Alarath

„Dobre chlapi. Tak sa na nás vyrúti vlkodlak. No a čo? Aj on musí byť predsa z mäsa a kostí. A čo je z mäsa a kostí, to ide aj zabiť. Čiže sa rozostavíme do kruhu a jednoducho ho zastavíme... čo na mňa čumíte ako na zjavenie?! Schmatnite meče a ty Nirthan luk a rýchlo do kruhu! Anthas ty sa netras ako osika a bež vykonať rozkaz! Dunan nezíraj tak na mňa, lebo ti za chvíľu vypadnú očné bulvy! Ľudia pohyb! Nemáme na to celý deň!“
Podporte scifi.sk
Alarath otvoril oči. Prvé, čo uvidel boli plamene táborového ohňa, ktorý založili zbojníci. Zamrvil sa a zistil, že má zviazané ruky aj nohy. Pocítil nutkanie poškriabať sa v miestach, kde sa mu lano zarezávalo do pokožky. Jeden zbojník si ho všimol, pristúpil k nemu a presne miereným kopancom do kolena schladil akúkoľvek Alarathovu myšlienku na ďaľšie mrvenie sa. Samozrejme, že zbojník trafil akurát to koleno, ktoré po istej udalosti občas vypovedalo poslušnosť a každá rana doň bolí, akoby ju spôsobilo štyridsaťkilové železné kladivo. Alarath zaťal zuby od bolesti, ale nepovedal nič. Zbojník si naňho odpľul a surovo ho kopol ešte raz.
„Pozrite páni! Náš ranný vtáčik sa už prebudil!“ Zbojník sa škodoradostne zasmial a ranný vtáčik pocítil po svojom oslovení ďalší kopanec, tentokrát niekam do rebra. Pristúpil k nemu druhý zbojník, schytil ho za vlasy a pritiahol si k nemu tvár. Alarath mal vtedy šancu rozbiť mu nos (mal sto chuti to urobiť), ale tým by len vyprovokoval ďaľšiu sériu kopancov na miesta, ktoré by sme mohli nazvať citlivými a tak sa radšej ovládol.
„Môžeš byť rád ty sopliak, že vôbec žiješ. Obyčajne by som ťa bez zbytočných rečí zabil a tvoju hlavu by som si povesil niekam na stenu svojho dreveného zrubu. Ale počul som, že jeden vicešpán v Enderite zaplatí za tvoju hlavu dvadsať zlatiek. To sa mi oplatí riskovať svoj krk v dave. Je dosť možné, že ma niekto spozná a identifikujú ma ako zbojníka Ennana, ale za dvadsať zlatiek sa mi to oplatí. To je ako lup na celý rok.“ Trhol Alarathovou hlavou do zadu a kopol ho do chrbta. „To bolo za Eilthasa!“
Odpľul si na zem, otočil sa ležiacemu chrbtom a pridal sa k skupinke troch zbojníkov práve jedúcich chlieb so syrom. Zbojník, ktorý doteraz zabezpečoval Alarathovi prísun bolesti nasledoval príklad svojho veliteľa. Alarath zostal sám. A vôbec mu to neprekážalo.
Ako som sa sem vôbec dostal? Alarath sa zamračil a pokúsil sa rozpomenúť na posledné udalosti. Hmmm... áno, už viem. Pred štyrmi dňami som dostal kontrakt na tohto Ennana a jeho kumpánov. Za jeho hlavu dostanem sedem zlatiek a za každého zabitého zbojníka pochádzajúceho z jeho bandy dostanem po dve zlatky. Mal to byť dobrý zárobok. Akurát niekde nastala chyba. Vyznali sa v stopovaní lepšie ako ja, pomyslel si Alarath trpko.
Stopoval som ich pol dňa. Stopy ma viedli hlbšie a hlbšie do lesa, terén bol čoraz horší a horší. Nakoniec som sa dostal do nejakej úžľabiny. Moje zmysly bili na poplach. Keď ma tu prepadli títo chlapi.
Nečakal som ich. Stopy viedli ďalej a nečakal som útok odzadu. Došlo k šarvátke a jedného z nich som zrejme zabil. Niečo ma trafilo do hlavy a viac si už nepamätám.
Alarath sa zamyslel. Oni skrátka na mňa prichystali pascu. Stratil som svoju najväčšiu výhodu, vďaka ktorej som obstál aj proti desaťnásobnej presile: moment prekvapenia. Dopredu vedeli o mojom príchode a prichystali sa na mňa. Niekto z Gildy lovcov odmien predal informáciu. Niekto, kto sa na mňa veľmi hnevá. A ja zrejme viem kto. Andaran. Asi som mu nemal zviesť jeho manželku... hmmm ale keď ona bola taká zlatá. Alarath sa v duchu usmial. To hej, bola zlatá. A stála za to. S Andaranom si to ešte vybavím. Ak k tomu dostanem príležitosť...
Alarath spočítal zbojníkov. Boli piati. Všetci sedeli v kruhu a jedli chlieb. (odkiaľ ho asi vzali?) Každý jeden z nich mal po ruke zbraň. Zvyčajne meč. Jeden mal na krku zavesený tulec so šípmi. Niekde musel mať schovaný luk.
Zamrvil sa a natiahol ruku do topánky, kde sa mu skrýval malý vreckový nožík. Zbojníci ho zrejme neobjavili. Alarath mal ukrytých veľmi veľa nožov a asi nikoho nenapadlo skontrolovať aj boty. Ešte raz sa pozorne zahľadel na zbojníkov.
