Rio ležala na bruchu na posteli vo svojej izbe zaliatej poludňajším slnkom, hrýzla konček pera a hrozne sa pritom mračila. Čas od času namočila hrot do kalamára, poškrabala sa za uchom, čosi načmárala na stránky malého zápisníčka a ďalej temne zazerala do prázdna. Odrazu sa z vedľajšej izby ozval hrozný lomoz, akoby sa na podlahu zrútilo čosi o veľkosti príborníka a Rio vyľakane nadskočila obzerajúc sa na všetky strany. Pero jej vyletelo z ruky, pristálo na vankúši, kde po sebe zanechalo pár nepekne vyzerajúcich tmavomodrých škvŕn na belasej obliečke a z neho skĺzlo na podlahu. Dievča sa poň zohlo, ale hluk sa zopakoval a ona zletela z okraja postele dolu hlavou priamo na parketami vyloženú podlahu a poriadne sa doudierala.

Rio ešte ležala otrasená na zemi, keď sa so škrípaním a stonaním unaveného dreva otvorili dvere a dnu sa vrútila Anny, bucľatá a jazyčnatá pomocníčka v domácnosti nasledovaná svojou rovnako rozložitou a urozprávanou dcérou. Tie dve sa na seba tak ponášali, že vyzerali ako sestry ba dokonca mali aj rovnaké účesy, nakrátko ostrihané svetlohnedé vlasy zakryté drobným škrobeným čepčekom a rovnaké hnedé uniformy. Obe mali vyhrnuté rukávy, z rúk im kvapkala voda s mydlinami ( zjavne odbehli od pravidelného sobotňajšieho prania, ktoré dodržiavali s priam železnou pravidelnosťou ) a v guľatých tvárach sa im zračila hrôza zmiešaná s ťažkou potlačovanou zvedavosťou.

„ Čo sa vám stalo, slečna Roswitha?“ zhíkla Anny, keď si všimla Rio ležať horeznačky pri nohách postele.

Jej dcéra vydala zvláštny zvuk, čosi medzi zjojknutím a smiechom.

„ Nehovorte mi Roswitha, Anny.“ Požiadala ju Rio odmerane, a postavila sa oprašujúc si z dlhých hnedých šiat neexistujúce smietky.

„ Nič sa nestalo. Odo mňa to neprišlo, ja si tu len pokojne sedím a píšem, chápete? Dovidenia, Anny a prosím vás, ale už naozaj naposledy, nevolajte ma Roswitha. Dobre?“

„ A prečo, veď je to také pôvabné meno.“ Namietla služobná a nechápavo krútiac hlavou pokynula svojej dcére a obe, bok po boku, vyšli z izby Rio na chodbu. Tam sa zrazili s Miom, ktorý sa rútil smerom k sestriným dverám, čosi zvieral v rukách a zbožne na to hľadel, akoby to bol neviem aký poklad. Tvár mal celú od sadzí, dlane čierne ako smola, no napriek tomu sa usmieval a v modrých očiach mu žiarili ohníčky nadšenia ba až posadnutosti.

„ Á, pán Montgomery. Dávajte pozor!“ zakričala za ním Anny nešťastne v márnej snahe očistiť si zásteru, ktorú jej chlapec začiernil. Jej dcéra odkiaľsi vytiahla opotrebovaný kartáč a s perami pevne zovretými jej začala vykefovávať špinu zo záhybov pracovnej uniformy pričom nadávala tak, ako to vtedy služobné a navyše aj potomkovia koniarov len dokázali. Mio si ich nevšímal. Len trochu potriasol hlavou, pritisol si svoj poklad bližšie k hrudi a vrazil do Riinej izby, kde si jeho sestra práve urovnávala na polici knižky a nespokojne hundrala.

„ Čo to tu prosím ťa vystrájaš?“

„ Mám to, Rio. Dokázal som to. Pokus sa vydaril.“

„ Gratulujem, že sa ti konečne podarilo vyrobiť si nový mozog, braček.“ odvrkla Rio protivným tónom, ktorý sa Mio rozhodol ignorovať a ďalej hladil akúsi začmudenú fľaštičku akoby to bolo jeho dieťa. V Rio rástla neodbytná zvedavosť, no nedala to na sebe znať a ďalej mechanicky ukladala do police knihy jednu za druhou. Odrazu sa domom rozľahol zvuk gongu. Ktosi zvonil zvonka pri dverách a obe služobné, teraz už čisté a pripravené zažiť ďalšie vzrušenie sa rozbehli do vstupnej haly otvoriť nečakanej návšteve. Anny trhnutím rozcapila jedno krídlo vyrezávaných drevených dverí a keď uvidela na prahu stáť uplakanú a vydesenú Lillian Drakeovú zhíkla. Jej dcéra, ktorá stála priamo za ňou, urobila to isté.

