Nevada sa zobudila s pocitom absolútneho šťastia. Dávno už takýto pocit nezažila. Nedalo sa to ani zďaleka porovnať s nejakými syntetickými emóciami z ružových piluliek – toto bolo ozajstný, plnotučný pocit spokojnosti s vlastným životom, ktorý teraz dostane poriadny spád. Konečne!

Dôkladne sa ponaťahovala a pružným mačacím pohybom sa vymrštila z postele. Dnes si dá na rozcvičku nejaké rýchle bíty. A potom bublinkový kúpeľ a masáž hlavy. Zaslúži si to! Vyprodukovať čosi tak geniálne... Dokonalý sen. Nikdy ju nenapadlo, že by toho jej mozog bol schopný. Sny si nahrávala len tak zo zvyku, ako každý. Občas sa tam pritrafili nejaké podivné obrazy, ktoré sa dali zavesiť na friendspace alebo na psychoanalytické fórum, ale pravdu povediac, zväčša to vôbec nestálo zato. Obyčajná spleť haluzí, útržky nezmyslov, koláž tvárí a udalostí, nič zvláštne. Ale dnes... Malo to napínavý príbeh, magickú atmosféru, úžasné dialógy... Navyše to bolo celé o nej a Denverovi... Keby to komponovala vedome, nevymyslela by to lepšie.

Vytiahla z dreamcorderu minicd so snom a tanečným krokom preplávala do obývačky. Strčila minicd do 3D prehrávača a pustila si pár obrazov. Sen si výborne pamätala, len sa chcela uistiť, či je naozaj taký úžasný. Bol. Jednoducho dokonalý. A už vie, čo s ním urobí...

V hrudi sa jej dvíhala ďalšia vlna nadšenia. Cítila naliehavú potrebu dostať zo seba ten prebytok energie. Vypla 3D prehrávač a trojitým lusknutím prstov zapla počítač. Privítal ju príjemnou trblietavou melódiu, v ktorej dominoval klavír a trúbky – jej vlastný výtvor.

„Dnes si dáme rýchlu rozcvičku, Ricky,“ – tak sa volal počítač – „Šupni tam dáke latino-techno, čo ja viem... dvadsaťšestku z tretej kompilácie. A nahoď mi latino-techno room číslo 12 na 3Déčko.“

Kým zadávala počítaču tieto pokyny, prešla sa do spálne a prezliekla sa z nočnej košele do športového tielka a šortiek. Miestnosť sa medzičasom zaplnila 3D hologramami ľudí z latino-techno roomu 12. Zakývala im na privítanie do oka jednej zo štyroch mobilných kamier, ktorá práve letela okolo. „Jé, decká, môžem robiť gogo dneska? Mám strašnú chuť...“ Bola tam už síce nastúpená Brazila, ale milo sa usmiala a pustila ju. „Dnes mám vážne svoj deň,“ – pomyslela si spokojne a spustila sériu svojich obľúbených tanečných cvikov. Zdalo sa jej, že svojou energiou nakazila celý room - všetci sa usmievali a nadšene kopírovali jej pohyby.

***

Denver sa zobudil nato, že kričí. V poslednej dobe sa mu to stávalo často. Každý druhý deň nočná mora. Fuck. Kedy to už skončí. Trasúcimi sa rukami nahmatal pohár vody a dychtivo sa napil. Bol rozbitý a nevyspaný, ale aj tak dúfal, že už je ráno. V izbe bolo šero, no nič to neznamenalo. Mál kvalitné žalúzie. Stlačil gombík na diaľkovom ovládaní a žalúzie sa nehlučne odhrnuli. Svietilo slnko. Nechutne optimistické, jasné slnko. No aspoňže tak. Zavrel znovu žalúzie, kopol do postele, aby sa zbalila a pobral sa do kuchyne spraviť si trojitú coca kávu. Po ceste ešte drgol do dreamcorderu a ten mu zhnusene vypľul na ruku minicedečko s tým príšerný snom. Šmaril ho na stôl v obývačke. Potom sa spolu s coca kávou vyvalil do kresla pri počítači.

„No pome, Zmrďo, zapni sa. Mám pre teba ďalšie žrádlo.“

Počítač poslušne zabzučal a nabehol. Obrazovka svietila ukľudňujúcim odtieňom zelenej, presne ako mu poradil jeho osobný psychohygienik. Bolo mu z tej farby na grcanie.

„Koľkokrát ti má vravieť, aby si tam nedával to zelené svinstvo. Chcem čierny desktop!“

„Ale taký som dostal program... Máte to nariadené od pána Nepála. Aspoň mesiac zelenej farby, inak nemôžete čakať relevantné zlepšenie...“

„Drž hubu a daj tam tú čiernu. A načítaj toto do mojej hororovej zbierky.“ Strčil minicedečko z čerstvým snom do minicd mechaniky.

