Poznáte ten pocit, akúsi auru, ktorá vás zasiahne, keď okolo vás prejde niekto veľmi mocný? Stáva sa to len málokedy, aj to, len ak oná osoba prejde blízko, takmer sa o vás obtrie. Lenže v tomto prípade sa stalo niečo iné. Jorge si práve čistil meč od zaschnutej krvi (možno ľudskej, možno nie), keď za bránou mesta zaznel hrdelný hlas. Nikdy predtým sa to ostrieľanému lovcovi hláv nestalo, no handrička mu vypadla a nevnímajúc chlad čepele si rozrezal dlaň na dve rovnaké polovice, našťastie, len do malej hĺbky. Pozrel na ranu, vytekajúcu krv, potom kývol na stráže pri bráne, aby ju otvorili. Ten hlas v ňom vyvolal spomienky na istého muža, ktorý mu asi pred troma dňami dal päťdesiattisíc cisárskych korún za vraždu cisára. Spravil to, mečom mu prerezal tepnu a na tú tekutinu pretekajúcu panovníckymi žilami, sa prizeral podobne ako teraz na svoju vlastnú. Boli rovnaké, na vlas, úplne, krv veľmoža a krv vyvrheľa.

Dvaja muži pri bráne, v podnapitom stave chytili do rúk každý jednu halapartňu a komickými pohybmi otvárali bránu smerom dovnútra mestečka. Po niekoľkých minútach, keď boli masívne, ťažké kusy dreva obitého železom roztvorené asi pre jedného plecnatého chlapa, skrížili zbrane a čakali. Podišiel k nim, zelené oči posilnili auru, a vojaci cúvli, skoro spadli, zbrane zabodli ostrým hrotom na dolnom konci do blatistej zeme. Mali ho dosť, nemusel nič ani hovoriť. Len si tak príde, ako najväčší, a oni by mali cúvať? No čo, napadlo im, takmer obom naraz, kašľať na neho, veď fľaška je minutá len do polovice.

„Ale, ale... nová tvár, chlapče, vyzeráš, akoby si práve prišiel z pekla,“ zasmial sa Jorge, stále venujúc pohľad ruke, len kútikom kalného oka zazerajúc na muža pre bránou. Nazval ho chlapcom, i keď bol dosť starý na ženbu, len o šesť či sedem rokov mladší od neho samého.

„Prišiel som z pekla, možno z niečoho horšieho,“ odvetil chrapľavým hlasom, bol odetý do hrubej plátennej košele a nohavíc z o málo mäkšej a drahšej látky, šatstvo na ňom bolo premoknuté (i keď už asi týždeň nepršalo) a špinavé, asi od zaschnutej krvi, hliny a nejakej neidentifikovateľnej, hustej, rôsolovitej tekutiny.

„Som Jorge, pán Bolgradu, a i keď sa nezvyknem predstavovať prvý, tak som tak urobil. Kto si ty, a čo tu chceš?“

„Marrthen, utečenec z Wonderostu, syn Blurnov a chcem tu spolu s mojimi chránencami nájsť nocľah, aspoň na dva dni.“

Lovec hláv sa zasmial, neisto a falošne, ale musel prejaviť aspoň nejako svoju nadradenosť v tomto meste. Síce nebol vybratý ľudom, ale jeho víťazstvo bolo celkom čestné, súboj muža proti mužovi, bezo zbrane (nikto to nevedel, ale použil rukavice s obkladom z pálivých rastlín).

„Nocľah tu možno nájdeš, ak si dáš pozor, možno ťa neokradnú, ale stále nechápem, prečo z Wonderostu utekáš? Dobre, možno tam bolo trochu horúco, ale požiar ničí len keď je sucho, vy tam máte celkom pekné podmienky!“ Konečne odvrátil Jorge pohľad z ruky, obviazal si ju obväzom, ktorý mal v kapse na pravom boku jeho opasku a pozrel na Marrthena svojimi vražednými sivými očami.

Muž sa presunul od brány ku stolu, na ktorom pán mesta sedel dvoma obratnými skokmi a uprel na neho svoj výrazne oponujúci pohľad. Jorge sebou trhol, ale nejednal, nie teraz, počká si, má čas.

„Napadli nás, Horzan, vypálili mesto, vyzabíjali ľudí a je mi jedno, to teraz vravím smrteľne vážne, je mi jedno, čo na to hovoríš a čo Blurn, alebo cisár zase vyhlasovali, mám v skupine mladú ženu v šoku a starca s utrhnutou nohou, obaja potrebujú lieky!“ Hlas znel výhražne, Jorge sa niekde v polovici dokonca zľakol. „Kde sa tu dá zohnať lekár a bývanie, ktoré si môžem odpracovať?“

Dokázal to, napadlo Jorgeovi, ten parchant nado mnou zvíťazil...

„Dopekla... dobre... dám vám nocľah, ale len na niekoľko dní, nemôžem si dovoliť vás tu ubytovať nastálo. Robili by ste len problémy.“

Marrthen sa usmial. Ten chlap, čo má ruky večne skropené krvou, sa ho asi naozaj zľakol? Takže nestratil svoj rečnícky talent, a to ho výrazne potešilo, nachvíľu zabudol na krviprelievania, ktoré v poslednom čase zažil... mihlo sa mu to pred očami a odvrátil sa od lovca hláv. Kývol na neho na znak vďaky, potom pomaly odkráčal preč z mesta.

Jorge sa ani nepohol, vyčkával, Marrthen sa nevracal. Čo si ten chlap o sebe myslí? Len tak vtrhne do jeho mesta, spraví neporiadok, nakričí na neho ktovieaké klamstvá (či strašne pravdy) a len tak si odíde. Možno to bol anjel smrti, ktorý mal Jorgemu predpovedať budúcnosť, smrť vo Wonderoste, útok Horzanu? Veď to nemohol brať vážne, spojenci s nimi síce neboli, ale len tak niekto neútočí a ešte k tomu, nebol veriaci. Rodičia mu to stále vtĺkali do hlavy, bohovia nad tebou bdejú, strážia ťa, nikdy nedovolia, aby sa ti niečo stalo, stačí, keď v nich budeš veriť a nezneucťovať ich posolstvo. Musíš ctiť čo prikázali, žiť slušne a v chudobe, podvoľovať sa rozkazom svätých... Poslal ich tam kde slnko nesvieti, v spánku ich podrezal. Mlátili ho, neustále ho bili, vždy keď niečo povedal a zabudol predtým povedať, „S prepáčením božím, že prerušujem ticho, či hovor dospelých“, tak ho udreli päsťou tri razy do každej tváre, tak aby hodnú chvíľu držal, ako tatko vravel: „Tú špinavú Bohom opovrhovanú dieru, ktorej hovoria iba démoni ústa.“.

