miestnosti a medzi zuby precedil: “Trápne.”

Robo sa nestačil diviť, ako sa miestnosť za niekoľko sekúnd premenila. Všetka slama bola zhromaždená do jedného rohu a v strede miestnosti dokonca ležal skromný koberec. V jednom rohu sa hrali za pomoci väzenskej gule kolky. Z nálady, ktorá pripomínala dno beznádeje sa stala nálada rodinnej idylky.

“Otrasné. Vážne sa divím, že sa pri takejto štruktúry steny celá tá miestnosť ešte nezosypala,” ozval sa Lupíkov hlas neďaleko Roba. Robov spoločník práve postaval asi meter od neho a poklepkával prstom po malte, ktorou boli spojené kamene v stene.

“Lupík? Ako si sa dostal z tých okov?” Lupík až teraz s nefalšovaným prekvapením zbadal, že Robo visí vedľa neho.

“Ja ani neviem. Nejako som z nich vypadol,” vysvetľoval Lupík a naznačil pri tom pohyb, ako keď si človek dáva dole náramky, “Počkaj. Pozriem sa na tie tvoje. Asi si dostal pokazené.”

Lupík chvíľu venoval celú svoju pozornosť Robovým okovám. Odkiaľsi vytiahol malý drôtik a s nehynúcim elánom ho strkal a vyberal späť z otvoru na kľúčik. Po niekoľkých minútach sa ozvalo slabé kovové klapnutie a Robová ľavá ruka bola voľná. Nasledovalo niekoľko ďalších minút usilovnej Lupíkovej práce a Robo bol voľný úplne.

“Čo teraz?” položil skôr rečnícku otázku Robo. Nevedomky si pritom trel zápästia a rozhliadal sa po miestnosti.

“No ja neviem…hm…nie je toto tvoje?” položil svoju obľúbenú otázku Lupík a roztvoril dlaň v ktorej mal prsteň a náhrdelník.

“Nie. Odkiaľ to máš?”

“Ja neviem. Muselo sa to na mňa nalepiť na tej oslave.”

“Nalepiť vravíš?” dvihol Robo pochybovačne obočie.

“Fakt. Nikdy si nepočul o ľudskom magnetizme?”

“Ale áno, len u nás sa tomu hovorí zlodejstvo,” uťahoval si Robo z Lupíka a nevedomky si pritom nasadil na prst prsteň, ktorý mu Lupík podal.

“Hej vy dvaja!” ozval sa náhle krik celou miestnosťou, “Je na čase, aby sme si vyrovnali účty.”

Na druhej strane miestnosti stála postava cela oblepená perím a výhražne ukazovala smerom k dvojici. Robo mal pocit, že sa postaviť do tak dokonale výhražného postoja nie je len tak. S tým sa človek musí narodiť.

Lupík sa poobzeral okolo seba a potom spočítal seba a svojho spoločník “Jeden. Dva. To ako my?”

“Presne tak ty malý matematický génius. Chyťte ich,” zakričal Fanat na zvyšok svojej bývalej sekty. Aj napriek tomu, že nový kostým operenca mu značne uberal na charizme, niekoľko z nich hnaných ešte stále vidinou stráženia malého húfu povoľných dievčat, vyrazilo vpred.

Zo všetkých situácií, ktoré Robo zažil od chvíle, kedy vyrazil zo svojho domova sa mu táto páčila najmenej. Stačilo si to len zrátať. Uzavretá miestnosť, zopár rúk zaťatých v päsť mieriacich na jeho telo a jeden pomstychtivý fanatik. Vlastne nebolo nutné nič rátať. Aj ten najzaostalejší pud sebazáchovy, by musel pochopiť, že život je v ohrození a začať bit na poplach.

Robo si uvedomil, že práve v tomto momente by sa mu hodila znalosť mágie. Akákoľvek. Napríklad vyčarovať ohnivú guľu s priemerom dĺžky paže. V momente, keď na ňu pomyslel prešla mu rukou zvláštna triaška a skončila niekde v mieste, kde mal na prste zasadený prsteň. Keď naňho pozrel, zbadal, že zvláštne žiary.