„Názov?“

„Hady a šípy.“

„Trocha popisné, nemyslíte?“ Vždy keď bol urazený, tak mu vykal. Inak mali celkom v pohode vzťah. Denver robil doma, rovnako ako 2/3 populácie v jeho sociálnej vrstve, takže spolu trávili veľa času. Niekedy sa mu zdalo, že priveľa. Ale zväčša to bolo ok. Bol to kvalitný komp.

„Navrhni lepší.“

„Čo tak: Hady ťa dostanú“

„Hm. No dobre.“ Pošli to na ohodnotenie.

„Už sa stalo. Sony Pictures ti za tento sen ponúkajú 3800 icákov, Šanghaj Home Horrors 4000 a Lucida Dreams and Fantasies 350 rubľov.“

„Bohovské. Trpím jak pes a nič z toho. Už mám toho plné zuby!“

Naštvane sa začal prechádzať po izbe do kolečka. Neprestajne pritom zakopával o rôzne predmety, keďže v miestnosti bol riadny bordel.

„Nech si vyserú oči, ja už to nebudem robiť! Zmrďo, otváraj maila a píš! Milý Urugay, mám po krk toho tvojho svinstva, žer si to sám! Vraciam ti celý ďalší nenačatý balíček hororových práškov a chcem namiesto toho komedijné, alebo melodrámu prinajhoršom. Ale horor UŽ NIE! Chcem v noci normálne spávať ako normálny človek. „už nie“ kapitálkami a tri výkričníky. Máš to? Okamžite to pošli!“

„Ale... oni ťa vyhodia, Denver, vieš o tom? Komédie ani melodrámy ti nejdú a na horory ešte nájdu niekoho. V emoklube napríklad. Vieš koľko je tam záujemcov o túto pozíciu? 238.“

„ČO je teba do toho!“

Vtom sa však na obrazovke rozblikal nápis: „Incoming file from a close friend...“

***

Po rozcvičke, sprche a masáži sa v Nevadinej hlave sformoval kompletný akčný plán. Bol ešte geniálnejší než prvotný nápad. Tak prekypovala nadšením, až sa jej zdalo, že praskne. Splniť si sen... Kto by to nechcel? Ani ju nenapadlo, že by Denver nemusel súhlasiť. Určite bude. Tak odvážne a silné gesto sa predsa nedá odmietnuť...

Prepla počítač na manuálny režim - osobné veci si vždy vyťukávala sama, mala taký staromódny zvyk. Otvorila si friedspace. Ruky sa jej trošku triasli, nebolo preto jednoduché manipulovať s interaktívnym monitorom. Každý normálny počítač by sa už určite úslužne ponúkol, že jej nalistuje v menu, čo potrebuje. Nie však Ricky. Nie nadarmo chcela teplý počítač. Bol extrémne empatický. Tak, už je tam. V zozname priateľov si naklikla Denvera. Vybrať aktivitu... taak, tu je to. Taká vzácna a tak zriedkavo používaná funkcia. Splniť si spolu sen... Načítať súbor... Súbor načítaný... Pridať komentár... Niečo stručné... Napríklad: „Áno?“. To je dobré... Ešte zadať príjemcu skrytej kópie... Hotovo. ENTER.

***

„No dofaka.“

Denver sedel rozvalený vo svojom humanshape kresle a celý vykoľajený čumel na monitor. Znovu si prehrával ten Sen. Bolo to neuveriteľné. Nevada? Jemu? Toto? Ani ho nenapadlo, že by to mohla byť ona, kto mu píše. Tak maximálne Egypt, že či nejde večer chlastať, „aby sa mu sladšie spalo“. Už sa mu neozvala aspoň mesiac, tak myslel, že je to už celkom pasé. A zrazu toto...

Jaká haluz. Stále nevedel od toho odtrhnúť oči. A v hlave si už plánoval, aké činnosti je treba spraviť v akom časovom slede, kolečká sa mu horúčkovito točili, nervové vzruchy šprintom uháňali po mozgových závitoch. Nájsť modrý sveter... upratať... zohnať tequillu... zabookovať čln... Odpísal jej iba dve slová. „Áno. Kedy?“ „10:30.“

Dokonalé. Geniálne. A on sa babre s nejakými treťotriednymi horormi. Toto je umenie. Toto je život... Navyše, jeho život. Čo je obzvlášť príjemné.

Donútil sa odtrhnúť pohľad od monitoru. Pamätal si to už absolútne do detailu. Našiel v kope predmetov modrý sveter, dal ho rýchloprať za dve minúty, obliekol sa a bleskovo vypadol z bytu. Akoby sa tak trochu bál, či si to nerozmyslí... Ani sa nerozlúčil so Zmrďom, úplne naňho zabudol. Celý čas mlčal, asi chcel, aby zabudol na ten mail s výpoveďou. Kašlať nato, môže to predsa poslať z hocijakého terminálu vonku, načo deprimovať Zmrďa. Ale určite to pošle. Začína celkom nový život...