„ Malá slečna Drakeová, čo sa vám pre všetko na svete stalo? Vyzeráte, akoby ste videli ducha, srdiečko.“ Annin materinský tón veci veľmi nepomohol, pretože Lilly prepukla v hysterický plač, nie a nie sa utíšiť. Medzi vzlykmi ženy vyrozumeli, že chce hovoriť s Rio a že je to veľmi naliehavé a ona sa nemá na koho iného obrátiť. Služobné jej uhli z cesty s ustarostenými výrazmi na bucľatých tvárach. „ V tomto dome nikdy nie je pokoj, však mama?“ prehodila Annina dcéra matke, keď sa vracali k praniu. Anny sa zamračila. „ Vieš, že nerada niekoho kritizujem, ale pani Ophelia sa nikdy veľmi nestarala o domácnosť. Medzi nami.“ Takmer šepkala. „ By si také dámy ako je ona nemali zakladať rodiny. Potom to berie takéto konce. Mladý pán Montgomery je výbušninový pomätenec a slečinka Roswitha sa stále vznáša s hlavou v oblakoch a nemá ani tušenia o čom je skutočný život.“ A vzala z poličky v práčovni mydlo, chvíľu naňho zamyslene hľadela a napokon vyhlásila. „ Kebyže nie je nás a pána Westa tak táto domácnosť je už dávno na dlažbe, to ti hovorím. No aspoňže si nemusíme robiť hlavu o mydlo.“ Jej dcéra len nemo prikývla. Vedela, že mydla majú naozaj dosť a to vďaka podomovému predavačovi odkiaľsi od Marseille, ktorý sa vo svojom remesle vyznal naozaj dobre a vždy akýmsi záhadným spôsobom primäl Anny nakúpiť kilá tohto všeužitočného čistiaceho prostriedku. Zmienený obchodník bol naozaj fešák, na vlnitých vlasoch nosieval nasadený čierny lakovaný klobúk a malé tmavohnedé fúziky si pri rozhovore neustále vykrúcal dohora, aby mu efektne stáli, a tak možno tie Annine horlivé nákupy neboli až takou záhadou.

Lilly vyšla hore schodmi trasúc sa na celom tele pričom sa oboma rukami pridŕžala zábradlia a neustále si čipkovanou vreckovkou utierala uslzené oči. Keď dorazila k dverám priateľkinej izby na druhom poschodí ani sa neobťažovala s klopaním a rovno vrazila dnu. Obe dvojičky sedeli vedľa seba na Riinej posteli ( čo bolo samo osebe veľmi nezvyčajné, ba priam podozrivé, pretože väčšinu času boli vo stave vykopanej vojnovej sekery a jeden druhého by do svojej izby nevpustili ani pod hrozbou mučenia ) a hlavy mali sklonené nad akousi knihou. Keď ich Lilly vyrušila, Mio sa strhol a vyskočil a Rio rýchlo vopchala knihu pod podhlavník. Než ju zaklapla stihla si Lillian všimnúť, že stránky záhadnej knižky nemajú vôbec žiadne strany, len prázdne dosky.

„ Lilly, čo tu robíš? Čo sa ti stalo? Prečo plačeš? Umrel niekto? Počkaj! Nehovor, že to bol Pán Ringlota!? “ zasypala Rio kamarátku otázkami, čiastočne aj preto, aby zahovorila udalosť s knihou.

„ Nie, nie, pán Ringlota je v poriadku.“ ubezpečila ju Lilly. Pán Ringlota bol jej nový domáci maznáčik, ušatý a chlpatý trpasličí králik, ktorého jej otec po dlhom prosíkaní napokon kúpil, hoci nikdy nemal zvieratá obzvlášť v láske. Zvlášť pohŕdal psami.

„ Tu ide o mňa.“ Povedala a znova pocítila ako jej v krku rastie akási knedľa a do očí sa jej hrnú slzy. Mio stál v kúte, pery mal pevne zovreté a znova zvieral medzi prstami svoj vynález. Drobná fľaštička s neznámym polotekutým obsahom sa leskla na slnku a odrážala jeho lúče po celej miestnosti.

„ To ja musím ... musím zomrieť, Rio.“

„ Čo je to za nezmysel, Lilly?“ nechápala Rio a pozrela na brata, ktorý sa odlepil od steny a vyhlásil.

„ Počula si ju, zrejme jej preskočilo.“

„ Nechajte ma to vysvetliť. Ničomu nerozumiete! Videla som banší ... banší prať moje šaty! V noci ich prala a ráno som ich opäť našla v skrini!! Tá vec bola v mojej izbe! Viete predsa, že ak toto nie je znamením istej smrti tak už neviem čo! “

„ Babské rečičky.“ Hodil rukou Mio, ale Rio ho zahriakla.

„ Nemusíš brať také veci na ľahkú váhu, hlavne nie po tom ... „ zarazila sa. „ No...chcem tým povedať, že ak si je Lilly istá tým, čo videla mali by sme jej veriť. Napríklad vezmi si mňa. Ja verím tým tvojím rečiam o tom, že v tej úžasnej fľaštičke máš gél na rast vlasov.“

„ ALE JA TAM NAOZAJ MÁM GÉL NA LIEČBU PLEŠATOSTI! Ak si raz holuby spravia z tvojej holej hlavy terč ešte mi poďakuješ.“

Rio len mykla plecom, vyliezla na malý stolík, ktorý stál pod policami plnými nebezpečne sa kývajúcich na seba naskladaných zväzkov kníh a jeden z nich vytiahla pričom dávala obrovský pozor, aby jej znova nepopadali.