Jeden z nich si ho všimol. „Hej chlapi! Kto dáva pozor na toho zasrana? Veď teraz má šancu vyvliecť sa z lana a zdrhnúť.“
Jeden zo zbojníkov sa zasmial a povedal: „Ale Dunan prosím ťa..Uviazal som mu ten najpevnejší uzol. Nie je možné, aby sa z neho len tak ľahko niekto dostal.“
„Áno Nirthan, mňa by v živote nenapadlo spochybniť tvoje umenie v uväzovaní uzlov, ale vieš s kým máme dočinenia? Toto je Alarath vampírobijca. Je to lovec odmien a zabíjač temných stvôr. A je to najlepší lovec – stopár v okolí...“ kútikom oka postrehol mierne urazený pohľad jedného zo zbojníkov. „Samozrejme, že ty, Ethian si lepší. O tom si taktiež nedovolím pochybovať. Ale aj tak musíme byť opatrní s týmto vtáčikom. On má totiž velikánske krídelká.“
„Áno, náš vtáčik má skutočne veľké krídla,“ pritakal kapitán zbojníkov, „ale my sme mu ich riadne pristrihli! No ako obyčajne Dunan, máš pravdu. Toho darebáka treba strážiť a ja vo svojej veliteľskej múdrosti určujem teba za toho, kto bude na nášho vtáčika s veľkými krídlami dávať pozor. No nevyvaľuj na mňa oči, akoby som ťa tým najhorším zaklínadlom preklial! Hybaj k nemu a dávaj naňho pozor! Máš čo si chcel!“
Dunan si povzdychol a presunul sa k Alarathovi. Sadol si oproti nemu a premeral si ho opovržlivým pohľadom. Alarath sa tváril, že nič nevidí.
Nasledujúce hodiny sa zbojníci bavili o svojich minulých zážitkoch. Jeden z nich menom Anthas stále dokola rozprával dobrodružnú príhodu, ako utekal pred nahnevaným otcom po tom, čo si zašpásoval s jeho dcérou. „Ty ja vám teda poviem: ten staroch ale vedel utekať! A chrlil na mňa také nadávky, že to by ste len čumeli. Ale tá jeho dcérka...hmmm stála za to. Už som ju nikdy nevidel.“
„A to si utekal so spadnutými nohavicami Anthas?“ Rypol si doňho Ethian.
„Tie som si stihol navlieknuť. Ale košeľu som mu tam nechal! Nestihol som si ju zobrať. Ten prašivý starček mi môže byť vďačný za tú košeľu...Namiesto toho na mňa nadával, ako by som mu znásilnil dcéru...“ zarazil sa. „Veď sa nebránila...“
Chlapi vybuchli od smiechu. Jeden z nich sa prevalil na zem a schuti sa rehotal. To vyvolalo ďalší výbuch smiechu.
„Ale ona sa vážne nebránila...bol to jej nápad. Samozrejme, že svojho otca ubezpečila o svojej počestnosti a opísala, ako som ju nehanebne znásilnil i keď sa statočne bránila, takže teraz sa k tej dedine nemôžem ani priblížiť bez toho, aby ma sedliaci neprepichli vidlami.“ Sedliaci a vidly spôsobili ďalší príval zbojníckeho smiechu.
Im vôbec neprekáža, že ich je počuť na kilometre ďaleko, pomyslel si Alarath. Ale pravda, prečo by im to malo prekážať: široko ďaleko nie je nikto, kto by mohol počúvať. Ale predsa... vôbec nevyzerajú, akoby boli na úteku pred spravodlivosťou.
Stmievalo sa. Alarath si trpko pomyslel, že od rána nič nejedol. Ennanova banda zjedla minimálne desať chlebov so syrom. Zrejme ešte nejaké majú v zásobe, ale nevyzerali na to, že by sa chystali svojmu zajatcovi nejaký dať.
Dvaja-traja zbojníci sa uložili spať. Ethian sa staral o oheň a Dunan dával pozor na Alaratha. Chvíľu bolo ticho. Alarath si trpko pomyslel, že potrebuje močiť.
Večer prechádzal postupne do noci. Ethiana vystriedal na stráži Nirthan. Rozospato si sadol a zahľadel sa do ohňa. Dunan si niečo potichu šomral ohľadne rozkazu kapitána zbojníkov. Na oblohe sa objavil mesiac.
Alarath zastrihal ušami. Čo to je? Vlci?
Áno. Vlci. Kdesi v diaľke zavýjali vlci. Dunan ani Nirthan ich zrejme nepočuli. Zatiaľ. O päť minút zastrihal ušami Dunan. A potom Nirthan. To zavýjanie sa im nepáčilo .
Komu by sa páčilo, pomyslel si Alarath. Ľudia veria, že sa v tomto lese nachádzajú krvilační vlci, ktorí zabijú všetko, čo uvidia. Je to smiešne tvrdenie, pretože vlci sú v podstate plaché zvieratá. Sú lovcami a lovia iné zvery, ale od ľudí sa držia čo najďalej.
Ľudia veria (nielen v dedinách), že vlci sú magické stvory, ktoré na tento svet zaslal zlý Mogrin. Odkiaľ sa vzala táto povera, Alarath netušil. A bolo mu to vcelku jedno. Dôležité bolo, že vlkov sa zľakli zbojníci.
Nirthan zobudil Ennana. Ten sebou trhol, otvoril oči a osopil sa na Nirthana.
„Čo je sakra? Prečo si ma zobudil?!“
„Prepáč Ennan. Ale...vlci...zavýjajú...“ Ennan sa posadil a zdvihol obočie.
„No a? Čo s tým mám ja?“
„No...pane...ale..“ koktal Nirthan. „Vlci... oni sú krvilační. Zabijú nás všetkých.“
„Hovno nás zabijú. Tí sa neodvážia priblížiť k ceste. Čo na mňa vyvaľuješ tie svoje vystrašené okále? Veľkého Alaratha Vampírobijcu si sa nezľakol a bojíš sa vlkov?“
„Ale...povráva sa, že vlci..“
„Že čo? Že zabíjajú ľudí na cestách?“ Povedal pobavene Ennan. „Ľudia nájdu na ceste zvyšky mŕtvoly a hneď si pomyslia, že to spôsobila nejaká krvilačná beštia. Vôbec ich nenapadlo, že nebožtíka zabili zbojníci a jeho mŕtvolu len dožrala nejaká zver. Tak ma sakra neotravuj s takými hovadinami, choď k ohňu a drž hubu.“ Nirthan horlivo prikyvoval, ale kapitán zbojníkov ho nepresvedčil. Mal z tých vlkov zlý pocit. A oprávnený.