***

Nevada sedela za svojim stolom v realitke a zo všetkých síl sa snažila pôsobiť všedne. Pritom určite mala pulz aspoň 120. Nenápadne znovu pozrela na hodinky, akoby sa nepozerala pred minútou. 10:28.

„Ešte dve minúty a mal by tu byť... Ako to bude prebiehať celé? Zahrá to dobre?“

Nikdy nebola dobrá herečka... O Denvera a neobávala, určite nemá problém byť cool. Ale ona je taká trémistka... A stále musí na to myslieť, ako maličké neviditeľné kamery točia každý jej pohyb, nahrávajú každý úder srdca... 10:29:15 bom .... 10:29:30 bom bom 10:29:58 bom bom bom....

...Dvere sa otvárajú, rýchlo nahodiť nenútený úsmev (och, ten bol určite ohavne kŕčovitý...)

- Ahoj Denver, kde sa tu berieš?

- Ahoj Nevada... Ty tu robíš? Ja som myslel, že predávaš komunikátory...

- Ále, to bola nuda. Toto je fajn kreatívny džob, vieš. (bože, čo to trepe!)

- Čo ty, stále točíš horory? Si mi sľúbil, že ma pozveš na premiéru... Stále čakám a nič...

Tu Nevada nahodila svoj prvý zvodný úsmev, zdá sa, že sa jej vydaril - Denver sa až trochu začervenal.

„Sakra, narážky na to, aký som lúzer by si ale mohla odpustiť“ – pomyslel si Denver mierne rozladene.

- No, vlastne som ťa chcel pozvať na taký malý výlet loďou... teda člnom. Mám taký zvyk, že vždy jarný spln oslavujem na vode... So slečnou, ktorá sa mi páči...

Teraz bola Nevada na rade sa červenať: „Takže tentokrát som to ja, a kto to bude nabudúce?“, - pomyslela si. Ale vzápätí sa ohriakla: „Kašli na to, Nevada, teraz sa všetko zmení, splníte si sen a všetko bude skvelé, už navždy...

- Nuž dobre... Mám rada vodu. A kde presne chceš ísť?

- Myslel som na Karibik. Dávno som tam nebol. Čo povieš?

- Máš dobrý vkus. Ale hm, nie je to tam nebezpečné? Primitívne kmene, a tak...

- Neboj, mám dobrý čln.

- Tak fajn, budem sa tešiť. Kedy chceš vyraziť?

- O tretej – môže byť?

- Jasné, ja končím o druhej.

- Takže o tretej na teleportovej stanici 5.

Venoval jej uhrančivý pohľad a šibalský úsmev a otočil sa na odchod. Vtom sa však zbadal, na niečo zabudol.

- A ešte niečo, - prehodil ledabolo. – Ešte som chcel kúpiť dom.

- Dom? – Nevada vyhodila obočie o pol centimetra hore s tak prekvapeným výrazom, akoby ten scenár sama nevymyslela. Teda nevysnila. – Len tak, medzi rečou chceš kúpiť dom?

- Hej. – Denver jemne mykol ramenom s výrazom zhýralého milionára. – Niekde na samote. V prírodnom štýle.

- Takže niečo lacné, – upresnila Nevada trochu škodoradostne.

- V prírodnom štýle. Nenáročné, nevybavené technikou. Vieš, mám plné zuby civilizácie, chcel by som aspoň z času na čas viesť jednoduchý život v panenskej prírode. No a samozrejme, neočakávam, že za hlinenú chatrč budete chcieť 20-ročné tisícové splátky... – vykrútil sa z toho elegantne.

- Takže v rezervácii. Máme tu Mexiko, Madagaskar, Argentínu, Thajsko, Nový Zéland...

- Chcel by som hory.

- Kaukaz? Tam je to ale trochu drsné. Južná Amerika? Alpy? Tie sú ale príliš drahé...

- Hlavne nechutne civilizované. Nie, pochop, ja chcem niečo fakt divoké. A ozaj vysoké. Čo tak Himaláje?

- Máme tu jeden dom v Nepáli. Tam sú ale vážne tvrdé podmienky. Absolútna samota, žiadne zdroje... Ale je tam krásny výhľad... Pozri.

Nevada nalistovala v katalógu domček a nad stolom sa zobrazil 3D obrázok - malá chatrč na skalnatej plošine, všade navôkol krásne obrovské hory.

- To je presne ono! Paráda! – Denver sa úprimne nadchol. Obrázok bol naozaj nádherný .

– Beriem to!

- Je to 4000 icákov.