Nakoniec sa v bráne objavilo päť tvárí, v jednej Jorge spoznal Marrthena a to ho vytrhlo od spomínania, ktoré vôbec nemal rád. Prichádzal spolu so starenou oblečenou do potrhaných šiat, cez plecia mala prehodenú hrubú látku prikrývajúcu dobre uzavretú tašku so sušenými bylinami, do vnútra ktorej sa očividne voda nedostala, inak by taška bola nepoužiteľná. Ďalej kráčal statný muž v klasických meštianskych šatách, košeli a nohaviciach, v náručí držal mladé žieňa s pootvorenými očami, hrudník sa jej len slabo nadvihoval, šaty mala dolu pri členkoch roztrhnuté. Marrthen podpieral starca, ktorý si sám pomáhal ručne vyrezávanou palicou, chýbala mu pravá noha, od kolena dolu.

Hlavne to Jorgeho dostalo, nikdy nevidel tak dokaličenú skupiny, celú premoknutú, špinavú, zakrvavenú. Prebudil sa v ňom akýsi náboženský duch jeho rodičov (alebo ukrytý lovec, ktorý v nich videl slušný zárobok) a kývol na piatich, takmer, duchov pri bráne, aby ho nasledovali po kamennej ceste k domu.

Bol postavený z kvalitných skál, a len akoby zázrakom boli jeho pozlátené a postriebrené časti (parapety, zárubne) stále nedotknuté. Dvere asi v strede prednej steny so sivastým náterom drahej farby, vyčnievali svojou ušľachtilosťou. Zdali sa akoby vyrezávané v dávnych vekoch, no drevo, asi účinkom svojej masívnosti, prečkalo mnoho zím a liet. Okenice boli na prvý pohľad prázdne, no keď k ním pristúpili bližšie, zistili, že sú z číreho, priesvitného skla. Naozajstného pravého skla, ktoré videl zo skupinky iba Marrthen, aj to za mlada ešte na cisárskom dvore.

Lovec hláv ich pozval, starú bylinkárku Mayu, mladú Ellen v strašlivom šoku z jemu neznámych dôvodov, urasteného mešťana Kaila, starca bez nohy Samona a Vodcu, mocného Marrthena s priehľadnou aurou vznešenosti a sily.

Vkročili dnu, do priestrannej izby, väčšinu priestoru zaberali vitríny so zbraňami, cennosťami a drahými kúskami umenia, či už knihami, alebo obrazmi. Podlahu tvorili kamenné dlaždice, nad nimi skvel huňatý koberec ušitý niektorým zo severných národov. V strede koberca stáli dve kreslá, pohodlné, potiahnuté kožou a pred nimi stolec z dreva, na ktorom ležalo niekoľko mešcov so zlatom.

Jorgeho brat, Gastrel, spolu so služobníctvom zobrali Ellen a Samona do izby pre hostí, Maya a Kail sa pozvaní Jorgem usadili v prvej izbe, Marrthen zostal stáť a nevýrazným pohľadom skúmal izbu. Na rozdiel od ostatných, videl bohatšie rezidencie. Keď všetko poprezeral, otočil sa k lovcovi a prižmúril oči.

„Čo odo mňa za to všetko chcete a ako dlho tu môžeme zostať?“ Šiel na vec priamo a ani sa nepohol keď čakal na odpoveď, nasadil svoj pevný, stály hlas, dával si pozor aby nevyznel hrubo, či urážlivo.

Dalo sa čakať všetko, to je pravda, ibaže lovec vypadal príliš hlúpo a sedliacky nato, aby vymyslel takýto plán. Hneď prvý večer, v ktorý Marrthenovi povedal, že môžu zostať štyri dni, keď vyriešia problém, ktorý mal s istou odbojnou skupinkou vo východnej časti mesta. Dve muchy jednou ranou, ako v tom starom príbehu, ktorý mu vravel otec, hneď nato iste dodal, že by nikdy nemal ublížiť žiadnemu tvorovi a preventívne synovi uštedril facku. Škoda, že Jorge nezdedil ani jednu z mála dobrých vlastností svojich rodičov a nanešťastie pre skupinku, rád ubližoval. Preto poslal list istému vysoko postavenému hodnostárovi Blurnovi, pravej ruke cisára, ktorého zabil, a v tom liste písal o hodnostárovom synovi, ktorý ho navštívil a žiadal ďalšie rozkazy, prípadne peniaze za ubytovanie a pomoc...

Áno, tak veru, Jorge bol možno prefíkaný, ale vôbec si neuvedomoval, že Marrthen ho pozoroval celé prvé tri dni, keď práve s Kailom nehľadali spojku do východného odboju. Lovec sa tváril neurčito, stále odvracal zrak, keď náhodou Marrthena zahliadol. Bol zbabelec. Nikdy sa nedokázal postaviť tvárou v tvár svojej obeti a to Marrthen odpozoroval, preto si dával pozor. Väčšinou na prehliadku mesta šiel sám, Kail zostal spolu s Mayou pri Samonovi a Ellen. Tak to malo byť. On, ich Vodca, sa o to musí postarať sám.

Celé tri dni len blúdil, hľadal, vypytoval sa, lenže nikto v meste ho nepoznal a nechcel sa s ním baviť (nezabralo ani nové, voňavé oblečenie), nebodaj by ich s ním uvidel odboj. Banditi z Horzanu, ako sa dozvedel až na štvrtý deň, keď sa jeden chlapec preriekol a s plačom potom utiekol domov. Marrthenovi zahorela krv v žilách už zhasínajúcou nenávisťou. Zovrel slonovinovú rukoväť svojej dýky a nekompromisne ďalej hľadal. Až do noci bezvýsledne blúdil, kým ho sami nenašli.

Bolo to niekedy keď sa slnko dotýkalo západu a rozhodovalo sa, či sa má prehupnúť do noci, alebo nechať priestor dňu. Obkľúčili ho a stiahli sa do úzkeho kruhu. Cítil na šiji a tvári ich dych (akýmsi spôsobom umelo pravidelný), hlavy mali zakryté kapucňami, takže nemohol naisto určiť, či sú z Horzanu, hlavne keďže nevidel farbu pokožky, no akosi to cítil.

