Netrvalo ani týždeň a mesto bolo vypálené do tla. Obyvateľov najprv zamkli do domov, potom chatrče, v ktorých žili zhodili a drevo zapálili. Bola to hrozná a zdĺhavá smrť, hlavne keď vám padajúce trámy zlomili nohu, alebo ruku. Pri vypaľovaní sa krviprelievanie ani zďaleka neskončilo. Tých, čo sa odmietali podrobiť, alebo kládli odpor, postavili na hranicu a po jednom pred očami ostatných, im ťali hlavy, končatiny, niekedy aj na dva údery čepeľou. Verte či nie, nie je to najpríjemnejší pocit, keď vám ruka visí na niekoľkých vláknach kože, alebo keď vám hlavou preletí bolesť nahromadená v jedinej chvíli – poslednej sekunde vášho života. Tak krehkého a na prvý pohľad bezcenného života...

Pýtate sa prečo? Prečo krv striekala ulicami vo väčších potokoch, ako víno na oslavách a prečo sa hradiskom niesla „vôňa“ pečeného ľudského mäsa? Dôvod bol prostý. Závisť. Niekedy stačí tak málo, ako ľudská vlastnosť, použitá namiesto riadnej zámienky a všetko dopadne katastrofálne. Každý chce byť prvý a nie je to našou povahou, ale túžbou predávanou po generácie, túžbou prekonať ostatných. Predstavte si, ako to dopadne vo veľkých meradlách. Áno, správne, masakrom.

Našťastie pre útočníka, niekoľko ľudí sa rozhodlo mesto opustiť hneď, ako prieskumníci hlásili príchod nepriateľa, tým pádom bolo menej práce a menej trápenia svedomia. Teda, samozrejme, ak by títo ľadovo chladný vrahovia nejaké svedomie mali.

A tak sa stalo, že mesto zhorelo do tla za jednu noc, jeho vysoké kamenné veže padli, ako drevené kocky, s ktorými sa hrávajú deti, a vrahovia za sebou zanechali najväčšiu spúšť v dejinách Cisárstva. Nie, že by táto ríša existovala výnimočne dlho, ale dá sa povedať, že práve zažívala zlaté časy, ktoré sa skončili vtedy, keď sa posledná kamenná tehla Veľkej Veže, Wonderostu, rozbila o zem.

Sledovali to. S hrôzou v očiach, s hnevom a nenávisťou, s úzkosťou a pocitom pohromy na srdciach. Videli na vlastné oči, ako ich rodiny, priatelia, blízky, zomierali hroznou, mučivou smrťou, ktorú by si nezaslúžili ani oní vrahovia (alebo sa mýlim?). Stáli na vrcholku zalesnenej hory, deti a aj starci to sledovali. TO. Okamih, ktorý ich strašil po zvyšok života. Wonderost, padajúci do noci, smerom k spálenému mestu a k telám, bezduchým, mŕtvym telám.

Cisár ich opustil. Prišlo mnoho listov, kde sľuboval, že príde, že privedie celú armádu a potrestá nepriateľa, no neurobil tak. Zbabelo sa ich vzdal. Nežil v tom meste, nestaral sa oň, ale vydával sa za jeho pána. Bol urodzený, krásny, bohatý a hlavne z dobrého rodu, šľachtic, ktorý si vládu získal krvou a mečom. Práve v tej chvíli, keď padala Veľká Veža, mnohí z utečencov dúfali, že o svoje postavenie krvou a mečom aj príde. Dúfali, že ešte raz v živote budú šťastní, a to, keď bude nekompromisná čepeľ gilotíny padať na cisárov krk, keď mu pretne tepnu a z dutiny vytryskne rubínová tekutina pretekajúca jeho žilami.

Mnohí plakali, niektorý zúfali, iný s otvorenými ústami ešte neopustili temné zákutia šoku. Niekto musel povstať. Niekto, proste Niekto s veľkým N. Ten, ktorý sa vždy objaví, vedení možno Bohom, možno Démonmi, ale musí sa objaviť. A tak sa aj stalo. Nie, že by o tom vedel, predtým, než inštinktívne povstal, ale teraz mu bolo ukradnuté, že sa môže strápniť a všetko ešte zhoršiť. Nebol to on sám, kto sa tak rozhodol, ale dúfanie a viera ľudu, ho vybrala a primäla vstať. Slzy na jeho mladej tvári, akoby v okamihu uschli a to jeho výrazu pridalo vážnosť. Veľké zelené oči sa už neleskli, ba naopak, vydávali vlastnú žiaru nádeje, odrážajúcu svetlo plameňov. Asi palec dlhé hnedé vlasy mu spadli do tváre, keď vypäl hruď a prudko sa nadýchol.

„Sľuboval, že sa vráti! Mal na to celý týždeň, mohol zvolať celé Cisárstvo na pomoc, no on nás zradil! On nás klamal! Svoj vlastný ľud! Vypálili naše domovy, pozabíjali našich blízkych, ale to im neprejde len tak!“ Zdalo sa, že ho nikto nepočúva, no v skutočnosti na neho vzhliadali s obdivom. „Zachránili sme sa a to, že oni neverili nikomu, než sebe, neznamená, že je to naša chyba. Boli príliš slabý na to, aby opustili svoje bohatstvo a ešte slabší na to, aby sa ubránili! BOLO TO ICH ROZHODNUTIE, NIE NAŠE!“

Niektorý prikyvovali, iný sa zmohli len na ďalší plač, vzlykanie a tiché zúfanie.