O sekundu neskôr sa uprostred miestnosti objavila ohnivá guľa. A vôbec to nebola náhoda, že mala priemer dĺžky ľudskej paže. Objavenie ohnivej gule v uzavretej malej miestnosti nie je udalosť, ktorá by mohla byť považovaná za dobré znamenie. Každý, kto má skúsenosť s pečením a varením si pri takejto príležitosti určite živo spomenie na vôňu pečenej kačky vyťahovanej z rozpálenej pece. Rovnako veľmi nepriaznivé účinky malo objavenie gule na útok Fanatových priaznivcov. Ako sa veľmi rýchlo ukázalo, žiaden z nich nemal o bleskovú tepelnú úpravu povrchu vlastného tela záujem a tak sa len všetci rýchlo rozpŕchli do kútov miestnosti.

Robo chvíľu guľu sústredene sledoval. Nebolo z nej cítiť žiadne teplo a žiarila trochu divným svetlom. Náhle to všetko pochopil. Takéto kúsky videl ešte ako malý, keď do osady zavítal putovný kúzelník. Ilúzia. Ten prsteň dokázal vytvoriť ilúziu toho, na čo si pomyslel. Bez zaváhania si Robo pomyslel, aby guľa zmizla a cela bola náhle prázdna. Ak nerátame niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa tlačili k stene a tvárili sa, že sú totálne nehorľaví.

“Videl si to? Videl si to?” ozval sa Lupík, ”Tam bola ohnivá guľa.”

“Ja viem,” odpovedal zamyslene Robo, “A už aj viem, ako sa odtiaľto dostaneme,” dodal po chvíli.

Niekoľko nasledujúcich hodín strávila dvojica čakaním a pozorovaním. Lupík sa venoval pozorovaniu blízkej steny a Robo zase ostatných spoluväzňov. V duchu pritom rozmýšľal ako dlho človek dokáže visieť držiac sa mreží okna bez toho, aby dostal kŕč. Po čase pozorovanie ukončil záverom, že vďaka pohľadu na ohnivú guľu asi veľmi dlho.

Nakoniec sa celou znenazdajky ozval piskot a miestnosť po niekoľkých hodinách stŕpnutého strachu ožila. Väzni sa rozutekali na svoje miesto, rozhadzujúc pritom slamu všade vôkol. Ktosi rozdával kúsok blata, ktorým si väčšina namaľovala na tvár zúbožený výraz. O minútu na to, keď miestnosť vyzerala presne, ako pri Robovom príchode, v zámku zarachotil kľúč.

Robo bol pripravený. Ešte zvažoval, či sa na vystrašenie stráži hodí viac niečo na spôsob rozzúreného trola, alebo použije už otestovanú fintu s ohnivou guľou, keď sa náhle v dverách objavil kapitán Koník a bez okolkov prehlásil: “Tak chlapci. Kto chce byť voľný?”

Robo zaváhal a čakal, čo bude ďalej. Koník vpochodoval do cely a s úsmevom na tvári vysvetľoval ďalej: “Vaše obľúbene kráľovstvo je v nebezpečenstve. Pred pár hodina dosadol do južnej štvrte drak. Pravdepodobne nejaký divoký drak. Všetko rozbíja a ohrozuje počestných občanov mesta. Kráľ už vypísal za zabitie alebo vyhnanie draka odmenu, ale žiaden dobrodruh sa zatiaľ neprihlásil. Tak ma poslali sem, aby som sa pozrel, či nie je nejaký hrdina medzi vami. Vravel som mu, že blatom sa oheň ťažko hasí, ale vôbec ma nepočúval. Takže? Je tu niekto, kto sa postaví drakovi a vyslúži si tak slobodu?”

Robo všetko bleskove zvažoval. Útek alebo záchrana mesta. Hľadaný väzeň, alebo záchranca mesta.

“Nič? Žiaden hrdina?” ironicky pokračoval Koní. “Myslel som si,” a otočil sa smerom k dverám cely.