„Počuli sme, že nás hľadáš,“ začal ten, čo stál rovno pred ním a aj keď to Marrthen nevidel, cítil úškrn na jeho tvári. „Poslal ťa Jorge, Gargath, cisár?“

„Robíte problémy.“ Odmlčal sa. „Robíte veľké problémy, ako každý odboj, preto musíte odísť a verte mi, lepšie pre všetkých bude, ak odídete bez mojej pomoci.“

Nedali si žiaden signál, ale v tej istej chvíli všetci tasili dlhé ostré meče s lesklými jalcami a hlavicou ozdobenou drahými kameňmi (alebo lesklými kamienkami, ktoré sa používali na ozdobu šperkov, no nemali takú cenu ako diamant, či rubín). Teraz sa už uškŕňali všetci, isto, pretože to z nich sálalo a dráždilo Marrthenovu morálku. Boli v presile, dobre ozbrojený a určite mali pod kabátmi (či plášťami) ukryté zbroje, cez ktoré by jeho dýka neprenikla, ale to bol skôr výplod Vodcovej fantázie. Cítili jeho auru, ale cítili aj, že sa vzdáva. Hnev v ňom narastal, spolu s pocitom beznádeje. Ako sa to mohlo stať? Prečo on? Prečo zase on? ODPOVIE KONEČNE NIEKTO?

„Nezabijeme ťa, ak to nebude nutné, panáčik.“ Všetci sa ako na rozkaz zasmiali. „Len nám povedz, prečo si myslíš, že Jorge je ten dobrý, a ten, komu by si mal pomáhať?

Marrthen sa zamračil. Nemyslel si, že je Jorge na jeho strane, ale prečo by mali byť oni? Je to to isté a týmto spôsobom by sa iba zasekol v slučke. Boli dve veci, prečo do mesta prišiel a nechcelo sa mu to vysvetľovať hrdlorezom, ktorý mali čepele nasmerované rovno ma jeho srdce. Chcel oddych v teple pre jeho skupinu a potreboval priateľov, vplyvných priateľov, ktorý by ho podržali v pomste cisárovi a jeho otcovi (Blurnovi).

„Nemyslím si, že je na mojej strane a už vôbec mu nedôverujem,“ začal potichu a pomaly spriadal ďalšie vety, „ale potreboval som, aby sa o zranených z mojej skupiny niekto postaral. Pán mesta čakal pri bráne, bol prvý, kto sa ponúkol, a ešte k tomu je slabý.

Požiadal ma, výmenou za nocľah, aby som udusil odboj v meste a o to som sa pokúšal, lenže ako som sa dozvedel, ste neviditeľný a ďaleko silnejší než on a ostatní v tomto meste. Preto vy povedzte mne, čo tu robíte?“

„Operujeme proti skazeným častiam spoločnosti.“ Stále rozprával len ten oproti Marrthenovi, nech sa otočil akokoľvek.

„Proti Cisárstvu?“

„Iba proti tým, ktorým ide o získanie moci a o sebecké účely.“

„To znamená?“

„Naším hlavným cieľom je zhodiť vládu Inkvizície, pretože je horšia než nedávny mor na severe.“

„Zbláznili ste sa?“

„Prečo?“ Začudoval sa, tentoraz presne oproti tomu, ktorý sa pôvodne s Marrthenom rozprával, kým sa nezačal otáčať. „Na ich strane je len slepá viera, na našej veda a mágia, Marrthen z Wonderostu, syn Blurnov!“

Všetky postavy sa vyparili v jedinej chvíli, oslepili Marrthenove oči, iba ucítil na jazyku podivnú chuť, omdlel a zaspal tvrdým spánkom... veľmi tvrdým.

Ošatil ich, dal im potravu a nechal ich, aby užívali jeho vlastné lóže, pričom sám spal na nepohodlnej prútenej stoličke. Krútil pri všetkom hlavou, i keď to jeho bohatstvu nijako neublížilo. Keď sa stal lovcom, jeho tréner, ktorého niekde na juhu volali Hadonoš (vraždil prudkými jedmi), mu vravel, že jeho najmocnejšou zbraňou nesmie byť meč, ale hlava. Preto myslel a splodil tento zákerný plán, dúfajúc, že Marrthena zabaví odbojom, kým Blurn odpíše. Ostávalo mu len dúfať.

Jorge sa temne usmieval (pritom zamyslene krútil hlavou, čo vypadalo dosť komicky) a takmer prepočul, že sa k nemu niekto blíži. Inštinktívne (trénovane) pripravil svaly na okamžitú akciu, adrenalín mu vyletel vysoko do žíl a ruka zablúdila k rukoväti meča, vražedne ostrého meča. Otočil sa. Ak by bola oná osoba čo i len o krok bližšie, ukrátil by ju o hlavu, kúsok pod bradou. Šťastie. Inak sa to nazvať nedá, iba tým vrtkavým názvom, ktorým sa označuje lepšie stráviteľný osud. Nikdy to nebude najlepšie. Veď aj Jorge by radšej za zabitie cisára prijal milión korún, ale ten, kto mu úlohu zadal, nechcel nič viacej počuť. Lovec nič nehovoril. Nebol najlepší, a človek, ktorý môže len tak zahodiť päťdesiattisíc si môže kedykoľvek nájsť lepšieho. Drž hubu a krok, hovoril jeho tréner, a keď sa ti nebude páčiť, radšej si odhryzni jazyk, než stratiť robotu.

Postava pred Jorgem sa zarazila a zdalo sa, že utečie preč, no ten chlap v tenkej lesklej zbroji len poskočil. Pergamen, ktorý držal v ruke, mu skoro vypadol, ale on ho pevnejšie zovrel tam, kde ležala pečať.

Lovec sa usmial. Nebol to ani úsmev, skôr úškrn, zlovestne ukazujúci dva rady tesákov skazených nepríjemnými zubnými chorobami a kazom. Vystrašil ho, posla, ani nie tak čepeľou, ako týmto úškľabkom. Muž v zbroji sebou trhol a pomalým pohybom ruky pred seba vystrel pergamen, úhľadne zvinutí s erbom Cisárstva v pečati, akoby sa ním chcel brániť. Jorge zasunul meč do pošvy na boku a druhú ruku vsunul do vrecka na opačnej strane opasku tak hlboko, kým nenahmatal dve vážené strieborné mince s orlicou a medveďom (takým istým znakom aký bol aj na pečiatke) na opačnej strane od hodnoty. Hodil ich poslovi a obviazanou dlaňou zovrel pergamen, až ho zabolela niekoľkodňová rana.