„Zhoreli aj s mestom, padli aj s Wonderostom, ale nie sú o nič lepší než my! Schopte sa ľudia a znovu povstaňte! Leží pred nami dlhá a nebezpečná cesta, no ak sa nebudeme držať pokope, zomrieme, sami, opustení, ležiac vo vlastnej špine!“ Ukázal na mesto a zamračil sa. Viera a odvaha ľudu mu dodávala ubúdajúce sily. „No tak! Pokúste sa, schopte sa! Ste ľudia z Cisárstva a my sa len tak ľahko nevzdávame!“

Jeden musel povstať, no jeden nič nezmôže. Ak by bol sám, zomrel by skolený váhou vlastného zúfalstva, ale s ním bolo ďalších dvadsať ľudí, šesť detí, sedem žien, piati starci a dvaja dospelí muži. Zhŕkli sa, pomaly, ale isto, do jednej skupiny a rozhodli sa ho nasledovať. Svojho nového pána, ktorý im bol zrazu bližší než cisár.

Vrchol Modrej hory sa blížil spolu s rannými hodinami. Mlčky kráčali, nevypytovali sa, proste kráčali. Ženy držali na rukách spiace deti, starci, ktorý sa podopierali palicami, syčali od únavy. Všetci napredovali. Vodca nezastavoval, oni nezastavovali. Postupom času, si na mlčanie zvykli a dokonca sa ho ani nespýtali na meno. Vymieňali si pohľady, neusmievali sa, ale dodávali si odvahu na duchovnej úrovni. Potom zase kráčali, až dovtedy, kým sa slnko neobjavilo oproti ich smeru cesty a ich tiene im zatarasili cestu. Nie, žeby boli poverčivý, ale Vodca zastal. Sadli si. Nerozkladali oheň, pravdupovediac ohňa sa báli. Znova, neboli poverčivý, ale pohľad na horiace telá vám smelosti práve nedodá. Ani vodca sa neodvážil niečo podobné, ako ohnisko navrhnúť, len ticho sedel, kým sa neobrátil na jednu zo žien, staršiu bylinkárku Mayu, ktorej biele vlasy vzadu zopnuté voňavou rastlinou a hlboké vrásky, budili rešpekt a uznanie.

„Derrai Maya, nepoznáš nejakú bylinu, ktorá rastie v okolí a dala mohla by nás nasýtiť?“ spýtal sa Vodca vytrvalým hlasom plným sily, i keď aj on bol človek a cesta ho znavila.

„Pane môj, tieto lesy sú menej úrodné na zdravé jedlo než bájna púšť Monda’Khar a jediné čo sa tu dá zjesť bez nebezpečenstva otravy, sú biele huby beláky, ktoré tu rastú na jeseň. Na jar sa tu dá uloviť akurát tak jeleň, aj ten len veľmi ťažko, pretože po poslednom výlove ich cisár vyhlásil za chránené,“ odvetila Maya s pohľadom kamenným a leskom v očiach vyblednutým.

„My sa zákonmi neriadime, nie dnes, nie tu.“ Vodca sa otočil k dvom mužom, vysokým a zdatným. „Vy, viete loviť?“ Prikývli, pomaly a neisto. „Výborne, nájdite si v lese nejaké drevo, vyrobte náčinie a ulovte jeleňa.“ Znovu prikývli a postavili sa. „Ak sa nevrátite dovtedy, keď bude slnko najvyššie, vyrážame bez vás.“ Tretí krát prikývli a predtým, než sa niekoľkými dlhými krokmi vzdialili, jednému z nich, o málo vyššiemu, Vodca do ruky vtisol krátky, no veľmi ostrí nôž.

„Vedieš nás a ani nepoznáme tvoje meno, pane,“ povedal potichu chrapľavým hlasom jeden zo starcov, ten s najhlbšími a najjasnejšími vráskami, hlavou prikrytou slameným klobúkom, celý odetý do kožených šiat.

„Prepáč moju nezdvorilosť derrai. Som Marrthen z Wonderostu, syn Blurnov,“ odvetil pohotovo Vodca a rukou si prečesal spotené vlasy. Nehanbil sa za svoje meno, ale nerád ho vytruboval po svete. Totiž Blurn, jeho otec, patril istý čas k cisárovmu poradenstvu, neskôr do jeho osobnej družiny a v poslednom rade sa stal cisárovou pravou rukou. V čase, keď Marrthen sedel pri hlúčiku utečencov, Blurn sedel po pravici cisára a bez vzrušenia počúval o tom, že jeho syn možno zhorel, alebo bol popravený vo Wonderoste.

„Poznal som tvojho otca,“ začal tichým hlasom naťahujúcim konce slov druhý starec, mladší, no znateľne unavenejší a chorý, „je to dobrý chlap, ale niekedy až príliš oddaný svojej práci.“

Vodca prikývol. V hrubej plátennej košeli a nohaviciach mu začínalo byť teplo, krv sa nahrnula do mladej tváre. Hanbil sa za svojho otca. Ak by bol stále vojak, či politik... lenže on bol ten, čo rozhodoval, či budú cisárove rozkazy vydané, alebo nie, on bol človek, ktorý vo veľkej prevahe cisára zastupoval. On bol zodpovedný za to, že do Wonderostu neprišli obrancovia včas. Nenávisť. Tá v Marrthenovi zahorela a ohriala jeho chladné telo. Veď bol len človek a ľudia si môžu dovoliť nenávidieť rovnako, ako milovať.

„Myslíte, milosťpán, že nás tí... tí... vrahovia prenasledujú?“ zlomila sa v polovici vety jedna zo žien, najmladšia, vo veku podobná Marrthenovi, s krásnymi modrými očami, v ktorých sa leskol jas všetkých oceánov, s havraními vlasmi zopnutými do vrkoču, oblečená v mestských šatách, aké zvykli nosiť nezdané ženy.

„Nie.“ Odpoveď vzduch preťala rýchla, ako šíp a rázna ako úder kladiva na nákovu. „Bolo by to zbytočné, nešlo im o to, aby nás všetkých zabili, išlo im o to, aby ukázali, že ak sa Cisárstvo ešte raz pokúsi o prvenstvo, zle to dopadne.“

Deti začali pomaly vstávať, budili sa s plačom a skrývali sa v náručiach matiek. Vodca, ani ostatní nechceli nič hovoriť, ale vedeli, že najmladším sa pred očami stále mihali plamene, zloba, pohroma a smrť. Plakali ticho a dlho, až kým sa nevrátili urastený muži, v rukách niesli statného jeleňa s dvoma ranami po oštepoch. Marrthen im potichu poďakoval a oni (nečakane) prikývli.

