1. Kapitola: Prekvapenie alebo ako to všetko začalo

Pamätám sa, ako by to bolo len včera, čo som doma ležala na posteli a počúvala som hudbu cez moju obľúbenú MP3-ku. Hudbu som mala do cela na hlas, čiže som si ani nemohla všimnúť sovy, ktorá sa mi usadila na okno a z ľahla doň ďobla. Keďže som nereagovala, začala hlasno húkať a ďobať do okna. Bol to taký rámus, že som od ľaku spadla s postele. S hlasnými nadávkami a odretým kolenom som sa došuchtala k oknu a otvorila som ho do korán. Vražedným pohľadom som pátrala po vinníkovi tohto hluku. Na mojej parapete si spokojne sedela sova! A ešte k tomu na mňa dosť nahnevane húkala. Vyvalila som oči a čumela som na ňu ako bacil do lekárničky a úplne zarazene som sledovala ako ku mne otrčila paprčku, na ktorej mala priviazanú nejakú zažltnutú starú obálku. Ešte stále som na ňu čumela z ústami do korán neschopná pohybu. Po chvíli sa môj dávno stratený mozog znova na chvíľu vrátil, takže som sa spamätala z ohromenia a začala som sa činiť. Ostražito som podišla k sove a odviazala jej z paprčky tú čudnú obálku. Hneď, ako som si obálku prevzala sova zatrepotala krídlami a odletela bohvie kam. Zavrela som okno a začala som si prezerať obálku. Bola adresovaná mne Ewelyn Darkovej. Na druhej strane bola veľká červená pečať s vytisnutým ROKFORT.

Užasnuto som na obálku hľadela. Nebola som si istá, z akého je materiálu. Typovala som to na pergamen ale veď ten sa už veky nepoužíva. Otázka v mojej hlave striedala otázku, až som z toho mala úplný guláš. (Cha ! Pri mne nič výnimočné). Rozhodla som sa spraviť ďalší krok (áno vážený, dnes mi to zapaľuje). Prelomila som pečať a vybrala som z nej 2 pergameny a ešte jeden list, korí bol adresovaný mojej máti Isabelle Darkovej. Jej list som si položila na písací stôl a venovala som sa tým dvom pergamenom pre mňa. Nedočkavo som otvorila prvý a ................................. už druhý raz za 10 minút mi úžasom padla sánka. „ Tak tu mi bude musieť niekto niečo vysvetliť “ zavrčala som.

*********

Už piaty raz som si tento list čítala do koliečka a nedokázala som pochopiť význam tých slov:

ROKFORTSKÁ

STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA

Riaditeľ: ALBUS DUMBLEDORE

(Merlinov rad prvého stupňa, Doktor čarodejníckych vied, Zaslúžilý čarodej, Najvyšší šéf Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie)

Vážená slečna Darková,

s potešením Vám oznamujeme, že ste bola prijatá na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.

V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok.

Školský rok sa začína 1. septembra.

So srdečným pozdravom

Minerva McGonagallová

zástupkyňa riaditeľa

„ Žeby som bola JA čarodejnica? To sa mi nechce veriť. To musí byť totálna kravina, niekto si zo mňa uťahuje!“ mrmlala som si popod nos ako som schádzala po schodoch dole do obývačky. V jednej ruke som zvierala môj list a v druhej ten pre mamu, ktorí som sa neodvažovala otvoriť.

" Mamííííí" zavolala som na ňu.

"Áno zlatko, čo si chcela?" vykukla mamina z kuchyne. " Pre boha, čo sa ti stalo? Vyzeráš, ako by si videla ducha."

Nasilu som sa na maminu usmiala: " ducha som nevidela, ale k tomu asi nemám ďaleko." S týmito slovami som jej podala môj list aj ten jej. Sledovala som ju veľmi dôkladne. Ako náhle sa začítala, zbledla a už aj ona začínala vyzerať ako duch. V iných prípadoch by som sa začala smiať ako šialená, ale toto bola vážna situácia. Rýchlo otvorila list adresovaný aj jej a prekvapene vydýchla. Dala si ruky do dlaní a ticho vzlykala.

"Mami? Čo sa deje? Je možné, aby som bola ja čarodejnica?"