Pokynul kuriérovi aby sa vzdialil, otočil sa a rozbil červenú pečiatku, rozlomila sa na niekoľko voskových úlomkov, ktoré spadli do trávy. Očami si prezrel okraje, boli pozlátené (tak sa dal rozoznať vládny papier od falošného). Tak hej, pomyslel si Jorge, čo to tu máme.

Dlho len stál, takmer sa nepohol, až o niekoľko minút sa prebudil a ani on, zaznávaný vrah a zločinec, nechápal, ako môže byť niekto tak chladný k vlastnému synovi, vlastnej krvi...

Príbeh sa začína, napadlo Blurnovi, keď dočítal krátky a rázne napísaný list od lovca odmien, Jorgeho z Bolgradu. Teraz, keď je cisár mŕtvy (a vedia to len dvaja ľudia), môže začať rozvíjať svoj plán, počínajúc Wonderostom a končiac vojnou, dlhou a krvavou vojnou, ktorá bude stáť mnohých životy, ale našťastie, nie jeho. Možno sa občas ukáže na tom zlatom balkóne a upokojí búriaci sa dav, prežije pár atentátov, ale nikdy nebude mať tú moc prekaziť jeho plány... jedine jeho synovia. Marrthen a Dorhen, tí dvaja hnusný, nevychovaný fagani, ktorý už nemôžu mať viacej spoločné s ich hnusnou, nevychovanou a prehnane moralistickou matkou. Bola to chyba brať si a mať s ňou deti, ale to Blurn vedel a prudko toho ľutoval, hneď keď sa objavili tie kričiace beštie. Neznášal ich, tváril sa ako milujúci otec, ale to iba preto, aby si cisár nič nevšimol. Ale ten je teraz preč, na tvári sa Blurnovi objavil znateľný úsmev, a to znamená, že nastal môj čas.

Ruka mu vyletela k peru, ktoré ležalo na stole, namočil jeho hrot jemne do tmavomodrého atramentu, nechal spadnúť niekoľko kvapiek späť do nádržky a potom vytiahol hárok pergamenu s pozlátenými okrajmi, ktorý mu ležal po ľavej ruke. Pero ostrejšie než meč dopadlo na biely kus drahej kože a vyrylo pár začiatočných písmen, zdvorilostnú formulu derrai a pozdrav. Potom sa text uberal jedným a tým istým smerom, k smrti Marrthena.

Blurnovi sa písalo ľahko, hlavne keď vedel, že sa zbaví toho mladšieho, ktorý mu stále liezol na nervy svojimi idealistickými rečami. Podľa jeho „milovaného“ synáčika, dobro sveta nemalo hraníc, no cisársky zástupca veril, že pohroma Wonderostu mu aspoň trošku otvorila oči. Zverbovať Horzanských netrvalo dlho a pod krycím menom Hekhal to Blurn dokázal bez akýchkoľvek problémov. Najprv, keď sa dopočul o pitve, ucítil v tom možnosť a využil ju, tak ako to Pravidlo osudu káže. Ozval sa pod menom Hekhal Inkvizícii a ponúkol sa sám na vybavenie tohto veľmi... delikátneho problému. Žiadna duša? Pche... to sa dalo viac-menej čakať. Ale oni mu na to skočili a vtedy to začalo, cesta do Horzanu, z ďaleka obišiel kráľa, vzdelaného Arthura a radšej verboval žoldnierov. Ako po masle. Týždennú cestu domov absolvoval v strede útočného voja, oddelil sa krátko za mestom a len kútikom oka zachytil niekoľko utečencov. Neklamal sám seba, jednal, pretože ucítil prítomnosť Marrthena... tá sa akosi nedala prehliadnuť. Chvíľu sa Blurn ani nepohol, potom zbabelo ušiel tajnou cestou do Bolgradu a zaplatil Jorgemu za malú službu, ktorú pre neho lovec bez mihnutia bŕv vykonal. Príbeh sa začal a nie len pre neho, ale pre celý svet, ktorý sa mierne vychýlil z pôvodného smeru... teraz smeroval tam, kam ho chcel doviesť najväčší démon akého človek poznal, Smrtislav, brat Smrti, no o tom rozprávajú iné príbehy.

Pero sa posledný krát dotklo pergamenu za slovami „a to je rozkaz“ v malej, nevýraznej bodke. Blurn popravde neočakával, že jeho slová budú také rázne a drsné, no vedel kto je adresátom a preto sa o žiadne srdcervúce prejavy ani nepokúšal. Pomyslel si, že ak sa zbaví Marrthena, Dorhen nebude žiaden problém, i keď sa stal členom nejakého pochybného rádu. Potom, ale až potom, oznámi náhlu smrť cisára a vytiahne na svetlo sveta srdcervúce úmrtia svojich synov, možno nie originálny, ale určite fungujúci plán. Nevymýšľal ho dlho, z kreativity ho bolí hlava, ale ak by sa niečo pokazilo, mal ešte pár trikov v rukáve, jedným z nich bolo podriadenie sa Inkvizícii, o ktoré sa mnoho veriacich už dlho pokúšalo (Bolesť je svätou obeťou ľudí, ktorú dávame Bohu, aby sme sa aspoň trochu priblížili jeho dokonalosti, pochopením svojich nedokonalostí), cielená prehra Krvavej vojny a neskôr vykúpenie v tom najlepšom svetle za pomoci odbojov a podobnej hávede (Ľadové zeme severu nevládnu vierou vo faloš, ale vládnu železom, hrotom šípov a kamennou päsťou chladného zákona) a v neposlednom rade zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev (Matka Zem, ďakujem za tvoje dary, ctím si ich, pretože som syn tvojich synov a navždy ním budem).

Pergamen úctivo zvinul a na tvári sa mu objavil úsmev, keď pozdvihol do mihotavého svetla dvoch zapálených sviec prsteň, cisársky pečatný prsteň, ktorý mu dal Jorge, ako dôkaz toho, že kráľa zabil. Otočil sa k miske vedľa tej s atramentom a jemne do roztaveného vosku, ktorý sa v nej nachádzal, vložil vrchnú časť prsteňa. Chladný kov sa chvíľu vzpieral, syčal, no podľahol a na zvinutom pergamene zanechal znak, orlicu s rozpätými krídlami a pazúrmi zadrapenými do huňatej srsti lesného medveďa.

Spečatil som smrť vlastného syna, pomyslel si Blurn takmer okamžite, konečne som spečatil smrť svojho syna!