Všetci boli viac ako hladný, ale nikto nechcel riskovať zapálenie ohniska. Dlho sa na mŕtve zviera len pozerali, vymieňali si vystrašené pohľady, kým sa Vodca nevzchopil. Postavil sa, rovnako ako vtedy, na pahorku a na všetkých zhliadol z tej „obrovskej“ výšky. Chcel prehovoriť, no hlas sa mu zasekol, hľadal slová. Zdvihol ruku a ukázal na kamenistý breh za sebou.

„Je bezvetrie a dym by odtiaľ stúpal za horu, nikto by ho nevidel. Nakoniec, útočníci prišli z juhu a na juh sa určite aj vracajú, takže nemajte strach. Ja a ktokoľvek z vás, kto sa odváži, založíme oheň, upečieme mäso a prinesieme ho sem, takže sa neobávajte hladu,“ vyhlásil Marrthen. „Kto ide? Kto konečne zabudol na minulosť a myslí na budúcnosť? Kto tak chce urobiť?“

Nikto sa neprihlásil a Vodca si pomyslel, že to nemá cenu, asi po otcovi nezdedil rečnícky talent. Naučil sa síce, že nejde o slová, ale o artikuláciu, gestikuláciu a správne prežívanie svojej reči, no nikto sa nehlásil. Hodnú chvíľu skupina mlčala. Dvadsať utečencov skleslo sedelo pod chladným jarným slnkom a počúvalo slabý spev vtákov prichádzajúci z diaľky. Starec s hlbokými vráskami sa postavil, dvaja lovci taktiež, najmladšia zo žien spolu s nimi a ako posledná Maya, bylinkárka.

Marrthen sa na nich usmial. Päť odvážnych. Dalo sa čakať, že ženy s deťmi nepôjdu, dalo sa čakať, že chorý starci budú príliš unavený v poslednom rade sa dalo čakať, že týchto päť sa nazbiera. A tak vykročili. Lovci chytili jeleňa, jeden za predné, druhý za zadné nohy, starec sa podopieral dlhou palicou z tmavého, pevného dreva, dve ženy si navzájom pomáhali. Išli pomaly, isto a pevne našľapovali, až kým nestáli na kamennom zráze, príliš nebezpečnom, než aby po ňom niekto zostupoval. Lovci si z chrbtom stiahli dva ostré drevené oštepy, polámali ich a rozostavili tak, aby vytvárali provizórne ohnisko podopreté kameňmi. Bylinkárka odhalila spoza pleteného kabátu siahajúceho ku kolenám tašku, ľahkú, ale plnú suchých bylín, vybrala balík suchej trávy s liečivými účinkami, ale nepríjemnou horkasto pachuťou. Každý zo šiestich odvážnych ju už aspoň raz ochutnal, či už kvôli liečbe, alebo len aby ukázal, že nie je žiaden slaboch.

„Dlho horí,“ riekla Maya nevýrazným hlasom, „dym z nej je bledý, takmer neviditeľný a oheň je matný, ale pekelne mocný. Chuť sa na mäso dúfam nebude prenášať, ale radšej ho ochuťte slanými korienkami.“

I keď bola Mayina múdrosť, ako vystrihnutá zo starej knihy, Marrthen úctivo poďakoval a vypýtal si od dvoch lovcov naspäť nôž, ktorý im prepožičal. Rukoväť mal zo slonoviny, dlhšiu ako čepeľ. Zovrel ju pevne do pravej ruky a bez okolkov zarezal ostrie hlboko do krku uloveného jeleňa. Bylinkárka o krok ustúpila, mladú ženu naplo na zvracanie. Zadržala to, ale musela sa obrátiť od vytekajúcej krvi.

Nôž postupoval smerom cez hltan a krčnú tepnu, kým neoddelil telo od hlavy (tak ako to robili vrahovia vo Wonderoste). Marrthen sa postavil a sklonil hlavu. Bál sa. Ak by povedal, že to nedokáže, stratil by svoje uznanie, no ak to nepovie, bude neúprimný nie len k sebe, ale aj k ostatným.

„No tak mladý!“ zahundral starec. „Nie si tu predsa sám, aby si sa musel trápiť. Sme možno slabý a nie taký odhodlaný ako ty, ale nie sme preboha ovce!“

Zhrbený sa priblížil o krok k Marrthenovi a vytrhol mu nôž z rúk. Kľakol si, pričom mu nepríjemne zapraskali kolená a rýchlym pohybom trasúcej sa ruky, rozrezal jeleňovi brucho. Ruky skropené krvou si ani nevšímal a pokračoval, až kým nevytiahol z brušnej dutiny väčšinu nejedlých vnútorností. Potom nôž zabodol až po rukoväť do hrudníku, starostlivo sa vyhýbajúc srdcu. Keď sa dva rezy stretli, odrezal končatiny vo vrchných kĺboch, tak aby mohol z jeleňa stiahnuť kožu. Úkon odhalil čerstvú divinu tmavo ružovej farby. Páchla smrťou a prirodzeným zvieracím puchom, no v tejto situácii, to bola jediná vôňa jedlého jedla z okolia. Starec narezal mäso na dvadsaťjeden kusov, niektoré menšie, iné väčšie a podal ich mladej žene, aby ich očistila. Tá prikývla a i keď nerada, roztrhala spodnú časť dlhých šiat, aby vytvorila handry, v ktorých divinu chvíľu čistila od krvi.

