Sen, alebo realita?
Som zvedavá, ako prijmete toto. :)
Dievča menom Emília ležala na mäkkej teplej posteli a jasnozelenými očami sledovala strop svojej izbietky. Dlhé ryšavé, kučerami opradené vlasy jej padali do peknej úzkej tváre a na červených perách sa jej pohrával zasnený úsmev.
Spomínala na nádherné okamihy prežité v prítomnosti Martina. Aj keď od chvíle, čo sa presťahoval do Prahy ubehli už štyri mesiace, nemohla sa ubrániť myšlienkam, ktoré sem- tam zablúdili k nemu.
Spomínala na tie podmanivé hnedé oči, na jeho vždy strapaté a neupravené gaštanové vlasy, ale predovšetkým na jeho čarovný úsmev, ktorý ju zakaždým poľahky odzbrojil.
Emília tam len tak ležala a nechávala sa unášať výrom spomienok na ich spoločne prežité chvíľky. Vtom sa však stalo niečo podivné a nečakané.
Jej izba zmizla a ona sa ocitla na šírej zelenej lúke posiatej tisíckami lúčnych kvetov. Vo vzduchu sa vznášala vôňa ľalií, tulipánov a ruží a veselé vtáčiky si šťastne pospevovali svoje neutíchajúco čarokrásne árie. Emília tam len tak stála bosá na vlhkej zarosenej tráve a dopadali na ňu hrejivé slnečné paprsky.
V duchu si pomyslela, že sa ocitla v raji, ibaže za ňou sa odrazu niečo pohlo. Emília pocítila prítomnosť ešte nejakej inej osoby. Obrátila sa a uzrela poblednutú chudú postavu mladého dievčaťa s dlhými gaštanovými vlasmi otočenú chrbtom k nej. Dievča odeté do bielych hodvábnych šiat vyšívaných striebornými nitkami, sa odrazu obrátilo a Emília uzrela jej tvár. Bola to tvár jej tak veľmi dobre známa a predsa tak odlišná od tej, ktorú tak dôverne poznala.
Bola to tvár jej najlepšej kamarátky Sáry, teraz tak fosforeskujúca a popolavá.
Jasné oči azúrovej farby, farby neba, za iných okolností také nádherné, boli teraz však znetvorené. Po bledých vpadnutých lícach jej z nich totiž stekali krvavé slzy.
Dievča tak podobné Sáre hľadelo tými svojimi hrôzu vzbudzujúcimi očami na Emíliu. Potom otvorilo karmínovočervené ústa a rovnakým zamatovým hlasom, aký mala aj Sára, povedalo: ,,Emília! Pomôž mi!”
Nato obraz lúky zmizol a ona sa znovu ocitla na posteli a vyľakane civela na strop svojej izbietky. Oči mala vypúlené od strachu a po čele jej stekal studený pot. Posadila sa a zažala malú lampičku stojacu na nočnom stolíku hneď vedľa postele.
Prerývane dychčala a všemožne sa snažila upokojiť. V duchu si neustále vravela, že to bol len sen, ale aj tak pre istotu siahla do šuplíka a vytiahla odtiaľ mobil. Vytočila Sárino číslo, ale ozval sa jej iba záznamník.
,,Čo si mohla čakať? Veď je polnoc!” nahlas samej sebe zanadávala Emília. Potom si znovu ľahla do postele a snažila sa zaspať. Keďže jej to nešlo, začala počítať ovečky a počítala až pokým neusnula do tiesnivých a nepokojných snov.
,,Cŕn cŕn!” ozvalo sa nadránom z budíka a spod periny sa vynorila strapatá ryšavá hlava Emílie, šestnásťročného dievčaťa s nádhernými jasnozelenými očami.