Marrthenovi dunelo v hlave, cítil sa, akoby mu pri ušiach hrali tie lacné dedinské hudobné skupiny, avšak vynechali všetku omáčku a použili iba bubny a rýdze piskľavé flauty s nekvalitným jazýčkom. Pokúsil sa pohnúť a rozpomenúť sa, no zarazil sa, keď si uvedomil, že ruky nad zápästiami, nohy v kolenách a trup kúsok pod rebrami, má obopnutý okovami. Snažil sa vykríknuť, no namiesto toho sa z jeho hrdla ozvalo len tiché, monotónne chrapčanie (dôsledok otravy hlasiviek) sprevádzané ozvenou.

Oči sa mu dlho prispôsobovali, kým rozoznal hnilobne poničené steny, zatopenú pivnicu alebo kanál a nakoniec, po svojej pravej ruke, alchymistickú aparatúru, v ktorej nebola núdza o kadičky, banky, chemikálie, rôzne sklíčka a hlavne byliny, ktoré sa rozkladali na každom kúsku voľného miesta. Sedel pri nich muž, asi to bol muž, výškou podobný Marrthenovi, takže nebol nijaký dlháň, ale naopak, nebol ani trpaslík. V tieni sa to dalo ťažko poznať, ale odetý bol do čiernej tuniky s dlhými rukávmi, od pásu dole mu voľne viseli široké nohavice, cez plecia mal prehodený plášť s kapucňou.

Keď postava pri alchymistickom stolíku započula Marrthenove dusené výkriky, otočila sa a tvárou jej prebehol škodoradostný úsmev.

„Ranné vtáča, však... Vodca, prepáč tú stratu hlasu, ale už by to malo byť lepšie.“ Škodoradosť sa rázom vytratila nahradená nadľudským chladom prerážajúcim aj Marrthenovu silnú auru.

„Čo so mnou chcete?“ Zasyčal, premohol sa a rukami začal vzdorovať kovovým okovám zvierajúcim jeho zápästia.

„Robíš problémy... veľké problémy, preto musíš odísť a nevracať sa,“ odvetil hlas narastajúci na intenzite zraňujúcej morálku.

„Nikdy som nemal v úmysle vám ublížiť, tak prečo ste ma zajali? Chcel som sa len porozprávať, vysvetliť, prečo to pre Jorgeho robím.“

„Viem prečo, kvôli Mayi, Ellen, Samonovi a Kailovi, kvôli tvojej družine, kvôli pomste, kvôli zrade, kvôli Wonderostu,“ tón sa zmenil na mierne posmešný, ale alchymista na sebe okrem toho nedával nič poznať.

„KTO SI?!“ Zajačal Marrthen takmer nepríčetne, ako vtedy keď stál na vrchole Modrej hory a zúfal nad mŕtvymi telami detí a bezbranných žien, ibaže tentoraz mu v hrdle vybuchla pálčivá bolesť.

„Tichšie,“ takmer nepostrehnuteľne zašeptal muž pri stole. „Som Lester zo Zafírovej a Rubínovej aliancie, posledný mág, ktorý zostal na území Cisárstva a jediná šanca na tvoje prežitie Marrthen.“

„Moje prežite?! MOJE PREŽITIE?!“ Znovu tá bolesť, možno trochu ostrejšia.

„Hlasnejšie, možno ťa niekto v meste prepočul.“ Hlas sa nezmenil, nabral trochu viac iritujúceho flegmatizmu.

„Čo odo mňa chceš?“ Vodca už nekričal, teraz skôr napodobňoval Lesterovu kultivovanú reč.

„Tvoj otec, Blurn, je to jeden z mála ľudí, ktorý ťahajú za nitky tejto krajiny, potrebujem, aby si mi pohol ho zosadiť a v prípade núdze... by si sa ty, stal jeho nasledovníkom. Vieš, možno si to neuvedomuješ, ale vyžaruje z teba energia, ktorú som u nikoho nevidel po desaťročia.“

„Hovoril si, že si mág, čarodej, zo Zafírového spojenectva, tak prečo si nevyčaruješ poriadny blesk a nešľahneš ho do Menelothu?“

„Nerob si z toho žarty Marrthen, prosím, je to nemiestne,“ zažiadal Lester pomaly a opatrne, potom zdvihol zrak k okovám a jemne sa usmial. „Nechcem aby si si to zle vysvetlil, ale musel som ťa nachvíľu udržať, pretože by si mi prelámal všetky kosti, než by som ti stihol všetko vysvetliť.“

Marrthen zavadil svojimi zelenými očami o Lesterove, železne modré, avšak zrak neodvrátil, čo mága nadchlo. Nie ktokoľvek sa dokáže pozrieť čarodejom do očí, asi preto, lebo sa za nimi skrýva tá najstrašnejšia búrka, ktorú si dokážete predstaviť. Skrýva sa tam vedenie, moc, poznanie a hlavne múdrosť, pretože nie je mága, ktorý by za svojho života prečítal menej než stovky kníh.

„Vieš, musíš si predtým, než ťa pustím, vypočuť jeden príbeh. Je dlhý a veľmi, veľmi starý: mal som možno desať rokov, keď do mesta prišiel potulný rozprávač a začal s ním. Mali sme takých starcov radi, hlavne preto, lebo nezostali dlho a zanechali za sebou ticho, premýšľanie. Tento bol iný, nie, že by podobných neboli desiatky, ale on bol proste iný, výnimočný, hlavne pre mňa, totiž neskôr sa stal mojim majstrom.“

„Prejdi k príbehu, tie okovy, ver či nie, nie sú práve najpríjemnejšia záležitosť.“ Marrthen si to rozmyslel, i keď chvíľu trvalo, než mu to všetko prešlo hlavou. Asi konečne narazil na spojenca, ktorého by mohol použiť proti cisárovi a Blurnovi, bez toho, aby niekoho k niečomu nútil, tento bol odhodlaný, možno viacej než Vodca a jeho skupina.

Tak začal mág rozprávať príbeh, príbeh o Kráľovstve čierneho draka, ktorý Marrthena mnohému priučil, tak ako pred rokmi mnohému priučil Lestera. Vo chvíli keď skončila posledná veta, Vodca pochopil, čo znamená hrdosť a odvaha, obeta a pokora a rozhodol sa, že pomôže Lesterovi tak, ako bude môcť, pretože ten príbeh bol viac skutočnosťou než výmyslom, akoby ho on sám prežíval.