Málokto sa na to dokázal pozerať. Vodca im to nezazlieval, v skutočnosti mu oči držala otvorená len istá sila, ktorá sa objavovala práve v takýchto situáciách. Skrytá odvaha zahalená v tieni vystrašenej duše.

Nastal čas, aby zapálili oheň. Marrthen sa rozhodol, že to zvládne (v skutočnosti to už niekoľkokrát predtým skúšal, iste, za iných okolností). Zobral dva kamene, zatvoril oči a pomaly sa nadýchol. Postavil jednu zovretú dlaň nad druhú, tú hore nadvihol a prudko ňou švihol smerom k druhej. Kamene sa zrazili, no iskry boli natoľko slabé, že trávu, ktorú bylinkárka rozložila pod drevený stojan, nezapálili. Nasledoval druhý a tretí úder, taktiež neúspešne, ale Marrthen sa nevzdával. Vodca sa predsa nesmie vzdať, ak na to nemá dôvod. Štvrtý raz o seba udrel kamene a iskry rozhoreli nepríjemne mdlý oheň. Pred očami sa každému zo šiestich odvážnych objavila horiaca tvár nepoznane zmrzačených rysov, ale okamžite zmizla.

I keď do mäsa pridali hrsť sušených slaných bylín, nikto nejedol schuti, ale z nutnosti. Možno necítili pach spálených ľudských tiel, ale samovoľne si ho predstavovali. Čas od času niekto musel prestať jesť, a upratať si v hlave rozhádzané myšlienky. Divina im nahradila raňajky aj obed a keď slnko viselo nad ich hlavami, Vodca sa rozhodol prehovoriť.

„Hádam, že nikto z vás si nezobral mapu?“

Všetci do jedného zavrteli hlavami, dokonca aj deti, z ktorých najmladšie malo tri roky, sa utíšili a počúvali.

„Vie niekto z vás, kam vedie cesta prechádzajúca vrcholom Modrej hory?“

„Nikto z Wonderostu sa nikdy neodvážil do tejto hory,“ ozval sa starec v bielej tunike. „Kolujú o nej legendy. Vraj, na vrchole žije drak, ktorý zje každého kto spadne do jeho pasce. Iní hovoria, že je tam jazero a cez jazero vedie most, no ten stráži vysoký troll s dvoma tesákmi a kamennou sekerou.“

„Pravda, Kriment, nikto sa neodvážil prejsť vrcholom a nie sú to len rozprávky!“ prisvedčila Maya. „Každý rok, cez Noc mŕtvych, som chodievala do hory, nazbierať muchotrávku kostlivú, ktorá sa tu len vtedy vyskytuje, blízko vrcholku. Každý rok som odtiaľ počula temné zvuky zvučať!“

Deti otvorili ústa a vydali zvuk údivu a strachu, také to prenikavé „Uuuuu!“

„Dám vám na výber, vy sa rozhodnite, pôjdeme vrchom a skúsime šťastie v západnom Cisárstve, alebo sa vydáme nebezpečnejšou cestou na juh, či sever?“ položil otázku Vodca a čakal, kým sa každý nerozhodol.

Zhodli sa. Jednohlasne sa zhodli na ceste na západ. Čo horšie ich môže čakať, než upálenie, alebo poprava? Troll? Drak? Nie! To sú samozrejme rozprávky, ktoré si ľudia vymýšľajú, aby mali čím postrašiť deti. Alebo...?

Deň sa krátil. Harmonická zeleň lesa, i keď málo, ale upokojovala utečencov. Dávala im nádej na lepšiu budúcnosť, čistila ich mysle od všetkého zlého a naopak, vymieňala to za dobré myšlienky. Väčšina z nich, hlavne ženy, obdivovali Vodcu, Marrthena, nie len ako ich nového pána, ktorý zobral na svoju zodpovednosť ich osudy a ktorý sa ich rozhodol viesť v týchto zlých časoch, ale aj ako muža, mladého a krásneho človeka. I keď vedeli iba o jeho vlastnostiach, ktoré im stihol ukázať, nikdy by sa neodvážili popierať iné jeho kvality. Určite je silný, pomyslela si jedna z nich, druhá zasa, určite je to nežný a citlivý človek, tretiu napadlo, že je starostlivý milenec a štvrtú, že je romantická duša, ktorá ešte nenašla vhodnú ženu. Ostatné mlčali telom a mlčali i duchom.

Prišli o rodiny, zachránili len deti, avšak manželia zomreli. Tak aj Maya. Stará bylinkárka stratila vo Wonderoste muža, ktorého milovala viac ako najvzácnejší byľ. Bohužiaľ, vždy keď sa jej pred očami objavila jeho tvár, zahorela v nej láska, tak si všimla, že mu z na niekoľkokrát useknutého krku kvapkajú malé guľaté kvapôčky krvi. Obličaj začal dymiť, až celý zbĺkol v hrozivom plameni ničiacom základy Veľkej Veže. Smrť. Tá sa jej objavovala pred očami a nechcela zmiznúť... ešte dlho nechcela zmiznúť.

Nie každý dokázal premýšľať. Mnohí ešte neopustili pohľad na oheň, na ten strašný žeravý oheň, ktorý pálil, ničil a zase pálil. Verili, že ich prišli potrestať démoni, že si nezaslúžili žiť a stále ich budú trápiť, už do konca ich krátkych životov. Ale prečo? Prečo? Čím si to zaslúžili? A tie deti? Čo spravili? Nie, každý nedokázal premýšľať. Niektorý len potichu bezmyšlienkovito zúfali. Ich duše ronili žieravé slzy, i keď ich telo vyzeralo napohľad v poriadku.