Emília unavene vypla budík, vstala z postele a šla sa poumývať do kúpeľne. Pozrela sa do zrkadla, v ktorom sa skvel jej vlastný odraz. Inokedy pekná živá tvár bola teraz skrivená do vyčerpaného úškrnu a pod očami pripomínajúcimi dva žeravé uhlíky svojou vášnivou živelnosťou a temperamentnou zanietenosťou mala nepekné kruhy svedčiace o tom, že v noci toho veľa nenaspala. Snívali sa jej totiž nočné mory, v ktorých videla hrôzostrašné výjavy svojej najlepšej kamarátky Sáry.
Emília odvrátila pohľad od zrkadla, umyla sa a šla naspäť do izby. Otvorila veľkú mahagónovú skriňu zdobenú peknou drevorezbou a vzala si odtiaľ rifle a obľúbené biele tričko. Rýchlo sa obliekla a zišla dolu do kuchyne, kde na ňu už na stole čakali pripravené raňajky.
Na chladničke si našla odkaz od mamy, v ktorom stálo, že šla nakúpiť potraviny. Emília si sadla k stolu a pustila sa do jedla. Keď sa už do sýtosti najedla, rozhodla sa ísť za Sárou. Zamkla vchodové dvere do domu a zamyslene začala kráčať po chodníku.
Keďže Sára bývala v neďalekej štvrti, šla peši. No aj tak sa Emília rozhodla skrátiť si cestu a vybrala sa priamo cez park, ktorý lemovali husté aleje veľkých košatých stromov.
Emília mlčky kráčala po vyhranenej cestičke a sledovala ľudí ponevierajúcich sa tam už zrána. Bola tam mladá mamička s dvoma chlapcami, ktorí sa hádali pre malé lietadielko. Dohovárala im, aby s tým prestali, no oni nedbali a ďalej sa hašterili.
Oproti Emílii kráčal postarší muž v obleku s aktovkou v ruke a kúsok za ním hopkalo malé dievčatko v ružových šatočkách s mašľou vo vlasoch. Malo dlhé blonďavé vlásky a v ruke zvieralo lízanku. Emílii hrozne pripomínalo ju samú, keď bola ešte dieťaťom. Bezstarostným nevinným dieťaťom.
Keď vyšla z parku, prešla ešte cez jednu ulicu a ocitla sa na mieste, kde Sára bývala. Už z diaľky videla, že z okolia domu Sinekovcov sa šíri akýsi nevídaný rozruch a hluk.
Hemžilo sa to tam policajnými vozidlami a aj samotnými strážcami zákona a okolo domu postával zvedavý hlúčik ľudí, medzi ktorými boli aj susedia Sinekovcov.
Emílii sa zrýchlil dych a srdce jej zovreli ťaživé okovy strachu. Toto všetko neveštilo nič dobré.
Rýchlo pobehla k domu, okolo ktorého bola rovnomerne obopnutá policajná páska. Emília sa začala predierať pomedzi dav ľudí až celkom dopredu a pritom uprene sledovala nedávno vymaľovanú fasádu pekného marhuľového domu.
Pred domom sa skvel starostlivo udržiavaný zelenkavý trávnik, len nedávno pokosený.
Emília pozrela na policajta strážiaceho vchodové dvere domu. Určite by ju nevpustil dnu a okolo neho nebolo možné nebadane prejsť, preto sa rozhodla pre inú alternatívu, ako sa dostať do domu.
Emília musela vedieť čo sa v dome vlastne odohralo a či... či je Sára v poriadku.
Vymotala sa teda z hlúčika ľudí, obišla dom kolom dokola a keď si bola istá, že ju nik nezbadá, podišla k zadným dverám domu. Spod rohožky vytiahla malý mosadzný kľúčik a odomkla dubové dvere. So srdcom až v topánkach vošla dnu a ocitla sa v malej kuchynke.
Z obývačky sa ozývali tlmené hlasy. Potichu ako myš, pritisnutá k stene tak blízo, až sa jej zdalo že je jej súčasťou, šla teda tam.
Nakukla do obývačky a uzrela dvoch rozprávajúcich sa policajtov, stojacich pri béžovom koženom kresle. Skĺzla pohľadom na kreslo a zhíkla.