Kail bol veľmi prezieravý muž, riadil sa príslovím: Dôveruj, ale preveruj; vždy keď sa snažil niekoho odhadnúť. Pri Marrthenovi sa zmýliť nedalo, všetko robil vybratý Osudom z čistých dôvodov, sám by sa zrútil do najhlbších priepastí osobného pekla, tak ako každý z ostatných, ale keď boli pospolu, mal takmer dokonalú vlastnosť, stať sa Vodcom, mužom schopným postaviť sa strachu, bolesti a beznádeji, len aby zachránil svojich druhov.

Maya a Ellen boli podľa Kaila dve najčistejšie duše, ktoré kedy videl. Stará bylinkárka určite vo Wonderoste niekoho stratila, poznal ju aj predtým a nikdy nebola taká... tichá. Asi to bol jej manžel skvelý a vnímavý muž, ktorého Kail pár krát stretol na trhu, ale vždy sa s ním ponoril do hlbšej debaty. Musel to byť on, Maya ho milovala a nikdy na jeho meno nedopustila, no odvtedy čo ich dvadsaťjeden opustilo mesto, neprehovorila o ňom ani slovo.

Ellen, ó krásna Ellen, o ktorú sa Kail bál najviac, asi preto, lebo netrpela fyzicky, ale psychicky. Odvtedy čo boli u Jorgeho, sa jej stav začal zlepšovať, no stále, jej sny boli surové trápenie. Niekedy sa bylinkárka aj mestský mladík zobudili a sedeli pri nej, kým sa neupokojila. Kail sa rozhodol, že tak, ako sa kedysi staral o svojho brata, ktorý padol, sa teraz bude starať o ňu a pomôže jej opustiť temné zákutia vlastnej duše. Možno sa mu to nepodarí, ale nebuďme pesimisti, táto skupinka zažila toľko pesimizmu, že do vienka sa im viacej asi ani nezmestí.

Samon, mrzutý starec bez nohy, posledný člen ich utečeneckej skupiny, asi najstarší žijúci obyvateľ bývalého Wonderostu a isto najmúdrejší, mohla mu konkurovať jedine Maya a Marrthen, keď sa v ňom prebudila mocná duša Vodcu. Kail starcovi ujmu nezávidel (kto by aj závidel, však), skôr si ho ešte viacej vážil, pretože sám by asi toľkú bolesť neuniesol, ani keby to bolo jeho životné poslanie. Určite by sa vzdal, tak ako to už spravili mnohí, lenže Samon zostal stáť, síce sa podopieral palicou a držal sa len na jednej šľapaji, ale zostal stáť.

V poslednom rade si Kail všímal istej osoby, slizkej ako úhor a ľstivej ako líška, rýchlej ako šelma, avšak hlúpej ako tí dedinský povaľači, ktorý si myslia, že knihy slúžia na čistenie nižších partií tela od výkalov. Jorge bol proste nenahraditeľný klamár a zbabelec, ktorý si nemohol vymyslieť zložitejšiu vec, ako nájsť a zneškodniť očividne neviditeľný odboj. Niečo plánoval... prekliato krátko, ale niečo vymyslel, preto si naňho Kail posvietil, zveroval starostlivosť o zranených Maye a sám sa vyberal sledovať lovca hláv, kým sa Marrthen túlal mestom. Po ruke mal zbraň, ostrý bodec, ktorý si zhotovil v lese pri love jeleňa (bol tam aj Norik, brat Norik, mŕtvy Norik!). Skrýval ho a použil ho len raz a to vtedy, keď s Norikom uvoľňovali balvany, ktorými zabili dve chápadlá Strážcu Modrej hory. Kúsok dreva sa odlúpil, ale ostatok vydržal a v danej chvíli to bola jediná zbraň, ktorú mal Kail po ruke. Hrot bol dobre zašpicatený, rukoväť merala možno stopu a bola obtiahnutá jeleňou kožou. Vtedy ju nepotrebovali a tak si kus z nej Kail zobral a len deň dozadu si bodec takto skrášlil. Možno sa bude hodiť, pomyslel si vtedy a ani v duchu sa neusmial, pretože sa neusmieval už dlho, na rozdiel od Marrthena, ktorý smiechom prerážal napätia, i keď to bol umelý, tichý a nevýrazný smiech.

Jorge vtedy sedel na lavičke niekoľko krokov od svojej temer kráľovskej rezidencie a nenápadne znovu čítal list od Blurna, keď sa za ním objavil Kail, tichý, ako vždy a len letmým pohľadom si všimol zdvorilostný úvod, pozlátené okraje a podpis, tak nezabudnuteľný podpis, ktorý videl na každom cisárovom dekréte. Totiž listina vydaná panovník, musela byť schválená radou a zároveň cisárovým zástupcom Blurnom Menelothským. To bol ten podpis, podpis Marrthenovho otca, ich úhlavného nepriateľa.

Možno lovec odmien starol, alebo bol mladý mešťan iba rýchlejší než sa dalo čakať, no hrot z dreva v istej výnimočne krátkej chvíli spočinul na tenkej koži krčnej tepny hostiteľa Marrthenovej skupiny. Kail sa ani nepohol, ruka sa mu ani raz nezatriasla, i keď si Jorge ako odborník vo svojom remesle všimol, strach a vzrušenie s mladíkom lomcovali vo vnútri.

„Čo ti Blurn napísal také zaujímavé, hm?“ Napätie v Kailovom hlase by sa dalo krájať, to Jorgeho upokojilo a na malú chvíľu odhrnul mäsité pery, zvrásnil počernú kožu na tvári a odhalil rady skazených tesákov.

„Ale, ale... váš Marrtheník vám ušiel hľadať môj celoživotný problém, ale nie je jediný, kto tu má guráž, ako vidím. Neboj maličký, to čo je vtom liste sa ťa viac-menej netýka, takže môžeš vypadnúť, na všetko zabudnúť, nechať si šatôčky, čo som vám kúpil, zobrať tie dve šľapky a beznohého idiota, potom sa pomaly odobrať a to čo sa tu stane, nechať na mňa a vášho milovaného Marrthena.“

Prudký strach a napätie nahradil číry chlad, nenávisť a zlosť spolčená do jednej osoby, ako keď sa snažíte liečiť niekoho, koho telo obývajú dvaja a vznikne z nich tretí. Hrot sa presúval po krku až k tvári, zanechal za sebou čiaru, nič vážne, a zastavil sa pri pravom oku. Prisunul sa k nemu bližšie, zavadil o niektorú zo starších jaziev.