Pomohol im, áno, pomohol, on, Vodca, Marrthen z Wonderostu. On vedel čo sa stalo, on áno, ale nemohol im to povedať. Nie, žeby nechcel. Ale prosto nemohol. Bolo to niečo, kvôli čomu sa páni hádajú, cisár s kráľom Horzanu, ale nie niečo, kvôli čomu sa zabíja. Nie niečo, kvôli čomu zomierajú desiatky nevinných strašnou smrťou. Marrthen to vedel, ale bál sa to ostatným povedať. Bál sa, že by možno pochopili smrť, ako výstrahu od Démonov a zavrhovali by postup alchymistov a mudrcov. Vedy boli zakázané. Pokúšanie, áno, tak to vysvetlil starý cisár, ako pokúšanie, ktoré doteraz vo svete nemalo obdoby, a bez ktorého sa im bude žiť lepšie. Akýkoľvek vynález len prinášal skazu, rečnil starec v zlatej róbe (veľmi nesympatický, ale čo, hlavne, že bol z dobrej rodiny). Akýkoľvek odvar, elixír, ľudí len približuje k plameňom pekelným. Nie, ľud nebol poverčivý. Ale stačilo zhodiť kamienok nedôvery a ten spustil reťazec udalostí (jednou z nich bol vznik Svätej Inkvizície), ktorý o necelých desať rokov zapríčinil Veľký hon na čarodejnice. Čistku. Krvavé orgie náboženských fanatikov s láskou hľadiacich na prúd ostro červenej tekutiny striekajúcej zo žíl. Možno príde ďalší Hon, napadlo Marrthena a musel sa otriasť. Táto myšlienka tak chladila na duši, že takmer zabudol kráčať po strmo stúpajúcom kopci. Ďalší hon by znamenal ďalšiu krv a tentoraz, by to bola krv Cisárstva. Tak jemne modrá a vznešená. Jednoducho na to radšej zabudnúť a kráčať. Pravá, ľavá, pravá, ľavá...

Stmievalo sa, keď dorazili pod vrchol hory, dvadsaťjeden ľudí, dosť detí, pre príšeru najvyššieho kalibru iba lahodné predjedlo. Bolo odtiaľ vidieť na celú krajinku, tak krásne malebnú, obrobenú rýľmi do esteticky vyzerajúcich radov. Škoda, že sa jej nemohol dotknúť. On. Podobne ako Marrthen, aj On mal svoju úlohu. Zabíjať. Jesť. Živiť sa mŕtvolne hnilým mäsom ochuteným plesňou. Hodoval už len pri pohľade na slastne slaný povlak plný chutnučkých drobných beštií, tak výživných a zároveň odporných. Títo neboli odporný, boli... boli... to slovo dlho hľadal v mysli... boli čerstvý. Nič čerstvé okrem hnusnej, chladnej vody dlho nevidel, a aj tú nazýval len nechutnou zmesou života, ktorej sa nesmel dotknúť. Nemal rád život. Vôbec nie. Jedine ak bol chytený a pripravený na podávanie, najlepšie plný tej démonicky dokonalej tekutiny – alkoholu. Mal ju rád. Bola pre neho novým pánom, stačilo ak vtedy zachytil gardu vojakov prechádzajúcich cez Jeho vrchol. Boli toho plný. Vína, piva, medoviny, čoho len chcete, Mal na výber, ako v kráľovských podnikoch na hlavnej ceste (U blatného lorda, Krkavcov pelech). Chytil ich, pekne po jednom, do svojich dlhých slizkých chápadiel. Zostalo mu ich len päť. Deväť zjedol, jedenásť zostarlo a odumrelo, dve mu so železom, tak pálivým železom, usekla oná garda. Vojaci. Opovrhoval nimi. Niekedy si spomínal na ich piesne, tak povzbudzujúce, staré, búrlivo prebúdzajúce spomienky na časy, kedy aj On bol bytosťou. Kedy aj on bol...(zaplakal)... živý.

Zhrešil a prepadol sa. Nevedel kam, dlho len pociťoval vnútorný chaos a ničotu – tak strašne chladnú ničotu! Nespal, nedýchal, nežil. Iba cítil. Tmu a zlo. Neskôr svetlo a dobro, keď už si na temnotu zvykol. A potom sa zobudil. Tu, pri jazere a ozval sa mu hlas. Vrelý a mocný, predstavil sa, ako Smrtislav, pán hrobiek. Brat Smrti Všemohúcej a jej zástupca. Hovoril mu o jeho osude, stále si na to spomínal:

„Vstaň Pán Modrej hory!“ zajačal do ticha, zdalo sa, že musel prebudiť celý svet. „Nespi už, dlho si oddychoval v mojich sieňach a zbytočne zaberal miesto!“

Zmenil sa, napadlo Ho vtedy, doteraz vypadal ako starec, starý a múdry, no teraz je z neho sup, lačný a nenásytný

„Nedám ti podobu,“ zajačala nová forma brata Smrti. „Nedám ti ani dušu, tú si zaslúžia len živý. Ale ty si mŕtvy posol, si medzi sférami života a tam zostaneš, kým nenadíde čas. Máš dvadsaťsedem smrtiacich chápadiel a jedno oko, ktoré v skutočnosti neexistuje. Hľaď a jedz, nič a buduj. Hlavne chráň jazero a nikdy sa nedotkni jeho vôd. Inak zaplatíš. Horšie než smrťou a ver mi nechceš, aby to tak skončilo!“

Vtedy zmizol. Nechal mu jedno oko a dvadsaťsedem chápadiel, neposlušných a deštruktívnych. Vyliezali spod zeme a vrhali telá – jedlo do oka, do brány, vysoko nad všetkým. Trhali a ničili, vrčali a bľačali. Vždy, cez sviatok Noci mŕtvych, vydávali ten zvuk, ten, ktorý ani On nemal rád. Nejaké volanie, zúfalý krik, ktorý ukazoval na samotu a ničotu. Nie! On už nechcel ísť do tmy! Kričal, vrčal, ale nič sa nestalo. Smrtislav sa neukázal. Mohol si vykričať aj dušu, ktorú nemal, no Smrtislav by sa neukázal. Mal veľa práce, v (ľudsky nazvanom) Pekle a ešte viacej s Gargathom, svätým pánom, pretvarujúcim sa kráľom oviec Božích, nesmrteľným zakladateľom Inkizície, ktorý bažil len po svojom vlastnom úspechu a nehľadel na nič iné.