Pozrela sa na mňa s obavami a povedala: " Vieš budem ti musieť niečo vysvetliť, ale najprv počkáme na profesora Dumbledora. Spoločne ti všetko vysvetlíme." Ako to dopovedala, ozvalo sa neďaleko domu hlasité „PRÁSK“ a o chvíľu na to u nás zaznel zvonček. Vyskočila som z kresla v ktorom som práve sedela a bežala som otvoriť. Pred dverami stál vysoký starí muž, ktorému brada siahala až po pás. Spod pol mesiačikových okuliarov na mňa pozerali dve azúrovo-modré oči, v ktorých hrali veselé iskričky.

" Dobrý večer. Ty musíš byť Isabellina dcéra Ewelyn však?" Opýtal sa ma prívetivým hlasom.

" Áno pane" odpovedala som mierne zaskočene.

" Ach Albus, vitaj u nás. Nečakala som ťa tu. Poď ďalej." povedala mama a zaviedla nás všetkých do obývačky.

"Zdravím Isabelle" usmial sa na mamu. Profesor Dumbledore vytiahol so svojho strieborného habitu nejaký kus dreva a švihol ním. O chvíľu sa tu objavilo pohodlné červené kreslo, do ktorého sa uvoľnene posadil. Ja som len zase vypúlila oči a zabudla som zavrieť ústa. Dumbledore sa na mňa pobavene usmial a obrátil sa späť k mame.

"Prepáč, že vyrušujem takto neskoro večer ale ako vieš máme neodkladnú záležitosť. Časy sú zlé a už nemôžeme dlhšie čakať. Lord Voldemort naberá na sile a verbuje do svojich služieb už aj študentov. Je len otázkou času, kedy sa začne zaujímať aj o ňu."

"Ja viem Albus, ale myslíš, že je to bezpečné postať ju do školy? Do teraz som sa ju snažila chrániť a zachovať v nevedomosti aby som ju od tohto všetkého ochránila...."

Takto pokračoval ich rozhovor asi desať minút. Môjmu mozgu už našťastie došlo, že sa tu bavia o mne ale čo bola najväčšia drzosť, rozprávali sa o mne tak ako by som tu nesedela. Takto som to nemohla nechať.

" Ehm, ehm" prerušila som ich zanietený rozhovor. Mama zo sebou trhla, ako by si len práve teraz uvedomila, že som tu aj ja a profesor na mňa uprel svoj prenikavý pohľad. V jeho očiach tancovali pobavené iskričky.

"Prepáčte, že vás vyrušujem vo vašej veľmi dôležitej konverzácii ale mohli by ste mi už láskavo vysvetliť o čom sa tu bavíte? Už som sa dovtípila, že sa to týka mňa, ale mohli by ste mi podať aj nejaké bližšie informácie aby som bola už konečne v obraze?" spustila som na nich.

Dumbledore sa na mňa dobrácky usmial. " Isteže Ewelyn, ale bude to dlhé rozprávanie takže ma neprerušuj. Na otázky bude čas potom." Nemo som prikývla a čakala som, čo z neho konečne vypadne.

" Tvoja babička pred 16. rokmi vyriekla veštbu, ktorá hovorí o dievčati, ktoré bude mať schopnosť poraziť lorda Voldemorta. Tá veštba je o tebe Ewelyn a preto sa tvoja matka rozhodla, že sa s tebou presťahuje do muklovského sveta, aby ťa pred Voldemortom ochránila. Voldemort je veľmi silný a temný čarodejník, ktorí zo svojimi prívržencami zvanými Smrťožrúti chce ovládnuť svet a vyhladiť muklov, teda ľudí bez čarodejníckych schopností. Teraz ti tú veštbu ukážem."

Zase švihol prútikom a pred ním sa objavila nejaká misa zo zvláštnymi ornamentmi. Myslím si, že to sú runy, lebo som o nich kde to čítala ale nie som si istá.

" Toto je mysľomisa. Pomocou prútika sa do nej môžu vkladať spomienky a znova ich sledovať. Je to dobré ak niečo v svojich spomienkach hľadáš." prikývla som a s napätím som čakala, čo sa bude diať.