„Ak mi okamžite nepovieš čo v tom liste je, tak ti vylúpnem toto škaredé očko, ktoré aj tak nikto nemá rád.“

Jorge zaúpel a rukou nahmatal meč, vražedne ostrí a pripravený na zabitie, sťa lačný dravší zub. Potom nasadil svoj vážny, drsný pohľad a olizol si suchú, vrchnú peru.

„Píše, že ak mu osobne doručím tú peknú hlavičku Marrthena na podnose, tak zdvojnásobí môj majetok a osobne budem panovať trom ďalším mestám okrem Bolgradu. Vás môžem pustiť, ale ak sa ho pokúsite brániť, tak vás mam taktiež zabiť. Blurn to ukončil štýlovo, vraj je to rozkaz a ja dobre platené rozkazy hodlám plniť,“ vysypal zo seba Jorge a v momente mal v ruke jalec svojho krátkeho meča, čepeľ zdobená rytinami sa otáčala v oblúku. Keď v tom sa niečo pokazilo.

Nie, žeby Jorge nebol ako zaznávaný nájomný vrah zvyknutý na bolesť, ale táto sviňa ho znovu prekvapila svojou originalitou. Bodec, ktorý Kail dovtedy zvieral prenikol ohybným povrchom oka, preťal dúhovku (čím lovca oslepil a zbavil priestorového videnie, ktorým bol tak slávny) a zamieril hlboko do útrob, až k optickému nervu, tam sa nachvíľu zastavil a sprevádzaný krátkym bolestivým výkrikom Jorgeho sa vyvrátil von z orgánu, spolu s nánosom mazľavej látky na dobre vyrezanom povrchu.

Meč sa netrafil, preletel totiž palec od Kailovej panvy, takže mal mešťan čas na ďalší útok, tentoraz smeroval do pleca, preťal kĺb a znemožnil pohyb ruky. Tak mladík bez skúseností porazil Jorgeho, asi len preto, lebo Osud bol na jeho strane (pre tento krát) a preto, lebo lovec si príliš veril. Nečakal, že môže Kaila tak rozzúriť a primäť ho k takému výkonu, ale ako sa zdalo, kvôli Vodcovi, by ten človek spravil čokoľvek. Aj zabil.

Maya bola pripravená ten dom opustiť kedykoľvek by sa niečo stalo, či už s tým všivákom Jorgem, alebo čokoľvek iné. V torbe skrývala byliny o tak vysokej cene, že ak by ich predala v Menelothe, slušne by si privyrobila, možno by už do konca svojho života bola zaobstaraná. Ale to nebol jej plán. Vo svojej vodou nedotknutej taške si schovávala takzvanú „Spáčku“, ktorá je obdobná ópiu, ibaže funguje okamžite a človeka uvedie do stavu, v ktorom pretrvá niekoľko hodín, takmer nedýcha a srdce sa mu ozýva slabo, asi ako ozvena prvého jemného úderu do bubnov, predtým, než sa začne pieseň.

Brat toho zabijaka, taktiež tmavej farby pokožky s orlím zrakom a nosom, ktorý nad nimi neustále ohŕňal, sa stále obšmietal okolo Ellen. Asi si myslel, že by sa doňho mohla zamilovať! Pri tom pomyslení sa Maye jemne pohli kútiky úst ale ustali, pretože sa jej pred tvárou znovu objavil ten živý obraz jej manžela. Tvár sa mu prehýbala v úsmeve, potom sa nadula plná modrín a vyrážok, v strede sčernela a prepálil ju plameň.

Mayine živé denné mory prerušil výkrik, Jorgeho hrdelný hlas sa nedal nespoznať. Gastrel sa pri čistení Samonovej rany zarazil, no netrvalo dlho a pod nosom ucítil takú krásne mocnú vôňu, plnú farieb a vrelosti, plnú fialovej a modrej a zlatistej a modrej a znova fialovej a zelenej a... Zaspal. Spadol dolu, takmer si rozbil hlavu o hranu postele, ale bylinkárka ho lišiacky posunula o kúsok dopredu a keď zadkom zavadil o koniec huňatého koberca, jemne mu naň položila hlavu a obrátila sa k starcovi, ktorý sa zvíjal v kŕčoch (našťastie) slábnucej horúčky.

Ľutovala ho, ale na ľútosť bolo času vždycky, preto sa ho snažila viacej obdivovať, tak ako to robil ten mladý mešťan, Kail. Mala ich všetkých rada, hlavne Ellen, s ktorou sa cestou k vrcholu Modrej hory najviac rozprávala. Tá ležala na vedľajšej posteli, oblečené mala letné šaty žltej farby, lepšie tí dvaja naničhodníci asi nenašli. Práve sa prebrala a vystrašene hľadela na Mayu, ktoré brala otupeného Samona von z postele. Jednou rukou mu obopäla pás, druhou najprv zasunula Spáčku do tašky, potom zdvihla vyrezávanú, drahú starcovu palicu a vložila mu ju do pravej ruky.

„Musíš vstať moja, musíš sa konečne prebrať z driemot a pomôcť nám, inak bude Smrť vždycky pred nami, čakať za rohom s kosou pripravenou, aby nás ukrátila o hlavu,“ povedala Maya a usmiala sa na Ellen (prvý raz po toľkých dňoch bez vidiny manžela).

Pochopila to, dalo sa skôr povedať, že jej telo to konečne pochopilo a darovalo jej dostatok energie na to, aby sa postavila, podoprela Samona z pravej strany (nebude sa predsa namáhať, ak nemusí) a opätovala Mayi úsmev. Vrelý a konečne pravdivý úsmev, ktorý členovia tejto skupiny už dlho nevideli a tak trochu sa im za ním cnelo.

Vyšli z izby, zapadajúce slnko svietilo na kamenistý chodník a odhalilo urastenú postavu Kaila s dreveným hrotom v ruke, dav nazbieraných miestnych a Jorgeho na kolenách plačúceho o milosť, prosiaceho bohov o prepáčenie a rodičov o požehnanie... jednoznačne sa zbláznil.

„Prečo si myslia že si Horzansky bandita?“ spýtal sa Marrthen vážne a pretiahol si svaly, konečne uvoľnené od železných okov. Už chápal, prečo ho musel Lester pripútať a chápal, o čo vlastne Lesterovi v skutočnosti ide, chápal, kto sú to Zafírová a Rubínová aliancia. Proste chápal všetko čo potreboval chápať, aby pochopil, že príbeh sa začal.