Nasledujúcu hodinu sa napätie dalo krájať. Nirthan si sadol k ohňu, schmatol luk a zhodil si tulec so šípmi tak, aby ich v prípade potreby dokázal okamžite využiť. Dunan prestal preklínať svoj osud a len mlčky sedel počúvajúc vlčie zavýjanie. Ruka mu skĺzla bližšie k rukoväti meča.
Alarath ležal a počúval. V tom vlčom zavýjaní niečo nesedelo. Alarath sa už viackrát stretol s vlkmi, ale nikdy takto nezavýjali. Bolo to...zvláštne. nevedel ani prečo, ale tušil, že dôjde k boju.
Kapitán zbojníkov nezaspal. Vlci mu neschádzali z mysle. Čo to robím? Pomyslel si. Veď sú to iba vlci.
No vlčie zavýjanie silnelo a Ennan nedokázal zaspať. Ethian a Anthas sa tiež zobudili a mlčky počúvali vlkov. Kapitán vstal zo svojho tvrdého lôžka. A tiež sa započúval.
Pristúpil k nemu Nirthan, ale nič nepovedal. Obaja mlčky stáli. Vlčie vytie bolo tak zreteľné, že Alarath odhadoval ich vzdialenosť tak na dvesto metrov.
„Zapáľte okolo tábora ohne,“ povedal z ničoho nič Ennan. Nirthan vypúlil oči.
„Myslíš si, že zaútočia? Myslíš si, že..“
„Neviem, čo si mám o tom myslieť sakra! Prestaň sa triasť akoby si sa so samotným Mogrinom stretol a vykonaj to, čo som povedal! Je to rozkaz!“ Nrthan preglgol.
„Počuli ste kapitána chlapi! Chce to oheň!“ Všetci muži postupne povyťahovali pochodne zo zavretého vaku a zapálili ich o táborový oheň. Fakle rozmiestnili okolo celého tábora. Alarath vycítil príležitosť, pokrčil nohy a vytiahol malý vreckový nožík zo svojej topánky. Potom si prerezal lano na rukách. Trvalo mu to veľmi dlho. Musel dávať pozor na svojich vezniteľov, aby si ho niekto z nich náhodou nevšimol. Chcel si prerezať aj lano na nohách, ale to by sa mu bez povšimnutia nepodarilo. Svoj meč mal zasunutý v pochve asi štyri metre od neho a Alarath nechcel riskovať boj proti piatim mužom. Nie. Radšej si počká na vhodnú príležitosť... Tá na seba nenechala dlho čakať.
Vlci sa priblížili na dosah luku. Nikto z prítomných ich nevidel, pretože boli schovaní pod rúškom noci a ani oheň ich neodhaľoval. Alarath a zbojníci len počuli vytie, vrčanie a občas uvideli mihnúci sa tieň. Zbojníci sa rozostúpili do kruhu. Do stredu sa postavil Nirthan so šípom na tetive. Ruky sa mu triasli.
„Zabijú nás.“ Zamrmlal.
„Drž hubu.“
„Neprežijeme to!“
„Drž hubu.“
„Tam som videl, ako sa jeden mihol!“
„Povedal som drž hubu!“
Ostatní mlčali. Aj Alarath mlčal. Začínal tušiť, prečo sa vlci správali tak zvláštne. Nebol z toho zrovna dvakrát nadšený.
Ethian sledoval tiene vlkov zo zatnutými zubami. „Ja som vám vravel, že tie vlčie stopy sú nejaké zvláštne,“ povedal z ničoho nič.
„Začínate ma všetci štvať,“ ozval sa Dunan, „sú to len vlci. Možno sú zvláštni, ale stále su to vlci. Útočia vo svorke a ľuďom sa vyhýbajú. Možnože majú teraz hlad a tak sa odhodlali ísť ďalej, ale aj tak vám vravím: nezaútočia. Sú možno zvedavé alebo čo ja neviem.“
Kapitán mlčal. Z ničoho nič pristúpil k Alarathovi. Vytiahol z pochvy svoj meč a priložil mu ho ku krku.
„Takže vtáčik môj, teraz mi pekne odpovieš na moju otázku. Tá otázka nie je nijako osobná a tebe ani tvojmu zamestnávateľovi neuškodí. Ak odmietneš odpovedať, tak zabudnem na tých dvadsať zlatiek čakajúcich v Enderite a jednoducho ťa zarežem ako ovcu, je ti to jasné?“
Alarath prikývol. V zbojníkových očiach videl, že to myslí vážne. „Dobre kurátenko moje. Čiže moja otázka znie: prečo ťa poslali zabiť nás?“
Alarath sa dovtípil, kam tým mieri. Má pravdu, ak mu odpoviem, neuškodí to nikomu, pomyslel si. Pozrel sa mu do očí a ľahostajne odpovedal: „Pretože každé tri dni sa na tejto trase objavila nová mŕtvola obraná o všetky peniaze. Môj zamestnávateľ dostal tip, že sa tu pohybujete vy. A tak som dostal kontrakt.“ Všetci zbojníci vydýchli ako na povel. Chvíľku mlčali. Napokon sa ozval Anthas: „Do prdele, vedˇto nie je možné! My oberáme raz za dva týždne... aj to si vyberáme ciele. Neoberáme zbytočne nejakého vandráka s roztrhanými nohavicami! Ako je možné, že tu niekto skape raz za tri dni?“
„Možno tu je nejaká iná zbojnícka skupina,“ povedal s nádejou v hlase Nirthan.