Našťastie pre ňu si práve jeden z policajtov nahlas kýchol, takže ju nepočuli. No v tom momente jej to bolo úplne ukradnuté.
To čo uzrela v kresle, ju totiž vydesilo temer k smrti. Z očí jej vyhŕkla lavína sĺz veľkých ako hrachy. Tíško vzlykla a zatočila sa jej hlava.
Kreslo bolo totiž celé zakrvavené a v tej kaluži krvi sedeli nehybne pán a pani Sinekovci s dokorán otvorenými očami.
Pani Sinekovej sa na krku skvela veľká rezná rana a pán Sinek ležal len kúsok od nej s guľkou v hlave. Nepochybne boli obaja mŕtvi.
Po chvíľke, keď sa už Emília ako-tak spamätala, skalopevne rozhodnutá potichučky šla krok za krokom po schodoch vedúcich hore na poschodie, kde boli spálne.
Na chodbe nebol nik, no všetok hluk a hlasy vychádzali zo Sárinej izby. Emília s ťažkým srdcom ako olovo a so zaslzenými očami podišla k dverám izby, roztrasene ich poodchýlila a nazrela dnu.
Pri Sárinej posteli stáli traja policajti, o niečom diskutujúc a hľadeli na miesto pod oknom. Emília ta tiež pozrela a v tej chvíli jej zamrelo srdce.
V kaluži krvi tam ležalo nehybné mŕtve telo Sáry, poznačené množstvom bodných rán a všade naokolo bola rozstriekaná jej krv.
Azúrové oči, z ktorých iba nedávno sálal plnými priehrštiami život, teraz len smutne ako dve vyhasnuté sopky hľadeli do prázdna.
Aj keď to tušila, teraz nemohla tomu uveriť. Z očí jej vytryskol prúd sĺz, ktorý nedokázala nijako zastaviť a z úst sa jej ukradomky vydral stonavý vzlyk plný žiaľu a bolesti.
Počuli ho aj prekvapení policajti, ktorý sa okamžite otočili a uzreli ju. Jeden z nich pohotovo vytiahol z puzdra pištoľ a namieril ju na ňu.
No Emília to akoby v tej chvíli ani nepostrehla. Nič okrem mŕtvej Sáry na zemi nevnímala. Naplno sa rozvzlykala a dookola opakovala Sárino meno.
Policajti na seba ustarane pozreli a jeden z nich sa krotko spýtal: ,,Kto si? A ako si sa sem dostala?” No Emília si to nevšímala, iba užialene vzlykala. Nato spravila tackavo krok vpred, načo policajt vyhŕkol: ,,Stoj! Nehýb sa!”
No Emília nedbala a potácajúc sa spravila ďalší krok. Chcela ísť k Sáre, objať ju a povedať jej ako strašne ju mrzí, že jej zúfalé volanie o pomoc nebrala vážne.
Emílii srdce divo búšilo a v hlave jej hučalo. Nato sa jej zahmlilo pred očami, podlomili sa jej kolená a jej bezvládne telo s buchotom žuchlo na studenú laminátovú podlahu.
zuzana dzureková
Diskusia
Aldeberan
ach jaj. mne osobne to pripadalo ako sloh zo strenej školy, rozprávačský štýl. po technicek stránke to bolo priveľmi rozťahané, samý prechoník a prídavné mená, opisuje sa tam každé kreslo, každý nepodstatný detail, ktorý aj tak nijako nepridáva na atmosfére - a na to sa opis detailov pužíva. Oceňujem snahu o budovanie napätia, bohužial to vobec nevyšlo. Mnho viet bolo neprirodzených a kostrbatých, ako zo slovenskej literatúri z 30. rokov (inšpirovat sa Živým bičom nie je IMHO najlepší nápad...).
17.10.2009
ach jaj. mne osobne to pripadalo ako sloh zo strenej školy, rozprávačský štýl. po technicek stránke to bolo priveľmi rozťahané, samý prechoník a prídavné mená, opisuje sa tam každé kreslo, každý nepodstatný detail, ktorý aj tak nijako nepridáva na atmosfére - a na to sa opis detailov pužíva. Oceňujem snahu o budovanie napätia, bohužial to vobec nevyšlo. Mnho viet bolo neprirodzených a kostrbatých, ako zo slovenskej literatúri z 30. rokov (inšpirovat sa Živým bičom nie je IMHO najlepší nápad...).