“Ja pôjdem!” ozval sa za jeho chrbtom Robo. Koník len prekvapene dvihol obočie a s úsmevom ukázal k dverám.

Transport do južnej štvrte trval len chvíľu. Robovi dali ošúchané brnenie, krivý meč a dobrú radu, že ak bude chcieť opustiť štvrť bez toho, aby bol drak mŕtvy alebo vyhnaný z mesta, čaká ho istá smrť. O niekoľko minút neskôr už stál úplne opustený uprostred akéhosi námestia. Prvá vec, ktorú musel urobiť, bolo nájsť draka. To zase nebolo až také ťažké. Zvládol by to aj človek, ktorý neabsolvoval ani základný kurz u mladých skautov. Nie je totiž ťažké spoznať, že drak prešiel ulicou, ktorá bola užšia ako on. Robo sa teda vybral smerom najväčších škôd. Občas začul z diaľky nejaký lomoz a buchot, ale nevedel posúdiť, čo alebo kto ho môže spôsobovať. A tak len postupoval so štítom dvihnutým pred seba a čo najtichšie, ako sa dalo.

Práve prechádzal jednou obzvlášť zničenou ulicou, keď zrazu dom na jej konci vybuchol do mraku úlomkov a trosiek. Ozvalo sa svišťanie vetra a vo vzduchu sa zablysli dračie šupiny. Skôr, než Robo stihol čokoľvek spraviť, niekoľko metrov od neho dosadol na ulicu drak.

Bol to prvý drak, ktorého Robo videl a muselo sa uznať, že to nebol žiaden drak druhej kategórie. Obrovské telo úplne vkusne dopĺňal pár správne mohutných nôh a krídel primeranej dĺžky. Pazúry na predných nohách boli len o čosi menšie ako zuby pekne usporiadané jeden vedľa druhého v tlame, ktorá by dokázala naraz prehltnúť aj človeka. Nikde nebolo vidno žiaden oheň, ale Robo nepochyboval o tom, že ak rýchlo niečo nespraví, tak sa čoskoro s nejakým zoznámi. Ak by sme to mali zhrnúť, dá sa povedať, že na výstave drakov by tento kus dostal od všetkých porotcov plné hodnotenie. Ak by to samozrejme tá porota prežila.

Drak ho zatiaľ iba pozoroval presvedčený o tom, že jeho obeť je paralyzovaná strachom. Prvý šok však Robo prekonal prekvapivo rýchlo. Bleskurýchle odhodil štít a namieril prst k radu neďalekých domov. Sekundu sa nedialo nič, ale náhle sa nad strechami domov čosi objavilo. Bol to druhý drak. Približne dvakrát väčší ako ten skutočný. Z tela mu niekoľkých miestach vyrastali veľké ostne. Vzduchom sa síce pohyboval trochu neprimerane k mávaniu krídel, ale ináč to bola veľmi dobrá ilúzia.

Skutočný drak svojho nového súpera chvíľu pozoroval a nerobil nič. Náhle ale nabral vzduch do pľúc a smerom k druhému drakovi vypustil dávku. Keď oheň dorazil až k ilúzii vzduch zapraskal a zasyčal a Robova perfektná ilúzia sa zmenila na oblak neforemného a už omnoho menej hrozivo vyzerajúceho dymu. Keby Robo absolvoval aspoň základný výcvik v škole mágie dozvedel by sa tam, že drak, ako bytosť s magickou podstatou dokáže veľmi ľahko rozoznať kúzlo. Skrátene povedané s ilúziou na draka by šiel iba samovrah.

Robo preglgol naprázdno a rozhliadol sa po najbližšom úkryte, ale skôr ako stihol vyštartovať a ukryť sa, drak bleskove švihol hlavou a celého ho chytil do papule. Než si Robo stihol čokoľvek uvedomiť, prekĺzol za dávky veľkého šťastia medzi zubami, skôr ako sa stihli úplne privrieť. Len na poslednom zube sa mu zachytil plášť a práve ten zapríčinil, že Robo nepadol ďalej, do nebezpečne vyzerajúceho drakovho hrdla. Ostal teda visieť v dračej papuli na polceste k tráviacemu procesu, v ktorom mal zohrať hlavnú úlohu.