„Hovno tu je iná zbojnícka skupina,“ odpovedal rázne Dunan. „To by sme na nich skôr či neskôr narazili. Alebo aspoň na ich stopy.“
„Dobre, dobre, ale keď boli tí chlapíci obraní o peniaze, tak to pre nás vyplýva, že ich nezabili vlci,“ poznamenal Ethian.
„Vlci nie,“ odpovedal temne Alarath. Všetky oči sa razom upreli na Alaratha.
„Ty vieš niečo čo my nie?“ Spýtal sa potichu Nirthan.
Alarath chvíľu neodpovedal. Rozmýšľal, ako im podá túto informáciu. Mal zlé tušenie, že vlkov mohol niekto ovplyvniť v ich konaní. Ak to tak bolo, tak sa Alarath dovtípil kto. Alebo skôr čo.
„Chcete to skutočne vedieť?“ Spýtal sa tajomne Alarath. Nirthan preglgol. Dunan zavrel oči. Ethian sa nadýchol. Ennan len súhlasne pokýval hlavou.
Alarath sa pousmal. „Fajn. Zdá sa, že okolo nás krúži vlkodlak.“ Nirthan zbledol. Dunan zaklial. Ethian uskočil, akoby ho Alarathova prítomnosť popálila. Anthasovi sa roztriasli kolená. Všetkých ovládol strach. Ale kapitán zbojníkov sa len usmial. „Ale chlapi, predsa mu neveríte! Vlkodlak je neexistujúce stvorenie.... náš vtáčik sa nás len pokúša vystrašiť, však Alarath?“ Ten sa naňho s miernym pousmiatim zahľadel a kapitán zbojníkov stratil istotu. „Však?“ Spýtal sa, akoby sám seba ubezpečoval. Alarath sa zasmial. „Uznávam, že ma teší, keď vás vidím ako sa klepete od strachu, ale s tým vlkodlakom to myslím smrteľne vážne.“
Na slovíčko „smrteľne“ dal Alarath špeciálny dôraz. Zbojníkmi viditeľne trhlo. Kapitán trocha zbledol. Pomaly sa otočil k ostatním zbojníkom.
„Dobre chlapi. Tak sa na nás vyrúti vlkodlak. No a čo? Aj on musí byť predsa z mäsa a kostí. A čo je z mäsa a kostí, to ide aj zabiť. Čiže sa rozostavíme do kruhu a jednoducho ho zastavíme... čo na mňa čumíte ako na zjavenie?! Schmatnite meče a ty Nirthan luk a rýchlo do kruhu! Anthas ty sa netras ako osika a bež vykonať rozkaz! Dunan nezíraj tak na mňa, lebo ti za chvíľu vypadnú očné bulvy! Ľudia makajte! Nemáme na to celý deň!“
Zbojníci sa dali do pohybu. Chvíľu behali ako splašené kone, ale napokon sa rozostavili do kruhu. A čakali. Vlci prestali zavýjať a už len zlovestne vrčali. Zbojníci videli jemné obrysy vlkov obchádzajúcich táborové ohňe. Pôsobili dojmom, akoby pozorovali svoju nastávajúcu korisť. Ich oči sa leskli v plameňoch táborového ohňa, ich dych a vrčanie znel ako umieráčik pre zbojníkov.
Nirthan ich dlho pozoroval. Najskôr dostal strach. Ale potom sa v ňom niečo zdvihlo, vytiahol šíp, zamieril a vystrelil na vlka. Nikto nevidel, ako šíp vlka zasiahol, ale vlčie skučanie bolo dostatočne výrečné. Ostatní vlci sa razom trocha stiahli do úzadia. Ich vrčanie sa trocha utíšilo, ale stále ho bolo počuť. Vlci zrejme stále krúžili okolo tábora, ale držali sa čo najviac v tieni a z dostrelu tej strašnej zbrane.
Ennan pochválil Nithana pohľadom. „Vidíte chlapi, sú to len obyčajní vlci. Žiadny vlkodlak, ani iná pekelná beštia.“
Rev pri ktorom tuhne v žilách krv. Krvavo-červené oči, svalnatá štvormetrová postava pokrytá vlčou srsťou, veľké žlté tesáky, po ktorých stekajú sliny. Vrčanie. Strašné, strach vzbudzujúce vrčanie.
Zbojníci sa otočili čumiac na stvorenie. To neváhalo a zaútočilo.
Ennan zakliaľ, Anthas zbledol, Dunan skamenel, Ethian sa roztriasol.
Prvý zbojník, ktorý sa pokúsil o obranu bol prekvapivo Nirthan. Vložil šíp do tetivy, napol luk a vystrelil. Jeho ruky sa trocha triasli a nezasiahol hlavu, ale rameno stvorenia. Šíp sa neškodne odrazil od vlkodlakovej srsti.
Vlkodlak bol troma skokmi u zbojníkov a zaútočil svojimi pazúrmi. Anthasov chabý pokus o obranu skončil rozdrtením jeho pravej ruky. Skríkol, ale nie nadlho, pretože na hlavu mu zťažka dopadla vlkodlakova laba.
Vlkodlak útočil zúrivo, zbesilo svojimi labami a váhou svojho tela. Odhodil Ennana a Nirthana a pustil sa do Dunana a Ethiana. Nemali najmenšiu šancu, ale držali sa statočne. Zasadili niekoľko rán vlkodlakovi a spôsobili mu nemalé zranenia. Ten im výpady vracal trojnásobne. Keď s nimi skončil, Alarath nespoznal, ktorí z nich je Dunan a ktorý Ethian.
Nirthan odhodil svoj luk a spanikárene sa rozbehol do tmavého lesa. Ennan za ním skríkol, ale Nirthan nepočúval. Zmizol v temnote lesa. Vzápätí bolo počuť vlčie vrčanie a Nirthanov strašný rev. Ennan preglgol, postavil sa na nohy. Schmatol meč a odhodlal sa postaviť proti vlkodlakovi. Ten sa práve dohral zo svojimi obeťami. Svoje oči uprel na Ennana. Pomaličky sa postavil a zavrčal. Ennanovi sa roztriasli kolená.