Bola som fascinovaná čo všetko sa dá s jednou paličkou urobiť, ale to asi nebude len tak. Dumbledore si svoj prútik priložil k spánku a vytiahlo z neho tenké striebristé vlákno, ktoré následne pustil do mysľomisi. Hladina v myse sa rozčerila a vystúpila z nej postava mojej babičky ešte v mladých rokoch. Záhrobným hlasom začala veštbu odriekavať:

Siedmy mesiac Trinásteho dňa,

keď tri hviezdy v jednu sa spoja,

narodí sa dievča s mocou veľkou,

poraziť Temného Pána Zla.

Dedička štyroch najväčších mágov,

najväčšiu moc dostane ako dar,

každý jej dá kúsok seba a ona

Nastolí konečnú vládu svetla !

Babička v myslomise zakašlala, sípavo sa nadýchla a odrazu zmizla. Spomienka sa skončila. Napätie v obývačke by sa dalo krájať. Ešte stále som strnulo sedela a čumela som na tú mysľomisu. Ťaživé ticho prerušil až Dumbledore.

" Takže aby si pochopila čo tu bolo vypovedané, ti poviem že jediný takýto deň, keď boli tri hviezdy v súhvezdí Andromedy za sebou bol vtedy keď si sa narodila ty. Si jediný človek, čo sa v tento deň narodil, takže nie je najmenších pochýb o kom táto veštba hovorí. Ďalej sa tam hovorí o štyroch najväčších mágoch. Štyria najväčší mágovia boli zakladatelia Rokfortu.: Richard Chrabromil, Brigita Bifľomorová, Brunhilda Bystrohlavová a Salazar Slizolin. Od každého dostaneš nejakú moc, s ktorou potom budeš môcť poraziť Temného pána, čiže Voldemorta. Tú moc máš dostať na tvoje šestnáste narodeniny, čo je už o necelý mesiac. Do vtedy by si sa mala naučiť ako tak kúzliť, aby si bola v obraze.“

Pomaly som vstrebávala Dumbledorové slová. Len jedna otázka ma neodkladne pálila na jazyku : „ Ako môžem vedieť, že som čarodejnica?“

Dumbledore sa na mňa šibalsky usmial a povedal: „ to sa čoskoro dozvieš.“

S týmito slovami sa zase obrátil na mamu: „ Isabelle, vieš dobre, že už nastal jej čas. Zajtra by som ju mohol zobrať na Priečnu ulicu a pomôžem jej pokúpiť si potrebné veci a hlavne prútik.“ Dobrácky na mňa mrkol keď videl, že sa mi šťastím rozžiarila tvár. Nemohla som uveriť, že mňa postihlo takéto šťastie a pôjdem na čarodejnícku školu. Začala som sa strašne tešiť, aj keď bol len začiatok prázdnin. Mamina sa ešte na niečom z Dumbledorom dohadovala, ale ja som ich už nepočúvala myšlienkami som už bola v Rokforte, kde som mala v septembri nastúpiť.

Z dumania ma vytrhol Dumbledorov hlas: „ Ewelyn, zajtra pre teba o desiatej prídem a pôjdeme spolu nakúpiť pomôcky do školy a bol by som rád, aby si ma volala Pán profesor. Všetko jasné?“

Zo širokým úsmevom som prikývla a spoločne z maminou som ho vyprevadila von z domu. Ako náhle sa za ním zavreli dvere, dala som mamine šťastný bozk na líce a vydupala som hode do izby. Začala som si pripravovať veci na zajtra. Po polhodine som bola hotová a zo šťastným úsmevom som si ľahla do postele spať.