Je treba uznať, že takáto návšteva v dračích ústach nie je udalosť, ktorá by sa dala označiť za bežnú. Dokonca aj slová, ako vzácna, jedinečná alebo raritná, ju tak úplne nedokážu popísať. Myslím, že nikto nepochybuje o tom, že väčšina členov stomatologického cechu mesta Včelín, by bola ochotná dať za takúto návštevu aj celoživotné úspory. Samozrejme je nutne dodať, že zvyšok ľudskej populácie by bol ochotný platiť za úplný opak. A práve k tomu zvyšku už od malička patril aj Robo.

Celá ústna dutina sa s nim natriasala, ako sa ho drak snažil prehltnúť. Len vďaka dĺžke Robovho plášťa visel v dostatočnej vzdialenosti od jazyka, ktorý sebou mrskal sem a tam. Keď sa však pozrel smerom do hrdla, zahliadol slabú žiaru, ktorá odtiaľ vychádzala a rýchlo pochopil, že ak niečo nespraví, tak ho čoskoro drak usmaží.

V tej žiare sa však náhle čosi zalesklo nad Robovou hlavou a keď otočil hlavu tým smerom zbadal, že do vrchnej časti papule je čosi zapichnuté. Bolo to matné, ale pokryté malými lesklými fliačkami. O niekoľko sekúnd na to drak opäť pohodil hlavou a Roba vyhodilo smerom nahor. Úplne inštinktívne siahol po predmete, ktorý ho zaujal. Aj napriek nepriaznivým podmienkam slabého svetla, slizkého prostredia a veľkého stresu sa mu podarilo predmet zachytiť a ostal na ňom visieť za jednu ruku.

Trvalo len veľmi krátku chvíľu, než si spočítal dva a dva a uvedomil si, že to, čo práve drží v ruke je kráľovská koruna. Táto informácia bola bleskove spracovaná a Robovi sa pred očami mihla spomienka na starčeka, ktorému zaplatil pivo. A na jeho príbeh o drakovi, ktorý prehltol zlého čarodejníka a zdivel.

Náhle Robom zatriasol prúd vzduchu, ktorý drak nasal do pľúc. O sekundu na to dorazil k Robovi závan teplého vzduchu idúci opačným smerom. Už mal len veľmi málo času na to, aby niečo spravil. Urobil teda jedinú vec, ktorá ho napadla. Uchopil korunu oboma rukami a nohy vyšvihol tak, že sa zaprel do vrchnej časti papule. A potom len zabral z plných síl. Jeden desivý okamžik sa nedialo nič, ale potom koruna milimeter po milimetri začala povoľovať. Z dračieho hrdla už začínalo ozývať zlovestné bublanie a vzduch už bol teplom nedýchateľný, keď koruna konečne povolila.

Robo spadol naspäť na svoje miesto, ešte stále zachytený plášťom. Človek, ktorý mal príležitosť pozorovať správanie čerstvo raneného zvieraťa, by u draka, očakával reakciu, ktorá zrovná so zemou viac, ako len jednu mestskú štvrť. Ale na počudovanie všetkých zúčastnených, teda Roba, drak iba ostal nehybne stáť. Chvíľu skleneným pohľadom pozoroval nebo nad svojou hlavou a potom padol ako podťatý na zem.

Robo mal nešťastie v šťastí. Šťastie preto, lebo vďaka pomerne mäkkej výbave drakových úst, pád jeho papule na zem prežil. Nešťastie preto, lebo drak dopadol presne dolnou sánkou na zem a hlava tak aj ostala ležať. Hornú čeľusť teda tlačila k tej spodnej váha drakovej hlavy, a preto akékoľvek Robové pokusy o jej nadvihnutie skončili neúspechom. Aj napriek tomu, že drak sa vôbec nehýbal, Robo počul slabé hvízdanie vzduchu v nozdrách kdesi nad jeho hlavou, čo znamenalo, že drak nie je mŕtvy, ale len spí alebo je v bezvedomí.