- Super, daj mi šek, pošlem to prevodom.

Naradostený Denver sa rozbehol k východu. Až vo dverách si spomenul, že sa patrí zvodne rozlúčiť.

- Tak o tretej, Neveda, a nezabudni si zobrať nejaké sexi plavky!

Keď sa za ním zavreli dvere, Nevada si vydýchla. Vyzerá to, že to vyjde. Uľavilo sa jej, ale celkom spokojná nebola – akési to bolo rozvláčne, všedné a nevygradované. A na konci akoby sa viac tešil na ten barák, ako na rande... Zachmúrila sa. Ale vzápätí si povedala, že kašlať na to, radšej si premyslí, čo si oblečie.

***

Vlnky jemne žblnkali a olizovali bok člna. Denver a Nevada vyzerali v oranžovom podvečernom svetle úžasne romanticky, každý s pohárom tequilly v ruke a mesiačikom citrónu v zuboch. Poloprázdna fľaška stála medzi nimi. Smiali sa. Pokúšali sa vymeniť si citróny bez toho, aby im spadli. Potom si dôkladne a s pôžitkom pochutnávali na soli, ktorou mali obsypané rôzne časti tiel. Bozkávali sa. Smiali sa. Boli už riadne nacinkaní. Nevade to prišlo nádherne romantické. Kto sa už len dnes bozkáva a pije – všetci po prvé užívajú ružové tabletky a po druhé hneď sexujú. Toto bolo také krásne nevinné a staromódne... Ako z 20. storočia.

Denver si to užíval tiež, len mu mierne liezol na nervy strih jeho plaviek - erekciu nielenže neskrývali, ale dokonca zvýrazňovali, čo nevyzeralo dvakrát nevinne. Pritom vedel, že Nevada to chce mať nevinné, čo najnevinnejšie, presne tak, ako vo sne... Aj keď sem-tam vrhala na jeho pôsobivé súsošie vcelku chlípne pohľady, jasne dávala najavo, že nič viac ako bozkávanie zatiaľ nebude. To mu liezlo na nervy ešte viac.

Z tejto príjemnej činnosti ich vyrušilo nie dvakrát zdvorilé drgnutie do člna - v dôsledku ktorého sa rozbili krehké poháre na dlhých stopkách a vylial zbytok fľašky.

Na ľavoboku sa vyskytoval ďalší čln, zhruba dvakrát väčší. Podivná bytosť pripomínajúca kríženca yettiho a orangutana starostlivo priväzovala ich čln k jeho. Popritom si čosi potichu pohvizdovala.

„Ako sa mohol tak potichu priblížiť? Čo sa teleportoval,“ – uvažoval Denver. Neznepokojoval sa, lebo bytosť nevyzerala extra hrozivo.

Zato Nevada začala v momente jačať akoby ju rezali: „Uáááááááááááááááá.“ Asi ešte nevidela divocha.

Divoch a na ňu so záujmom pozrel a rozhodol sa pridať: „Hu-ha-hu-ha-hu-ha-haaaaaaaaaaaa“ spustil hlbokým a celkom melodickým hlasom. Nevada sa vrhla Denverovi do náruče a schovala sa na jeho mužnej hrudi.

- Ale veď kľud, Nevada, nevieš, že to je len atrakcia? Patria k rezervácii. Volajú sa čungovia.

- Ne-ne-neviem, nikdy som tu nebola. Je taký škaredý... – celá sa triasla.

Denver sa zatváril mierne nakyslo. Moc ho nenadchla táto afektovaná hysterická scéna.

- Neublíži ti. Len nás prišiel pobaviť. Pozrela naňho pochybovačne.

- Navyše, som tu predsa s tebou, - aby to znelo presvedčivejšie pridal úsmev a la James Bond (keď už sa hráme na to romantické 20. storočie). To bola zjavne vhodnejšia hláška. Vďačne sa ho chytila za ruku a prestala sa triasť. Teraz bolo všetko tak, ako má byť. Je tu s ňou silný chlap, ktorý ju ochráni pred nebezpečenstvom.

***

Boli na pieskovej pláži na ostrove. Slnko pomaly zapadalo. Čungovia sústredene pobehovali okolo obrovskej vatry a vykrikovali svoje „Hu-ha-hu-ha-hu-ha-haaaaaaaaaaaa“. Denver a Nevada stáli chrbtami k sebe priviazaní o čosi ako totem v tesnej blízkosti. Nevyzeralo to však, žeby sa príliš stresovali. Vcelku uvoľnene sa rozprávali.

- Teraz ja! Kedy si sa po prvý krát s niekým vyspal? – spýtala sa Nevada.

- To je tvoja predstava romantickej konverzácie? – Denver sa ironicky uškrnul.

- Nezahováraj, taká je hra, musíš odpovedať!