A teraz pred Ním stáli. Dvadsaťjeden ľudí, slabých, chorých, a čo bolo najlepšie, zraniteľných. Mysleli, áno počul ich myšlienky a pochopil, teraz už pochopil, čo znamenali tie ohne, ten dym, tá veža padajúca do tieňov mesta. Nemal rád ohne a už vôbec nie hluk. Ale ľudia, pečený ľudia, cítil ich vôňu na diaľku, zmyslami, ktoré jeho oko časom nadobudlo. Dokonca, vedel rozprávať. Reč sa naučil pozorným počúvaním a prvé na čo pomyslel bolo, že sa predstaví ako Pán Modrej hory. Nebolo to slabé? Pre tak mocného tvora/netvora? Možno by sa mal predstaviť ako Smrtislav, napadlo mu. Áno! Tak je! Ale, čo ak sa to brat Smrti dozvie? Tma, zlo! Nie! On nechcel tmu a zlo! Už nikdy. Volal sa Pánom Modrej hory a tak sa aj bude naveky volať. Tak Ho nazval Smtislav. Jeho nový pán, ktorého (ak by to tak temný stvor dokázal) miloval.

Koniec premýšľania! Ak by mal nejakú hlavu, určite by Ho bolela. Bez ďalších zbytočností vyvrátil pôdu naruby, až niektoré hrudy skropili skupinu ľudí a zo zeme sa vyhrnulo päť jeho chápadiel, vysokých ako najvyššie stromy, ktoré Marrthen kedy videl. Slizom zlepené končatiny sa napli a obkľúčili hlúčok kričiacich bytostí, tiel, mäsa – jedla. Vtedy príšera stará tisíc rokov prvý raz prehovorila...

„Som Pán Modrej hory, strážca jazera!“ Zareval niečo vo výške vetra, kadiaľ plachtia len mocné dravce, prenikavo ostrím hlasom blížiacej sa pohromy. To preživších utečencov úplne zlomilo. „Pokloňte sa mi, áno, klaňajte sa svojmu pánu, ktorý je mocnejší než váš vymyslený Boh! Ja som tu a vidíte ma, som tu a zničím vaše telá, nakŕmim môj hlad! Neodporujte mi! Inak zomriete!“

Marrthen sa inštinktívne postavil za ostatných. A to Pána Modrej hory nahnevalo, neuveriteľne nahnevalo. Chápadlo sa vyzdvihlo do výšky, rýchlosťou blesku spadlo dolu, a schmatlo odvážlivca, ani nestihol nič povedať. Kopa hnusného svalstva ho vytiahla až k bráne, oku, odkiaľ videl dobre na jazero a most, ktorý cezeň viedol. Ak by ostatní prebehli... nie, nemohli by. Chápadlá by ich určite v okamihu roztrhali.

„Kto si, že si sa mi postavil?“ Zajačal Pán Hory tak mocne, že sa roztriasli skaly, čo mu bolo koniec koncov, osudné.

„Marrthen z Wonderostu! A žiadam, aby si nás nechal prejsť, démon!“

„JA A DÉMON?!“

„NECHAJ NÁS PREJSŤ!“ prekonal sa Marrthen statočne, zobudil sa v ňom Vodca a ten nahmatal na opasku puzdro, potom známu slonovinovú rukoväť. Netasil. Čakal.

„Si veľmi odvážny, ak si sa rozhodol kričať na obľúbenca Smrtislava, samotného brata Smrti!“ Klamal, no ľudí dole to očividne primälo k plaču, aj starcov, aj ženy, aj deti. Len dvaja lovci zostali pokojný, otočili sa k sebe a mocne prikývli.

„Nekričím,“ odvetil Vodca. „Ja a krik? To k sebe nepatrí, asi si, si ma s niekým pomýlil, démon, stvora temnôt!“

Odvádzal pozornosť. Bystrím zrakom si všimol, že lovci, ktorý sa mu počas cesty stihli prestaviť (tichý ako myšky) ako Kail a Norik, niečo chystajú.

„Si zábavný, dlho nikto nebol zábavný!“ Ostatné chápadlá slabo ochabli a lovci sa pustili do práce s trhaním kameňov, zatiaľ čo ženy, starci a deti sa pripravovali k úteku cez most. „Čo hovoríš na dohodu?“

„Pochybujem, že sa dohodneme, pretože je neodídem bez svojich ľudí a ty bez večere, stvora noci.“

„Spravíme menší kompromis, dobre?“ Zasmial sa? Asi áno, síce to znelo skôr ako bezvýznamné pobavené funenie cez pokazené zuby na tej najodpudivejšej možnej úrovni. „Ty si zoberieš väčšinu ľudí a ja, len dezert. Tie chutné, malé... deti!“

Niekto dole zajačal. Dá sa povedať, že šlo o ďalší osudový element, ktorý mal naplniť osud, pomaly sa vyvíjajúci inou cestou, ako to bolo pôvodne napísané bájnym Osudotvorcom na dvetisíc dvesto dvanásť kamenných tabúľ.