********

Ráno som za zobudila s dobrou náladou. Počula som, ako ma mamina volá na raňajky. Rýchlo som zbehla po schodoch do kuchyne a pozdravila som ju: „ Dobré ráno mami“ usmiala som sa na ňu a zahryzla som sa do pripraveného toastu. Po raňajkách som zase rýchlo zbehla hore sa obliecť a skultúrniť pred príchodom profesora Dumbledora. Po rannej sprche som sa šla obliecť. Váhala som medzi čiernymi a bielymi tri štvrťovými nohavicami. Napokon som si vybrala tie čierne a k nim som si dala biely top na úzke ramienka. Oči som si obtiahla čiernou ceruzkou, na mihalnice som si dala špirálu a na ústa bezfarebný lesk. Zadívala som sa do zrkadla, v ktorom som videla pekné opálené dievča z blond vlasmi po plecia s orieškovo hnedými očami. Spokojne som sa usmiala na svoj odraz a zbehla som dole do obývačky. Za päť minút tu má byť profesor a ja som nechcela meškať. Po dlhých piatich minútach sa ozvalo klopanie na dvere. Ako vystrelená z dela som vyskočila z pohovky. Skoro som sa vystrela na koberci ale udržala som rovnováhu a rútila som sa ďalej. Nedočkavo som otvorila dvere a usmial som sa na profesora.

„ Dobré ráno pán profesor.“ Slušne som ho pozdravila.

„Dobré ráno Ewelyn. Ako vidím, už si prichystaná, takže môžeme vyraziť.“ Vrátila som sa do kuchyne, objala som maminu.

„ Ahoj Ewelyn a skoro sa vráť.“ Pohladila ma mamina po hlave.

„Jasné mami a neboj sa, s pánom profesorom budem v poriadku.“ S týmito slovami som došla späť k profesorovi Dumbledorovi.

„Chyť sa ma za ruku “ povedal. „Premiestnime sa. Budeš sa cítiť trošku nepríjemne ale ja som presvedčený, že to zvládneš.“

Váhavo som ho chytila za ruku a ucítila som prudké šklbnutie okolo pupku. Cítila som sa, akoby ma niekto preťahoval cez úzku trubku. Po chvíli tento nepríjemný pocit ustal a ja som sa ocitla v nezvyčajnej uličke. Fascinovane som sa obzerala okolo seba. Po ulici chodilo veľa čudne oblečených ľudí. S istotou som vedela povedať, že sú to všetci čarodejníci a čarodejnice. Z dumania ma vytrhol profesorov hlas: „ najprv pôjdeme do Gringott banky vybrať ti s trezoru nejaké peniaze a potom už pôjdeme nakúpiť.“ Sľúbil mi profesor a ja som nadšene prikývla. Gringottbanka bola velikánska budova uprostred Šikmej uličky. Podzemie do ktorého sme sa dostali ako mi profesor rozprával bolo väčšie ako celá Šikmá ulička. Skladajú sa tam všetky galeóny, knuty a sikle čarodejníkov ktorý si chcú v banke odložiť svoj majetok. V Gringottbanke som videla pracovať škriatkov ktorý neboli moc priateľský ale vyhoveli nám na základe našich požiadavok. Keď som už mala plný mešec čarodejných peňazí, zaviedol ma k obchodu Madam Malkinovej.

„Najskôr skočíme po rovnošatu,“ povedal profesor Dumbledore a kývol hlavou smerom k nápisu MADAM MALKINOVÁ - HABITY NA KAŽDÚ PRÍLEŽITOSŤ.

Vstúpila som do obchodu. Bola som trochu nervózna z toho, čo ma vnútri čaká.

Madam Malkinová bola zhrbená, usmievajúca sa ježibaba, odetá vo fialovom plášti.

„Na Rokfort, srdiečko?“ opýtala sa ma. Nemo som prikývla a čakala, čo sa bude diať ďalej.

„Máme tu, čo len chceš . Práve obsluhujem tamtoho mladého muža. Chvíľku počkaj, hneď sa ti budem venovať.“ Usmiala sa na mňa a odšuchtala sa k tomu chlapcovi. V zadnej časti obchodu stál na šamlíku chlapec, na ktorom ma hneď upútali jeho búrkovo šedé oči. Neposlušné pramienky čiernych vlasov mu padali do tváre. Usmial sa na mňa neodolateľným pokriveným úsmevom. Na malú chvíľu sa mi zastavilo srdce.

"Ahoj" pozdravil ma.

"Ahoj" milo som mu odpovedala .

"Ty ideš do Rokfortu? Ešte som ťa tu nevidel. Také pekné dievča sa nedá len tak prehliadnuť" povedal.

" Áno idem tam. Nastúpim do šiesteho ročníka."