- Nuž, podľa toho s kým... Od 7 do 9 som mal svoje homosexuálne obdobie...

- Ty si ale zvrhlý! Normálni ľudia to majú v 16!

- Ešte povedz, že si homofóbna. To by nepristalo k tvojmu imidžu.

- Nieeee, neverím. Mňa to už nebaví, ty podvádzaš – povedala namrzene.

- Tak mi buď príkladom a ty povedz.

- Čo? Kedy som sa vyspala? To nie je žiadne tajomstvo, na iniciačnom plese kurzu sexuológie, v pätnástich, ako všetci normálni ľudia. To len ty si taký deviant. Máš ešte nejaké ďalšie úchylky?

- Hej. Mám šesť prstov na nohe.

- Neverím! Ukáž!

- Prestaň, idú sem čungovia. Už to asi začína.

Čungovia sa vskutku priblížili. Ich „Hu-ha-hu-ha-hu-ha-haaaaaaaaaaaa“ teraz znelo takmer hrozivo. Najviac chlpatý priblíži svoj ohavný ksicht k Nevadinej tvári a vyštekol:

- Odpovedať na otázky! Alebo my ona zjesť! - pozeral pritom na Denvera. Ten vážne prikývol:

- Hovor otázky.

- Koľko metrov mať veža v Pizze?

Denver naňho vyjavene pozrel.

- Preskočilo ti, chlpatý? Čo som Gúgl? Sa spýtaj niečo normálne.

- Ty nesmieť Gúgl, hovoriť sám.

Nevada sa naňho dívala s vrúcnou nádejou v očiach:

- Nože, Denver, veď ty si taký mozog!

Denver sústredene zvraštil čelo. Čungovia medzičasom okolo nich spravili polkruh a skandovali svoje hu-ha v kombinácii s neuveriteľne zosynchronizovanými pohybmi v štýle baseballových rozlieskávačiek.

- 238 metrov. – vyhlásil napokon Denver.

- He-che-he-che-che-che-heeee - zachechtal sa Čunga škodoradostne:

- Odpoveď je zlý. Náhradný otázok chceš?

- Chceš. – odpovedal Denver odovzdane.

- Povedať dĺžka rieky Níl.

Denver si vzdychol.

- To nemá cenu, Nevada, také veci si predsa človek nepamätá. O ničom hra.

- Musíme na to prísť, lebo nás nepustia! Aspoň si tipni!

- Neviem... 520 kilometrov?

Čunga sa už nechechtal, ale mračil.

- Hlúpy ako tágo ty byť.

Denver sa naštval:

- Ešte taká chlpatá ohava mi bude hovoriť, že som tágo!

Vtom ho začala Nevada kopať do lýtka:

- Pozri, pozri, aha, čo robia!

Čungovia-povzbudzovači už nehulákali svoje hu-ha-hu-há citoslovcia, ale bručali akúsi pesničku.

- Počúvaj ich, niečo nám chcú povedať!

Keď sa sústredili, podarilo sa im v tom mrmlaní rozoznať náznaky slov:

„ijees aj get baaj uiz litl help from maj freeeeends“ – slovo friends bolo výrazne hlasnejšie. Nevade svitlo ako prvej.

- Jasné! Komunikátory! Nemáš tu gúgl signál, ale môžeš ísť predsa na friendspace! Niekto ti už pomôže!

- Ale ja nemám friendspace. Je to hovadina.

Nevada kriticky pokrútila hlavou. „Fakt je úchylnejší ako som si myslela. Nemať friendspace, je to možné!“

- Ale nevadí, ja predsa mám! Už aj sa pripájam...

Špeciálnym povelom aktivizovala komunikátor na ľavom zápästí (ešte šťastie, že mala zapnutú aktiváciu hlasom) a už aj diktovala požiadavku, odoslať všetkým friendom.

- Koľko máš friendov, Nevada?

- Ticho, neotravuj!

- Stavím sa, že aspoň 700, - nedal sa Denver. – Nezabudni im poslať posledné fotky, vieš, tie z člnu, aby si bola aktuálna...

- Prestaň byť hnusný! Sa nás snažím zachrániť.

Túto misiu sa jej však dokončiť nepodarilo.

Čungovia náhle absolútne stíchli. Súmračnú pláž začali postupne zapĺňať tmavé siluety. Nedali sa dobre rozoznať, pretože niesli fakle. Vzápätí podišli bližšie. Fakle im osvietili tváre. Ak sa to dalo tak nazvať. Ruky, nohy, telá... V tej chvíli začali čungovia jačať od hrôzy. Boli to mutanti.

Nevada nekričala, bola celkom paralyzovaná. Nič tak príšerné v živote nevidela. Ani v tom najhoršom sne. A už vôbec nie v tom sne, ktorý práve realizovali... Preboha! Toto nie je v scenári... Oblial ju studený pot a zježili sa jej všetky chĺpky na rukách.