Zajačanie odviedlo pohľad Pána Hory k lovcom a tí museli konať, pretože sa k nim začali pomaly približovať chápadlá. Nemali čas. Sliz sa sunul rýchlejšie než čakali. Jeden dotyk a zomreli by. Ešte sekunda a vtedy sa všetkého chopil Marrthen. Najprv nožom roztrhol chápadlu, ktoré ho držalo bočnú šľachu, potom nôž hodil hlboko do portálu, oka, centra Pána Hory. Netrafil sa. Okrúhla brána do nekonečného Pekla, ktorá sa podobala na priesvitnú clonu dymu, občas rozvracajúcu a skresľujúcu realitu, sa ani nepohla. Nadišlo b,y k okamžitému kolapsu chápadiel, lenže Marrthen sa netrafil. Nôž tvora oslabil a na okamih povolil končatiny. Kým Vodca padal do jazera (výška sa už nezdala tak obrovská, keď sa z ovzdušia vytratila aura ničotnej smrti), lovci zhodili dva balvany ostrými hranami na chápadlá. Zdusený výkrik plný bolesti a beh. Beh o život. Doslova. Trvalo len pol minúty, kým Marrthen dopadol a kým sebou začala príšera mykať. Ničila zem, no z nejakého dôvodu sa nedotýkala jazera. Lovci tam skočili. Chápadlo, ktoré ich prenasledovalo s úľakom vyletelo o málo vyššie a preťalo vzduch vzdutými ostňami, objavujúcimi sa na povrchu. Zničila most, nabodla na svoje hnedé slizom poleptané chápadlá dve deti a jednu ženu – ich matku. Vcelku hrôzostrašné divadlo. Krv so slizom padala všade, no vode sa vyhýbali. Nikto neprebehol na druhú stranu, nikoho nenapadlo zostúpiť do vody. Zomierali. Zranené chápadlá dopadali s tvrdosťou a mliaždili všetko čo im prišlo do cesty, samozrejme, okrem vody. Raz, keď jedno z nich dopadlo, zlomilo starcovi menom Kriment nohy. Vrátilo sa o niekoľko chvíľ a celé mu ich pomliaždilo. Potom sa presunulo vyššie. Dopadlo s celou váhou na rozkrok, močový mechúr mu nenávratne praskol a on omdlel pod návalom tak prudkej a násilnej bolesti, že o pár sekúnd nato zomrel.

Marrthen plával, dusil sa, no plával. Pomohol na druhý breh Kailovi, avšak jeho brat Norik tam zostal. Niečo ho dostalo. Niečo, čo žilo na dne jazera, asi druhý strážca, neviditeľný, avšak silný. Vodca sa musel veľmi snažiť, aby Kaila udržal. Prosil ho a upokojoval ho, plakal s ním a pomáhal mu. Nebol čas. Ak by neboli od vody, dávno by zomreli. Museli pomáhať aj ostatným. Volali na nich, no cez hurhaj, krik a slizké špľachotanie chápadiel, nebolo nič počuť.

Ďalší úder, tentoraz znásobený hnevom z oslepenia. Chápadlo sa stiahlo na šírku meča rozrezalo ženu s dieťaťom na dve polovice. Vsiaklo krv. Suché zvyšky tela, vnútornosti zachránili životy Mayi, bylinkárke. Ak by práve nebežala a nepotkla sa, neuvidela by Marrthena s Kailom na druhej strane jazera. Postavila sa, no do cesty jej vletelo chápadlo. Staré, potrhané, uschnuté, ale slabo pokropené mladou detskou krvou. Lačne na ňu hľadelo, potom jej vyletelo oproti. Rýchlymi pohybmi, takmer nezlučiteľnými s jej vekom vybrala z kapsy prehodenej cez plece pŕhlivú rastlinu známu ako bolesť žihľavová. Hodila ju pred seba, rovno na kožu končatiny Pána Hory. Zajačal ďalšou bolesťou. Z duše nenávidel rastliny, preto všetky naokolo vytrhal. A toto ho prekvapilo. Stiahol sa a uvoľnil cestu Mayi. Práve začala odchádzať, keď ju niekto chytil za pätu zvráskavenými prstami. Bol to starec Samon so slameným širákom na hlave, skúsený v rezaní mäsa, ten, ktorý nakrájal jeleňa. Hneď ako ho uvidela, spomenula si, že ho za to obdivovala. Postavila ho na nohy, zobrala zo zeme starcovu palicu a spolu tekali k jazeru. Nevšimla si to. Nevnímala to. Samon mal odtrhnutú pravý nohu, od kolena dolu. Nekrvácal, ostne chápadla z neho krv vysali. Keď skočili do vody, rana sa vydezinfikovala, ale stále nebola zahojená. Starí ľudia sebou hýbali, ako mladíci, smerom k Marrthenovi, ktorý im skočil oproti.

Jeden by to nepochopil. Dvadsaťjeden ľudí prežije tak strašné krviprelievanie, ako vyvražďovanie mesta barbarskými Horzanmi. Utečú, skrývajú sa a jediné čo ich na ceste za lepšiu budúcnosťou postretne, sú chápadlá smrti. Čo riadi osud, ak sa toto stane? Nad tým premýšľal Kail, pozorný, mladý lovec z dobrých pomerov, ktorého brat sa práve vynoril z hlbín jazera, ohrýzaný na kosť. Biela lebka sa vznášala nad hladinou, jeho čierne vlasy lietali vo vetre, ktorý zapríčinilo stále kmitanie chápadiel. Škoda, že ho vtedy nenapadlo (síce by ho to nepovzbudilo, ale možno mu zo otvorilo oči), že ich osudom bola smrť.