Vtom sa vedľa neho postavil Alarath zo svojim mečom v ruke. „Teraz ma dobre počúvaj,“ začal Alarath ticho, „Ak chceš prežiť, musíš so mnou spolupracovať. Viem, že s mečom si rýchly, dokážeš to. Potrebujem, aby si ihneď ako zaútočí skočil doprava a zaútočil odtiaľ. Ja budem útočiť zľava, tak máme šancu ho dostať. Pochopil?“ Trocha bledý Ennan prikývol. Nezostávalo mu nič iné.
„Dobre. Nedívaj sa mu do očí, ak ťa to vyvádza z miery. Uvoľni sa. Potrebujem ťa. Sám ho zrejme neporazím. Sústrediť sa. Predstav si, že je to človek. Obyčajný, zasraný lump, ktorý ťa práve napadol a zabil tvojich najlepších priateľov.“ Ennan prikývol. Stvorenie vycerilo zuby a zaútočilo.
Alarath bleskovo uskočil doľava, pričom v duchu zaklial, pretože ho neuveriteľne zabolelo v kolene a týmpádom skoro neudržal rovnováhu. A potreboval močiť.
Ennan taktiež uskočil, ale neskoro. Vlkodlakov prvý výpad smeroval akurát na Ennana a pazúrmi mu škrabol bok. Ennan sa zatackal a padol. Bleskurýchle vstal, uskočil pred vlkodlakovým ďaľším útokom a sekol. Kov narazil o vlkodlakovu srsť a zarezal sa hlbšie. Práve vtom okamihu priskočil zo zadu k nemu Alarath a z celej sily vrazil svoj jeden a pol ručný meč do vlkodlakovho chrbta. Ten zareval od bolesti, rozpáral Ennanovi krk a otočil sa na Alaratha. Ten nestihol vytiahnuť svoj meč z tela vlkodlaka a tak bleskurýchle uskočil. Pocítil jemné škrabnutie vlkodlakových pazúrov o jeho košeľu.
Alarath očkom pozrel na Ennana. Ležal v kaluži krvi, ale ešte žil. Vlkodlak si z chrbta vytiahol meč a zreval. Vzápätí odhodil meč do noci, odkiaľ Alarath započul tiché zaskučanie. Meč zrejme trafil nejakého vlka. Vlkodlak si to nevšímal a hodil nenávistný pohľad na Alaratha.
Alarath vedel, že keď je hlboká noc, tak vlkodlak má schopnosť regenerovať svalstvo, kosti a čiastočne aj orgány. Pochyboval, že jeho rana natoľko zasiahla nejaký dôležitý orgán, že by to spôsobilo Vlkodlakovu smrť. Pred tridsiatimi rokmi by som sa strafil lepšie, mihlo sa Alarathovi na sekundu. V ďaľšej sekunde sa mu mihla myšlienka na močenie.
Vzápätí na to mu došlo, že vlkodlak sa za pár minút zregeneruje a bude takisto silný, ako predtým, len možno trocha pomalší. Kebyže si do tohto lesa zoberiem svoj obojručný Endalion, pomyslel si trpko. No Alarath dal prednosť ľahšiemu meču pred ťažkým obojručákom, s ktorým by sa po lese dosť ťažko hýbalo.
Vlkodlak nejavil známky, že by chcel zaútočiť. Alarath vedel, že zaútočí za pár minút. Mal dve možnosti: rozbehnúť sa do noci a dúfať, že vlkodlakovi a svorke vlkov utečie. Mal by malú šancu, ale predsa by tu šanca bola. Pred tridsiatimi rokmi by sa do toho možno pustil, ale teraz už bol oveľa starší a navyše ho bolelo koleno. Táto možnosť teda padla. Zostala druhá možnosť: zaútočiť na vlkodlaka.
Alarath teda bleskovo priskočil a zaútočil. Nemal meč, tak musel použiť päste. Našťastie mu zbojníci nevzali magický prsteň, ktorý ho chránil pred niektorými kúzlami. Teraz mu bola magická funkcia prsteňa zbytočná, ale prsteň mal taký zvláštny špic na svojom konci...
Predstieral útok pravačkou. Vlkodlak naletel (zrejme nezažil veľa pästných súbojov) a pokúsil sa zabrániť vypadu. Lenže Alarath uskočil a zaútočil ľavačkou. Mieril presne a prsteň so špicom zasiahol vlkodlakove oko. Alarath uskočil, spravil kotúľ a schmatol Ennanov meč, ktorý ako zázrakom ležal na zemi. Vlkodlak zreval a ohnal sa po ňom. Alarath znova uskočil a sekom zhora odťal vlkodlakovi tri pazúry.
To už vlkodlaka rozzúrilo do nepríčetnosti a vrhol sa na Alaratha celou svojou silou. Ten ladne uskočil a plochou stranou meča zasiahol vlkodlakovu hlavu. A znova. A potom znova. Vlkodlak sa zatackal a ohnal sa po Alarathovi. Tentokrát sa Vampírobijcovi nepodarilo včas uskočiť a rana ho zasiahla do kolena. Zabíjač temných stvôr padol na zem a bleskurýchle sekol stvoreniu po nohách. Odťal mu niekoľko prstov.
Vlkodlak sa naňho vrhol, ale už nebol taký rýchly ako predtým. V hlave mu hučalo a videl rozmazane. Alarath nemotorne uskočil nadávajúc na neustávajúcu bolesť v kolene a znova a znova búšil plochou stranou meča do vlkodlakovej hlavy. Ten sa už ani nepokúsil o obranu. Znášal bolesť so zaťatmi zubami.