Denver to naopak zobral celkom pokojne. Prevažne preto, že zatiaľ žiadneho poriadne nevidel. Stáli s Nevadou predsa chrbtom k sebe.

***

Samozrejme, čungov nechali mutanti tak. Zobrali si len Denvera a Nevadu, spolu so stĺpom, ku ktorému boli priviazaní. Ako a kam ich prepravili si ani jeden z nich nepamätal - Nevada bola celá meravá od strachu, Denver omdlel. Keď sa prebrali, situácia vyzerala vcelku podobne ako predtým, až na to, že žáner akoby ktosi zmenil z komédie na horor. Zlatí huňatí čungovia a to ich hu-ha-hu-ha... Títo boli neopísateľne ohavní. Každý pohľad na nich vyvolával zimomriavky. A to sa obaja považovali za vcelu moderných a svetaznalých ľudí. Toto bolo ale príliš. Dve hlavy bol minimálny počet hláv na osobu. Pokiaľ tam vôbec mali hlavy, a nie niečo iné... Pobehoval tam aj gigantický úd, napríklad. S rukami a nohami. Denver sa hystericky zachechtal, keď uvažoval, kadiaľ prijíma potravu. Ruky a nohy sa na každom mutantovi vyskytovali v individuálnej konfigurácii – čo do množstva, dĺžky aj lokácie. Boli tu zadkorukí aj bruchonohí, dokonca ucho aj oko rukí... A to boli iba ľudské druhy končatín. Okrem toho tu samozrejme bola zastúpená nekonečná škála prvkov zo zvieracej ríše. Chápadlá, kly, tykadlá, chvosty, zobáky, tlamy, krídla, pazúry... Jeden vyzeral ako pavúkozebra, iný ako krokodílomravec, slonotiger či králikošimpanz. Nevadu najviac dostal porkanotapír; Denver zase nemohol odtrhnúť oči od modlivkosvine. Vedel, že toto monštrum ho teraz bude strašiť v snoch zbytok života. Ktorý, ostatne, bude možno už len veľmi krátky...

Všetky tieto obludy sa pritom o nich nijako nezaujímali. Venovali sa sebe navzájom. Za zvukov hudby, ktorá pripomínala mix rinčania plechu a škrabania nechtov po tabuli, sa všetky tieto ohavné stvorenia ladne vlnili, lepili sa na seba a bohvie čo všetko spolu robili. Na „parkete“ bolo prítmie, svetlo sálalo iba z guľatých červených lámp stojacich na zemi, takže na nich chvalabohu nebolo dobre vidieť, iba keď niekto vošiel do kužeľa svetla.

Modlivkosviňa však akoby vycítila Denverov hypnotický záujem a začala sa k ním pomaly približovať tanečným krokom.

Denver a Nevada boli stále priviazaní k stĺpu neďaleko „parketu“ - teraz však už nie chrbtami k sebe, ale vedľa seba.

Modlivkosviňa bola stále bližšie a bližšie... Nevada chcela spustiť hysterický vresk, ale bola tak paralyzovaná strachom, že z nej vyšlo iba tichučké: „nieeeeee....“

- No, teraz buď múdra so svojim friedspacom. Teraz tie je hovno platný... - povedal Denver.

Mal pádny dôvod byť taký cynický, lebo modlivkosviňa mala evidentne záujem oňho. Len ťažko sa dalo odhadnúť, aký výraz má na svojej modlivkotvári, ale Denver by sa vsadil, že blažený. Akoby jej tiekli slinky, ako si na ňom ide pochutnať. No aha, mydlí si ruky... Denver bol v takom šoku, že začal sám seba vidieť akoby z odstupu, ako hrdinu nejakého akčného filmu, ktorý práve pozerá v 3Dtv. Jemnými pohybmi sa mu modlivka so svinskými nohami dotýkala tela, akoby si vyberala, ktorú časť mu ušmykne. Nakoniec to vyzeralo, že sa ustálila na nohe. Nevada zavrela oči. Jednou ručičikou mu modlivkosviňa ohmatávala ľavú šľapaj, v druhej sa jej niečo blyslo, zahnala sa na úder... A zastavila ruku pár centimetrov nad Denverovou nohou. Začala vydávať akési rýchle škrekľavé zvuky, chaoticky gestikulovať. Odišla, vrátila sa s ďalšími obludami. Denver radšej tiež zavrel oči.

Na jeho aj Nevadino obrovské prekvapenie však modlivkosviňa namiesto toho, aby si Denvera dala na večeru, ho odviazala od stĺpa. Ešte chvíľu sa o čomsi zhovárala s ďalšími obludami, a potom všetci odišli späť do vlniaceho sa davu mutantov.