„ Čo to je?“ spýtala sa Lilly a pristúpila k nej. Rio sa zatvárila dôležito, naslinila si ukazovák a začala v knihe listovať.

„ Aha!“ skríkla Rio a otrčila knihu bratovi a priateľke. „ Vedela som, že to nájdem v tejto knihe. 1000 tunajších príšer a oblúd.“

„ Netušil som, že máš tú knihu.“ Žasol Mio. „ Nenapísal ju náhodou náš prastarý otec?“ spýtal sa sestry a v duchu tíško závidel, pretože túto knihu sa snažil vypátrať už strašne dávno, odkedy sa mu o nej pred pár rokmi zmienila matka. Pravdou bolo, že o nej nerozprávala vo veľmi priaznivom svetle, dokonca mu priamo nakázala, aby mu nikdy nenapadlo túto knihu hľadať, je to hlúpa bychla, plná bezcenných ničomností, ktoré by ti len poplietli hlavu, povedala doslova. Lenže Mio sám seba považoval za vedca a pátranie po stratenej knihe jeho predka za výzvu akú človek nedostane každý deň. A tak sa dal do hľadania, bezvýsledne prekutral hádam každú knižnicu, kníhkupectvo či antikvariát v mestečku a napokon musel sklamaný vzdať.

„ No áno.“ Povedala Rio, ktorá zjavne nechápala, čo ho tak vzalo. Oči mu horúčkovito svietili a zdalo sa, že na svoj prelomový vynález úplne zabudol. V každom prípade ho už nedržal s takou posvätnou bázňou ako doteraz. „ Je to tu napísané. Vidíš? Doktor George Julien Arden, no nechápem ....“

„ Daj mi ju ...“ skríkol Mio a vychmatol sestre knihu z ruky. „ Ty nechápeš aká je to vzácnosť, mohla by si ju poškodiť.“ Rio sa však nechcela len tak vzdať a so slzami na krajíčku sa naňho oborila.

„ Ja som ju našla, Motgomery Ignatius Oliver Arden !!! Raz v noci som nemohla spať, tak som sa vybrala dolu do kuchyne, že si dám trochu vanilkového mlieka a odrazu sa mi zazdalo, že dvere do pivnice sú otvorené a vychádza z nich pás svetla. Zľakla som sa, myslela som si, že nás napadli svetlonosi, no potom som si spomenula, že svetlonosi neznášajú suché priestory, obľubujú mokro a vlhko, tak čo by robili v našej pivnici? Však vieš, že je vyložená slamou a matka tam skladuje malváziu, žiadne iné víno nepije. Tak som vzala hrnček a šla sa tam mrknúť. No keď som došla ku dverám, svetlo bolo preč a dvere zamknuté. A pred nimi ležala táto kniha. A vráť mi ju, chcem Lilly prečítať tú pasáž o banší.“

Ale brat ju ignoroval, akoby bola vzduch a začal čítať hlasom zachrípnutým od nadšenia.

„ Banší, víly, oznamovateľky blízkeho konca neboli medzi nami nikdy obľúbeným zjavom. Jest dobre známe, že mág, ktorého oči uzrú za noci tmavej horeuvedenú vílu prať skrvavený jeho odev, do troch nocí rozšíri tiene v podsvetnom kráľovstve. Počas týchto troch nocí sa príšera zjavuje v hodine pravidelnej. Úniku nieto ani ochrany, pretože banší nie dôvodom, ale oznamovateľom smrti jest. Ona kosou nemáva, jest predvojom. Je známy prípad, kedy sa španielsky mág menom Marcus Almeida o pokus oklamať banší pokúsil sa do údiarne, kde práve sušili sa šunky sa zamkol. Netreba hovoriť, že tento čarodej bol mŕtvy prv než akúkoľvek banší stretnúť stihol a jest žiarivým príkladom ľudskej hlúposti, ktorá sa ani nám nevyhýba.“

Mio sa pozrel na sestru a Lilly, ktoré tam stáli a hľadeli naňho, pričom obe zjavne mysleli na to isté ako on.

„ Čo má znamenať to MY?“ spýtala sa Lilly zamyslene. Rio len nemo pokrútila hlavou a Mio si pchal knihu pod pazuchu a silene sa usmievajúc vyhlásil.

„ Je to stará kniha. Takto sa kedysi hovorilo.“

„ To sa mi nezdá.“

„ Ale no tak, teraz máš väčší problém ako riešiť starú gramatiku. Pozri na Lilly, je celá rozhodená, mala by si ju rozptýliť.“

Rio si zamyslene prechádzala prstom po pere, v skutočnosti neverila, že jej priateľka má v dohľadnej dobre umrieť, no zároveň ju hrýzli obavy o ňu. Napokon rozhodla.

„ Fajn. Túto noc u teba prespím a uvidíme.“