Lea otvorila svetlo-modré oči. Ležala na posteli s modrými obliečkami a unavene hľadela do stropu. Nakoniec sa ubolene postavila, pričom jej skĺzli na plecia dlhé, čierne vlasy. Podišla k písaciemu stolíku a vybrala svoj zošit. Otvorila ho. Na prvej strane na ňu hľadel drak, no ešte nebol hotový. Na ďalšej bolo krásne dievča. Ten obrázok krásne vytieňovala. Celý bol čierno-biely, až na ružu a oko. Oko bolo modré (ten obrázok bol nakreslený z profilu) a ruža bola krvavo-červená, so sviežou zelenou stonkou. Kvet jej kreslila priateľka, keďže Lea nevedela nakresliť ružu. Ten obrázok milovala najviac. Ďalšia bola víla, kľačiaca na zemi a posledný čo nakreslila, tiež nedokončený, bola tvár. Určite ju už niekde videla, no nevedela kde. Určite ju dôverne poznala. Lein telefón začal hrať Nightwish od Amaranth a vibrovať. Lea chvíľu počúvala príjemnú metalovú hudbu, no nakoniec zodvihla mobil a stlačila "prijať".

"Haló?", začala.

"Ahoj Lea. Tu Kristy. Chceš ísť dnes von?", ozval sa zo slúchadla dôverne známy hlas, Leinej najlepšej priateľky, Kristíny.

"Fajn. Pôjdeme do kina že?", spýtala sa Lea predvídavo.

"Ako môžeš vždy vedieť kam chcem ísť? No, vlastne áno. Mám lístky, tak na seba niečo hoď a o 15 minút zvoní zvonček pri dverách.", povedala Kristy a v telefóne sa ozval tón, ktorý hovoril že hovor sa skončil. Lea položila mobil na stôl a sadla si na stoličku. Vie, vie že je iná. Vždy vie kam ju chce Kristy salebo nejaký iný kamarát alebo kamarátka pozvať. Dokonca vie, čo bude na večeru. Hrianky s džemom. Lea sa postavila a otvorila skriňu. Prevažná časť oblečenia bola čierna. Nikto v rodine nezomrel, no Lea milovala čiernu. Vybrala čierne ošúchané džínsy a čierne tričko s dlhými rukávmi. Trochu sa upravila, zobrala si mobil a vyšla z izby. Na chodbe si zobrala čiernu bundu a tesne pred dvermi zakričala mame že ide s Kristy do kina. Mama je nestihla odpovedať, už jej nebolo. Lea kráčala po schodoch. Dobre, mali aj výťah, ale mala radšej schody. Nemala rada výťahy. Keď bola malá, vždy si myslela že sa zaseknú a spadnú. A to sa aj splnilo. V jedno popoludnie šli k tet a strýkovi, keď sa výťah zasekol a spadol o dobré dva poschodia nižšie. Na Lein zúfalý krik, niekto pirbehol a nejakým zázrakom ju odtiaľ vyslobodil. Nevidela kto to je, no vedela že mal farebné šnúrky v topánkach. na jednej boli ružové a na druhej zelené. Keď zišla dolu, Kristy práve otvárala vchodové dvere.

"A takto to dopadne vždy!", povedala Kristy s úsmevom. Lea sa na ňu slabo usmiala a vyšli von. Kristy mala oblečené čiernu budnu s ružovou potlačou "Punks not dead" a tmavo-modré džínsy s dvoma reťazami. na nohách mala tenisky s fialovými šnúrkami. Mala krátke oriešové vlasy a zelené oči. Boli dosť odlišné. Lea vyzerala ako totálna Emáčka, pričom Kristy ako Punkáčka. Lea a Kristy boli pri kine za pár minút.

"Na aký film vlastne ideme?", spýtala sa Lea dnu.

"Twilight.", odvetila Kristy. Lea sa potešila. Ten film úplne zbožňovala. Práve sa začínalo premietať, takže dievčatá to stihli akurát včas. Sadli si na najlepšie miesta v hľadisku. Lea šťuchla Kristy, ktorá sa uškrnula. V sále bolo plno ľudí. Väčšinourovnako starých ako ony. Vtom zhasli svetlá a začalo sa premietať. Ticho narušil výkrik. Lea sa zdesene obzerala. Zrak sa jej zastavil na malom dievčatku v barokových šatách. Lea naň zdesene hľadela. Dievčatko zrazu vyrástlo a bola z nej dievčina s krvavo-červenými šatami a čiernymi vlasmi. okolie sa zmenilo. Lea bola na lúke, Dievča stálo pri lese a volalo ju. Lea sa nevedela ani pohnúť. Dievča ju volalo netrpezlivejšie. Lea urobila krok, no vtom dievča skočilo za uši trhajúceho kriku zo skaly. Lea vykríkla. Kristy na ňu vydesene hľadela, dokonca zastavili film a celá sála pozerala na ňu.

"Lea? Si v poriadku?", spýtala sa zdesená Kristy. Lea otrase prykývla.

"Kričala si na celú kinoslálu, akoby ťa trhali na kusy. Určite si v poriadku?", ešte raz sa spýtala Kristy. Lea neodpovedala. Vybehla von. Bežala do mestského parku. Sadla si na lavičku a plakala. Na pleci zacítila ľadový chlad. Pozrela sa za seba. Nikto tam nebol. Chcela sa postaviť no videla tenisky. Na jednej ružové, na druhej zelené šnúrky. Lea zodvihla hlavu. Nad ňou stálo krásne dievča.

"Bola to vidina.", povedalo, akoby tušilo čo Leu trápi. Tá na ňu vytriešťala oči ako na zjavenie.

"Som Lucia. No moje pravé meno je Luan. Sledujem ťa už odmalička. Ten výťah, to nebola náhoda.", povedala Luan. Lea týmto báchorkám o elfoch, vílach, drakoch, temných silách a bohvie ešte o čom verila keď mala 6 rokov. Ale teraz?! Veď má 16!

"Som elfka.", povedala Luan, znova tušiac Leinu myšlienku.

"Avieš čítať myšlienky predpokladám?", ozvala sa Lea roztrasene. Luan prykývla. Lei sa v posledných dňoch snívali podivuhodné sny. O tom, čo sa jej stávalo keď bola malá. Raz videla svoju babičku a čosi hovorí kvetu, no keď babička zbadala Leu, hneď prestala. Lea to nechápala, no netrápilo ju to. Inkokedy zase videla uprostred noci na oblohe obrovské zviera, ako letí smerom k lesu. Myslela si, že sa jej to sníva.

"Nesnívalo sa ti to. Tvoja babička je tiež elfka, rozpráva sa s Vílami ktoré žijú v kvetoch. A to zviera čo si videla, to bol drak.", povedala Luan zmätenej Lei. Luan jej ešte povedala pár ďalších vecí a potom ju odprevadila domov. pri dverách jej zaželala nejakú vetu v bohvieakom jazyku a zmizla. Lea rozklepane vošla do bytu a hodila sa na posteľ. Premýšľala o všetkých tých veciach čo sa jej za celý život stali. Raz ju dokonca niečo oslovilo v hlave. Tak sa zľakla že začala kričať a odvtedy už nič nepočula. Myšlienky jej v hlave lietali rýchlosťou, že by ich ťažko prečítala aj Luan. Nakoniec bola taká vyčerpaná že zaspala...