Denverovi sa triasli ruky. Napadlo ho, že keby fajčil, teraz by si zapálil. Nevada potichu vzlykala:

- Bože, ja sa tak bojím! Čo s nami teraz urobia?

- Sa ukľudni, vidíš, že som rozviazaný. Môžeme zdrhnúť.

- Zdrhnúť? A ako? Sme predsa na ostrove, nie? A furt sa sem pozerajú tými svojimi očiskami! A určite by nás dobehli tými svojimi nožiskami! Veď sa pozri ako sú vybavení!

Denver sa začal potichu smiať.

- Vieš prečo ma odviazali? Považujú ma za svojho. Ja totiž fakt mám 6 prstov na nohe! Aha!

Ukázal jej šľapaj. No veľký dojem to na ňu nespravilo.

- Ale ja nemám 6 prstov! Čo budeme robiť, Denver? Pozri, idú zase sem! - dodala zmeneným hlasom. Bože, kedy to už skončí!

Denver úpenlivo premýšľal, snažil sa spomenúť, ako sa sem dostali, kadiaľ vedie cesta späť. Popritom kŕčovito stískal rukami stĺp, ku ktorému bola Nevada stále priviazaná. Vtom na stĺpe čosi nahmatal, čosi tak povedomé... Bleskový plán bol na svete.

Skupina oblúd už bola celkom pri nich. Pozostávala s niekoľkých hlavonohých a rukobruchých a modlivkosvine, ktorá im čosi rozprávala. Rukobruchý držal v každej zo svojich 6 rúk čosi dlhé a ostré a mieril rovno k Nevade. Púšťať sa s takýmto čímsi do bitky by bola samovražda. Ale musí zachrániť Nevadu. Nuž, Denver vzal do hrsti všetku svoju odvahu, vylovil v pamäti detské lekcie karate a z celej sily kopol hlavonohého do hlavy. Rukobruchého do brucha... A modlivka schytala päsťovku rovno do toho jej odporného frňáku. Potom sa švihom vrhol k stĺpu, jednou rukou nahmatal spínač na stĺpe, druhou aktivoval mikročip v ľavom zápästí... A pritisol sa k stĺpu a k Nevade. Teleport tichučko zabzučal.

***

Bolo to skutočne krásne miesto. Náhorná plošina s výhľadom na úžasné hory. Tak majestátne, pokojné, večné... Tak skutočné, v jemnom rannom svetle. Všetky hrôzy teplého tropického ostrova plného mutantov sa Denverovi zdali ako nočná mora. Pozrel na Nevadu, ktorá mu ležala v náručí – na jej utrápenú poškrabanú tvár (kto ju len stihol poškrabať), na zbytky povrazu na jej rukách – nie, nebol to sen. Veď ako inak by sa sem aj dostal, nemal predsa prenosný teleport. Taký luxus. Skadiaľ to vôbec tí čungovia nabrali... Nevada otvorila oči.

- Kde to sme?

- Nepoznávaš? – môj dom. Denver kývol smerom k malej chatrči neďaleko.

- Nepál?

- Nepál!

- Takže to vyšlo! Paráda! Nevada nadšene zatlieskala a vrhla sa mu okolo krku.

Potom sa naňho nechápavo pozrela:

- Ale... ako? Ako si nás sem dostal? Veď ty si nemal žiadne... - zháčila sa.

Denver pyšne ukázal na stĺp povaľujúci sa opodiaľ.

- Prišiel som na to, že ten stĺp je teleport. A aktivoval som teleportovacie lístky do Nepálu, ktoré som mal v čipe.

- Ty si mal dva lístky? - zahoreli Nevade oči zamatovým ohňom. (Božinku, len nech to nezbabre!)

- Nuž... dúfal som, že pôjdeš so mnou...

Venovala mu ďalší vrúcny a trochu naivný pohľad.

- A prečo?

- Predsa aby sme tu mohli byť spolu, už navždy...

- Och, Denver, toto je najkrajší deň môjho života!

Ich pery sa spojili vo vášnivom bozku a ramená v nežnom objatí.

Trvalo to asi 3 minúty. Zamilovaná dvojica, nádherné hory, romantický domček za nimi.

Potom sa plošina zaplnila stovkami tlieskajúcich a výskajúcich ľudí. Aspoň v prvej chvíli to tak vyzeralo, že sa tam proste zhmotnili. Denvera to šokovalo viac ako mutanti. Bol to kruté pošliapanie jeho súkromia. Nečakané. Dvíhala sa v ňom obrovské rozhorčenie a odhodlanie do poslednej kvapky krvi brániť svoj nový domov. Vtom si všimol, že niektorí tí ľudia visia vo vzduchu. 3D hologramy! Pozrel na Nevadu. Spokojne sa usmievala.

- To ty? Nevada, to ty si ich sem zavolala? – Denver zúril.