Štyria? To je všetko? zúfal Marrthen. Jeho duša jačala od nenávisti, jeho telo sa triaslo. Videl to, kúsky detského mäsa letiace vzduchom. Začal v to veriť. V Smrtislava. Doplavil sa na breh, otočil sa, a uvidel smrť. Už druhý krát v tento deň. Neprežil by to, ak by sa zachránili len štyria. Skočil do vody nevšímajúci si Norika vyplaveného na hladine a plával. Zase tam, odkiaľ chcel každý utiecť. Vyskočil na breh, takmer sa pod ním hustá hnedá hlina prepadla. Zakričal. Pozrel pod seba a uvidel nôž. Slonovinová rukoväť. Schmatol ho a skočil na najbližšie chápadlo. Doslova skočil. Zarezal čepeľ hlboko ako mohol, zajačal šialene, horšie, než jačala príšera, a keď sa končatina vyrovnala do zvislej polohy, spustil sa dole, nôž zapichnutý do starej kože. Stiahol ho z kože. Chápadlo sa sklonilo a odumrelo. Už len jedno. Posledné. Dve, na ktoré spadli balvany lovcov odumreli pred pár minútami a jedno (ktoré sa takmer dotklo vody) odumrelo z ničoho nič pred Vodcovým zrakom. Vyletel ako blesk, hľadal život. Príšera strašlivo jačala nadpozemskou bolesťou. Nič nevidel. Zúfal (NESMÚ PREŽIŤ LEN ŠTYRIA!). Našiel ju ležať pod mŕtvym starcom. Najmladšiu zo žien. Chytil ju a prehodil si ju, ľahkú ako pierko cez rameno. Nikoho iného nevidel, len keď sa otáčal, nachvíľu sa mu zdalo, že sa rozvírili kry, ale hneď to prestalo. Bežal. Skočil do jazera, niesol ju pred sebou, držal ju v objatí, tesne pri svojej hrudi, hlavu mala bezvládne položenú na jeho ramene, krásne šaty jej zničila voda.

Bežali. Večne utekali, nikdy sa neplánovali zastaviť. Maya s Marrthenom podpierali ťažko zraneného Samona, Kail niesol v náručí ženu, ktorej bylinkárka hovorila Ellen. Tak postupovali lesom, vyhýbali sa všetkému živému. Nohy im nestačili, ale kmitali sebou, kým sa Maya nezrútila na zem, našťastie Marrthen Samona udržal. Sadli si do tesného kruhu a chvíľu plakali, potom Kail začal kašľať a takmer sa zadusil nebyť lieku od starej bylinkárky. Pod nos mu dala silne aromatickú bylinu modrej farby. Začala fungovať okamžite.

„Už ma to nebaví, tváriť sa, že ma to nezaujíma,“ zahundrala Maya tichým, unaveným hláskom. „Čo dopekla sa vo Wonderoste stalo Marrthen? Prečo Horzan zaútočil?“

Stíchli. Akokoľvek ich to ťažilo, stíchli a Samon si začal obväzovať nohu látkou zo svojej košele, pozorne hľadiac na brašnu pripevnenú po boku. Vodca si odkašľal. Pozrel sa na ostatných, jeho zrak chvíľu spočinul ma mladej a krásnej Elleninej tvári. Potom začal svojim novým najbližším všetko vysvetľovať.

„Asi pred dvoma týždňami som sa ako syn vysoko postaveného úradníka,“ hlas sa mu chvíľami lámal, „zúčastnil stretnutia cisárskeho maršala a niekoľkých mocných šľachticov. Jeden z nich mi povedal o experimente jeho vedcov. Ach... ak by som vtedy vedel čo sa stane, zabránil by som tomu... Oni... oni... previedli v podzemnom laboratória za mojej účasti prvú pitvu v histórii.“

Maya zhrozene vzhliadla, Kail so Samonom zostali zarazene pozerať na Marrthena. Pitva? Čo to má znamenať? Ako si to mohli dovoliť?

„Nemali súhlas, ak vás to napadlo.“ Akoby im Marrthen čítal myšlienky. „Ani od cisára a čo bolo oveľa, oveľa horšie, ani od Inkvizície. Keď to urobili, keď... nožom... rozre-“

Vystrelo ho. Ich vodca sa otočil a odbehol kúsok ďalej kde zo seba vyvrátil celý obsah žalúdku. Chvíľu kašlal podobne ako Kail, potom sa vrátil do kruhu. Sadol si a otočil sa na ostatných.

„Rozrezali ho. To telo. Vybrali vnútornosti a všetko čo k tomu patrí. Žiadna duša neunikla, nič, žiadne tiene, ohne nezhasli. Proste tam nič nebolo!“

„Ako sa o tom mohli dozvedieť? Myslím Inkvizítorov?“

„Cisár je sebecká sviňa, ale nespravil by to. Bojím sa...,“ znovu si myslel že bude musieť odbehnúť a vyvrátiť to, čo v ňom zostalo, „že môj otec by to spravil.“

Samon to nevydržal a vydral zo seba mocný výkrik, ktorý asi počula aj zomierajúca obluda na vrchole Modrej hory, teda, ak démon môže znovu zomrieť.

„Pitva,“ zopakoval Kail, bolo to prvý raz kedy prehovoril s očami upriamený na niekoho okrem svojho brata. „Kvôli takej khel‘khate zomrel Norik?!“

„Kvôli tomu zomreli oni všetci!“ Zajačal Marrthen neprítomne a znovu skryl tvár do spotených dlaní. „Zabijem ho... Zabijem toho hnusného bastarda! Nie je to môj otec! UŽ NIE!“

„Upokojte sa,“ zašepkala Maya. „Ak chcete tých naničhodníkov do jedného zbaviť životov, pomôžem vám. Ale upokojte sa, pretože bez chladnej hlavy vás zmetie cisár zo stolu a ešte sa stihne naobedovať.“

A tak celé hodiny premýšľali, než vyrazili na najnebezpečnejšiu cestu svojho života. Cestu pomsty, kvôli ktorej museli prejsť životom a smrťou, radosťou a strasťou, ale stálo to za to. Za tú sladkú chuť napĺňajúcu dušu. Pomsta, to bolo odvtedy ich druhé meno.

Samon omdlel a spolu s Ellen ich museli niesť. Vydržali to a smerovali do mesta, najbližšieho, do toho, kde väčšinou sídlia najhorší z najhorších. Žoldnieri, banditi, lacný nájomný vrahovia. Práve takých pre svoj nový cieľ potrebovali... mnoho takých. Viedla ich trasľavá ruka osudu, snáď nie preto, aby im ukázala aká je mocná, ale preto aby im konečne v niečom pomohla. Aby im konečne priniesla šťastie výmenou za nekonečnú smrť...