" Ja idem tiež od šiesteho, čiže budeme prakticky spolužiaci.“ Usmial sa na mňa tým jeho žiarivým úsmevom.

"A voláš sa?" opýtala som sa ho.

"Ach áno, prepáč. Som Black, Sirius Black. A tvoje ctené meno kráska?"

"Ja som Ewelyn Darková, teší ma. To si od minulého roku tak vyrástol, že potrebuješ nový habit?" zasmiala som sa.

"Ále to zase nie, len som ich všetky s Paroháčom roztrhal." zasmial sa.

" Kto je ten Paroháč. " Opýtala som sa ho.

Na chvíľu sa zarazil ale potom odpovedal: " To je prezývka môjho kamaráta Jamesa Pottera. "

" Do akej fakulty by si sa chcela dostať? " opýtal sa ma.

Našťastie mi už profesor Dumbledore o fakultách rozprával, čiže som mala aký taký prehľad.

" Chcela by som rozhodne ísť do Chrabromilu“ odvetila som po dlhšom rozmýšľaní.

Black sa rozžiaril ako slniečko a provokatívne povedal: " Tak to sa tam uvidíme bejby!“ Zasmial sa a s hotovým habitom zoskočil zo šamlíka.

Prevrátila som očami, nahodila som sladký úsmev a povedala som: " Black neštvi ma hneď ako sa spoznáme! " ten sa na mňa len zaškľabil a vyšiel z obchodu, kde ho čakal chalan, v okuliaroch, ktorí ešte zrejme nikdy v živote nevidel hrebeň.

Keď som bola hotová, stavil sa pre mňa Dumbledore a šli sme nakupovať ďalej.

Spoločne sme sa vydali pre kotlíky. Po kotlíkoch nasledovali prísady do lektvarov, potom sme šli pre učebnice do šiesteho ročníka. Na predposlednom mieste sme sa stavili v obchode zvanom ZÁZRAČNÝ ZVERINEC. Už pred obchodom ma upútali krásne sovy všetkých druhov a sfarbenia. Všade sa ozýva škrekot, húkanie a drnčanie klietok. Prechádzala som sa pomedzi klietky a prezerala som si jednotlivé zvieratká. Na prvý pohľad ma upútala krásna Sova Snežná. Hneď som sa ju rozhodla kúpiť. Pristúpila som k postaršiemu čarodejníkovi a opýtala som sa: " Koľko stojí táto sova ? " opýtala som sa, pri čom som ukazovala na moju snežnú sovu.

" 20 galeónov "odvetil milo. Odrátala som určený počet galeónov a podala ich obchodníkovi. O chvíľu som už vychádzala z obchodu s klietkou v ruke. Nakoniec sme šli pre prútik.

Nad dverami visel nápis s olupujúcimi sa zlatými písmenami - OLLIVANDEROVCI: VÝROBCOVIA PRVOTRIEDNYCH ČARODEJNÍCKYCH PRÚTIKOV OD ROKU 383 PRED N.L.

"Starý Olivander je jediný výrobca prútikov v meste. Tých prútikov je tam veľmi veľa. Tak ideme." Povedal dobrácky Dumbledore. Vošli sme do obchodu, ktorý bol trocha preplnený. Oproti dverám stál pult, za ktorým boli desiatky regálov s úzkymi puzdrami, v ktorých boli prútiky. Šedovlasí muž vzhliadol od pultu keď sa otvorili dvere .Jeho strieborné oči si ma pozorne prezerali. Veľmi príjemný pocit to nebol.

"Dobrý deň slečna... "

"Darková " doplnila som ho.

„Ó, áno,“ povedal mužíček. „Áno, áno. Myslel som si, že vás čoskoro uvidím Ewelyn Darková.“ To nebola otázka. Pripadá mi to ako včera, keď si u mňa kupovala vaša mama svoj prvý čarodejnícky prútik. Dvadsať centimetrov, vyrobený z dreva viniča. Vynikajúci prútik na herobológiu a čarovanie z rastlinami. Pán Olivander podišiel ku mne tak blízko až som sa v jeho očiach videla ako v zrkadle. „Hmmm...“ Pán Olivander sa na mňa zahľadel prenikavým pohľadom. „Takže slečna Darková. Pozrieme sa na to.“ Vytiahol z vrecka krajčírsky meter so striebornými značkami. „V ktorej ruke držíte prútik?“

„V pravej ruke pane“ povedala som pevným hlasom.