„Ľudia sa cudzincov boja viac ako domácich, využívam psychológiu a čítanie myšlienok na jemnú manipuláciu. Elixír, ktorým som ťa vtedy otrávil, sa mohol aktivovať jedine, ak by niečo silne zaútočilo na tvoje city,“ vravel mág poučne sediac vedľa Marrthena na posteli, ku ktorej bol predtým Vodca pripevnený. „Chápal som to tak, že od čias vypálenia Wonderostu ich dosť nenávidíš. Tak som len brnkol na správnu strunu a použil moju starú podobu.“

„Vieš, niekoho mi pripomínaš.“ Obzeral si mága Marrthen. „Poznal som muža, veľmi múdreho a skúseného, ktorý ma ešte v Menelothe učil. Bol starý, možno žil vtedy keď sa odohrával príbeh Kráľovstva čierneho draka, ale stále mi pripadal nekonečne mladý a silný, i keď sa opieral o palicu a len málokedy prehovoril.

Ty si podobný, ale iný. Vyzeráš mlado, ale vo vnútri tuším, že si nekonečne starý.“

„Takí už mágovia bývajú priateľu,“ usmial sa Lester zdvorilo a nachvíľu sa zarazil. „Je čas, aby som ti povedal, čo je nutné spraviť. Som Lester, učeník Nharaelov, ale aj Ten, čo ukazuje cestu trasľavým rukám Osudu. Nie som zodpovedný za pohromy, ktoré ti stáli v ceste, ale poznám, vo vnútri duše poznám tú bytosť, ktorá píše cesty Osudu a ver mi, nie je tak odlišný od nás. Má vlastných pánov a tí majú vlastných, pretože hierarchia siaha vyššie než k bohom a Bohu. Neobviňuj ho, pretože nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie, to vedz Marrthen. A teraz k veci. Mojou úlohou je a bude zhodiť zlo, ktoré načahuje pazúrmi po moci, ale najhoršie na tom je, že to zlo nemá konca. Bohužiaľ, ja koniec mám a viem, dokonca verím, že ten koniec je blízko. Smrtislav si pre mňa príde, pretože on je ten, kto vedie pazúry zla a keď sa Osud a Zlo stretnú, nestane sa nič dobré. Budeme bojovať, pretože to sa deje vždy, nie? Boj, či už vnútorný, alebo fyzický, ide o to, že budeme bojovať, tvrdo a nekompromisne, tušiac, že ja budem ten, ktorý sa nakoniec podriadi a vstúpi do kráľovstva Smrti a jej brata.

Vtedy ti už nijako nepomôžem, ale je tu jedna možnosť, akýsi elixír, ktorý som namiešal a podal si ho, taký, ktorý sa nedá viacej vytvoriť, pretože obsahuje niečo, čo presahuje vedomosti aj samotného Pisára Osudu. Ak to sérum prijmeš, Marrthen, navždy budeme spojení a navždy ti budem môcť pomáhať. Si ochotný podstúpiť nebezpečenstvá s tým súvisiace a spojiť naše duše do zväzku ďaleko pevnejšieho než ten, čo ľudia nazývajú láskou, či priateľstvom?“

Bolo to ako sen, ten najnemožnejší sen, aký kedy Marrthen mal, no počúval pozorne, i keď Lesterova reč bola dlhá. Keď skončila, videl, že oči sa mu ani nepohli, všetko myslel vážne, naozaj má nejaký elixír, naozaj ich dokáže spojiť, ale nebude to stáť oboch život? Nebudú podstupovať strašlivé bolesti, alebo prežívať spoločné emócie? To je jedno, napadlo Marrthenovi (Si ochotný podstúpiť nebezpečenstvá s tým súvisiace?), pretože som ochotný.

„Som, Lester, som, pretože si mi pomohol pochopiť, pomohol si mi a preto si mi bližší ako môj vlastný brat a preto ti dávam súhlas, aby si spojil naše duše do zväzku a nech je ten Pisár Osudu ktokoľvek, ak nebude toto rozhodnutie v konečnom dôsledku dobré, som rozhodnutý toho blázna nájsť a osobne mu jednu poriadnu vraziť!“

Mág sa búrlivo rozosmial a potom znovu zvážnel, asi preto, lebo ho napadlo, ako sa musí cítiť Pisár, ktorý by napísal sám sebe taký nepríjemný osud, ako nepriateľský stret s aurou Marrthena z Wonderostu. Potom sa Lester presunul k stolu a do ampulky nalial poslednú dávku onej nepochopiteľne mocnej látky za hranicami chápania a podal ju svojmu priateľovi, bratovi, od tej chvíle aj pokrvnému príbuznému.

Marrthen ampulku zovrel do ruky a prevrátil si ju do úst. Neochutnával, pretože tušil, že nebude mať práve najpríjemnejšiu chuť, no keď sa mu trocha dostala na hrot jazyka, zistil, že nemá žiadnu chuť, teda ak opomenul tú malú známku po sladkosti a po Osude, ktorým oná látka úplne zaváňala.

„Tak je dokonané,“ povedal potichu Lester a položil ruku bratovi na rameno. „Choď a nájdi Kaila, Mayu, Ellen a Samona, nepremýšľaj prečo poznám mená, ktoré si mi neprezradil, proste bež tam, kde si prvý raz uvidel Jorgeho a uvidíš ho posledný krát, ale o tom už rozhodne Pisár.“

A tak sa Marrthen postavil, vybehol po schodisku na pravej strane, neohliadol sa, pretože vedel, že jeho brat, Lester, tam stále bude, jeho brat, ktorý bol jeho bratom len pár minút, ale bol mu neuveriteľne blízky, pretože mu dovolil chápať, naučil ho tomu a ukázal mu Cestu, ktorou sa má vydať. Vodca proste bežal za svojou družinou, za tými, s ktorými musí prejsť životom a smrťou, aby pomstili meno Wonderostu.

Čakali ho, štyria, ktorým bolo dovolené prežiť (a Jorge, ktorého uvidel posledný krát, ako kľačí a plače s čiernou dierkou namiesto pravého oka), Ellen už vyzdravela a to ho potešilo, Kail nabral odvahu a to ho potešilo, Maya sa usmievala a to ho potešilo, Samon znova hundral svojim tichým, chrapľavým hlasom a to ho potešilo, pretože on bol ich Vodca a spolu opustili Bolgrad, prezlečení, sýti a plní novej energie, rozhodnutí ju premeniť na túžbu, túžbu po pomste Blurnovi a cisárovi, Inkvizícii, ale najprv ich čakalo jedno a to bolo pochopiť príbeh Kráľovstva čierneho draka.