Až po šiestej rane, do ktorej Alarath vložil všetkú svoju silu sa vlkodlak spustil na zem. Nebol mŕtvy, to vampírobijca vedel, ale bol v bezvedomí. A hlavne bol zatiaľ neškodný.
Odhodil meč, dokrikval k miestu, kde ležalo na zemi lano a nevšímajúc si čoraz viac a viac doterných vlkov zviazal vlkodlaka. Trvalo mu to päť minút a popritom rozmýšľal, prečo všetci jeho protivníci musia zasiahnuť práve to jeho citlivé koleno. Pozrel sa na Ennana. Ležal nehybne. Pristúpil k nemu a skúsil tep. Nič. Bol mŕtvy. Čo už..aj tak by som ho musel zabiť, pomyslel si Alarath ľahostajne. Vlkodlak sa zamrvil. Alarath neváhal ani sekundu, schmatol meč, pristúpil k nemu a rukoväťou ho zasiahol do hlavy. Vlkodlak sa už nepohol. Alarath mu preistotu zasadil ešte jednu ranu.
Až teraz si všimol vlkov, ktorí začali žrať mŕtvoly banditov. Alarath si pokojne sadol vedľa bedlivo zviazaného vlkodlaka a mlčky sa prizeral na vlkov. Jeden vlk opatrne docupital k Ennanovi a začal ho žrať. Prišiel k nemu iný vlk, ale prvý vlk naňho začal vrčať. Druhý vlk opatrne obchádzal mŕtvolu. Bol odhodlaný zožrať Ennana za akúkoľvek cenu. Pochopil to prvý vlk a zaútočil naňho. Obidvaja vlci sa na chvíľu ocitli vo vražednom klbku. Nakoniec odtiaľ vzišiel víťazne prvý vlk.
Alarath ich pozoroval. Pripomínalo mu to obchodnícku dražbu na hlavnom námestí mesta Gandhort... viackrát sa stalo, že sa konkurenční obchodníci zmlátili do krvi...
Ďalšia myšlienka patrila príjemnému močeniu...
Vlci dožrali zbojníkov. Niektorí spokojne odišli niekam do temnoty, ale traja-štyria upreli svoje oči na Alaratha. Jeden z nich sa pomaly k nemu približoval. Alarath zavrel oči a pomocou magického prsteňa vyvolal umelé kúzlo empatie. Zaregistroval pocity vlkov. Väčšina z nich mala z Alaratha strach, ale zachutila im ľudská krv. Chceli ešte žrať. A boli odhodlaní zožrať človeka, ktorý im zabil Veľkého Otca.
Odvážny vlk bol už meter od Alaratha. Ten stále nehybne sedel. Vlk vyceril zuby a pomaličky, opatrne sa pripravoval na skok. No nedokončil ho.
S prekvapivou rýchlosťou k nemu pristúpil Alarath a presne mierením sekom mu rozťal hlavu. Vlk bol na mieste mŕtvy. Samozrejme, že starému vampírobijcovi ruplo v kolene, akoby mu praskli kosti, ale potomok krvavej mládeže bolesť ignoroval.
Zvyšní nenásytní vlci dostali strach a stiahli sa do noci. Zabíjač temných stvôr očistil svoj meč od vlčej krvi a zastrčil ho do pochvy. Mal sto chuti pohľadať svoj starý dobrý meč, ale rozum mu vravel, aby sa do temnoty noci nevydal. Rozhodol sa, že zostane do rána na mieste. Chcel si pohovoriť s vlkodlakom.
Vlkodlakov je veľa druhov. Niektorí sa správajú presne ako vlci, žijú vo svorke, lovia vo svorke. Iní sú samotári a trubadúri ich prirovnávajú k pekelným démonom. Je to samozrejme hlúposť, ale tento druh má asi šesť metrov a je to jeden z najnebezpečnejších protivníkov. Ale potom je tu veľmi vzácny druh vlkodlaka- poločloveka. Je to stvorenie, ktoré je cez deň človek a v noci je to vlkodlak. Správajú sa ako normální ľudia a na prvý pohľad sa ich nedá odlíšiť. Sú trocha mohutnejší než obyčajní ľudia, ale veľkí ľudia nemusia byť vždy vlkodlaci.
Alarath mal podozrenie, že narazil práve na takéhoto vlkodlaka. I cez jeho vlčiu srsť a telo, jeho tvár mu pripadala trocha ľudská. Teraz to tak nevidel, pretože mal jedno oko vypichnuté a tvár celú zakrvavenú, ale Alarath bol presvedčený, že tento vlkodlak je poločlovek. No ak má pravdu, je to veľmi zvláštne, pretože tento druh vlkodlaka je neškodný. Cez deň je normálny človek a v noci behá po lesoch so svorkami vlkov. Alarath sa chcel dozvedieť, prečo zabíja ľudí.
A keď to nie je tento druh vlkodlaka, tak ho jednoducho ráno zabije.
Alarath celú noc mlčky presedel. V lese bolo ešte počuť zavýjanie vlkov a vampírobijca mal podozrenie, že sa ešte vrátia. Nevrátili sa.
Každú hodinu sa vlkodlak prebúdzal z bezvedomia a chystal sa vyvliecť z lana, no vždy mu na hlavu dopadla plochá strana meča.
Alarath mal celú noc chuť močiť, ale obával sa, že kebyže si na chvíľu odskočí, tak sa vlkodlak preberie v jeho neprítomnosti a bolo by zle. No na druhej strane sa Alarath konečne najedol. V jednom vaku našiel chlieb so syrom a s chuťou ho zjedol. Dokonca našiel aj vodu.
Po dlhej, nudnej noci konečne svitalo. Alarath zívol. Sakra, ja vážne starnem. Nespal som len deň a už som unavený na smrť. To pred dvadsiatimi rokmi by som vydržal byť čulý ešte dva dni...