„Predpažte ruku. Dobre.“ Zmeral ma od pleca po malíček, od zápästia po lakeť, od pleca po zem, od kolena po pazuchu i okolo hlavy. Pritom vysvetľoval: „Každý Ollivanderov prútik má vo vnútri silnú čarovnú substanciu, slečna Darková. Používame na to hrivu jednorožca, perá z chvosta vtáka fénixa a blany z dračieho srdca. Keďže na svete neexistujú dva rovnaké jednorožce, dva draky ani dvaja fénixovia, nenájdete ani dva Ollivanderove prútiky, ktoré by boli navlas rovnaké. A je to celkom prirodzené, pretože so žiadnym iným čarodejníckym prútikom nedosiahnete také vynikajúce výsledky.“

Odrazu som zistila, že meter, ktorý mi práve meral vzdialenosť medzi nosnými dierkami, sa pohybuje sám od seba. Pán Ollivander pobehoval medzi policami a dával dolu škatule. „To stačí,“ povedal a krajčírsky meter zostal pokrútený ležať na zemi. „Takže, slečna Darková. Vyskúšajte tento. Prútik z višňového dreva. Tridsaťjeden centimetrov, veľmi ohybný. Vezmite si ho do ruky a mávnite ním.“

Chytila som prútik a slabo som ním mávla. Ozval sa strašný výbuch a pár puzdier s prútikmi popadalo na zem. Pán Ollivander mi ho okamžite vytrhol z ruky.

„Javor a pero z fénixa. Sedemnásť a trištvrte centimetra. Mimoriadne pružný. Vyskúšajte...“

Ledva som zdvihla prútik nad hlavu, pán Ollivander mi ho opäť vyšklbol z ruky.

„Nie, nie - tu máte, eben a vlas z hrivy jednorožca, dvadsaťjeden a pol centimetra, pomerne mäkký. Len smelo, do toho, vyskúšajte ho!“

Skúšala som a skúšala. Nechápala som, na čo vlastne pán Ollivander čaká. Kopa odskúšaných prútikov ležiacich na vysokej stoličke rástla a rástla, no zdalo sa, že čím viac ich pán Ollivander z políc vytiahol, tým bol šťastnejší.

„Náročný zákazník, hm? Buďte bez obáv, určite vám nájdeme ten správny - rozmýšľam, či by - ale prečo nie .... javorové drevo a šľacha z dračieho srdca , tridsaťjeden a pol centimetra. Veľmi poddajný....

Chytila som prútik do dlane. Odrazu som pocítila v prstoch teplo. Zdvihla som prútik nad hlavu a rozčesla som ním zaprášený vzduch. Z konca prútika vystrelili zlaté a azúrovo modré iskri. Dumbledore sa prekvapene pozrel na Olivandera. Vymenili si významné pohľady, ktorým som však nerozumela. Po chvíli pán Ollivander zvolal: „Bravó! Áno, tak predsa, výborne! Dobre, dobre, dobre... to je však čudné... to je vskutku veľmi čudné...“

„Prepáčte,“ prebrala som sa z ohromenia, „ale čo je čudné?“

„Pamätám si každý prútik, ktorý som predal, slečna Darková. Každučký jeden. A pravda je taká, že tento prútik tu leží už neuveriteľne dlho a nikoho si nevybral. Je to veľmi mocný prútik, ktorí je veľmi dobrí na kúzla veľmi veľkej sily. Dobre súži aj pri obrane proti čiernej mágii. Ste predurčená na veľké veci slečna Darková, to si pamätajte. “ S týmito slovami som spoločne s profesorom Dumbledorom vyšla z obchodu. Napokon sme sa premiestnili späť k nám domov. S dobrým pocitom som zaľahla do postele. Zajtra som sa mala začať učiť kúzla, ktoré by som mala vedieť do šiesteho ročníka. Budem sa ich učiť celé leto. Mám veľmi dobrý pocit, že to zvládnem bravúrne.