17.10.2009
jurinko
Mne sa nepacil Y v slovnom spojeni \"vir spomienok\". To akoze nejaka sova priletela a priniesla spomienky? :-D No nic, suhlasim s Aldeberanom, co sa tyka urovne a opisov. A k deju - okrem toho, ze to bolo take dost prvoplanove (od zaciatku to jasne smerovalo k tomu koncu), to malo strasne zly koniec. Nijaky policajt by nevytiahol zbran na 16 rocne decko, ktore ho nijako neohrozuje. Trocha logiky by nezaskodilo. Takto si to v snahe dat tomu prekvapivy a drsny zaver cele pokazila. Nabuduce nie tak prvoplanovy dej a premysleny zaver. Dal som tiez 4
18.10.2009
Mne sa nepacil Y v slovnom spojeni \"vir spomienok\". To akoze nejaka sova priletela a priniesla spomienky? :-D No nic, suhlasim s Aldeberanom, co sa tyka urovne a opisov. A k deju - okrem toho, ze to bolo take dost prvoplanove (od zaciatku to jasne smerovalo k tomu koncu), to malo strasne zly koniec. Nijaky policajt by nevytiahol zbran na 16 rocne decko, ktore ho nijako neohrozuje. Trocha logiky by nezaskodilo. Takto si to v snahe dat tomu prekvapivy a drsny zaver cele pokazila. Nabuduce nie tak prvoplanovy dej a premysleny zaver. Dal som tiez 4
18.10.2009
55555
bohuzial som nebola schopna sa dostat dalej ako po priatelku Sáru, ale ked je to take prvoplanove ako sa to zda na prvy pohlad, tak je to asi aj tak jedno
20.10.2009
bohuzial som nebola schopna sa dostat dalej ako po priatelku Sáru, ale ked je to take prvoplanove ako sa to zda na prvy pohlad, tak je to asi aj tak jedno
20.10.2009
55555
bohuzial som nebola schopna sa dostat dalej ako po priatelku Sáru, ale ked je to take prvoplanove ako sa to zda na prvy pohlad, tak je to asi aj tak jedno
20.10.2009
bohuzial som nebola schopna sa dostat dalej ako po priatelku Sáru, ale ked je to take prvoplanove ako sa to zda na prvy pohlad, tak je to asi aj tak jedno
20.10.2009
avar (Anonym)
citat, citat, citat... po dlhom case citania napisat cosi do zasuvky, nechat to riadne odlezat, po case precitat... opravit. ak sa to vyplati... a potom mozno uvazovat o zverejneni
25.10.2009
citat, citat, citat... po dlhom case citania napisat cosi do zasuvky, nechat to riadne odlezat, po case precitat... opravit. ak sa to vyplati... a potom mozno uvazovat o zverejneni
25.10.2009
žjuvka
Na pridanie poviedky by nepochybne malo byť viac dôvodov ako zvedavosť. Ok, nejaké sa vždy nájdu.
25.10.2009
Na pridanie poviedky by nepochybne malo byť viac dôvodov ako zvedavosť. Ok, nejaké sa vždy nájdu.
25.10.2009
Aldeberan
nie, nie, nie! treba zverejňovať čo najviac. človek tak získa feedback a motiváciu. to čo raz zverejnil môže vždy ešte prepracovať a uverejniť inde, neskôr... keď nás tými ich amatérskymi poviedkami tak otravujú, prečo ich ešte stále čítame, hm?
25.10.2009
nie, nie, nie! treba zverejňovať čo najviac. človek tak získa feedback a motiváciu. to čo raz zverejnil môže vždy ešte prepracovať a uverejniť inde, neskôr... keď nás tými ich amatérskymi poviedkami tak otravujú, prečo ich ešte stále čítame, hm?