S prvými lúčmi slnka sa zmenil aj vlkodlak. Jeho srsť zmizla. Pokožka zmenila farbu a jeho telo trochu schudlo. Celý tento proces vyzeral dosť smiešne, ale Alarath ho sledoval so zatajeným dychom. Nikdy nemal príležitosť niečo takéto sledovať.
Vlkodlak zmizol. Namiesto neho sa objavil vysoký, svalnatý, trocha zarastený a dosť škaredý muž.
Alarath sa naňho mlčky díval. Bol mu trocha povedomý, ale ani za svet si nevedel spomenúť odkiaľ. Sakra! Keby som bol mladší, tak by som si spomenul...
Poločlovek otvoril oko. Zasyčal bolesťou a chcel sa poškrabať v očnej jamke, ale nepodarilo sa mu to. Pokúsil sa pomrviť, ale Alarath sa nad neho výstražne postavil.
„Nehýb sa.“ Vlkodlak poslúchol.
„Nepoznám ťa odniekiaľ?“ Spýtal sa trocha neisto Alarath. Poločlovek sa zazubil.
„Áno, poznáš ma, Eleg nazývaný aj Alarath vampírobijca, zabíjač temných stvôr.“ Alarath naňho chvíľu pozeral pátrajúc v myšlienkach. Plesol sa po čele.
„Jasné! Ty si Erdol drevorubač!“
Poločlovek sa kruto usmial. „Bol som Erdol drevorubač.“ Alarath si povzdychol.
„Prečo to robíš?“ Spýtal sa bez obalu. Erdol zdvihol obočie.
„Čo také?“
„Nehraj sa mi na neviniatko! Dobre vieš, na čo som sa ťa pýtal.“
Erdol zaťal zuby. „Áno, viem.“
„No? A? Čo mi k tomu povieš?“ Erdol pokrčil plecami.
„Dobre vieš, prečo to robím. Dobre vieš, prečo zabíjam ľudí.“
„Mám tušenie. Ale vysvetli mi to. Záleží od toho tvoj život.“
„Ha! Môj život. Ja už dávno nežijem. Už od dňa, kedy k môjmu zrubu prišli tí odpadlíci, nezabili mi všetky deti, nezneuctili manželku a potom ju surovo zabili. Od toho dňa zabíjam všetkých ľudí. Preklínam vás všetkých.“ Alarath sa zamyslel. Tých odpadlíkov už nikto nevidel. Alarath im bol na stope, ale stopy sa stratili. Dlho ich hľadal, ale nenašiel ich. Vtedy s ľútosťou skonštatoval, že mu utiekli. No teraz si Vampírobijca domyslel ako odpadlíci skončili. Nechcel vedieť podrobnosti.
„Miloval si svoje deti?“ Spýtal sa Alarath zrazu.
„Áno miloval. I keď neboli moje vlastné. Zobral som si ľudskú ženu a tá mi nemohla porodiť moje deti. Keď som ich stratil, prestal som byť Erdolom,“ povedal potichu.
„Viem ako sa cítiš. Možno mi neuveríš, ale pred rokom som sa tiež oženil.“ Poločlovek hodil po Alarathovi podozrivý pohľad. Počul o Alarathových dobrodružstvách so ženami, a nejako sa mu nechcelo veriť, že vampírobijca zostane iba pri jednej žene. Alarath pokračoval: „Viem, čo by som robil, kebyže ju niekto takto zabije,“ povedal Alarath temne.
„Mne ani tak neprekáža, že umreli. Každý raz musí umrieť i večne žijúci elfovia. Ale nie takto pri Aspiriovi! Nie takto.“ Poslednú myšlienku povedal Erdol až šeptom. „A čo teraz Alarath, zabíjač temných stvôr? Čo urobíš teraz? Zabiješ ma?“ Alarath chvíľu neodpovedal.
„To záleží na tebe.“
„Ako to myslíš?“
„Nemôžem ťa nechať žiť, pokiaľ mi nesľúbiš, že ľuďom v tomto lese dáš pokoj.“
„Vždy hrdina čo? Brániš slabých a bezbranných? Si kladný hrdina romantických príbehov a zachraňuješ počestné panny pred ich zneuctením? To si ty? To sa mi nejako nechce veriť.“ Alarath sa zazubil.
„Brániť bezbranných? Nie. To nie je môj štýl. Možno pred tridsiatimi rokmi by som to kvôli tomu od teba žiadal, ale nie teraz. Už dávno som stratil také šľachetné ideály, pretože nemali zmyseľ v tomto temnom období. Nie, ja to po tebe nežiadam kvôli tým ľuďom, ktorých si zabil. Sú mi v podstate ukradnutí. Nechápem, ako sa môžeš mstiť na neznámych ľuďoch, ktorí nemali s tvojím trápením absolútne nič spoločné, ale dobre, je to tvoja vec. Lenže ak ťa nechám nažive a ty budeš zabíjať aj naďalej, môj zamestnávateľ ma obviní, že som nesplnil úlohu. Mám síce kontrakt len na Enanna, ale zmysel kontraktu je v tom, aby tieto lesy boli bezpečné. A keď nebudú, tak ma sem zrejme znova pošlú. Síce by som dostal znova zaplatené za prácu a takto za tvoju smrť nedostanem absolútne nič, ale už som dostatočne bohatý. Nebudem riskovať svoj krk kvôli niekoľkým zlatkám. Som už starý, Erdol, a neviem, či by som ťa porazil v tvojom vlastnom lese druhýkrát. Na tvojom vlastnom bojisku. Teda ťa nepustím, pokiaľ tu budeš zabíjať ľudí,“ dokončil Alarath. Erdol chvíľu mlčal, no napokon odpovedal.
„Nie Alarath. To ti nemôžem sľúbiť. V tomto lese zahynula moja žena a deti, moja budúcnosť. Kráčam po tomto svete päťsto rokov a za ten čas som zažil radosť zo života iba s nimi. A nejakí ľudia moju radosť ukončili.