Nápad pokúsiť sa pustiť opačným smerom rýchlo označil za krajné riešenie a tak len sedel v tom tmavom priestore, čakal na záchranu a v rukách držal korunu. Vlastne ju držal iba veľmi krátko, pretože pocit zla, ktorý z nej sálal sa nedal na holej koži dlho vydržať. Pravdepodobne sa do drakovej papule zapichla v momente, keď prehltol čarodejníka a zlobou, ktorú v sebe ukrývala spôsobila, že drak zošalel. A tak ju Robo radšej položil v dostatočnej vzdialenosti od seba a čakal, čo bude ďalej.

Tak čakal až do rána nasledujúceho dňa, keď vonku začul rinčanie brnenia. To brnenie patrilo známemu hrdinovi okolitého kraja, menom Hrudo. Ten, ako náhle sa dozvedel o strašnom nešťastí, ktoré postihlo mesto Včelín, osedlal svoj dopravný prostriedok o výkone jednej konskej sily a dorazil tak skoro, ako sa dalo. Pravda, dalo sa doraziť aj trochu skôr, ale to by po ceste do mesta nesmelo byť toľko odbočiek a križovatiek, ktoré zaťažili Hrudov orientačný zmysel natoľko, až skolaboval. Nakoniec ho predsa len dobrí ľudia nasmerovali na správnu cestu a tak mal kapitán Koník tú česť zaviesť ho do južnej štvrte.

Medzi Hrudové obľúbené činnosti patrilo jedenie, spanie a boj. Ako si každý určite všimol, do skupiny jeho obľúbených činností nepatrilo myslenie a preto, aj v momente, keď našiel draka ležiaceho uprostred ulice, nezamýšľal sa, čo sa stalo, ale pristúpil bližšie, aby mu rovno odsekol hlavu. Zadržalo ho len ľudské volanie, ktoré sa ozývalo z drakove papule. A je nutné dodať, že to bola záchrana v pravom slova zmysle. Keďže Hrudov meč vykazoval ostrosť kuchynskej lyžičky, bolo by odsekávanie hlavy pre draka veľmi bolestivá skúsenosť. Hrudo sa teda narýchlo dozvedel, čo sa stalo a pretože jeho česť mu nedovoľovala privlastniť si cudzie víťazstvo, a jeho rozum takúto zložitú procedúru ani neumožňoval, zabehol rýchlo pre najbližšiu pomoc.

O niekoľko hodín sa za pomoci kladiek a lán podarilo Roba vyslobodiť. Medzitým, ale rada starších mágov preskúmala drakov stav a usúdila, že je v hlbokom bezvedomí. Koruna pravdepodobne zapríčinila jeho úplne vysilenie.

Prešlo pár dní a na kráľovskom dvore sa konala oslava. Na tej najprv najvyšší mág objasnil všetkým prítomným, ako to bolo s korunou, ktorú Robo vytiahol z drakových úst a potom sám panovník Včelínu udelil Robovi čestný titul hrdinu mesta. S takýmto titulom mal samozrejme Robo otvorene v meste každé dvere, a tak bola jeho príjmacia procedúra na školu mágie, až podozrivo skrátená a on sa stal právoplatným študentom. Lupíka samozrejme na jeho požiadanie okamžite omilostili. To malo za následok, že na oslave zmizla, okrem iného, aj dotyčná koruna. Robo ju však ešte v ten večer prezieravo našiel v Lupíkovom vaku, čo bol moment, v ktorom o Lupíka prejavil veľký záujem mestský cech zlodejov. A tak aj on začal svoje štúdium.

Južná štvrť bola po čase zrekonštruovaná a drak transportovaný za pomoci mágie ďaleko do divočiny, kde strávil ešte niekoľko storočí spánkom. Spánkom, do ktorého sa ukladalo každý večer aj mesto Včelín, nevediac, čo všetko mu prinesie ďalší deň.