25.10.2009
žjuvka
Veď dobre. Tiež mi občas pomáha schuti si zanadávať.... Ok, teraz vážne, fakt byť pokusným králikom ma zľahka odrádza. Ja viem, absurdnosť takéhoto postoja k vlastnej slobodnej voľbe je patrná.
25.10.2009
Veď dobre. Tiež mi občas pomáha schuti si zanadávať.... Ok, teraz vážne, fakt byť pokusným králikom ma zľahka odrádza. Ja viem, absurdnosť takéhoto postoja k vlastnej slobodnej voľbe je patrná.
25.10.2009
draculin
Ako sa to prijimalo? Tazko. A zle!
Ak sa nad tym zamyslis, o com bola \"poviedka\"?..Hrdinke sa v noci zjavila tvar kamaratky ktora prosila o pomoc a na druhy den hrdinka zistila ze kamaratka je mrtva. Napad je tak zufalo neoriginalny,absolutne nicim neozvlastneny,ze dumam aky malo vobec zmysel toto pisat? Iba ak len ako trening...
Privela zbytocnych opisov ktore zaberaju prakticky cely text. Nijaka myslienka. Nijaky dej. Nijake postavy.
Inac naprava je jednoducha - nabehnut do najblizsieho knihkupectva, kupit si ktorukolvek zbierku poviedok a precitat ju - inac autor nemoze pisat poviedky,ked netusi co to poviedka vobec je...
Ale nech nie som mrcha, su tu aj podstatne horsie kusy :)
11.11.2009
Ako sa to prijimalo? Tazko. A zle!
Ak sa nad tym zamyslis, o com bola \"poviedka\"?..Hrdinke sa v noci zjavila tvar kamaratky ktora prosila o pomoc a na druhy den hrdinka zistila ze kamaratka je mrtva. Napad je tak zufalo neoriginalny,absolutne nicim neozvlastneny,ze dumam aky malo vobec zmysel toto pisat? Iba ak len ako trening...
Privela zbytocnych opisov ktore zaberaju prakticky cely text. Nijaka myslienka. Nijaky dej. Nijake postavy.
Inac naprava je jednoducha - nabehnut do najblizsieho knihkupectva, kupit si ktorukolvek zbierku poviedok a precitat ju - inac autor nemoze pisat poviedky,ked netusi co to poviedka vobec je...
Ale nech nie som mrcha, su tu aj podstatne horsie kusy :)
11.11.2009
Sirana Selar Merette (Timea V.)
Takto, moc fantasy to nebolo, ale vskutku to bolo veľmi dobré. Bola tam pointa, dej no fajn. :) Bolo to pekne rozpísané, čo je dôležité, lebo to nemôže samozrejme byt napísané len tak od buka do buka. Malo to úvod, jazdro a záver. Len, ak bude pokračko dobre, lebo keď nie tak si ten koniec mala kus uceliť. Veľmi dobré, len, to bol skôr taký príbeh na pokračko ako poviedka. ;)
13.11.2009
Takto, moc fantasy to nebolo, ale vskutku to bolo veľmi dobré. Bola tam pointa, dej no fajn. :) Bolo to pekne rozpísané, čo je dôležité, lebo to nemôže samozrejme byt napísané len tak od buka do buka. Malo to úvod, jazdro a záver. Len, ak bude pokračko dobre, lebo keď nie tak si ten koniec mala kus uceliť. Veľmi dobré, len, to bol skôr taký príbeh na pokračko ako poviedka. ;)
13.11.2009
zuzana dzureková
vdaka za komentare...hej, nemala to byt poviedka, ale zaciatok na pokracovanie, ale nvm nechce sa mi pokracovat a ani na to akosi nemam cas...diky za kritiku...
15.11.2009
vdaka za komentare...hej, nemala to byt poviedka, ale zaciatok na pokracovanie, ale nvm nechce sa mi pokracovat a ani na to akosi nemam cas...diky za kritiku...
15.11.2009