Vy všetci ľudia ste skorumpovaní, nechutní, odporní, slizkí, malicherní a násilní. Vo svojej pomste budem pokračovať.“
Alarath sa naňho chvíľu neprítomným pohľadom pozeral.
„Nechceš si to predsa len rozmyslieť? Viem o ľuďoch, ktorí si smrť zaslúžia viac ako nevinní pocestní. Sám by som ťa k ich úkrytom naviedol. Dokonca by som ti aj rád dpomohol k tvojej pomste.“ Poslednú vetu vyslovil nevinným tónom.
„Nie. Nerozmyslím si to. Ani ty nie si zrovna Silanorr, Alarath. Nechceš ma pustiť nie kvôli tomu, pretože zabíjam pomerne nevinných ľudí, ale kvôli tomu že by sa ti to nevyplatilo. Aké sobecké.“ Alarath pokrčil plecami.
„Tak potom ťa musím zabiť.“ Vytiahol meč a zaťal ho Erdolovi do krku.
Erdol, vlkodlak vyššieho rádu žijúci pol tisícročia dodýchal.
Alarath si povzdychol, očistil si meč a zahodil ho. Chvíľu hľadal svoj starý meč. Napokon ho našiel, očistil a zasunul do pochvy na chrbte. Podišiel k zvyškom zbojníkov a pozbieral si od nich prstene a kúsky vlasov. Napokon zišiel trocha z cesty a konečne sa vymočil.
Potom sa vydal na spiatočnú cestu. Po vlkoch nebolo ani chýru ani slychu.
Jaj ako ma bolí celé telo. To pred tridsiatimi rokmi.... Alarath za zarazil. A čo, pred tridsiatimi rokmi bola iná doba. Teraz starnem, už si to musím priznať. Asi nechám toto remeslo tak a začnem sa venovať svojej žene. Založím si živnosť a budem cvičiť ľudí v šerme. Áno, tak to bude najlepšie. Peňazí mám už dosť. Ale ešte musím skočiť za Andarom.
Alarath sa usmial pri pomyslení na vydesenú tvár Andarana, keď uvídi vampírobijcu živého.
V kolene sa mu ozvala tupá bolesť. Bude pršať, pomyslel si Alarath.

Adam Sarlós

Adam Sarlós

Diskusia

jurinko
Mne sa to pacilo. Aj ked tam bolo prilis vela cechizmov (pochva, sakra, ...) a miestami nejaka hrubica, bolo to fajn. Tiez nebolo dobre, ze si na zaciatku trosku skocil do prvej osoby, ale zasa si skocil naspat, posobilo to zmatene. Mierne ucesat a je to super (zvlast sa mi pacili dialogy). Dal som 8
10.06.2009
Fenek
Hlavne ucesat. Niektore casti posobili nelogicky, keby mi praskal mechur, tak ostim prisere nohy (zviazanej samozrejme)
Vlkolak mal 4 metre, ak si dobre pamatam a pri premene na chlapa \"trochu\" schudol, dokonca tak trochu ze mu sedeli puta. Tak 3 a pol metrovy drobec by sa v NBA osvedcil.
Bohemizmov pozehnane a trochu zmatok. V gramatike sa nevyznam, nehodnotim :-) Tiez tam bolo oko vypichnute úprstenom. Skus udriet vlciaka do tvare a uvidis, ze mu nebude robit problem nepouzit laby. V lufte chyti muchu a uder pastou mu vypichne oko. Akurat. A aj keby, zahryzne potom.
Takze to by bola kritika. Ci opravnena, treba zvazit.
Celkovo sa mi to pacilo, dalo sa to velmi dobre citat a hlavne to nekoncilo \"nasilne\" otvorenym koncom. To koleno bolo fajn, C\''est la vie.
Hodnotim velmi pozitivne 8.
Len tak dalej, naozaj to bola jedna z mala, ktora ma drzala az do jemne patetickeho konca.
12.06.2009
Ján Onofrej
pôvodne som sa už nechcel vyjadrovať k poviedke, ktorá je už pravdepodobne prerobená, ale nakoniec mi to nedá.....tulec so šípmi určite nevisí na krku, ak tak na boku alebo na chrbte.....jedenapolručný napíš pokojne spolu, nemyslím, že by to bolo treba oddeľovať.....časť s vlkmi, ktoré idú žrať banditov mi ide na nervy....prvý vlk, druhý vlk, vlk vlk vlk.........a to čo som spomínal aj pri Osade Česť...tam to bol len meč.....tu to bol jedenapolručný meč, ktorý určite do pošvy na chrbte nezasunieš len tak.....viem o čom hovorím, jeden mám doma a skúšali sme to nie raz.....ak máš pošvu na chrbte, meč je proste tak dlhý, že aj keď úplne natiahneš ruku, koniec na začiatok pošvy nedáš...
07.01.2011
jurinko
Jan Onofrej: Skus si posunut posvu nizsie na chrbte, aby si jej ustie nemal na urovni pleca ale skor niekde pod lopatkami... Ja som teda pomerne vysoky, ale takto dokazem zasunut aj bokken s cca metrovou cepelou. Nehovoriac o tom, ze ninjovia mali mece prave kvoli noseniu na chrbte kratsie cca o 15 cm.. Preco by teda nemohol mat aj hrdina tejto poviedky mec na chrbte? Mozno by musel tiez byt upraveny, kratsi, ale dalo by sa to ;-)
07.01.2011
Ján Onofrej
iste, takto to akotak funguje...ale - tuto bol vyslovene jedenapolručný meč....môj má čepeľ 90cm a to je už dosť krátka...keď je ústie pod lopatkou, otázka je kde je koniec:) ... to čo som spomínal už pri poviedke Osada Česť...ak je to takto vadí to mne, ak by to bolo inak, nikomu komu sa to takto páčilo to hádam vadiť nebude a rovnako ani mne.....ak by ho mal na boku ozve sa niekto, prečo ho nemá na chrbte? nemyslím:)
08.01.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.