Nevade zamrzol úsmev. Takto si to nepredstavovala.

- Ale zlato, veď si súhlasil, dohodli sme sa, že si splníme spolu sen... Zrealizujeme ho...

- Dohodli. Ale čo tu robia oni?

- Veď vieš, to je tá relácia Splníme si sen...

- A ja som si myslel, že je to naozaj, že to myslíš vážne. Že ma skutočne chceš... A tebe išlo len o prachy!

- Ale Denver neblázni, ja ťa milujem!

(Z publika zaznelo zborové Óóóóóó a ešte mocnejší potlesk.)

(Veru, tak si to nepredstavovala, to mal povedať on...)

- Bolo to celé zinscenované, že! Gratulujem, si super herečka!

- Ale nie, veď si videl ten sen, bol úplne iný! Žiadni mutanti tam neboli! Ale nevadí, takto to bolo ešte lepšie. A ty si bol skvelý! Ako si zmlátil tie ohavy... – pozerala naňho obdivne a prosebne.

- A celé to točili minikamery, že! Aby sa tamtí trotli mohli pozerať! – podráždene kývol rukou na dav okolo nich.

Denver bol zúfalý. Zničene si sadol na skalu a zadíval sa do diaľky na krásne hory. Nepripadali mu teraz už vôbec skutočné.

Nevada k nemu pristúpila a objala ho okolo krku.

- Nie, je to tak, miláčik, všetko som to myslela naozaj, nič som nehrala! Povedz, že mi veríš!

Potom priblížila ústa tesne k jeho uchu a pošepkala:

- Denver, neblbni prosím ťa, dohraj to - budeme bohatí, veľmi bohatí, nechápeš?

Denver sklonil hlavu, aby mu nebolo vidieť do očí. V ďalšej chvíli sa však vystrel, chytil Nevadu za ruku a povedal jasným zvučným hlasom:

- Áno, verím ti, pretože ťa milujem! A verím, že už odteraz budeme spolu navždy šťastní. Tu, v tejto nádhernej krajine. – pozrel na ňu ohnivým pohľadom a ich pery sa spojili vo finálnom bozku.

Potlesk publika sa vystupňoval na takmer neznesiteľnú hlasitosť, začala hrať tanečná hudba. Diváci sa dali do tanca, spokojní so skvelou šou. Našťastie to netrvalo dlho a vytratili sa.

Denver sa odtrhol od Nevady. Pohľad mal zhasnutý a nehybný.

- A čo bolo ďalej, Nevada? Ďalej žili šťastne až do smrti?

Nevada akoby nevidela jeho meravosť. Od nadšenia sa takmer vznášala vo vzduchu.

- Sme bohatí, Denver, ani si nevieš predstaviť akí bohatí! Môžeme ísť na plavbu loďou po rezerváciách, môžeme bývať v luxusnom hoteli s perličkovým kúpeľom na izbe! Chápeš to? Namiesto 20 litrov vody denne na prídel, vaňa s perličkovým kúpeľom!

Denver pokrútil hlavou.

- Mne je tu dobre. Kúpil som si dom – ak je teda ozajstný a nie sme nafetovaní v nejakom skurvenom štúdiu s kulisami Nepálu...

- Nie, sme ozaj v Nepáli. Ale čo tu chceš preboha robiť? – spýtala sa pobúrene. – Veď sa pozri okolo seba, si na konci sveta... Ako tu chceš žiť?

- Som predsa bohatý, ako vravíš. Môžeš mi previesť moju polku na účet, budem si za ňu objednávať potraviny teleportom. Zo začiatku.

Nevada mu sklamane pozrela do očí.

- A ja som sa tak tešila... Ako si budeme spolu užívať.

- Tak si choď užívať. Vymyslela si to dobre, ide ti to. Môžeš točiť sny. A predávať ich za veľké prachy. Ale ja tam už nebudem. Mne je dobre tu. Tak už choď. – hovoril ticho, apaticky.

Nevada sa stále nehýbala.

- Nepočula si? – Denver začal kričať. – Vypadni! Skôr ako zhodím ten teleport zo skaly!

Nevada sa zľakla. Niečo jej našepkávalo, že to fakt je schopný urobiť. Ešte raz naňho bezmocne pozrela, nadýchla sa, že sa ho ešte raz spýta, či predsa len nejde s ňou a nepovedala nič. Nemalo to zmysel. Podišla k teleportu, priložila k nemu zápästie. Zmizla.

Denver si nezačal na sebe trhať vlasy, ani nepríčetne kričať. Celkom pokojne zobral teleport a zhodil ho zo skaly. Potom si sadol na okraj skaly a díval sa na hory. Sedel tak veľmi dlho, nehybný ako socha.

Ale po určitom čase sa mu tvári objavil uvoľnený úsmev.